200 rokov od narodenia revolučného básnika Janka Kráľa


//200 rokov od narodenia revolučného básnika Janka Kráľa

24. apríla 2022 si Matica slovenská pripomenula 200. výročie štúrovského básnika a národného buditeľa Janka Kráľa (* 24. apríl 1822, Liptovský Mikuláš – † 23. máj 1876, Zlaté Moravce). Desiatky matičiarov a ostatnej verejnosti si v Liptovskom Mikuláši uctili popredného básnika európskeho romantizmu, génia, revolucionára a jedného z najradikálnejších predstaviteľov štúrovského národného hnutia Janka Kráľa. O jeho veľkosti svedčí aj fakt, že výročie jeho narodenia nájdeme v zozname UNESCO. Počas spomienkových osláv zažil premiéru historický dokument Po stopách Janka Kráľa natáčaný pod režisérskou taktovkou Mareka Nemca a Marka Gajdoša, ktorý si už čoskoro budete môcť pozrieť online.

K Jankovi Kráľovi – v rámci ROKU ODKAZU ŠTÚROVCOV – pripravila Matica slovenská niekoľko podujatí. Básnika si pripomenuli aj Slovenské národné noviny (SNN 8/2022), konkrétne vedecký pracovník Zdeno Tkáč vo svojom článku A jeho nebohé telo kdesi v zabudnutí spočíva… Dom Matice slovenskej v Liptovskom Mikuláši si Janka Kráľa pripomenul podujatím Gustiózne čítanie (pod vedením Petra Gustáva Hrbatého) a Jankovi Kráľovi je taktiež venovaná konferencia Janko Kráľ a štúrovci v Novohrade a Honte, ktorú organizuje Mesto Lučenec, Slovenský literárny ústav Matice slovenskej a ďalšie organizácie. RTVS pripravila reláciu Básnik a búrlivák – Janko Kráľ a taktiež rozhlasové pásmo Rebel (Janko Kráľ), v ktorom vystúpili vedeckí pracovníci Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej (docenti Lomenčík a Parenička) (odvysielané bolo na Veľký piatok, 15. apríla o 15:05 na rádiu Regina Stred).

Docent Pavol Parenička zo Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej pripravil v roku 2019 o Jankovi Kráľovi profilový článok, ktorý pri tejto príležitosti opätovne uvádzame. Taktiež sme pre vás pripravili kapitolu z knihy Štúrovci a Hegel, ktorú napísal prof. Rudolf Dupkala v spolupráci s Dr. Lukášom Perným zo Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej (je uvedená za článkom doc. Pareničku).

 

LEGENDA O BÁSNIKOVI

Autor: doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc. v roku 2019

Jeden z najjasnejších kráľov v dejinách slovenskej poézie Janko Kráľ je aj stoštyridsať rokov po svojej smrti zahalený pred tvárou dneška mnohými tajomstvami. Mimochodom, sám Ľudovít Štúr, ktorý bol s Kráľom v permanentnom osobnom konflikte, nezaujato prirovnal nášho Kráľa k Puškinovi a Mickiewiczovi, najväčším to poetom slovanstva. Ale vráťme sa späť ku Kráľovej tajomnosti a divokosti. Tieto divy a taje späté s básnikom tkveli v jeho pohnutom dramatickom životnom i tvorivom oblúku tohto poetického génia, najtypickejšieho z našich romantikov, ktorý sa najviac priblížil parametrom svetových klasikov svojím dielom i svojou biografiou. Romantikom byronovského či titanského typu bol každým cólom, veď už jeho súčasníci ho považovali za neznámeho, samotára, tuláka, nepolepšiteľného buriča a rebela, pijana, tak trochu za podivína, vlastne divného Janka, pričom do tejto roly ho štylizovalo okolie a aj sám sa s ňou stotožnil, hoci sa neraz zakladala iba na mýtoch a legendách. Ako tragikou poznačený romantický hrdina síce nezahynul v ľútom boji s nespravodlivými skrivodlivosťami sveta, jeho individuálna vzbura proti panujúcim pomerom sa v meruôsmom kvase štúrovského Slovenského povstania však len zázrakom neskončila na šibenici, našťastie preňho iba v okovách. Jarná pieseň uhorskej revolúcie doznela a Kráľova životná i básnická dráma sa akoby švihnutím bičíka zmenila z povstaleckého kapitána a revolucionára na kariéru tuctového provinčného úradníčka a otca rodiny, stojacej na samotnom okraji sociálnej priepasti. V tomto úboho biednom položení už neprejavil Janko Kráľ žiadny väčší a trvalejší záujem o tvorbu poézie, úplne mĺkvou ostala jeho čarovná lutna, ale ťažké chmáry doľahli aj na básnikovu dušu. Ostalo iba Kráľovo akoby bezduché telo a keď 23. mája 1876 päťdesiatštyriročné nadobro dokonalo, zohralo posledný veľký romantický kus. Matka zem ho tu na zlatomoravskom cintoríne zhltla, ale či tam jeho telesné ostatky ostali, nevedno, údajne ležia na svätomartinskom Národnom cintoríne…

