Byzantské korene ikonografie a symboliky štátneho znaku Slovenskej republiky
Autor: PhDr. Titus Kolník DrSc. (1932 – 2017), Historický odbor Matice slovenskej
Pôvod a symbolika základných atribútov štátneho znaku Slovenskej republiky boli v minulosti,[1] i celkom nedávno,[2] mnohonásobne a všestranne pertraktované. Mohlo by sa preto zdať, že o dvojitom kríži a trojvrší je všetko podstatné už dávno známe a doterajšie poznatky sa už nedajú rozšíriť. Ikonografické bádanie však predstavuje oblasť, kde vždy zostáva priestor pre hľadanie i nachádzanie nových, neznámych súvislostí. Dokazuje to aj nová analýza ikonografických a historických prameňov, ktorou som v otázke datovania počiatkov a interpretácie symboliky štátneho znaku SR dospel k dvom zásadným poznatkom:
1. Genéza základných atribútov štátneho znaku SR, teda dvojitého kríža na trojvrší, má oveľa hlbšie historické korene ako sa doteraz predpokladalo. Toto znakové spojenie – predobraz dvojkríža na trojvrší, bolo v Byzantskej ríši známe nie v 9., ale už v 6. – 8. stor.
2. Trojvršie v prapôvodnom byzantskom ponímaní, ale ešte aj pri jeho prevzatí do Uhorska v 12. a 13. stor., symbolizovalo biblickú Golgotu. Dvojitý, či dvojramenný kríž od samého počiatku jeho ikonografického výskytu (na zač. 8. stor.) až po 20. stor. bol predovšetkým symbolom Víťazstva a Vzkriesenia.
Skutočnosť, že slovenský znak má bezprostredný ikonografický pôvod v uhorskom štátnom erbe, je všeobecne známa a uznávaná. Menej sa vie o jeho byzantskej „predhistórii“. Byzantské korene základných atribútov uhorského znaku, resp. jeho „hornouhorskej“ časti, teda dvojitého kríža na trojvrší, sa nikdy príliš nezdôrazňovali. Heraldické a historické bádanie totiž pri riešení otázok ikonografie, symboliky a chronológie atribútov znaku nehľadalo odpovede v preduhorskej, byzantskej histórii. Súvisí to predovšetkým s okolnosťou, že prvé erbové znaky začali vznikať až pod impulzom križiackych výprav v polovici 12. storočia.[3] Okrem toho, uhorskí a maďarskí bádatelia[4] nemali väčšinou záujem hľadať a zdôrazňovať súvislosti, ktoré mali hlbšie korene, ako bola doba príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny.
Dvojitý, byzantský kríž Víťazstva a Vzkriesenia
Špecialistom na ikonografiu je jasné, že dvojitý kríž nie je len akýmsi východným byzantským variantom jednoduchého kríža, základného znaku kresťanstva, ale že od prvopočiatku výskytu má jeho forma aj konkrétny, špecifický a nezameniteľný obsah. Všeobecne platný je aj názor, že od počiatku existuje medzi jednoduchým a dvojitým krížom základný semiotický, teda znakovovýznamový rozdiel.
Znak kríža v byzantskej ikonografii bol na počiatku jeho zobrazovania symbolom víťazstva.[5] Najprv vojenského i mocenského víťazstva cisára a potom aj víťazstva kresťanstva nad pohanskými náboženstvami, neskôr aj nad islamom. Ešte v 5. storočí ho na minciach najčastejšie vidíme v rukách Viktórie, resp. na anjela zmenenej, pôvodne antickej bohyne Víťazstva alebo len v sprievode nápisu VICTORIA (obr.1 : 1).
Výskyt dvojitého kríža sa v počiatkoch viaže k jedinému centru – k Byzantsku, preto nemôže byť pochýb, že genéza a pôvodná symbolika tohto znaku závisela od rovnakých semiotických predstáv a identického významového modelu. Pri hľadaní odpovede na kardinálnu otázku, kedy a prečo došlo v symbolike znakovej reči kríža a jeho insigniálnej formy k diferenciácii, treba sa zamerať na konkrétne príčiny v dobe, v ktorej došlo k primárnemu rozrôzneniu jeho oboch podôb.
Pri sledovaní uvedeného problému sú najdôležitejším prameňom vyobrazenia na byzantských minciach zo 6.-9. stor. Na nich totiž zisťujeme prvý výskyt nového typu kríža, vždy paralelne s krížom jednoduchým. V jednoznačne vykryštalizovanej podobe sa objavil po prvý raz až na solidoch cisára Justiniána II. Rhitnometosa (obr. 2:1),[6] v období jeho druhého panovania (705-711) v r. 706, teda potom, čo bol tento cisár po prvom úseku vlády (685-695) vo vyhnanstve v Chersone na Kryme a až po desiatich rokoch, vyplnených vnútornými rozbrojmi a vládou vojakov, ako víťaz sa znova vrátil na byzantský trón. Vtedy vznikla potreba odlíšenia základného symbolu kresťanskej viery – jednoduchého kríža – od symbolu kresťanstva víťaziaceho v zápase s islamom a všeobecného symbolu víťazstva. Zakrátko na to sa dvojitý kríž objavil aj na minciach Teodosia III. (715-717; obr. 2: 2). V oboch prípadoch boli dvojité kríže umiestnené na glóbe. Znakové spojenie kríža a glóbu, vtedy zrejme symbolu víťazného postupu kresťanstva, sa vyskytlo už predtým,ale kríž na ňom bol vždy iba jednoduchý. Ikonografická alternácia tohto symbolu, teda náhrada jednoduchého kríža jeho dvojitým variantom – symbolom víťazstva, však vtedy ešte nenadobudla všeobecnú platnosť. Bolo to totiž v období nepokojov v Byzantskej ríši, známom pod menom ikonoklastická – obrazoborecká kríza, ktorá trvala vyše sto rokov a vypĺňala takmer celé 8. a začiatok
9. stor.[7]
Ikonoklazmus spôsobil, že z tohto obdobia sa zachoval iba minimálny počet dokladov ikonografického umenia.[8] A tak pre riešenie mnohých otázok ako takmer jediný prameň poznania zostávajú vyobrazenia na minciach. Výnimočnú hodnotu z hľadiska riešenia problému symboliky dvojitého kríža má aj vyobrazenie tohto znaku na solidoch uzurpátora Artabasdesa (742-743/4). Tu však dvojramenný kríž nie je na glóbe, ale ako samostatný atribút ho cisár (či skôr vzdorocisár) drží pred sebou na hrudi (obr. 3: 1).[9] Nie je tu všeobecným symbolom kresťanstva víťaziaceho nad islamom,[10] ale symbolom nádeje na osobné víťazstvo. Nádeje usurpátora sa však nenaplnili, lebo Artabasdesa r. 743/4 premohol Konštantín V. a kruto potrestal oslepením. Motív dvojitého kríža sa však nestratil s jeho nositeľom a propagátorom, aj keď jeho opätovné zobrazenie na byzantských minciach sa objavilo takmer až o sto rokov neskôr za cisára Teofila (829-842, obr. 3: 2).
