Byzantské korene štátneho znaku SR


//Byzantské korene štátneho znaku SR

Byzantské korene ikonografie a symboliky štátneho znaku Slovenskej republiky

Autor: PhDr. Titus Kolník DrSc. (1932 – 2017), Historický odbor Matice slovenskej

 

Pôvod a symbolika základných atribútov štátneho znaku  Slovenskej republiky boli v minulosti,[1] i celkom nedávno,[2] mnohonásobne a všestranne pertraktované. Mohlo by sa preto zdať, že o dvojitom kríži a trojvrší je všetko podstatné už dávno známe a doterajšie poznatky sa už nedajú rozšíriť. Ikonografické bádanie však predstavuje oblasť, kde vždy zostáva priestor pre hľadanie i nachádzanie nových, neznámych súvislostí. Dokazuje to aj nová analýza ikonografických a historických prameňov, ktorou som v otázke datovania počiatkov a interpretácie symboliky štátneho znaku SR dospel k dvom zásadným poznatkom:

1.  Genéza základných  atribútov  štátneho znaku SR, teda dvojitého  kríža  na  trojvrší,  má  oveľa hlbšie historické korene ako sa doteraz  predpokladalo. Toto znakové spojenie   –   predobraz   dvojkríža   na   trojvrší,   bolo v Byzantskej ríši známe nie  v 9., ale už v 6. – 8. stor.

2. Trojvršie v prapôvodnom  byzantskom ponímaní, ale ešte aj pri jeho prevzatí do Uhorska v 12. a 13. stor., symbolizovalo biblickú Golgotu. Dvojitý, či dvojramenný kríž od samého počiatku jeho ikonografického výskytu (na zač. 8. stor.) až  po 20. stor. bol   predovšetkým  symbolom Víťazstva a Vzkriesenia.

Skutočnosť, že slovenský znak má bezprostredný ikonografický pôvod v uhorskom  štátnom erbe, je všeobecne známa a uznávaná. Menej  sa vie o jeho byzantskej „predhistórii“. Byzantské korene základných atribútov uhorského znaku, resp. jeho „hornouhorskej“ časti, teda dvojitého kríža na trojvrší,  sa nikdy príliš nezdôrazňovali. Heraldické a historické bádanie  totiž pri riešení otázok ikonografie, symboliky a  chronológie atribútov znaku nehľadalo odpovede v preduhorskej,  byzantskej histórii. Súvisí to predovšetkým s okolnosťou, že  prvé  erbové  znaky začali vznikať až  pod impulzom križiackych  výprav v polovici  12. storočia.[3]   Okrem  toho, uhorskí  a  maďarskí  bádatelia[4] nemali väčšinou záujem hľadať  a zdôrazňovať súvislosti, ktoré mali hlbšie korene, ako bola doba príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny.

 

Dvojitý, byzantský kríž Víťazstva a Vzkriesenia

Špecialistom na ikonografiu je jasné, že dvojitý kríž nie je len  akýmsi  východným  byzantským  variantom  jednoduchého kríža, základného znaku kresťanstva,  ale že od prvopočiatku výskytu  má   jeho  forma  aj     konkrétny,  špecifický a nezameniteľný obsah.  Všeobecne platný je aj  názor, že od počiatku  existuje  medzi   jednoduchým  a  dvojitým  krížom základný semiotický, teda znakovovýznamový rozdiel.

Znak  kríža v  byzantskej ikonografii  bol na  počiatku jeho zobrazovania symbolom  víťazstva.[5] Najprv vojenského i mocenského víťazstva cisára  a potom aj víťazstva kresťanstva  nad  pohanskými  náboženstvami,  neskôr  aj nad islamom.  Ešte  v  5.  storočí  ho  na minciach najčastejšie vidíme v  rukách Viktórie, resp.  na anjela zmenenej,  pôvodne antickej  bohyne  Víťazstva alebo len  v  sprievode nápisu VICTORIA (obr.1 : 1).