Muž bez tváre

Pre potomkov sa nezachovala ani jedna jediná spoľahlivá podobizeň Janka Kráľa, ani jeden jediný jeho portrét. Keď bol ešte ako slovenský mládenec len začínajúcim básnikom, fotografia, či skôr dagerotypia sa iba batolila, na litografiu nemal grošíky, o maliara nestál, odmietol údajne i ponuku portrétistu štúrovcov, svojho druha Petra Michala Bohúňa. Aj keď išiel v Slovenskom povstaní búrkam divým v ústrety, nič sa na tejto skutočnosti nemenilo. Až počas memorandového vzplanutia Janka Kráľa vraj vidieť v kútiku na samom okraji skupinovej kameňotlače memorandistov. Traduje sa, že ho štúrovskí kamaráti nasilu dotiahli pred litografa. Ak sa to vôbec tak udialo, musel sa Kráľ pred ním cítiť ako pán v tŕni, pretože aj neskôr, keď sa stalo súčasťou meštianskej módy a etikety sem-tam vo fotoateliéri zapózovať, vyhýbal sa tejto novote. Nikdy ním nebol zverbovaný ani maliar, hoci jeden z nich – Edmund Kacziány – sa stal členom jeho rodiny, bol jeho zaťom, ktorému by dovolil, aby ho spodobil. Navyše, nijaký umelec, Kráľov súčasník, a bolo ich viacero, poznajúci ho z autopsie, sa taktiež na túto úlohu nepodujal. Tvár Janka kráľa mala ostať neznáma pred svetom i vlastným národom. Údajne sa nachádza jediná portrétna fotografia Janka Kráľa v pozostalosti Miloslava Jozefa Hurbana, vraj mu ju poslal na znak priateľstva, o čom sa do dnešných dní vedie polemika.

Tajomné básnické torzo

Na štúdiách v Bratislave v kruhu rodiny vlasteneckých štúrovcov sa Janko Kráľ stáva poetickým hlásnikom nového veku Slovákov. Jeho prešporské dumy, ktoré publikoval spomenutý Miloslav Jozef Hurban roku 1844 v prvom slovenskom almanachu Nitra, ho definitívne preslávili doma i za hranicami malého Slovenska vo veľkom slovanstve. Radi zopakujeme, že Ľudovít Štúr kládol Kráľa na roveň Alexandra Sergejeviča Puškina, Peter Kellner Hostinský ho povyšoval nad Jána Kollára i Adama Mickiewicza. Ale Kráľovi štúrovskí druhovia dobre vedeli aj to, že divný Janko nie všetko, čo v prešporských a neskôr v peštianskych izbičkách, krčmičkách a alebo hájikoch, kopcoch, lúčkach, či pri svojich potulkách slovenskou i uhorskou krajinou alebo v cudzích zemiach napíše, aj uchová. Ktože len vie a spočíta, koľko svojich veršov a básní, možno aj tých najlepších zničil? Preto potom Kellner Hostinský strážil poéziu „tatranského slávika“ v redakcii bratislavského Orla tatranského v rokoch 1845-1848 a neskôr privátne ako oko v hlave, ako najcennejšie poklady dovtedajšieho literárneho, kultúrneho i duchovného života Slovákov. Na Morave tak činil v Hulíne Bedřich Rozehnal, ktorý s Kráľom pôsobil ako koncipient, v slávnej advokátskej kancelárii neslávne a záhadne zomrelého Alexandra Boleslavína Vrchovského, v Pešti a u ktorého našiel básnik priateľský azyl počas Slovenského povstania. Len vďaka Kellnerovi Hostinskému a Rozehnalovi sa zachovalo torzo tridsiatich dvoch Kráľových rukopisov a odpisov jeho básní, navrch desať listov.

Záhadné osudy rukopisov

Podstatná časť dorevolučných rukopisov Janka Kráľa sa teda nachádzala v starostlivých rukách Kellnera Hostinského, ktorý v slovenských, tak ako Rozehnal v česko-moravských, reláciách sporadicky niečo z Kráľových básnických zlomkov uverejnil. Kráľ sa však neraz k nim ani nepriznal, pochyboval a spochybňoval, či tieto verše pochádzali z jeho básnickej dielne a uvádzal tým do pochybností i celé literárne Slovensko. Možno sa sám z tejto chaoticky žalostnej situácie tešil, zaplesal nad „pohrešovaním sa“ a stratou rozhodujúcej časti svojho básnického diela. Preto potom spokojný dal súhlas Matici slovenskej a splnomocnil ju vydať knižne svoju poéziu. Matiční činovníci v máji 1871 rozpútali na všetky strany veľkú pátraciu akciu so šťastným koncom, no v nešťastnej dobe. Hoci sa ako-tak Kráľove rukopisy pozbierali, nestačili ich matičiari dať do knižnej podoby a počas zatvárania Matice uhorskou vládou a jej brachiálnymi orgánmi, od apríla do novembra 1875, sa Kráľova rukopisná pozostalosť opäť v tomto pohnutom období stala nezvestnou. Jej neznámi záchrancovia už akoby Uhorsku v tejto záležitosti neverili a zjavila sa fakticky až o niekoľko rokov po vzniku Československej republiky, po ukotvení sa tohto nového štátu. To básnik Kráľ nemohol vedieť, lebo rok po matičnom skone skonal aj sám v presvedčení, že jeho poézia ako uzavretý súborný celok ostane zrejme utajená pred svetom i pred vlastným národom.

Ako to vlastne bolo s básnikovým dielom?

Od jari roku 1846 si Rozehnal v Pešti odpisoval Kráľove básničky a Kráľ našiel u svojho druha v Hulíne na Morave azyl od apríla do augusta 1849 v období intermezza Slovenského povstania, keď sa nadychoval k novým revolučným činom, keď sa znova rozozvučala jeho majstrovská lýra a Rozehnal opätovne poetove „veľvýtvory“ zaznamenával. Neskôr k nemu prichádzal František Hořislav Řepka, ktorý všetky tieto staršie peštianske i novšie hulínske Kráľove básne prevzal a odviezol si ich do Přerova. Odpis Kráľovho tzv. Přerovského sborníka sa napokon dostal do povolaných rúk Jaroslava Vlčka, ktorý ho aj v roku 1893 vydal prostredníctvom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine pod názvom Verše Janka Kráľa.