V dobe odstraňovania obrazov svätých, ba i pokusov o likvidáciu zobrazovania Krista, došlo iste k dočasnému k ústupu diferencovaného zobrazovania a ponímania symbolu jednoduchého a dvojitého kríža. V období ikonoklazmu bol dvojitý kríž už ako symbol víťazstva síce známym, ale v podstate nežiadúcim ikonografickým znakom. Právom sa možno domnievať, že to boli práve odporcovia ikonoklazmu, ktorí udržali a rozvinuli výtvarný názor pôvodného ponímania symboliky dvojitého kríža. Podporu tejto domnienky možno vidieť hlavne v tom, že k renesancii symbolu dvojitého kríža došlo evidentne až po zrušení ikonoklazmu. Dobre to dokladajú vyobrazenia na solidoch Michala III., razených na samom počiatku jeho vlády, kedy za nedospelého cisára regentstvo v jeho mene vykonávala matka Teodora. Bola to práve ona, ktorá r. 843 zrušila obrazoborectvo (obr. 4). Na averze mincí z tohto obdobia, zobrazujúcich celú cisársku rodinu, mladučký cisár Michal III. drží glóbus s jednoduchým krížom a jeho staršia sestra Tekla má v ruke berlu v tvare dvojitého kríža (obr. 4: 1). Na reverze matka – regentka Teodora zasa drží glóbus s patriarchálnym krížom a žezlo má v tvare jednoduchého kríža (obr. 4: 2).[11] Ide tu zrejme o určitú významovú alternáciu, pravdepodobne zámernú. R. Kiersnowski[12] vyslovil názor, že použitie patriarchálneho kríža sa tu môže nejakým spôsobom viazať na status regentstva a spoluvlády. Avšak pravidelný výskyt dvojitého kríža na byzantských minciach možno zaznamenať až za tzv. macedónskej dynastie, a síce od doby Leva VI. (886-912). Podľa mincovej ikonografie možno konštatovať, že ku všeobecnému rozšíreniu dvojkríža došlo až koncom 10. a v 11. stor. (obr. 5). Pravdepodobne až vtedy sa dvojitý kríž postupne stáva nielen znakom víťazstva (vojenského či mocenského), ale aj symbolom víťazstva nad utrpením a smrťou, teda i symbolom vzkriesenia.
V 11. stor. sa na freskách a mozaikách početných byzantských kláštorov (napr. Hosios Lukas, Dafni, Nea Moni)[13] zrazu objavuje motív vzkriesenia človečenstva v deň Posledného súdu (Ján, hlava 5, 28-29; 6, 39-40; Ján, Zjavenie, hlava 20, 4-6). V biblickej scéne je zobrazený Kristus zostupujúci do predpeklia, v pravici drží dvojitý kríž a ľavú ruku podáva z hrobu vychádzajúcemu Adamovi (obr. 6). Aby nemohlo dôjsť k nejakému inému výkladu, túto scénu vždy označuje a vysvetľuje aj grécky nápis HANACTACIC, teda Vzkriesenie. Adam bol totiž podľa legendy pochovaný na mieste, kde neskôr Kristus svojou smrťou na kríži vykúpil ľudstvo, teda na Golgote.[14] Pravdepodobne najstaršie zobrazenie tejto kánonickej scény je na mozaike z 1. tretiny 11. stor. v kláštore Hosios Lukas vo Phokis, Katholikon (obr. 6).[15]
Motív Vzkriesenia zvýraznený aj symbolom dvojitého kríža je v byzantskom umení od 11. stor. mnohonásobne doložený nielen v nástenných maľbách a mozaikách,[16] ale i v kovotepeckých zlatníckych dielach. Uveďme aspoň najslávnejšie z nich: ozdobný kryt oltára Pala d’oro v chráme San Marco v Benátkach,[17] alebo predná pozlátená doska evanjeliára z Benátok z 13. stor. (obr. 7).[18] Vyskytuje sa aj na byzantskej medaile z 12. stor.[19] Ako jednoznačný symbol Vzkriesenia figuruje dvojitý kríž aj neskôr na nástenných maľbách svetoznámych ortodoxných kláštorov v rumunskom Moldavsku. Vidíme ho napr. na západnej fasáde kláštorneho kostola Voronet z r. 1550.[20] Vôbec neprekvapuje, že motív Vzkriesenia s dvojitým krížom i nápisom HANACTACIC v byzantskom štýle použili Dimitrij Leusis a Dušan Kandričák aj pri výzdobe ikonostasu v pravoslávnom chráme pamätníka Sv. Ducha v Medzilaborciach koncom 20. storočia.
