Janko Francisci

7. marca odišiel Ján Francisci-Rimavský, toho roku si pripomíname tiež 200. výročie jeho narodenia  

„To je naša svätá povinnosť za náboženstvo, národ a vlasť,
keď na to príde, aj život náš položiť.“

– Ján Francisci-Rimavský; Janko Podhorský; 1844

Kto by nepoznal ikonický obraz Petra Michala Bohúňa s názvom „Ján Francisci ako kapitán slovenských dobrovoľníkov“, obraz, ktorý sa stal symbolom slovenského romantizmu a tiež boja za národnú suverenitu. Obraz, ktorému dominuje významná postava slovenskej revolúcie a národný buditeľ, ktorý zomrel presne v dnešný deň v centre národného života – Martine. Bol básnik, revolucionár, kapitán slovenských dobrovoľníkov, významný kultúrno-osvetový pracovník, žurnalista, politik, redaktor, prozaik, teológ, prekladateľ a predovšetkým popredná osobnosť slovenského národného hnutia v druhej polovici 19. storočia  – štúrovský národný buditeľ Ján Samuel Francisci-Rimavský (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin). 

SPISOVATEĽ A BOJOVNÍK

„Pokoj mi! neznáte, čo je to sloboda, slobode učte sa od môjho národa.“ 

– Ján Francisci-Rimavský; Iskry zo zaviatej pahreby; 1889

Ján Francisci pochádzal z remeselníckej rodiny, vyrastal a študoval v Hnúšti, neskôr v Ožďanoch, na evanjelickom lýceu v Levoči a napokon v Bratislave, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Študoval tiež v prešovskom evanjelickom kolégiu, kde pôsobili osobnosti ako Hodža, Záborský, Kossuth, Hviezdoslav, Maliarik, Daxner, no ešte dávno pred nimi predstavitelia prešovskej filozofickej školy ako Izák Caban či Eliáš Ladiver.

Revolučný rok Francisciho preslávil vďaka organizácii národných gárd, ktoré viedol po boku s Daxnerom a Bakulinym. Stáva sa kapitánom slovenských dobrovoľníkov a získa aj trpkú skúsenosť s väzením. Revolúcia skončila a Francisci strieda povolania aj miesta svojho pôsobenia (Banská Bystrica, Debrecín, Budín) až sa napokon stane šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí, predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a taktiež jej doživotným čestným predsedom.

Stáva sa županom Liptovskej stolice a po penzionovaní pôsobí v Revúcej ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia. Prichádza rok 1872 a Francisci sa sťahuje natrvalo do mesta národnej utópie – Martina. V Martine riadi až do roku 1898 kníhtlačiarsky účastnícky spolok o čom tiež vznikol samostatný dokument v rámci seriálu Trezor, ktorý je k dispozícii t. č. na Youtube. V Martine tiež zomiera, presne dnes 7. marca a dodnes je tu aj pochovaný spolu s národnými buditeľmi na Národnom cintoríne.

TVORBA

„Sto razy mi ruka po pere čiahala,
aby aspoň stíny z toho načiarala,
čo sa v mojej duši, — ktože mi to povie,
šťastnej, či nešťastnej, — ako kúzla snovie
snovalo na kríž-kráž, čo nebom blažilo,
čo peklom pálilo, mrtvilo, živilo, —
keď som Teba vzýval v ľúbostnom šialení,
Ty anjel mých nebies, kúzlo mojich snení.“

– Ján Francisci-Rimavský; Ja a moje nepokoje, Iskry zo zaviatej pahreby; 1889

Svoje literárne začiatky Francisci započal v časopise Nitra a boli písané v štúrovskej slovenčine (išlo predovšetkým o vlastenecké básne, ľúbostný verš, balady a lyrické básne). V próze dominovala téma historická, zbieral tiež slovenské ľudové rozprávky a spolupodieľal sa na vydania Dobšinského a Škultétyho zbierok.

Venoval sa tiež recenzistike a prekladal tiež Wiliama Shakespeara, nemeckého revolucionára Henryho Börnsteina či poľského dramatika Aleksandra Fredu. Časť Francisciho diela je zdigitalizovaná v Zlatom fonde SME. Zoznam diel pod článkom.