Podstatnú časť rukopisného diela Kráľa v roku 1848 zobral so sebou pred maďarskými atakmi v chvate z redakcie Slovenských národných novín a Orla tatranského utekajúci Peter Kellner Hostinský z Bratislavy domov do Veľkej Polomy pri Betliari v Gemeri. Jankove Kráľove piesne sa ocitli v smrteľnom nebezpečenstve už v októbri toho roku, keď akýsi maďarský policajný dôstojník menom Kiss z Rožňavy Kellnerove veci na rodičovskej veľkopolomskej fare počas domovej prehliadky prekutával, rukopisy a listy jeho prehliadal a ako známeho pansláva sa ho jedno druhé vypytoval. Činnosť uväzneného Kráľa bola vtedy kriminalizovaná a na ten čas neduživý Kellner druhove básne dobre ukryl, zatajil a tým ich zaiste i zachránil. Potom s Kellnerom Kráľove rukopisy putovali do Revúcej, Hnilca, Gelnice, Levoče, Nového Mesta pod Šiatrom, Liciniec a ich anabáza sa na určitý dlhší čas zastavila v Rimavskej Sobote. Kellner Hostinský z tohto kráľovského bohatstva len kedy-tedy nejakú báseň odoslal žiadostivým redaktorom literárnych časopisov a almanachov na uverejnenie. Iba blízkych priateľov ako napríklad Pavla Dobšinského upozornil, že korektúry červenou ceruzou v Kráľových veršoch poznačila ruka nebohého Štúra, ale redaktorovi radil, aby na to nedbal a „trímal sa“ originálu. Kellner Hostinský sa však neozval na výzvu Matice slovenskej v roku 1871 v súvislosti s perspektívou matičného vydania Kráľových básnických spisov. Až v predtuche blížiacej sa smrti šesť dní pred svojím odchodom na večnosť 4. augusta 1873 oznamuje z Rimavskej Soboty Viliamovi Paulinymu-Tóthovi do svätomartinskej Matice, že Kráľove rukopisy zachránil, usporiadal a prepísal, teda ako editor ich svedomite pripravil na knižné publikovanie. Bolo to v čase, keď sa Kráľ dušoval, že nijaké vlastné práce nevlastní, že sú roztratené a stratené po svete, ako to bol aj redaktorovi časopisu Orol Andrejovi Truchlému-Sytnianskemu sám napísal, ba zatajil aj ten malý balíček, čo úzkostlivo opatrovala jeho manželka. Naoko až prísažne tvrdil, že má iba to, čo v pamäti drží a z pamäti dokáže odpísať.

Kellnerovo priznanie v kauze Kráľových rukopisov spôsobilo prvému, úradujúcemu matičnému podpredsedovi Paulinymu-Tóthovi takú obrovskú potechu, že na Kellnerov list obratom 6. augusta 1873 odpovedal, pričom sľúbil jeho edičný počin slušne honorovať, len aby už tie Kráľove klenoty boli v matičnej pokladnici. Tento zámer však zmarila posledná veľká epidémia cholery na Slovensku, ktorá tu zúrila od začiatku augusta až do konca septembra 1873. Čo bolo najhoršie, 10. augusta toho smutného roku si vybrala ďalšiu z obetí v podobe Petra Kellnera Hostinského. Keď telegraf na martinskom poštovom úrade vyťukal túto trúchlivú zvesť 11. augusta, ešte v ten deň sa prestrašený Pauliny-Tóth korešpondenciou obrátil na Štefana Čecha a Andreja Krnu, ktorí žili v Rimavskej Sobote, boli osobnými priateľmi a v národnokultúrnych veciach spolupracovníkmi nebohého Kellnera. Neliterát Čech aj navštívil vdovu Matildu Kellnerovú a Kráľove rukopisy od nej získal, no neposlal ich do Martina, ale dal ich pre istotu na overenie a spracovanie matičnému jednateľovi Rimavskosobotského okresu Pavlovi Dobšinskému do neďalekých Drienčan. Keď besnenie cholery ustalo, Pauliny-Tóth 8. októbra vyzval Čecha, aby Kráľovu pozostalosť odovzdal Matici. Mal ju však už Dobšinský, ktorý Kráľove básne 4. novembra poslal z Drienčan do Martina, kde aj skutočne v poriadku prišli, čo mu 26. novembra listom potvrdil matičný tajomník a známy historik Franko Víťazoslav Sasinek, ktorý už celé štyri roky neúnavne hľadal zápisy Kráľových veršov. Na márnosť tak vyšla snaha Andreja Truchlého-Sytnianskeho získať tieto kráľovské rukopisy, o ktoré požiadal Dobšinského 22. novembra, pretože ony sa v tom čase už nachádzali v martinskej Matici slovenskej. Dielo svetového básnika týmto spôsobom malo byť pripravené predstúpiť pred svet i pred vlastný národ ešte za jeho života.

Aj v tomto prípade bola sila osudu mocnejšia a zasa sa odohral romantický výstup. Hoci ešte matičná správa stačila 15. januára 1874 listovne poďakovať Matilde Kellnerovej, okrem iného, za odovzdanie „umoplodov“ Janka Kráľa, zakrátko o pár mesiacov po neustálych atakoch uhorská vrchnosť umŕtvila činnosť Matice slovenskej. Jej zbierky vrátane rukopisov sprvu zapečatila v matičnej budove, neskôr časť z nich odtransportovala z Martina do múzeí, archívov a knižníc v Nitre a v Pešti. Netýkalo sa to však Kráľovej rukopisnej pozostalosti, ktorú ako jednu z najcennejších niekto ešte v hektických aprílových dňoch roku 1875 z archívu Matice vybral a držal na súkromí až do roku 1919. Napriek značnej snahe literárnych historikov a archivárov sa túto udalosť i za ňou stojaceho človeka či skupinku viacerých ľudí do dnešných dní nepodarilo identifikovať a celú záležitosť seriózne objasňujúco vysvetliť.