Dvojitý kríž ako symbol víťazstva nad smrťou a nádeje na vzkriesenie k večnému životu býva aj súčasťou byzantských stauroték – honosných relikviárov. Najstaršia z nich je uložená v poklade dómu v Limburgu an der Lahn (obr. 8). Zlatá skrinka je byzantskou prácou vyhotovenou medzi r. 920-965, teda v dobe Konštantína VII. Porfyrogeneta. Počas 4. križiackej výpravy bola ukoristená v Konštantinopole po jeho dobytí r. 1204 a prenesená do Nemecka.[21] Iná významná byzantská staurotéka z 11. stor. je uložená v chrámovom poklade v Ostrihome (obr. 9).[22] Tieto byzantské relikviáre s dvojitým krížom, v ktorom boli uložené zvyšky dreva tzv. pravého kríža, vplývali na vznik podobných stauroték na západe (napr. staurotéka Sankt Matthiasa z Trieru, okolo r. 1220).[23] ale najmä v ortodoxnom pravoslávnom umení v Rusku.[24] Vzdialený ohlas dvojitého kríža – ako stromu života – zo zadnej strany staurotéky z Limburgu an der Lahn vidno i v koncepčnom riešení dvojitého kríža na tzv. Korsunskej bráne z 12. stor. v Sofijskom chráme v Novgorode.[25]
Ikonograficky príbuzný kríž Víťazstva, znázornený ako strom života, je aj na mramorovom tonde (kruhový kotúč) s portrétom basilea. V ľavej ruke drží glóbus s takýmto krížom Víťazstva (obr. 10).[26] Pochádza z Benátok, z 12. stor.[27]
Dvojitý kríž býva aj atribútom HETOIMACIE – trónu Posledného súdu, motívu vyskytujúceho sa v byzantskom umení v 13.-14. stor. (obr. 11).[28]
Od 11. stor. sa dvojitý kríž objavuje ako jednoznačný symbol víťazstva aj na thorakione – ceremoniálnom štíte byzantských cisárovien. Na zlatých platničkách tzv. Monomachovej koruny z Ivanky pri Nitre, datovanej do stredu 11. stor., má takýto víťazný štít cisárovna Zoe i jej sestra a spoluvládkyňa Teodora.[29] Rovnaký štít s dvojitým krížom drží v rukách aj Eirene – Irena (1081-1118), manželka Joannessa II. Komnenosa, stvárnená na slávnej Pala d’oro v Benátkach (obr. 12).[30] Podobný štít s dvojitým krížom má aj sv. Helena na byzantskej staurotéke z 11. stor. v Ostrihome[31] a na knižnej maľbe z 2. pol. 11. stor. v Parme (Biblioteca Pallatina), kde táto drží aj dvojitý kríž.[32]
Prekvapivá je skutočnosť, že dvojité kríže sú bez výnimky dekoratívnym atribútom na thorakione žien. Súborná štúdia venovaná rozšíreniu, datovaniu a ikonografii thorakionu je z pera W. H. Rudta de Collenberga.[33]
Dvojitý, tzv. lotrinský kríž (s rovnako dlhými spodnými i hornými ramenami) vyobrazuje na svojej minci na sklonku stredoveku aj provensálske knieža Karol III. (1480-1482).[34] Pozoruhodné je, že použil jednoznačný nápis – a síce onú známu formulku IN HOC SIGNO VINCES – „V tomto znamení zvíťazíš!“, ktorú spolu s krížom údajne uvidel na oblohe cisár Konštantín Veľký r. 312 pred osudovou a víťaznou bitkou pri Mulvijskom moste. Ako symbol víťazstva je dvojitý, tzv. Jagelovský kríž, aj na štíte jazdca v litovskom znaku.[35] Vidíme ho aj v erbe mesta Vilnius.[36] Iste nie je náhodné, že sa dvojitý kríž vyskytuje aj v niektorých erboch starých slovenských miest (napr. Nitra, Skalica, Šurany, Topoľčany, Zvolen, Žilina)[37] a mocných šľachtických rodov. Ako atribút víťazstva ho na erboch držia najsilnejšie zvieratá na zemi a vo vzduchu, lev a orol. Všeobecne je známy fakt, že počas 2. svetovej vojny Angličania ako znak viery vo víťazstvo ukazovali V – Viktória. Málo sa však u nás vie, že vo Francúzsku príslušníci de Gaullovho hnutia odporu kreslili ako znak nádeje vo víťazstvo dvojitý kríž. Aj keď mnohé symboly v priebehu stáročí boli hodnotami značne premenlivými, dvojitý kríž ako symbol víťazstva patrí k najkonštantnejším.
Trojvršie Golgoty
Aký je ale súvis byzantského kríža víťazstva a vzkriesenia s trojvrším Golgoty? Ikonografické znakové spojenie pôvodne jednoduchého kríža víťazstva (od 6. stor.) a od 9. stor. aj dvojitého kríža s vertikálnym stupňovitým zobrazením Golgoty symbolizovalo od počiatku základný článok kresťanskej viery, že Kristus svojou obetou na Golgote vykúpil ľudstvo a dal mu aj nádej na vzkriesenie pre život večný, ako to vidíme stvárnené vo výjavoch Anastasis – Vzkriesenie z 11. a 12. stor. Najstaršie zobrazenie dvojitého kríža na stupňovite znázornenej Golgote – v štýle byzantskej mincovej ikonografie poznáme na solidoch cisára Teofila (829-842), v tolerantnom období doznievania ikonoklazmu; na averze drží v ľavej ruke jednoduchý kríž a v pravej glóbus tiež s jednoduchým krížom, na reverze je tu po prvý raz dvojitý kríž na stupňovitej Golgote (obr. 1: 2).[38] Takéto znakové spojenie sa v byzantskom umení, najmä na byzantských minciach udržalo až do 13. stor. (obr. 1: 3).[39]
Neklamné dôkazy, že Golgota bola pôvodne znázorňovaná vertikálnymi stupňami nerovnakej dĺžky (teda i výšky! – obr. 13), nachádzame aj v kamenárskom byzantskom umení. Pozoruhodný medzičlánok dokumentujúci prechod od lineárneho zobrazovania Golgoty vertikálnymi stupňami k priestorovo-plastickému ponímaniu,nachádzame v marginálnej ilustrácii Chľudovského žaltára (obr. 14), datovanej k r. 830[40] alebo do 11. stor.[41] Znázorňuje obrazoborcov zatierajúcich postavu Krista na kríži vápnom v období ikonoklazmu. Z nášho pohľadu poskytuje jedinečný argument pre zmenu v byzantskom výtvarnom cítení, ukážku plastického prepisu vertikálne zobrazenej stupňovitej Golgoty. Pôvodné, štylizované lineárne vertikálne zobrazenie trojvršia sa postupne mení a nadobúda podobu postranných, teda horizontálnych, akoby priestorových stupňov. S týmto typom ikonografie kríža na trojvrší sa stretávame aj v Dalmácii na fragmente reliéfne zdobenej kamenej dosky z kláštora sv. Eufemie v Kamporu na ostrove Rab v 7.-8. stor. (obr. 15: 2)[42] a v Zadare (obr. 15: 1).[43] V chorvátskej literatúre sa stupňovitý útvar pod krížom už pred štyridsiatimi rokmi jednoznačne považoval za zobrazenie Golgoty.
Zároveň som dospel k poznatku, že sporadicky výskyt trojčlenitej Golgoty (vždy však iba s jednoduchým krížom) frekventuje aj v západoeurópskej ikonografii. V ottonskom umení v Egbertovom kódexe z konca 10. stor., uloženom v Trieri, v scéne Ukrižovania je Golgota znázornená viacnásobnými zaoblenými kopcami (obr. 16).[44] Náznak symetricky trojito členeného návršia, akési rudimentárne trojvršie Golgoty, vidno i na kresbe Ukrižovanie v anglosaskom iluminovanom Žaltári z Winchestru, z 2. polovice 11.-12. stor. (obr. 17).[45] Nachádzame ho aj v dekore prednej dosky misálu sv. Vojtecha v katedrále v Gniezdne, z 12. stor.[46] Vyskytuje sa aj neskôr v gotickom umení, napr. v iluminácii tzv. skupiny Kalvárie v Pražskom misáli (Missale Pragense, okolo polovice 14. stor.) a v misáli kňaza Silvestra (zo sklonku 2. tretiny 14. stor.).[47]
Trojité stupňovité výtvarné ponímanie Golgoty sa vyskytuje všade tam, kam zasiahlo byzantské kresťanstvo a umenie. Objavuje sa aj v gruzínskom kovotepeckom umení z 12. stor. (obr. 18),[48] napr. na ikone sv. Kviriaka, ktorý bol podľa legendy Jakuba de Voragine jeruzalemským biskupom. Tento pomohol sv. Helene nájsť kríž, na ktorom zomrel Kristus. Istotne bude zastúpené aj v iných prikavkazských oblastiach a vôbec všade, kam zasahoval vplyv byzantského kresťanstva a umenia.