Výskyt  dvojitého  kríža  sa  v  počiatkoch  viaže k jedinému centru  – k Byzantsku,   preto nemôže byť pochýb, že  genéza  a  pôvodná  symbolika  tohto  znaku  závisela od rovnakých  semiotických predstáv  a identického  významového modelu.  Pri  hľadaní  odpovede  na  kardinálnu  otázku,  kedy a prečo  došlo  v  symbolike  znakovej  reči  kríža  a  jeho insigniálnej formy k  diferenciácii, treba sa zamerať na konkrétne príčiny  v  dobe, v  ktorej  došlo  k  primárnemu rozrôzneniu jeho oboch podôb.

Pri sledovaní uvedeného problému sú najdôležitejším prameňom vyobrazenia na  byzantských minciach zo 6.-9.  stor. Na nich totiž  zisťujeme   prvý  výskyt  nového   typu  kríža,  vždy paralelne s krížom jednoduchým. V jednoznačne vykryštalizovanej  podobe sa  objavil po prvý raz až  na solidoch cisára Justiniána II. Rhitnometosa (obr. 2:1),[6] v období jeho druhého  panovania (705-711)  v r. 706, teda potom, čo  bol tento cisár po prvom  úseku  vlády (685-695)  vo  vyhnanstve  v  Chersone  na  Kryme  a  až  po desiatich rokoch,  vyplnených vnútornými rozbrojmi  a vládou vojakov,  ako víťaz sa znova  vrátil na byzantský trón. Vtedy vznikla  potreba  odlíšenia  základného  symbolu kresťanskej viery – jednoduchého kríža – od  symbolu  kresťanstva víťaziaceho v zápase s islamom a  všeobecného  symbolu víťazstva.  Zakrátko na  to sa  dvojitý kríž  objavil aj  na minciach Teodosia III. (715-717; obr. 2: 2). V oboch prípadoch boli  dvojité kríže umiestnené na  glóbe. Znakové  spojenie  kríža  a   glóbu,  vtedy  zrejme  symbolu víťazného postupu kresťanstva, sa vyskytlo už predtým,ale kríž na ňom   bol vždy iba jednoduchý. Ikonografická alternácia tohto symbolu,  teda náhrada jednoduchého kríža jeho  dvojitým variantom  – symbolom  víťazstva, však  vtedy ešte nenadobudla všeobecnú platnosť.  Bolo to totiž v období nepokojov v Byzantskej ríši, známom pod menom ikonoklastická – obrazoborecká kríza, ktorá   trvala vyše sto rokov a vypĺňala takmer celé 8. a začiatok
9. stor.[7]

Ikonoklazmus spôsobil,  že z tohto  obdobia sa zachoval  iba minimálny  počet dokladov  ikonografického umenia.[8]   A tak  pre riešenie  mnohých otázok ako takmer  jediný  prameň  poznania  zostávajú  vyobrazenia  na minciach.  Výnimočnú  hodnotu z  hľadiska  riešenia problému symboliky dvojitého  kríža má aj vyobrazenie tohto znaku na  solidoch uzurpátora Artabasdesa (742-743/4). Tu však dvojramenný kríž nie je na glóbe, ale ako samostatný atribút ho  cisár (či skôr  vzdorocisár) drží pred  sebou na hrudi  (obr.  3:  1).[9]  Nie je tu všeobecným  symbolom  kresťanstva  víťaziaceho  nad  islamom,[10]  ale  symbolom  nádeje  na osobné víťazstvo.  Nádeje  usurpátora   sa  však  nenaplnili,  lebo Artabasdesa r.  743/4  premohol  Konštantín V.  a kruto potrestal   oslepením.  Motív   dvojitého  kríža   sa  však nestratil  s  jeho  nositeľom  a  propagátorom,  aj keď jeho opätovné  zobrazenie  na  byzantských  minciach  sa objavilo takmer  až o  sto rokov  neskôr za  cisára Teofila (829-842, obr. 3: 2).