Po vzniku Československa sa Kráľove rukopisy dostali do archívu v Martine sídliacej Muzeálnej slovenskej spoločnosti, odkiaľ ich údajne okolo roku 1926 preniesol matičný správca baťko Jozef Škultéty do Matice slovenskej. Tam sa ku Kráľovej pozostalosti dostal Rudo Brtáň, roku 1932 ju prvotne odborne spracoval a začal z nej publikovať básnické jednotliviny. Celý tento Kráľov matičný súbor poézie v roku 1938 do tlače pripravil a pod názvom Ňeznáme básňe knižne vydal ďalší agilný matičiar Stanislav Mečiar.

Konečne v roku 1952 vďaka Milanovi Pišútovi uzrelo svetlo sveta knižné vydanie Kráľovho Súborného diela nazvané Dráma sveta, tohto veľkolepého skvostu našej literatúry i celej duchovnej kultúry, ktorý mal ostať navždy utajený pred svetom i pred vlastným národom, akoby sa pozabudlo na starú sládkovičovskú pravdu, že diamant v hrude nezhnije. Popri Brtáňovi, Mečiarovi a Pišútovi sa postupom času zjavil kráľovský „kráľológ“ Pavol Vongrej, ktorý vo svojich, s neobyčajným zanietením napísaných, fundovaných vedeckých i populárno-náučných monografiách, štúdiách, článkoch a bibliografických súpisoch povedal všetko nateraz známe o osudoch a prípade Janka Kráľa i jeho rukopisoch, aj o ich záhadnej a nezvyčajnej histórii. Dnes je už v hrubých obrysoch sprístupnené dielo Janka Kráľa, hoci – ako sme sa na to snažili poukázať – nechýbalo veľa a všetko mohlo byť inak. Šťastie, že sme mali toľko obetavcov, v prípade Janka Kráľa počnúc Petrom Kellnerom Hostinským a končiac Pavlom Vongrejom.

Básnikova smrť a v prepadlisku času stratený rov

Janko Kráľ podľahol brušnému týfusu v Zlatých Moravciach ráno o siedmej hodine 23. mája 1876 vo veku päťdesiatštyri rokov. Menej známa verzia hovorí aj o samovražde básnika. Jeho pohreb sa uskutočnil hneď na druhý deň 24. mája 1876 o sedemnástej hodine popoludní, keď mu blízki do rakvy dali na poslednú cestu evanjelický kancionál, pipasár a čutoru. Iný prameň označuje za príčinu básnikovej smrti choleru. Ale či už išlo o ňu, alebo brušný týfus, obe ako nebezpečné infekčné choroby si vyžadovali, aby nebožtíka čo najrýchlejšie pochovali, najlepšie a najbezpečnejšie aj vedno so slamníkom a miesto uloženia ostatkov vzápätí zavápnili. Hrob Kráľa označili krížom z topoľového dreva s vyrytým menom básnika. Podľa teórie samovraždy by Janka Kráľa museli pochovať iba na okraj cintorína k múru, prísnejší kňaz aj zaňho. Po manželovej smrti sa vdova Mária Polexína Kráľová presťahovala k najstaršiemu synovi do Levíc, pričom Kráľov rov na zlatomoravskom cintoríne pustol a pustol, až zanikol. Posledné údaje o jeho existencii podľa zachovaných rodinných svedectiev pochádzajú z roku 1905. Až roku 1966 na 90. výročie úmrtia básnika nad jeho údajným hrobom v Zlatých Moravciach postavili mramorový pomník s nápisom „na týchto miestach bol pochovaný Janko Kráľ, 1822-1876.“ Ale Janko Kráľ má hrob s pomníkom aj na Národnom cintoríne v Martine.

Posledné miesto odpočinku neznáme

Po roku 1918 z podnetu česko-slovenského prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka a jeho dcéry Alice, ktorí sa často zdržiavali v Topoľčiankach, sa začalo s hľadaním hrobu básnika Janka Kráľa v Zlatých Moravciach. Touto úlohou bola poverená Matica slovenská a jej tajomník Štefan Krčméry. Ten sa s vervou pustil do detektívnej práce a zbieral informácie od detí Janka Kráľa a ďalších príbuzných, ale vyšetrovanie neprinieslo želaný výsledok. A tak na zlatomoravský cintorín v auguste 1925 prichádza odborná komisia pod vedením renomovaného českého lekára a antropológa, profesora Jindřicha Matiegku, rektora Karlovej univerzity v Prahe, Masarykovho kolegu a osobného priateľa. No ani táto nenašla telesné ostatky Janka Kráľa a Pražáci odišli s dlhým nosom. Po vzniku prvej Slovenskej republiky v októbri 1940 nechal zlatomoravský cintorín nanovo prekopať ďalší tajomník Matice slovenskej a literárny vedec Stanislav Mečiar. Mečiar nebol hockto. Mal viacero univerzít, literárnovedných a dôležitých redakčných prác, vydal Kráľove Neznáme básne, mal vedecké i spoločenské postavenie, ale mal aj napojenie na Hlinkovu gardu a ľudácky režim… A čuduj sa svete, tentoraz sa našli telesné pozostatky Janka Kráľa a počas exhumácie boli vraj identifikované. Podľa jednej verzie básnika spoznali vďaka ružencu v rukách, ktorý mu ako evanjelikovi do nich strčila jedna zlatomoravská občianka, údajne slúžka Kráľovcov katolíckeho vierovyznania. A keď aj dochovaný zvršok na kostre svedkovia označili za kravatu, akú nosil Janko Kráľ, Mečiarovi to postačilo. Režimové noviny s pompéznosťou oznámili, že Stanislav Mečiar našiel Janka Kráľa a jeho ostatky za účasti čestnej stráže Hlinkovej gardy previezli slávnostne železnicou zo Zlatých Moraviec do Turčianskeho Svätého Martina. A rozpútali sa vášnivé diskusie a polemiky, vyťahovali sa rozličné svedectvá a protiargumenty, spory a rozpory, vlastne iba dohady. Isté je však jedno – 4. novembra 1940 bol slovenský panteón v Martine rozšírený o ďalšiu mohylu – symbolický hrob Janka Kráľa.