Jedinečný argument pre interpretáciu stupňovitého trojvršia ako Golgoty existuje aj na severe Bieloruska. V koryte rieky Západná Dvina, neďaleko mesta Polock, sa nachádzajú obrovské kamenné balvany (s obvodom 9-11 m), viditeľné iba pri veľmi nízkom stave rieky.[49] Sú na nich vysekané jednoduché i dvojité kríže umiestnené na stupňovitej Golgote. Nápisy na kameňoch umožňujú ich presné datovanie. Ide o tzv. hladové kamene, ku ktorým sa podľa historických správ robili v období extrémne suchých periód a hladu v 12. stor. zvláštne púte. Predpokladá sa, že kríže na kameňoch boli vysekané s cieľom rozširovania kresťanstva v širokých ľudových vrstvách alebo na pamiatku púte kniežaťa k nim. Vyskytol sa aj názor, že knieža Boris dal vysekať kríže s úmyslom „zneškodniť kamene pri plavbe lodí po rieke Dvine.[50] Tri z nich, tzv. „Borisove kamene“, ruský archeológ B. A. Rybakov datoval k r. 1128 (obr. 19: 1) a štvrtý – „Rogvolodov kameň“ (obr. 19: 2) do r. 1171.[51] Dvojitý „pravoslávny“ kríž s náznakom zaoblenej Golgoty je vyšitý aj na antimense – oltárnej plachtičke arcibiskupa Nifonta objavenej v Novgorode. Tento predmet je datovaný presne na deň 1. septembra 1148.[52]
Uvedené zistenia sú nesmierne dôležité v kontexte prvého, či najstaršieho výskytu dvojitého kríža na území Uhorska, ktorý podľa neklamného svedectva mincí spadá až do rokov vlády Bela III. (1172-1196).[53] Tento poloslovanský Arpádovec (jeho matka Eufrosina bola dcérou kyjevského kniežaťa Mstislava) bol vychovaný na byzantskom dvore a mal ambície vytvoriť uhorsko-byzantskú personálnu úniu.[54] Zrejme až do smrti zostal príslušníkom byzantskej cirkvi. Na veku jeho rakvy je dvojitý kríž, na rozdiel od rakvy jeho manželky Anny, ktorá má iba jednoduchý kríž.[55]
Nesporným a z hľadiska našej témy rozhodujúcim faktom ale zostáva zistenie, že vplyv z Byzantska vyžaroval rôznymi smermi. Do Uhorska sa však dostal evidentne neskôr ako do iných oblastí – až v období najintenzívnejších kontaktov medzi uhorským kráľovským a konštantinopolským cisárskym dvorom za Bela III.[56]
Dvojitý kríž na stupňovitej Golgote, ktorý sa na území Uhorska objavil v náznakovitej podobe koncom 12. a v 13. stor., sa len o niekoľko desaťročí neskôr – v 13. a 14. stor. stáva charakteristickým atribútom na reverze mincí slavónskych bánov, na území medzi Drávou a Sávou, teda na území dnešnej Slavónie. Tieto slavónske denáre (slavonski banovci) mali kolopis MONETA REGIS SCLAVONIA a na averze mali vyobrazenie kuny v skoku (obr. 20).[57] Práve slavónska časť preduhorského Chorvátska si počas panovania Arpádovcov udržiavala zvláštny štátoprávny status; od druhej pol. 12. stor. bývalé chorvátske oblasti spravoval vojvoda – dux, ktorý účinkoval ako zástupca uhorského kráľa.
Možno teda zodpovedne dedukovať, že počiatočný výskyt byzantského dvojkríža na trojvrší v Uhorsku bol nielen v priamej závislosti od intenzity personálnych a iste aj cirkevných stykov uhorského a byzantského dvora, ale úzko súvisel aj s tými oblasťami mnohonárodnostného Uhorska, v ktorých hlavnú zložku obyvateľstva tvorili Slovania. Oprávnene možno predpokladať, že pri prenikaní a rozšírení symbolu dvojkríža na stupňovitom trojvrší pripadla významná, ak nie rozhodujúca úloha južným Slovanom. Napokon nemožno ani zabúdať, že dvojitý – patriarchálny kríž sa stal oficiálnym ideogramom ortodoxnej cirkvi a tým aj uprednostňovaným kresťanským symbolom u mnohých slovanských národov, najmä východných.
Dvojitý kríž na zaoblenom trojvrší sa od 14. stor. stal v uhorskom štátnom znaku postupne symbolom Horného Uhorska.,[58] ale to je už iná kapitola trojvršia s byzantským dvojkrížom. Na tomto mieste pripomeňme aspoň, že trojvršie s dvojramenným krížom sa na uhorských minciach a v erboch šľachtických rodov dostávalo do popredia vždy vtedy, keď sa na tróne alebo na politickej scéne Uhorska výrazne uplatňovali rody, ktoré boli účinkovaním a majetkami úzko späté s hornatými oblasťami Uhorska, predovšetkým s územím dnešného Slovenska.
Bolo to napr. za Huňadyovcov: Jána (1446-1453) a najmä Mateja Korvína (1458-1490), jedného z mála uhorských panovníkov, ktorý sa aj v pamäti slovenského ľudu, v povestiach, zachoval ako spravodlivý kráľ a znalec slovanského jazyka. Nepochybne už vtedy začínalo byť trojvršie (resp. jeho náznak) s dvojitým krížom vnímané ako všeobecný symbol hornatých území Uhorska.[59] V rovnakom kontexte sa tento znak uplatňuje aj v erbe rodu Zápoľských, ktorý mal síce pôvod v Chorvátsku, vlastnil majetky v celom Uhorsku, ale najmä na Slovensku. Ján Zápoľský (1487-1450) má v erbe zdvojené zastúpenie dvojitého kríža na trojvrší.[60] Tento znak dominuje vo výraznej podobe aj na minciach a v erboch významných sedmohradských kniežat, ktorých protihabsburské stavovské povstania v 17. stor. sa odohrávali predovšetkým na území dnešného Slovenska. V rýdzej podobe je zastúpený v erbe Gabriela Bethlena (1580-1629, uhorský kráľ 1619-1621)[61], ale dôsledne sa presadzuje i na minciach Františka II. Rákóciho (1703-1711).[62] Prirodzene nemôže chýbať ani na razbách Habsburgovcov, ibaže na nich nemá rovnako pregnantnú podobu. O stotožnení znaku dvojitého kríža na trojvrší predovšetkým s Horným Uhorskom maďarská historiografia nikdy nepochybovala.