V dobe   odstraňovania   obrazov   svätých,   ba  i  pokusov o likvidáciu  zobrazovania  Krista,  došlo iste k  dočasnému k ústupu diferencovaného zobrazovania a ponímania    symbolu jednoduchého  a dvojitého  kríža. V  období ikonoklazmu  bol dvojitý  kríž  už  ako  symbol  víťazstva  síce  známym, ale v podstate nežiadúcim ikonografickým znakom. Právom sa možno domnievať,  že to  boli práve  odporcovia ikonoklazmu, ktorí udržali  a  rozvinuli   výtvarný  názor  pôvodného  ponímania symboliky dvojitého kríža. Podporu tejto domnienky možno vidieť hlavne v tom,  že  k  renesancii   symbolu  dvojitého  kríža  došlo evidentne  až  po  zrušení  ikonoklazmu.  Dobre to dokladajú vyobrazenia  na  solidoch  Michala  III.,  razených na samom počiatku jeho  vlády, kedy za  nedospelého cisára regentstvo v jeho mene vykonávala matka  Teodora. Bola to práve ona, ktorá r. 843 zrušila obrazoborectvo (obr.  4). Na averze mincí z tohto obdobia, zobrazujúcich celú cisársku rodinu,  mladučký cisár Michal III. drží glóbus s jednoduchým krížom a jeho staršia sestra Tekla má v ruke berlu v tvare dvojitého kríža (obr. 4: 1). Na reverze matka – regentka Teodora zasa drží glóbus s patriarchálnym krížom a žezlo má v tvare jednoduchého kríža (obr. 4: 2).[11]  Ide tu zrejme o určitú významovú alternáciu, pravdepodobne zámernú. R. Kiersnowski[12] vyslovil názor, že použitie patriarchálneho kríža sa tu môže nejakým spôsobom viazať na status regentstva a spoluvlády. Avšak pravidelný  výskyt dvojitého kríža na  byzantských minciach možno  zaznamenať až za  tzv. macedónskej  dynastie, a  síce od  doby Leva  VI. (886-912). Podľa mincovej ikonografie možno  konštatovať, že  ku všeobecnému  rozšíreniu dvojkríža došlo až koncom 10. a v 11. stor. (obr. 5). Pravdepodobne až vtedy sa  dvojitý kríž postupne stáva nielen znakom víťazstva (vojenského či mocenského), ale aj symbolom víťazstva nad utrpením a smrťou, teda i symbolom vzkriesenia.

V 11. stor. sa na freskách a mozaikách početných byzantských kláštorov (napr.  Hosios Lukas, Dafni,  Nea Moni)[13]  zrazu  objavuje  motív vzkriesenia človečenstva  v deň Posledného  súdu (Ján, hlava 5,  28-29;   6,  39-40;  Ján,  Zjavenie,   hlava  20,  4-6). V biblickej  scéne  je   zobrazený  Kristus  zostupujúci  do predpeklia, v  pravici drží dvojitý kríž  a ľavú ruku podáva z hrobu vychádzajúcemu  Adamovi (obr. 6).  Aby nemohlo dôjsť k nejakému inému výkladu, túto scénu vždy označuje a vysvetľuje aj grécky nápis  HANACTACIC, teda  Vzkriesenie. Adam  bol totiž  podľa legendy  pochovaný  na  mieste,  kde  neskôr  Kristus svojou smrťou na  kríži vykúpil ľudstvo, teda  na Golgote.[14]   Pravdepodobne  najstaršie zobrazenie tejto kánonickej  scény  je  na  mozaike  z  1.  tretiny 11. stor. v kláštore  Hosios  Lukas  vo  Phokis,  Katholikon  (obr. 6).[15]

 Motív Vzkriesenia zvýraznený aj symbolom dvojitého kríža je v byzantskom  umení od 11. stor. mnohonásobne doložený nielen  v nástenných maľbách  a mozaikách,[16]  ale i  v kovotepeckých zlatníckych  dielach. Uveďme aspoň najslávnejšie z  nich: ozdobný kryt oltára Pala d’oro  v chráme  San Marco  v Benátkach,[17]   alebo predná  pozlátená doska  evanjeliára z  Benátok z 13.  stor. (obr.  7).[18] Vyskytuje sa aj na byzantskej medaile z 12. stor.[19] Ako jednoznačný symbol Vzkriesenia figuruje  dvojitý  kríž  aj  neskôr  na  nástenných  maľbách svetoznámych  ortodoxných kláštorov  v rumunskom  Moldavsku. Vidíme  ho  napr.  na  západnej  fasáde  kláštorneho kostola Voronet  z r.  1550.[20]  Vôbec neprekvapuje,  že motív Vzkriesenia s dvojitým  krížom i  nápisom HANACTACIC  v byzantskom štýle použili  Dimitrij Leusis  a Dušan  Kandričák aj  pri výzdobe ikonostasu  v   pravoslávnom  chráme  pamätníka   Sv.  Ducha v Medzilaborciach koncom 20. storočia.