Svetový básnik

Osudy rukopisnej pozostalosti Kráľa až podozrivo nápadne korešpondujú so životnou i umeleckou drámou tohto romantika romantikov, jeho skonom i miestom posledného odpočinku. To jednoznačne konštatujeme v súvislosti s jubileom sto štyridsiateho výročia úmrtia tohto básnického génia a legendárnej postavy, netreba sa báť povedať, svetovej literatúry. Vieme o tom svoje, vedelo o tom aj UNESCO, keď Janka Kráľa už v roku 1972 pri príležitosti jeho sto päťdesiateho výročia narodenia zaradilo na čestné miesto vo svojom kultúrnom kalendári.

***

MLADOHEGELOVSKÝ ANTI-TEIZMUS A SOCIÁLNY UTOPIZMUS JANKA KRÁĽA
(Z KNIHY ŠTÚROVCI A HEGEL) (pripravili Dr. hc. Prof. PhDr. Rudolf Dupkala, CSc.; PhDr. Lukáš Perný, PhD.)

Tvorba Janka Kráľa (1822 – 1876) je typickou ilustráciou špecifickej verzie slovenského revolučného romantizmu. Na jednej strane je ideovo-radikálna, na strane druhej zjavne pesimistická, ba až mesianisticko-chiliastická, sprevádzaná symbolmi slovenskej prírody a jej mytologizácie v motívoch Dunaja, Váhu, Chočský vrchov, Tatier a pod. Dominantne pritom „vyžaruje“ sociálny radikalizmus a miestami až mladohegelovský anti-teizmus. A. Marušinová, analyzujúc nábožensko-filozofické motívy v básnickom diele Janka Kráľa, zdôrazňuje, že – tento náš „divný Janko“ – prostredníctvom poézie prezentuje svoj postoj k hierarchii sveta, poukazuje na minulosť, prítomnosť, i budúcnosť a to predovšetkým vo vzťahu človek – Boh, človek – ľudstvo a človek – svet. Utopický rozmer svojho ideového odkazu, Kráľ – podľa nej – zakódoval do básní, v ktorých sa vyrovnáva s práve prežívanou realitou a hľadá cestu k naplneniu vízie lepšieho sveta (Marušinová 2002, s. 38).

Kráľovu filozofickú predstavu o svete teda nenachádzame vo filozofickom traktáte, ale nachádzame ju zašifrovanú v básnickom odkaze. Necituje filozofov (snáď s výnimkou tých slovenských ako napríklad Jána Kollára), avšak píše o nich, ako napríklad v Rozprávke o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi (Kráľ 1959, s. 284), kde nachádzame hegeliánsky princíp boja dobra a zla, a to predovšetkým na príklade slovenského folklóru. Je zjavné, že chorý kráľ symbolizuje chorú krajinu, resp. chorú spoločnosť.

Kráľ si vo svojich reflexiách dobovej sociálnej reality volá na pomoc vedu, cirkev i filozofiu: V tejto súvislosti napríklad píše:

„Poďte teraz, filozofi,
čo celý svete pretriasate,
ukážte tuto čo znáte.
Máte vy silu… tvoriacu,
ako šabľu vybrúsenú,
máte rozum bez štrbiny,
zlomte bolesť neskrotenú.

Zahojte mi moje rany,
vy tajomstvá v rukách máte

svetov veľkých,
ja som malý, málo treba,
aby moje zhojiť rany“
(Kráľ 1959, s. 290).

Zdá sa, že k filozofii pristupuje na jednej strane až akoby rousseaovsko-skepticky (filozofov prezentuje ako ľudí, ktorí sú odtrhnutí od reality), zároveň však od filozofie požaduje aktívnu participáciu na premene spoločnosti. Napokon: Kráľovi nepomôže ani kňaz, ani filozof, ani lekár. Človek, národ aj ľudstvo, sa musí oslobodiť samo. Opätovne tu teda nachádzame Hegelovský motív slobody, metaforicky prezentovaný ako „spev zlatého vtáčika“, ktorý stotožňuje s ideou historického napĺňania zmyslu dejín.

Mladohegeliánsky anti-teizmus, ktorý si Kráľ osvojoval zrejme iba sprostredkovane, a to predovšetkým prostredníctvom Ľudovíta Štúra, možno rekonštruovať na základe básne Vojna z cyklu Dráma sveta z roku 1844. V tomto cykle Kráľ načrtáva vlastnú alternatívnu filozofiu dejín založenú na dialektike dobra a zla. J. Felix to komentuje slovami: „Svet je v porobe, mocnosti zla v ňom víťazia. Ľudia žijú v trápení, strachu, nevedomosti a hriechu. Páni — ako draci —vládnu násilím a klamom. Niet v svete lásky a slobody. Kresťanská cirkev podľahla cisárom, vojakom a zberbe. Práve náboženstvo lásky sa udržalo len u nemnohých, a to najbiednejších. Diabol sa zmocnil sveta a rozpútal vojnu i proti nebu, aby zvíťazil i nad tými, čo ešte veria vo vládu dobra a spravodlivosti. Nezvíťazil, ale ani neprehral. Svet očakáva spasenie, ale najviac ho očakáva slovenský národ. Prichádza slovanský génius a zvestuje príchod nového veku. Hlása nové učenie a začína ho uskutočňovať medzi Slovanmi, ktorým je určené nastoliť vek bratstva, pokoja a spravodlivosti“ (Felix 1959).