Cyrilometodský dvojkríž – mýtus alebo realita?
V našom národe je takmer axiomaticky zakódovaná predstava, podľa ktorej dvojitý kríž do stredoeurópskeho prostredia priniesla byzantská misia sv. Cyrila – Konštantína a sv. Metoda.[63] Bol by som šťastný, ak by som bol objavil k tejto téze čo i len jeden prameň alebo závažný argument. Táto, dnes všeobecne vžitá a uznávaná legenda vznikla až v období romantizmu, sprevádzajúceho národnouvedomovací proces Slovákov v polovici minulého storočia, najmä v období prípravy miléniových osláv príchodu slovanských vierozvestov na Veľkú Moravu. Pozoruhodnú a v danej dobe prijateľnú historickú argumentáciu vtedy z podnetu Š. Moyszesa priniesli P. Z. (Kellner) Hostinský (1864) a F. V. Sasinek (1867) a „dvojistý“ kríž označili – vtedy v podstate vierohodne – ako kríž cyrilometodský. Národné spoločenstvo Slovákov si túto identifikáciu dvojitého kríža osvojilo do tej miery, že dnes platí ako axióma.
Je preto len pochopiteľné, že sa vyskytujú aj novšie pokusy o potvrdenie tohto názoru a o prípadné dokazovanie sprostredkovacej funkcie predpokladaného cyrilometodského dvojitého kríža cez domnelý výskyt „dvojkríža“ na včasnoarpádovských denároch (Štefan I. 997-1038 – obr. 21: 1; vojvoda Belo, 1048-1060 neskôr kráľ Belo I., 1060-1063) až k zobrazovaniu skutočného dvojkríža na minciach Bela III. (1173-1196).[64] Ide prinajmenej o ikonografické nedorozumenie, skôr o zbožné želanie, ako o realitu. Splývanie „kríža“ zo stredového poľa s deliacim znamienkom – so skutočným krížikom v kolopise mince (obr. 21: 2, 3) je úplne náhodne a nemožno ho považovať za dvojitý kríž (obr. 21: 1). A čo je ešte dôležitejšie, s výnimkou vyobrazenia na byzantských minciach dvojitý kríž sa ani v nástennej ikonografii, ani v plastickej podobe, či ako soliterný predmet pred polovicou 10. stor. ešte nevyskytoval. Podľa odbornej literatúry problematickú výnimku tvorí dvojitý emailovaný krížový relikviár sv. Radegundy z Poitiers vo Francúzsku (obr. 22). Časť špecialistov na byzantské umenie zastáva názor, že v zhode s ústnou tradíciou ho možno datovať už do 6. stor. Iní bádatelia – podľa môjho názoru oprávnene – obhajujú oveľa neskoršie datovanie – 10. stor.[65]
Niet pochýb, že Konštantín a Metod už poznali podobu a symboliku dvojitého kríža, i keď v období ich odchodu na Veľkú Moravu používanie tohto symbolu nenadobudlo ešte všeobecný ráz. Avšak práve vtedajšia jednoznačnosť symboliky dvojitého kríža, vtedy ešte hlavne znaku víťazstva, bola podľa môjho názoru prekážkou toho, aby tento slávnostný, skôr exkluzívny ako bežný symbol mohol dominovať u týchto pokorných a svätých mužov nad prostým krížom spásy a vykúpenia človeka. Napokon nemožno nebrať do úvahy seriózny argument V. Chaloupeckého,[66] ktorý dôvodí, že ak by sv. Cyril a sv. Metod boli používali na západe neobvyklý dvojitý kríž, bola by táto skutočnosť určite našla ohlas aj v polemikách a invektívach pasovských a soľnohradských biskupov. A žiadnu indíciu tohto druhu nemáme.
Zatiaľ sa nenašiel ani jediný archeologický nález, ktorý by v strednej Európe potvrdzoval prítomnosť dvojitého kríža vo veľkomoravskom alebo aj v priamo následnom poveľkomoravskom období.[67] I keď historické závery na základe archeologických nálezov sú vždy diskutabilnou generalizáciou, obávam sa, že doterajšia absencia dvojitého kríža (v akejkoľvek podobe) v archeologickom kontexte veľkomoravských nálezov nie je náhodná. Rád by som sa mýlil, avšak najstarší dvojitý kríž na Slovensku máme až z 11. stor. Ide o tzv. relikviárny dvojitý kríž, sekundárne aplikovaný na známom Nitrianskom kódexe.[68] Podarilo sa ho idetifikovať len nedávno, teda prekvapenia nie sú nikdy vylúčené. Súhlasím však s výrokom známeho amerického prozaika Roberta Fulghuma,[69] „že mýty majú väčšiu moc ako história“, a takto vnímam aj axiomatickú hypotézu, či fikciu, o cyrilometodskom byzantskom dvojitom kríži.[70]
Niet pochýb, že v slovenskom štátnom znaku je rovnaké semiotické spojenie symbolu Golgoty a dvojitého kríža Vzkriesenia a Víťazstva ako v Byzantsku v 8.-12. stor. Od pôvodných byzantských archetypov sa odlišuje iba stvárnením trojvršia. Jeho symbolika dnes v našom povedomí splýva s národným symbolom Slovákov – Tatrami. Trojvršie Golgoty sa v Byzantsku zobrazovalo vertikálne, teda frontálne stupňovite. V priebehu stáročí sa zmenilo na postranné horizontálne stupňovité znázorňovanie trojvršia. Symbol Golgoty – Kalvárie postupne upadal do zabudnutia. V Uhorsku sa v zhode so záujmami štátnej propagandy postupne po 14. stor. transformoval do heraldickej legendy o Tatre, Fatre a Matre, geografickej alúzie Horného Uhorska.[71] V slovenskom národnom pohybe v 19. stor., zavŕšenom založením Matice slovenskej, vyústila táto transformácia tvaru i symboliky k stotožneniu trojvršia s tatranskými štítmi, ako to máme doložené na obale stanov Matice Slovenskej i na pečatiach troch slovenských gymnázií z tohto obdobia. Do popredia sa prirodzene dostával národný a geografický kontext trojvršia. Prapôvodný význam jeho symboliky tušili iba básnici, aj keď treba priznať, že veľmi blízko k nemu bol i autor prvého odborného pojednania na tému slovenského národného symbolu P. Kelner Hostinský.[72] V časopise Sokol (už v roku 1864, 280) v traktáte nazvanom „K dejopisu härbu slovenského“ napísal:
„Či teda tie tri podstavky značia sv. Trojicu, pod krížom víťaziacu? či Golgatu? či tie vrchy krajinské? nech ať rozhodne čas budúci.“
V žalme k tisíročnej pamiatke vierozvestov sv. Cyrila a sv. Metoda zasa nikto menší ako P. O. Hviezdoslav,[73] priam prorocky sa dotkol pôvodu i symboliky slovenského znaku: „… svätí Cyril a Metod už z Carihradu…
… i znak spasenia nesú, golgotský kríž…
… ten zasadia na vrchol Tatry…
… pod jeho ramenama nezhynieš, nepocítiš ujmy…
… ten v utrpení ti posilou i v boji víťazstvom.“
Básnik geniálne vyjadril to, k čomu som ja dospel ikonografickou analýzou a dlhým štúdiom.