OSOBNÝ ŽIVOT 

Zaujímavý je tiež Francisciho osobný život. Uchádzal sa o priazeň prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej, dcéry slovenského zakladateľa družstevníctva a národného buditeľa Samuela Jurkoviča. Zoznámili sa v ochotníckom divadle v Sobotišti. Francisci sa do Jurkovičovej zamiloval a venoval jej báseň Nezapomenuteľnej:

„Tam, tam v tých rajoch večne nám kvitnúcich 

mladosti naše nech kvitnú ružami 

tam na nebesách velebne sa pnúcich 

nech nám blyskocú večnými slnkami 

Tam nech nám kvitnú a tam nech nám svieťa 

večne, do konca — i po konci sveta. 

Do veľkej lásky však zasiahli štúrovci a pod tlakom kolegov musel Francisci pred láskou uprednostniť národ (vo svojom životopise však píše, že ho Anna Jurkovičová nechcela). Mimochodom, o inú Jurkovičovu dcéru – mladšiu Milku – sa uchádzal ďalší slovenský národný buditeľ Mikuláš Dohnány – táto nenaplnená láska básnika dostala na úplné dno až k smrti.

Anička Jurkovičová sa napokon vydala za Jozefa Miloslava Hurbana. Samotný Štúr sa pokúsil Hurbana presvedčiť, aby sa neženil a venoval svoj život národu. Napokon sa však oženil aj Francisci a tak jediný Štúr zostáva do svojej tragickej smrti sám.

Francisci si zobral mladú slečnu Amáliu, dcéru komorného nadlesného. Ich stretnutie opísal vo svojom životopise nasledovne: „Hneď pri prvom stretnutí sa s Amáliou pocítil som dobrý dojem, ktorý na mňa urobila, a pozoroval som i pri nej, že som jej nie celkom ľahostajný.“ 

S manželkou Amáliou mal dcéru a dvoch synov, pričom jeden zo synov sa stal hudobným skladateľom a druhý gymnaziálnym učiteľom v Rusku.

DOVETOK

Keď som pri písaní knihy Utopisti (Matica slovenská, 2020) hľadal ilustračné obrázky, ktorými budúcemu čitateľovi najvýstižnejšie zobrazím výtvarne symboly slovenskej národnej utópie, zvolil som tri  – fotku sochy revolučného básnika Janka Kráľa, filmové zobrazenie národného hrdinu Jánošíka a napokon ikonický obraz Petra Michala Bohúňa s názvom Ján Francisci ako kapitán slovenských dobrovoľníkov. Obraz je priam dokonalým výtvarným vyjadrením slovenského romantizmu, a taktiež revolučného boja za slovenskú národnú utópiu samostatného zvrchovaného národa. Sám Francisci tu pôsobí ako stelesnenie tejto túžby.

ROK ODKAZU ŠTÚROVCOV bude ideálnou príležitosťou pre bližšie a podrobnejšie pripomenutie odkazu tohto velikána, ktorý bude mať prvého júna presne 200 rokov od svojho narodenia.

Informatívny článok pripravil:

PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

TVORBA JÁNA FRANCISCIHO 

POÉZIA:
1844 – Ohlas, báseň

1889 – Iskry zo zaviatej pahreby, zb. ľúbostných básní

PRÓZA:
1844 – Janko Podhorský, historická próza – Svojim vrstovňíkom na pamjatku = 1. tlačená publikácia v štúr. slov.,
1845 – Slovenskje povesti, 1. diel
1868 – Vzájomné pomocnice
1871 – Poviedky pre slovenské dietky- Zornička
1895 – Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku účinkovania kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine a jeho kníhtlačiarne za prvých dvadsaťpäť rokov (1870 – 1894) jeho jestvovania
1897 – Črty z doby moysesovskej – o osudoch Štef. Moysesa, 1. predsedu Matice slovenskej pri príležitosti jeho 100. nar.
1899 – Vyšetrovanie Slovenského ústavu na evanj. lyceume v Prešporku r.
1843 – Osvedčenie Štefana Marka Daxnera, podané r. 1848 Eugenovi Kubínyimu… o proklamácii „Bratia Slováci“,
1904 – Vlastný životopis (publikovaný prvý raz v Slovenských pohľadoch na pokračovanie v rokoch 1909 a 1910)

PREKLADY:
1871 – Shakespeare, W. : Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka, Martin
1880 – Börnstein, H. : Oklamaní klamári
1880 – Fredro, A. : Dámy a husári
1900 – Benedix, R. : Nežné príbuzenstvo
1900 – Fredro, A. : Hrúza, čo sa robí
1907 – Birch-Pfeifer, Ch. : Diablik

 

2022-03-07T17:13:52+00:007 marca 2022 |Osobnosti slovenských dejín|
X