Pripomíname, že cyklus sa delí na dve časti, pričom prvá obsahuje obrazy utrpenia a zla vo svete, prejav rebélie, nespokojnosti, zúfalstva, triumf zlého a druhá časť obsahuje výzvy a proroctvá, v ktorých dominuje idea prebudenia slovanských národov k novému životu a ich dejinnej úlohe. Dialektický protiklad dobra a zla (vojna ako zabíjanie a tvorba nového, lepšieho sveta) je Marušinovou interpretovaný takto: „Básnik vykreslil obraz vojny, ktorú vedú nie ľudia, ale ríša zla, reprezentovaná Satanom, proti Bohu a ľudstvu. Ten zvábi chudobných, ľahko ovplyvniteľný ľud na svoju stranu… Argumenty predstaviteľa ríše zla sú celkom presvedčivé a chudobný ľud je im vo svojej naivite úplne prístupný. Všetko, čo dal Boh ľuďom, sú si schopní zaobstarať sami, vlastnou vynaliezavosťou, prácou a vedou“ (Marušinová 2002, s. 44).

Samotnú mladohegeliánsku „anti-teistickú vzburu“ tu nachádzame v tejto podobe:

„Keď budeme svoji a slobodní,
potom sveta len budeme hodní
a svet nás. Už moc sme urobili,
daj nám šťastia, by sme dokončili,
kus skrotili Pána Boha pýchu,
daj nám šťastia dožiť sa oddychu.
Boh nám odňal svetlo, slnce, mesiac,
by sme boli potme, slabí blúdiac,
by sme sa tak, neznajúc pohnúti,
zase k nemu museli cofnúti.
Ale bludný zámer, kde je sila.
Naša sila inakšie stvorila
svetlo. Teraz viac ti ho nechceme,
už bez tvojho svetla byť môžeme.
Maj si ho už, môžeš ho zavesiť,
si na klinček, netreba nám svietiť.
Tvoje svetlo len oku vyhovie,
duch má inšie, čo on vedou zovie,
na tie oči vidí vyše teba.
Tvojho svetla nám viacej netreba.“
(Kráľ 1959).

V závere svojej štúdie k básni „Vojna“ Marušinova dodáva, že alternatívou je pre Kráľa život v súlade so zásadami bratstva, rovnosti a spravodlivosti a tak celé toto dielo je podľa nej o hľadaní spravodlivosti (Marušinová 2002, s. 44). Hegelovský motív slobody ako aktívneho princípu pre naplnenie dejín, slobody ako seba-uvedomovania subjektu, môžeme nájsť najmä v nasledujúcej pasáži:

„Dosť to dosiaľ bolo, že sme pri hlúposti
vždy len záviseli od božej milosti.
Čo tá božia milosť? — Či, keď kto dač’ robí,
má, v čom mu potreba, živnosť si zarobí?
Či keď paholkovi za službu vyplácam,
či mu ja to z mojej toľko milosti dám?

Cigánstvo, falošnosť! — Človek, pán všetkého,
musí sa za sluhu uznávať podlého.
Čoby len za sluhu, ale za žobráka!

Koruna je naša, my sme zaslúžili,
nám ona náleží, nikomu druhému:
pôjdeme odkryte naproti svätému.

Už prestali časy, ľudia sa prebrali,
už sa naučili, čo predtým neznali.“
(Kráľ 1959).

Princíp aktivity človeka tu zjavne vystupuje ako dominantný motív. Kráľ ho v uvedenej básni zašifroval do symbolu koruny tvorstva a vystupuje tu ako zdroj moci nad dejinami, ktorú chce prevziať ľud. Interpretácia tohto textu však môže vyznieť (a často aj vyznieva) ako rozporuplná. Na jednej strane tu totiž nachádzame motív boja za sociálny pokrok pod vlajkou sily rozumu, súčasne sa tu však zdôrazňuje, že uvedený boj je akoby „odsúdený“ na neúspech, lebo pred Bohom nič nezmôže. Naopak: náboje vystrelené – v tomto boji – sa napokon obrátia proti nemu. Uvedenú interpretáciu komplikuje aj záver básne, ktorý vykazuje viaceré „známky“ odovzdanosti, bezmocnosti a bezvýchodiskovosti (ľud sa upísal diablovi, vzdal sa svojej duše, princípu dobra, ducha, svetla a pod.).

Platí to aj o básni Kríž, v ktorej sa Kráľ zjavne dostáva do sporu s pôvodnou revolučnosťou, nakoľko riešenie sociálnych problémov nachádza len vo viere v Božiu spravodlivosť, ktorú symbolizuje práve kríž.

S týmto, či s takýmto riešením sociálnych problémov je nepochybne spätý aj mesianistický motív spasenia „celého ľudstva“ prostredníctvom vízie o historickej misii Slovanov, ktorá sa má uskutočniť v znamení kríža, ako symbolu vykúpenia a víťazstva nad všetkým zlom. Dokladajú to aj tieto jeho slová: „Človeče“, Boh poslal ti kríž. Nad ním stojíš, nad ním myslíš…“ (Kráľ 1959, s. 236).

Na potrebu súčinnosti národa s Bohom, v zápase za sociálnuspravodlivosť, upozorňuje aj v básni s názvom Krajinská pieseň (1844), kde sa – okrem iného – uvádza:

„Krajania, Slováci, dovedna sa berme,
kto nás bude tlačiť, dobre ho naperme,
nebojme sa v svete žiadnu dušu živú,
Pán Boh nám pomoc dá za vec spravodlivú“
(Kráľ 1959).

Výrazne sociálne motívy môžeme nájsť aj v Kráľovej básni Kristus (vyšla v Slovenských pohľadoch až v roku 1915), kde sa Kráľ „prihovára“ ku Kristovi v mene všetkých biednych a utrápených. Opätovne tu nachádzame tiež jeho apel na Najvyššieho, aby vzhliadol k trpiacim a biednym, čo miestami nápadne pripomína Villonove balady. Napríklad uvedené pasáže:

„Každý má dáku na pleci ťarchu,
že ledva vládze ju znášať:
tomu umrela jeho milenka,
tamtomu jeho drahá mať;
ten zas chudáčik máva nedobrú,
na svete biednučky žije,
a hľa! tá starká, skrčená ak’ päsť,
povedal by si, že hnije.