Je pozoruhodné, že trojvršie s dvojitým krížom sa objavuje po 16. stor. aj v erboch a znakoch cirkevných reholí, prípadne v erboch vysokých cirkevných hodnostárov.[74] Na prvom mieste treba uviesť rehoľu benediktínov.[75] Vôbec neprekvapuje, že trojvršie v ich znaku sa interpretuje ako biblická Golgota či Kalvária.
Štúrovci a zakladatelia Matice slovenskej nevybrali z uhorského címeru „uherský kříž“, ako to ironicky vo svojej štúdii o slovenskom štátnom znaku podsúva Slovákom V. Chaloupecký,[76] ale znak a kríž byzantský. Vyňali z neho iba to, s čím sa Slováci po stáročia v Uhorsku a tiež jeho štátnom znaku identifikovali: teda dvojramenný („dvojistý“) kríž na trojvrší. Kráľovskej uhorskej korunky pod krížom sa vzdali a zelené kopce Tatry, Fatry a Matry na znaku Matice slovenskej už vymenili za blankytné tatranské štíty.
* * *
Genéza a história ikonografie i symboliky štátneho znaku Slovenskej republiky má tri základné vývojové periódy: byzantskú (6.-12. stor.), uhorskú (12.-20. stor.) a slovenskú (19.-20. stor.). Všetky tri organicky na seba nadväzujú (obr. 23). Pôvodný štylizovaný symbol, znázorňovaný v Byzantsku najskôr s jednoduchým a potom s dvojitým krížom Víťazstva a Vzkriesenia na stupňovitom trojvrší biblickej Golgoty sa postupne šíril do všetkých končín vplyvu byzantského kresťanstva, umenia, kultúry i politiky. Ako prvok umenia východného kresťanstva sa dostával do adriatickej, najmä starochorvátskej sféry (už v 7.-11. stor.), do prikaukazských oblastí, najmä Gruzínska (12. stor.), ale i na územie východných Slovanov (v 12. stor. do severného Bieloruska). Do Uhorska sa evidentne dostal až koncom 12. stor. za Bela III., Arpádovca poloslovanského pôvodu, vychovaného na byzantskom cisárskom dvore. V modifikovanej podobe sa stal dôležitou súčasťou uhorského štátneho znaku. Pôvodná symbolika Golgoty i dvojkríža sa v priebehu storočí vytratila a dopopredia sa dostala heraldická legenda zelených vrchov Tatry, Matry a Fatry, ponímaných ako symbolov Horného Uhorska. Až u štúrovcov a neskôr, sa toto znakové spojenie začína chápať ako cyrilometodský kríž a modré trojvršie ako tatranské štíty (podoba v akej ich vidíme na znaku Matice slovenskej). Po prvý raz až v období príprav miléniových osláv príchodu slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda, teda okolo r. 1863. V mojej interpretácii sa dvojkríž na trojvrší vracia k prapôvodnej, stáročiami takmer do zabudnutia zatlačenej symbolike: na Golgote stojaceho kríža Vzkriesenia a Víťazstva. Ponúka sa zreteľne alegória: „Utrpením a sebažertvou ku vzkrieseniu a víťazstvu“.
História znázorňovania atribútov slovenského štátneho znaku je veľmi dlhá. Ich výskyt možno v rovnakej ikonografickej kombinácii sledovať takmer cez poldruha tisícročia z Byzantska do všetkých ňou kultúrne ovplyvňovaných oblastí, vrátane Uhorska, až k našej súčasnosti. Dnešná podoba znaku Slovenskej republiky je po formálnej stránke teda definitívnym zavŕšením takmer poldruhatisícročného vývoja a transformácie ikonografie i symboliky Kalvárie a kríža Víťazstva. Hovorí aj o príklone Slovenska k dedičstvu vekov a ku takmer dvojtisícročným tradíciám a hodnotám kresťanského sveta.[77]
Kríž majú vo svojom znaku i na zástavách zašifrované mnohé európske krajiny s kresťanskou tradíciou. S hrdosťou však môžeme konštatovať, a to bez ohľadu na to, či sme kresťania alebo ateisti, že takými hlbokými koreňmi národnej symboliky a takou spirituálnou hodnotou jej atribútov s priam mystickým obsahom, sa okrem Slovenska a Maďarska nemôže honosiť ani jeden štát na svete.
Dvojkríž na erboch slovenských miest, obcí a krajov
[1] HOSTINSKÝ, Z. (KELLNER) P.: K dejopisu härbu slovenského. Sokol, 3, 1864, s. 249-251; 277-280, 291-299, 357-358, 363-364. SASINEK, F. V.: Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska. Skalica 1867. VOJTÍŠEK, V.: Naše státní znaky (staré a nynější). Praha 1921. CHALOUPECKÝ, V.: O znaku Slovenska. In: Sborník prací věnovaných prof. dr. Gustavu Friedrichovi k šedesátým narozeninám. 1871-1931. Praha 1931, s. 154-176.
[2] NOVÁK. J.: Vznik mestských erbov na Slovensku. In: Historica – Sborník FFUK XIV, 1963, s. 171-214, najmä s. 175. TEN ISTÝ: Slovenské mestské a obecné erby. Martin 1972. TEN ISTÝ: Štátne znaky v Čechách a na Slovensku dnes aj v minulosti. Bratislava 1990. VRTEĽ, L.: O slovenskom národnom symbole. Slovenská archvistika. vol. XXIV, No. 2, 1989, s. 60-85. TEN ISTÝ: Na troch vŕškoch biely kríž. Bratislava 1990. TEN ISTÝ: Dvojitý kríž (k problému recepcie a transformácie). Genealogicko-heraldický hlas III, 1993, č. 2, s. 8-18. TEN ISTÝ: Rebrík duše a strom života (Mystika dvojitého kríža). Súkromná tlač Pontiumfex. Bratislava. Vianoce 1994.TEN ISTÝ: Štátny znak Slovenskej republiky. Slovensko – križovatka Európy. Slovenská informačná knižnica. Bratislava 1995. ALEXY, Z. G.: Drei Etappen der Entstehungsgeschichte des Wappens der Slowakei (1848-1861-1918). In: XVIII. Internationaler Kongress für Genealogie und Heraldik. 5.-9. September 1988. Insbruck 1989, 203-214.