Dvojitý  kríž ako  symbol víťazstva  nad smrťou  a nádeje na vzkriesenie  k večnému  životu býva  aj súčasťou byzantských stauroték – honosných relikviárov. Najstaršia z nich je uložená v poklade dómu v Limburgu an  der Lahn  (obr. 8). Zlatá skrinka je byzantskou prácou vyhotovenou  medzi r. 920-965, teda v dobe Konštantína VII. Porfyrogeneta. Počas 4. križiackej výpravy bola ukoristená v Konštantinopole po jeho dobytí r. 1204 a prenesená do Nemecka.[21]  Iná významná byzantská  staurotéka z 11. stor. je uložená v chrámovom poklade v Ostrihome (obr.  9).[22]  Tieto byzantské relikviáre s dvojitým krížom, v ktorom  boli uložené zvyšky dreva tzv. pravého kríža, vplývali  na vznik podobných stauroték na západe (napr. staurotéka  Sankt Matthiasa z Trieru, okolo r. 1220).[23] ale najmä v ortodoxnom pravoslávnom umení v Rusku.[24]  Vzdialený ohlas dvojitého kríža – ako stromu života – zo zadnej strany staurotéky z Limburgu an der Lahn vidno i v koncepčnom  riešení dvojitého  kríža na tzv. Korsunskej bráne z 12. stor. v Sofijskom chráme v Novgorode.[25]

Ikonograficky príbuzný kríž Víťazstva, znázornený ako strom života, je aj na mramorovom tonde (kruhový kotúč) s portrétom basilea. V ľavej ruke drží glóbus s takýmto krížom Víťazstva (obr. 10).[26] Pochádza z Benátok, z 12. stor.[27]

Dvojitý kríž býva aj atribútom HETOIMACIE – trónu Posledného súdu, motívu  vyskytujúceho sa v byzantskom  umení v 13.-14. stor. (obr. 11).[28]

Od 11. stor. sa dvojitý kríž objavuje ako jednoznačný symbol víťazstva aj  na thorakione – ceremoniálnom štíte byzantských cisárovien.  Na zlatých platničkách tzv.  Monomachovej koruny  z Ivanky  pri Nitre,  datovanej do stredu 11. stor., má takýto  víťazný štít cisárovna Zoe i jej sestra  a  spoluvládkyňa   Teodora.[29]   Rovnaký štít s dvojitým krížom drží v rukách aj Eirene – Irena (1081-1118), manželka Joannessa  II. Komnenosa,  stvárnená na  slávnej Pala  d’oro v Benátkach  (obr.   12).[30] Podobný  štít  s  dvojitým  krížom   má  aj  sv.  Helena  na byzantskej staurotéke  z 11. stor.  v Ostrihome[31] a na knižnej maľbe z 2. pol. 11. stor. v Parme (Biblioteca Pallatina), kde táto drží aj dvojitý kríž.[32]

Prekvapivá je skutočnosť, že dvojité kríže sú bez výnimky dekoratívnym atribútom na thorakione žien. Súborná štúdia venovaná rozšíreniu, datovaniu a ikonografii thorakionu je z pera W. H. Rudta de Collenberga.[33]

Dvojitý, tzv. lotrinský kríž (s rovnako dlhými spodnými i hornými ramenami) vyobrazuje na svojej minci na sklonku stredoveku aj provensálske knieža Karol III. (1480-1482).[34] Pozoruhodné je, že použil jednoznačný nápis – a síce onú známu formulku IN HOC SIGNO VINCES – „V tomto znamení zvíťazíš!“,  ktorú spolu s krížom údajne uvidel na oblohe cisár Konštantín  Veľký r. 312 pred osudovou a víťaznou bitkou pri Mulvijskom moste.     Ako symbol víťazstva  je  dvojitý,  tzv.  Jagelovský  kríž,  aj na štíte jazdca  v litovskom  znaku.[35] Vidíme ho aj v erbe mesta Vilnius.[36] Iste nie   je náhodné,  že sa  dvojitý kríž vyskytuje aj  v niektorých erboch  starých slovenských miest (napr.  Nitra,  Skalica,  Šurany,  Topoľčany, Zvolen, Žilina)[37]  a  mocných  šľachtických  rodov. Ako atribút víťazstva ho  na erboch držia najsilnejšie  zvieratá na zemi a vo vzduchu, lev a orol.  Všeobecne je známy fakt, že počas 2.  svetovej vojny  Angličania ako  znak viery  vo víťazstvo ukazovali  V  – Viktória. Málo sa však u  nás vie, že vo Francúzsku  príslušníci de  Gaullovho hnutia  odporu kreslili ako  znak nádeje  vo víťazstvo  dvojitý kríž.  Aj keď  mnohé symboly   v   priebehu   stáročí   boli   hodnotami   značne premenlivými,  dvojitý  kríž   ako  symbol  víťazstva  patrí k najkonštantnejším.