Bedár zmorený! Keď napoludnie
už ti slniečko zapadá
a svet ten pustne, k Bohu sa obráť!
Boh — slnce, život, náhrada.

Nesvieti božie na nebi slnko
tak na sniežok sa topiaci,
ak’ láska božia na biedy ľudské.
Ku nej sa majte, trpiaci.

Skloň sa! Ak’ si sa dakedy sklonil,
keď si pre ľudské spasenie
zrodil sa v chatrnej kolibôčke —
veď sme my Tvoje stvorenie.

Kristus na skale, svetlom pozlácen,
belasým mráčkom odetý,
sväto pozerá, milo pozerá,
z pohľadu sláva mu svieti.

V pravej ruke má ohnivú guľu,
hľadiac hneď na ľud, hneď na svet,
začína pravdy ľudu božiemu,
akoby zvonil, tak vravieť.

Slávu nebeskú, dôstojnosť božiu
v hrmení, v bleskoch a v Slove,
národ tak čaká, dobre nezájde,
na všetky slová Kristove.
Už ani nevie, kde sa nachádza
nevie, že hraničí ho svet.
Pán „amen“ povie, „tak sa stane“.
A kde je? Skapal — už ho niet.“
(Kráľ 1959).

Apel na sociálnu nespravodlivosť „akceptovanú“ alebo ignorovanú „zhora“, nachádzame aj v básni Túženie (1845), avšak už skôr v pesimistickej forme rezignácie nad žalostným stavom národa a pokornej modlitbe za zmenu tohto stavu:

„Kto zráta naše túžby, slzy, žiale,
čo sa každý deň z duše našej lejú?
Bože môj drahý! Pekne sa mi snilo,
ale ukrutné je tam zobudenie,
kde komu, čo ho božské svetlo krylo,
zemské ukáže zrazu sa videnie:
A prse bolesť a zármutok úži,
keď duša voždy len po nebi túži.

Nie moje oko raz len pozeralo
na nášho kraja strápené doliny,
nie moje srdce raz len zaplakalo,
vidiac si mladosť tak hynúť bez viny —
vidiac, že trpí rodina úbohá,
akoby bola odvržencom Boha.

Bože môj drahý! Pekne sa mi snilo,
ale ukrutné je tam zobudenie,
kde komu, čo ho božské svetlo krylo,
zemské ukáže zrazu sa videnie:
A prse bolesť a zármutok úži,
keď duša voždy len po nebi túži.
Pán Boh je s nami i v našej chudobe —
vo mene božom nám prežívať treba,
tak oživneme zas pri vlastnom hrobe:
i nám nezavrel bránu Boh do neba,
i nám sa žiare na nebi zasmejú
a vzbudia z hrobu zapadlú nádeju.“
(Kráľ 1959)50.

Na druhej strane, v iných básňach Kráľ prejavuje voči Bohu pokoru a hľadá v ňom jediné existenciálne východisko z pesimizmu. Príkladom je Povesť z roku 1844: „Vetríček ako nútený veje, nocou šuští ak’ mátoha. Nemá mizerný v svete nádeje — kreme nádeje na Boha“ (Kráľ 1959). Neskôr, v roku 1866, v básni s názvom Dva orly, uplatňuje – náš básnik – voči Bohu nasledujúci postoj:

„Svet holý ostal, veliká príčina,
svet svoje bôža predošlé preklína.

Stratil si Boha a večnosť,
hľadal si Ho tisíce liet,
svet, peklo si poprerýval,
ale nikde, nikde Ho niet.
Vypovedals’ slovo smrti
Boha večne strateného,
no, povedz, čis’ len raz hľadal
na nebi Boha živého!“
(Kráľ 1959).

Sumárne teda možno konštatovať, že „sociálne zameraná“ poézia Janka Kráľa balansovala medzi mladohegelovským motívom anti-teizmu, (vzbury voči Bohu, sprevádzanej seba-uvedomením ako procesom utvárania slobody) a pesimisickým rojčením, ktoré prechádza až k otvorenej (mesianisticky ladenej) modlitbe, aby Boh pomohol chudobnému, ponižovanému a prenasledovanému ľudu. Nikde však nenachádzame motív ateizmu, popierania Boha. J. Kráľ existenciu Boha nepopiera, avšak „búri sa“ voči jeho „nečinnosti“, či dokonca „tolerovaniu zla“ a nespravodlivosti na svete. V tomto zmysle označujeme aj jeho pozíciu termínom „anti-teizmus“.

Uviedli sme už, že v jeho tvorbe sa takmer pravidelne „objavuje“ aj hegelovský motív slobody spätý s hľadaním zmyslu dejín národov, vrátane národa slovenského, čo dokladá aj nasledovný text z básne Slovo:

„Zajasal blesk jasnej zory
ponad vrchy, ponad hory:
zahučte, slovenské polia,
sloboda nás k činom volá.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Kto si Slovák z duše, z rodu,
teraz sa hlás ku národu;
rovnosť práva, život nový,
odmyká ústa, okovy.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!“
… Chorvát, Maďar, naši bratri,
nech každý má, čo mu patrí;
nadvláda len právo haní —
všetci sme rovnakí páni.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!“
(Kráľ 1861a, Kráľ 1959).