[3] NOVÁK, J.: Vznik, s. 177-179. TEN ISTÝ, Štátne znaky, s. 11.
[4] BENCSIK, K. M.: Novissima diaeta principis, statuumque et ordinum inclyti Regni Hungariae, partiumque eidem Annexarum. Tyrnaviae 1722. DÖRY, F.: Magyarország czimerének kialakulása. Turul XXXV, 1917, s. 17-33. FEJÉRPATAKY, L.: Magyar címeres emlékek. Monumenta Hungariae Heraldica. 1-2. Budapest 1901-1902. HÓMAN, B.: A magyar czímer történetéhez. Turul XXXVI, 1918-1921, s. 3-11. IVÁNFI, E.: Magyarország címerei. Pest 1869 (reprint 1989). KUMOROVITZ, L. B.: A magyar címer kettöskeresztje és hármashalma. Gödöllö 1942. LASZLOVSZKY, J.: A magyar címer története. Budapest 1989 a ďalší.
[5] Upozornil na to už HOSTINSKÝ, Z. (KELLNER), P.: K dejopisu…, s. 277.
[6] WHITTING, P. D.: Byzantine Coins. London 1973.
[7] RUNCIMAN, S.: Byzanz. Von der Gründung bis zum Fall. Kindlers Kulturgeschichte Europas. Bd. 8. München 1983. ZÁSTĚROVÁ, B. a kol.: Dějiny Byzance. Praha 1994.
[8] AVENARIUS, A.: Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI.-XII. storočí. K problému recepcie a transformácie. Bratislava 1992, s. 64 a n.
[9] HENDY, M. F.: Studies in the Byzantine monetary economy c. 300-1450. London. New York. New Rochelle. Melbourne. Sydney 1985, tab. 23: 3.
[10] KIERSNOWSKI, R.: Moneta w kulturze wieków srednich. Warszawa 1988, s. 317.
[11] WHITTING, P. D.: Studies, obr. 269, 270.
[12] KIERSNOWSKI, R.: Moneta, s. 318.
[13] MATĚJČEK, A.: Dějepis umění, díl druhý. Umění středního věku. Praha 1924, II. obr. 10, 11, 13.
[14] VORAGINE de, Jakub: Legenda aurea. Praha 1984, s. 144.
[15] VOLBACH, F. W. – LAFONTAINE-DOSOGNE, J.: Byzanz und der christliche Osten. Propyläen Kunstgeschichte. Frankfurt. Berlin 1990, s. 170, obr. 15.
[16] LEXIKON der christlichen Ikonographie I, A-E. Rom. Freiburg. Basel. Wien 1970, s. 352, obr. 112-116. LASSUS, J.: Ranokresťanské a byzantské umenie. Bratislava 1971, obr. 185.
[17] PIJOAN, J.: Dějiny umění 3. Praha 1978, s. 159.
[18] TALBOT RICE, D.: Kunst aus Byzanz. München 1959, s. 80, obr. 174.
[19] VRTEĽ, L.: Byzantské olovené pečate alebo o pečati Svätých bratov. Historická revue 4, 1993, č. 5,
s. 30-31.
[20] VOLBACH, F. W. – LAFONTAINE-DOSOGNE, J.: Byzanz, s. 284, tab. XXXIX.
[21] BREHIER, L.: La sculpture et les arts mineurs Byzantins. Paris 1936, s. 89-90, obr. LXII: 1.Rhein und Maas. Kunst und Kultur 800-14000. Köln 1972, s. 169-171. VOLBACH, F. W. – LAFONTAINE-DOSOGNE, J.: Byzanz, s. 198, Nr. 81b.
[22] TALBOT RICE, D.: Kunst, s. 70, obr. 135.
[23] Rhein und Maas, s. 346.
[24] BANK, A. V.: Vizantijskoje iskusstvo v sobranijach Sovjetskogo sojuza – Byzantine Art in collections of the USSR. Leningrad – Moskva 1966, obr. 195, 200.
[25] TÁ ISTÁ: Prikladnoje iskusstvo Vizantiji IX-XII vv. Moskva 1978, obr. 62.
[26] BREHIER, L.: La sculpture, s. 65, obr. XII: 2. VOLBACH, F. W. – LAFONTAINE- DOSOGNE, J.: Byzanz, s. 207, Nr. 111. Dějiny lidstva. Od pravěku k dnešku. 3. Základy středověku. Praha 1937, s. 371.
[27] Dnes uložený v Dumbarton Oaks Collection vo Washingtone, D. C.
[28] TALBOT-RICE, D.: Kunst, s. 80, obr. 174. BANK, Vizantijskoje, obr. 77.
[29] SCHUG-WILLE, CH.: Art of the Byzantine World. New York 1969, s. 182. RUTTKAY, A.: Stredoveké umelecké remeslo. Bratislava 1979, s. 95, obr. 7, 9.
[30] SCHUG-WILLE, CH.: Art, s. 181. VOLBACH, F. W. – LAFONTAINE-DOSOGNE, J.: Byzanz, s. 190, tab. XXIV.
[31] SCHUG-WILLE, CH.: Art, s. 176.
[32] RUNCIMAN, S.: Byzanz, vyobr. na prednej doske.
[33] RUDT de COLLENBERG, W. H.: Le „thorakion“. Recherches iconographiques. In: Mélanges de ľ école Française de Rome. Moyen age, temps modernes. MERM 1971-2, s. 264-361. Za upozornenie na túto prácu vďačím L. Vrteľovi.
[34] KIERSNOWSKI, R.: Moneta, s. 325.
[35] VRTEĽ, L.: Na troch, s. 34. LOUDA, J.: Les dynasties d´Europe. Nouvelle edition. Paris 1993, tab. 83, 131.
[36] LOUDA, J.: Znaky evropskych měst. Praha 1995, s. 81, tab. XXXIV: 302.
[37] NOVÁK, J.: Slovenské mestské, s. 74, 132, 139, 148-150, 158-160. VRTEĽ, L.: Štátny znak, nečíslované.
[38] HENDY, M. F.: Studies, tab. 24: 10.
[39] WHITTING, Byzantine Coins, obr. 363.
[40] Kirilo-Metodievskaja encyklopedia. A-Z. Sofia 1985, s. 396.