 

Trojvršie Golgoty

Aký je  ale súvis byzantského kríža  víťazstva a vzkriesenia s trojvrším Golgoty? Ikonografické  znakové spojenie pôvodne jednoduchého kríža víťazstva (od 6. stor.) a od 9. stor. aj dvojitého kríža s vertikálnym stupňovitým zobrazením Golgoty symbolizovalo od počiatku základný článok kresťanskej viery, že Kristus svojou obetou na Golgote vykúpil ľudstvo a dal mu aj  nádej  na  vzkriesenie  pre  život  večný, ako to vidíme stvárnené vo  výjavoch Anastasis –  Vzkriesenie z 11.  a 12. stor.  Najstaršie zobrazenie  dvojitého kríža  na stupňovite znázornenej   Golgote   –   v   štýle   byzantskej  mincovej ikonografie  poznáme na  solidoch cisára  Teofila (829-842), v tolerantnom období doznievania ikonoklazmu; na averze drží v ľavej  ruke  jednoduchý  kríž   a  v  pravej  glóbus  tiež s jednoduchým krížom,  na reverze je tu  po prvý raz dvojitý kríž  na stupňovitej  Golgote (obr.  1: 2).[38] Takéto  znakové  spojenie  sa v  byzantskom umení, najmä na byzantských minciach udržalo  až do 13. stor. (obr. 1: 3).[39]

Neklamné  dôkazy,  že   Golgota  bola  pôvodne  znázorňovaná vertikálnymi stupňami nerovnakej dĺžky (teda i výšky! – obr. 13),   nachádzame   aj   v   kamenárskom  byzantskom  umení. Pozoruhodný medzičlánok dokumentujúci  prechod od lineárneho zobrazovania Golgoty vertikálnymi stupňami k priestorovo-plastickému ponímaniu,nachádzame v marginálnej  ilustrácii  Chľudovského  žaltára  (obr. 14), datovanej k r.  830[40]  alebo  do  11.  stor.[41] Znázorňuje  obrazoborcov  zatierajúcich  postavu  Krista  na kríži vápnom v období ikonoklazmu. Z nášho pohľadu poskytuje jedinečný argument pre zmenu  v byzantskom výtvarnom cítení, ukážku plastického prepisu vertikálne zobrazenej stupňovitej Golgoty. Pôvodné, štylizované lineárne vertikálne zobrazenie trojvršia  sa postupne  mení a  nadobúda podobu postranných, teda  horizontálnych, akoby  priestorových stupňov.  S týmto typom  ikonografie  kríža  na   trojvrší  sa  stretávame  aj v Dalmácii   na fragmente reliéfne zdobenej kamenej dosky  z kláštora sv.  Eufemie v Kamporu  na ostrove Rab v  7.-8. stor. (obr. 15: 2)[42] a v  Zadare  (obr. 15:  1).[43] V chorvátskej literatúre  sa  stupňovitý  útvar  pod  krížom  už pred štyridsiatimi  rokmi  jednoznačne  považoval  za  zobrazenie Golgoty.