Podobný motív, avšak spätý už celým Slovanstvom je prítomný aj Jarnej piesni:

„Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?
Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak’ sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!
Pohynuli naši bratia za to meno skazou
— ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov.“
(Kráľ 1848, Kráľ 1959)

Zdá sa, že v tvorbe Janka Kráľa je motív „národného“ a „internacionálneho“ vzájomne „prepojený“. Kráľ evidentne požaduje uznanie Slovákov a zároveň apeluje na „svetový humanizmus“. To, že národné záujmy zjavne akcentuje, dokazuje aj báseň Trivršky z roku 1848, kde – okrem iného – uvádza:

„Aj Slovák má krajinu,
ako druhý kráľa.
Rodáci z krvi, duše,
v terajšom století
už viac neverme, že sme
bez krajiny deti.“
(Kráľ 1959).

Na myšlienky Jána Kollára (a tým vlastne aj na Herderovo vnímanie Slovanov), Kráľ nadväzuje tiež v poevolučnej básni (z roku 1852), ktorá má názov Duma Kollárova:

„Nad krajem pustým mrtvý vévodí sen –
Daleký východ v mrakách zahalený —
Kto vrátí Slávě zapadlé skvělý den?
Kto dá v úzkosti, bídě ulevení?

Horvát, Čech, Polák v jeden národ splývá,
jeden zpěv slavný všude se ozývá
a Slovan plesá, že po bludech mnohých
svým cílům žije, vzývá bohů svojich.“
(Kráľ 1959).

Pripomíname, že Janko Kráľ patril – v revolučných rokoch 1848/49 – k ľavému krídlu slovenského povstania, ku ktorému možno zaradiť aj povstaleckého kapitána Samuela Dobroslova Štefanoviča, ale aj Jána Rotaridesa. Aktivity Janka Kráľa v rámci slovenského povstania boli odlišné, než u ostatných štúrovcov, nakoľko Kráľ zdôrazňoval ľudový odpor v medzinárodnom kontexte. Janko Kráľ spolu s Jánom Franciscim a Jánom Rotaridesom burcovali ľud proti feudalizmu. Revolucionári vyzývali roľníkov do povstania; manifest sa však dostal do rúk agenta rakúskej polície, prezlečeného za predstaviteľa poľskej emigrantskej strany. Kráľ skončil spolu s Rotaridesom nakoniec vo väzení v Šahách. Revolúcia sa skončila porážkou a upevnením absolutizmu. Ako pripomína Zuberec, „revolučný bard Janko Kráľ a jeho priateľ Ján Rotarides viedli roľníkov v Honte do boja za dôsledné riešenie agrárnej otázky a za národné práva“ (Zuberec 1978, s. 37). Podľa Brocka chceli práve Kráľ a Francisci „priviesť roľníctvo k uvedomeniu si sociálneho a národného útlaku“ (Brock 2012, s. 98).

Pavol Vongrej, v biografickej knižke Syn sveta, vyberá – na ilustráciu vtedajších Kráľových humanistických postojov – tieto pasáže z básní Dráma sveta a Duma slovenská:

„Naše určenie veliké;
ľudskosti blaho, pokrok, vlasť!

Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno…
– keď Slovák od vekov trápený, šliapaný,
dokonal účty své s dávnymi vrahami
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zase zmluvu rodnú, starodávnu“
(cit. podľa Vongrej 1989; Kráľ 1959).

Aj Milan Šimečka si v knihe Sociálne utópie a utopisti všíma, že u štúrovcov možno hľadať určité socialistické názory, avšak podľa jeho – vtedy „marxistického“ – postoja, ich považuje za historicky zaostávajúce (Porovnaj: Šimečka 1963, s. 164). V súvislosti s politickým myslením Janka Kráľa sa žiada poznamenať, že náš revolučný básnik súhlasil s Košútovým politickým liberalizmom, avšak pochopiteľne, odmietal maďarské riešenie národnej otázky, čo dokazuje aj Kráľov list z júla 1845, kde sa píše o novej slobode, rovnosti a bratstve. Na základe toho ho literárny historik Jaroslav Vlček označil za prvého „slovenského komunistu“ (Citované podľa Drug 1990) a neskôr túto interpretáciu odkazu Janka Kráľa, ako revolučného humanistu, ba dokonca internacionalistu upevňovali davisti, predovšetkým Laco Novomeský, ktorý Kráľa považoval spolu s Ľudovítom Štúrom za svoje vzory. Novomeský „videl“ v Kráľovej sociálnej revolučnosti úsvit slobody prejavujúci sa v proti-pánskom a proti-statkárskom odboji (Novomeský 1970, s. 250).

Michal Považan v predslove k vydaniu básnického diela Janka Kráľa (Považan 1952) konštatuje, že Kráľ vo svojej poézii vytvoril pestrý a pravdivý umelecký obraz slovenského ľudu 19. storočia a tým taktiež vyjadril svoj anti-feudálny postoj. Považanova interpretácia Kráľovho odkazu, isteže, poznačená dobou vydania tejto knihy, projektuje Janka Kráľa ako zakladateľa realistickej literatúry. S týmto tvrdením sa dá súhlasiť iba čiastočne, nakoľko aj Kráľová poézia obsahuje určité vnútorné protirečenia a využíva tiež viaceré iracionalistické, mystické, ba až mesianisticko-teistické motívy.

Na záver možno konštatovať, že básnik a revolucionár Janko Kráľ bol nielen typickým romantikom, ale tiež utopistom, ktorý svojim životom i dielom manifestoval presvedčenie o herderovsky humanizačnej misii Slovanstva. Súčasne však v jeho tvorbe nachádzame aj vplyvy mladohegelovskej anti-teistickej vzbury a Hegelovho chápania slobody.

Odporúčaná a použitá literatúra z článku je uvedená v knihe Štúrovci a Hegel. K problematike slovenského hegelianizmu a anti-hegelianizmu. Tretie doplnené a rozšírené vydanie, 2021

Článok pripravili: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

2022-04-25T16:22:45+00:0025 apríla 2022 |Osobnosti slovenských dejín|
X