[41] LASSUS, J.: Ranokresťanské, s. 92, obr. 109.
[42] KARAMAN, Ľ.: O spomenicami VII i VIII stoljeca u Dalmaciji i o pokreštenju Hrvata. Vjesnik Hrvatskoga archeološkoga družstva, N. S. XXII-XXIII, 1940-1941, s. 73-113, cit. s. 101. obr. 17.
[43] PETRICIOLI, I.: Fragmenti skulpture od VI. do VIII. stoljeca iz Zadra. Diadora 1, 1959, Zadar 1960, s. 175-195, cit. s. 184, obr. 10.
[44] Dějiny lidstva 3, s. 623.
[45] BACKHOUSE, J. – TURNER, D. H. – WEBSTER, L.: The Golden age of Anglo-Saxon art. London 1984, s. 83, obr. 67.
[46] Dějiny lidstva 3, s. 623.
[47] Iluminované nejkrásnější rukopisy knihovny Národního musea v Praze, bez r. vydania a číslovania strán.
[48] ČUBINIŠVILI, G.: Gruzinskoje čekannoje iskusstvo. Tbilisi 1959, I. Tekst – s. 179, 292-293, II – Iljustracii – Tab. 460, 461, 480.
[49] TARANOVIČ, V. P.: K voprosu o drevnich lapidarnych pamjatnikach s istoričeskimi nadpisjami na teritorii Beloruskoj SSR. Sov. archeologija, 8, 1946, 249-260; tu i početná staršia literatúra.
[50] TEN ISTÝ: s. 257.
[51] TARANOVIČ, V. P.: K voprosu, obr. 5. RYBAKOV, B. A.: Russkije datirovannyje nadpisi XI-XIV vekov. Archeologija SSSR. Svod archeologičeskich istočnikov E1-44. Moskva 1964, s. 28, tab. XIV: 1-5, XV: 1.
[52] RYBAKOV, B. A.: Russkije, s. 28, tab. XLII.
[53] HUSZÁR, L.: Münzkatalog Ungarn von 1000 bis heute. Budapest 1979, s. 39-40. VRTEĽ, L.: O slovenskom, s. 61.
[54] HÓMAN, B.: Geschichte des ungarischen Mittelalters. Berlin 1940, s. 428-434. BENDA, K.: Magyarország történeti kronológiaja I. Budapest 1983, s. 108-124. KERBL, R. 1979: Byzantinische Prinzessinen in Ungarn zwischen 1050-1200 und ihr Einfluss auf des Arpadenkönigreich. Wien.
[55] FORSTER, G.: III. Béla magyar király emlékezete. Budapest 1900, obr. 168, 169.
[56] HÓMAN, B.: Geschichte, s. 428-434. MORAVCSIK, Gy.: Die Problematik derby zantinisch-ungarischen Beziehungen. Byzantinoslavica XIX, 1958, s. 206-211.
TEN ISTÝ: Byzantium and Magyars. Budapest – Amsterdam 1970.
[57] MIMICA, B.: Numizmatika na povijesnom tlu Hrvatske (IV. st. pr. Krista – 1918). Numismatik auf dem hisorischen Boden Kroatiens (IV. Jh. v. Chr. – 1918). II. vyd. Rijeka 1994, s. 13, 367-403.
[58] SZENT-IVÁNY, M.: Curiosora et selectiora variarum scientiarum miscellanea, decadis II, pars 1. Tyrnaviae 1691, s. 118. BENCSIK, K. M.: Novissima, s. 2. TIMON, S.: Imago antiquae et novae Hungariae. Cassoviae 1734 II, s. 5, a ďalší autori.
[59] HUSZÁR, L.: Münzkatalog, s. 99-100, 107-115. LOUDA, J.: Les dynasties, s. 177, tab- 87, 90.
[60] LOUDA, J.: Les dynasties, tab. 134.
[61] TEN ISTÝ, tab. 88, 92.
[62] HUSZÁR, L.: Münzkatalog, s. 230-235.
[63] KOREC, J. Ch.: Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava 1994, s. 101. TOMKO, J.: Dvojkríž v srdci Európy. Literárny týždenník 28. 4. 1995, s. 10.VRAGAŠ, Š.: Cyrilometodské dedičstvo v náboženskom, národnom a kultúrnom živote Slovákov. Zürich. Toronto. Bratislava 1991, s. 81, 108-109. Tento autor sa predpokladu uvedenej tradície vyhýba. VRTEĽ, L.: Štátny znak, nečíslované.
[64] VRTEĽ, L.: O slovenskom, s. 64-67. HLINKA, J.: Historický vývoj slovenského národného znaku dokumentovaný minciami. Numizmatika. Spravodajca Slovenskej numizmatickej spoločnosti. 1991, 8, 27-37. KOREC, J. Ch.: Cirkev, s. 101.
[65] TALBOT-RICE, D.: Kunst, s. 54-55, Nr. 70, hore.
[66] CHALOUPECKÝ, V.: O znaku, s. 165, pozn. 42.
[67] KLANICA, Z.: Křížky z 8.-9. století v Mikulčicích. Pravěk, Nová řada III, Praha 1993, s. 211-225.
[68] KOLNÍK, T.: Najstarší relikviárny kríž na Nitrianskom kódexe. Pamiatky a múzeá, 4, 1995, 14-17.
[69] FULGHUM, R.: Už hořela, když jsem si do ní lehal. Praha 1992.
[70] KOREC, J. Ch.: Cirkev, s. 101. TOMKO, J.: Dvojkríž v srdci Európy. Literárny týždenník, 28.4.1995,
s. 10.
[71] CHALOUPECKÝ, V.: O znaku, s. 165-168.
[72] HOSTINSKÝ, Z. (KELLNER), P.: K dejopisu, s. 280.
[73] KRAJČOVIČ, R. (zostavovateľ): Veľká Morava v tisícročí slovami prameňov legiend, kroník a krásnej spisby. Bratislava 1985, s. 149 – Hold Hviezdoslavov v podobe pietneho žalmu.
[74] BASCAPÉ, G. C. – DEL PIAZZO, M.: Insegne e simboli. Araldica publica e privata medievale e moderna. Roma 1983, s. 188, 353, 355, 361, 404.
[75] OSTOJIČ, I.: Benediktinci u Hrvatskoj i ostalim našim krajevima. Sv. I. Opči povijesno- kulturni osvrt. Split 1963, s. 112, obr. 20.
[76] CHALOUPECKÝ, V.: O znaku. s. 175.
[77] SLIVKA, M. 1966: Kríž pre každého. Sentencie nad (štátnym) znakom v ľudskom dejinnom súvise. Zborník Slovenského národného múzea XC – 1966 – Archeológia 6, 183-195.