Zároveň  som   dospel  k  poznatku,   že  sporadicky  výskyt trojčlenitej Golgoty (vždy však iba s jednoduchým krížom) frekventuje aj v západoeurópskej ikonografii. V ottonskom umení v Egbertovom kódexe z konca 10.  stor., uloženom v Trieri, v scéne   Ukrižovania je   Golgota   znázornená  viacnásobnými zaoblenými  kopcami (obr.  16).[44]  Náznak  symetricky  trojito  členeného návršia, akési  rudimentárne  trojvršie  Golgoty,  vidno  i na kresbe Ukrižovanie v anglosaskom iluminovanom Žaltári z Winchestru, z 2.  polovice 11.-12.  stor. (obr.  17).[45] Nachádzame ho  aj v dekore prednej  dosky misálu  sv. Vojtecha  v katedrále  v Gniezdne, z 12. stor.[46]  Vyskytuje sa aj neskôr v gotickom umení,  napr. v iluminácii tzv. skupiny Kalvárie v Pražskom misáli (Missale Pragense, okolo polovice 14. stor.) a v misáli kňaza Silvestra (zo sklonku 2. tretiny 14. stor.).[47]

Trojité stupňovité  výtvarné ponímanie Golgoty  sa vyskytuje všade  tam,  kam  zasiahlo  byzantské  kresťanstvo a umenie. Objavuje sa  aj v gruzínskom kovotepeckom  umení z 12. stor. (obr. 18),[48] napr.  na ikone sv.  Kviriaka, ktorý  bol podľa  legendy Jakuba  de Voragine  jeruzalemským biskupom.  Tento pomohol  sv. Helene  nájsť kríž,  na ktorom zomrel   Kristus.  Istotne   bude  zastúpené   aj  v   iných prikavkazských oblastiach a vôbec všade, kam zasahoval vplyv byzantského kresťanstva a umenia.

Jedinečný argument pre  interpretáciu stupňovitého trojvršia ako Golgoty existuje aj na severe Bieloruska. V koryte rieky Západná Dvina, neďaleko mesta Polock, sa nachádzajú obrovské kamenné balvany (s obvodom 9-11  m), viditeľné iba pri veľmi nízkom stave rieky.[49] Sú na nich vysekané jednoduché i dvojité kríže umiestnené na stupňovitej  Golgote. Nápisy na kameňoch umožňujú ich presné datovanie. Ide o tzv. hladové kamene, ku ktorým sa podľa historických  správ robili v období extrémne suchých  periód  a  hladu  v  12.  stor.  zvláštne púte. Predpokladá sa, že kríže na kameňoch boli vysekané s cieľom rozširovania kresťanstva v širokých ľudových vrstvách alebo na pamiatku púte kniežaťa k nim. Vyskytol sa aj názor, že knieža Boris dal vysekať kríže s úmyslom „zneškodniť kamene pri plavbe lodí po rieke Dvine.[50]  Tri z nich,  tzv.  „Borisove  kamene“,  ruský  archeológ  B.  A. Rybakov   datoval  k   r.  1128   (obr.  19:   1)  a  štvrtý – „Rogvolodov kameň“ (obr. 19: 2) do r. 1171.[51]            Dvojitý „pravoslávny“ kríž s náznakom zaoblenej Golgoty je vyšitý aj na  antimense  –  oltárnej  plachtičke  arcibiskupa  Nifonta objavenej v  Novgorode. Tento predmet je  datovaný presne na deň 1. septembra 1148.[52]

Uvedené zistenia sú nesmierne dôležité v kontexte prvého, či najstaršieho výskytu dvojitého kríža na území Uhorska, ktorý podľa  neklamného svedectva  mincí spadá  až do  rokov vlády Bela III.  (1172-1196).[53] Tento  poloslovanský  Arpádovec  (jeho  matka Eufrosina bola dcérou  kyjevského  kniežaťa  Mstislava)  bol  vychovaný  na byzantskom  dvore a  mal ambície  vytvoriť uhorsko-byzantskú personálnu úniu.[54] Zrejme až do smrti zostal príslušníkom byzantskej cirkvi. Na veku jeho  rakvy je dvojitý  kríž, na rozdiel  od rakvy jeho manželky Anny,  ktorá má iba jednoduchý  kríž.[55]

Nesporným a  z hľadiska našej témy  rozhodujúcim faktom ale zostáva  zistenie,  že  vplyv  z  Byzantska vyžaroval rôznymi smermi.  Do  Uhorska  sa  však  dostal evidentne  neskôr  ako do iných oblastí  – až  v období  najintenzívnejších kontaktov  medzi uhorským kráľovským a konštantinopolským cisárskym  dvorom za Bela III.[56]

Dvojitý  kríž  na  stupňovitej  Golgote,  ktorý  sa na území Uhorska  objavil v  náznakovitej podobe  koncom 12.  a v 13. stor.,  sa len  o niekoľko  desaťročí neskôr  – v  13. a 14. stor.  stáva  charakteristickým  atribútom  na reverze mincí slavónskych bánov,  na území medzi  Drávou a Sávou,  teda na území  dnešnej Slavónie.  Tieto slavónske  denáre (slavonski banovci)  mali kolopis  MONETA REGIS  SCLAVONIA a  na averze mali  vyobrazenie kuny  v skoku  (obr. 20).[57] Práve  slavónska časť preduhorského  Chorvátska si počas  panovania Arpádovcov  udržiavala zvláštny štátoprávny status; od  druhej pol. 12. stor.  bývalé chorvátske oblasti spravoval  vojvoda – dux,  ktorý  účinkoval   ako  zástupca uhorského kráľa.

Možno  teda  zodpovedne   dedukovať,  že  počiatočný  výskyt byzantského  dvojkríža  na  trojvrší  v  Uhorsku  bol nielen v priamej  závislosti od  intenzity personálnych  a iste  aj cirkevných  stykov uhorského  a byzantského  dvora, ale úzko súvisel  aj  s  tými  oblasťami  mnohonárodnostného Uhorska, v ktorých  hlavnú  zložku   obyvateľstva  tvorili  Slovania. Oprávnene možno  predpokladať, že pri  prenikaní a rozšírení symbolu dvojkríža na stupňovitom trojvrší pripadla významná, ak  nie  rozhodujúca  úloha  južným  Slovanom.  Napokon nemožno  ani zabúdať, že dvojitý –  patriarchálny kríž sa stal oficiálnym ideogramom  ortodoxnej  cirkvi  a  tým  aj  uprednostňovaným kresťanským  symbolom u  mnohých slovanských  národov, najmä východných.

Dvojitý  kríž na  zaoblenom trojvrší  sa od  14. stor.  stal v uhorskom štátnom  znaku postupne symbolom  Horného Uhorska.,[58]  ale to je už iná kapitola trojvršia s byzantským dvojkrížom. Na  tomto mieste pripomeňme aspoň, že trojvršie s dvojramenným krížom  sa na uhorských  minciach a v  erboch šľachtických rodov dostávalo do  popredia vždy vtedy, keď sa na   tróne  alebo   na  politickej   scéne  Uhorska  výrazne uplatňovali  rody, ktoré boli   účinkovaním a majetkami úzko  späté s hornatými oblasťami Uhorska, predovšetkým s územím dnešného Slovenska.

Bolo to napr. za  Huňadyovcov: Jána (1446-1453) a najmä Mateja   Korvína  (1458-1490),   jedného  z   mála  uhorských panovníkov,   ktorý  sa   aj  v   pamäti  slovenského  ľudu, v povestiach,   zachoval  ako   spravodlivý  kráľ   a  znalec slovanského  jazyka.  Nepochybne   už  vtedy  začínalo  byť trojvršie (resp. jeho náznak)  s dvojitým krížom vnímané ako všeobecný  symbol hornatých  území Uhorska.[59] V rovnakom kontexte  sa tento znak uplatňuje  aj v erbe rodu Zápoľských, ktorý mal síce  pôvod v Chorvátsku, vlastnil majetky  v  celom  Uhorsku,  ale  najmä  na  Slovensku.  Ján Zápoľský (1487-1450) má v erbe zdvojené zastúpenie dvojitého kríža  na  trojvrší.[60]  Tento  znak dominuje  vo  výraznej  podobe  aj  na  minciach  a v erboch významných  sedmohradských kniežat,  ktorých protihabsburské stavovské povstania  v 17. stor.  sa odohrávali predovšetkým na území  dnešného Slovenska. V  rýdzej podobe je  zastúpený v erbe   Gabriela   Bethlena    (1580-1629,   uhorský   kráľ 1619-1621)[61],  ale  dôsledne  sa presadzuje   i   na   minciach   Františka   II.   Rákóciho (1703-1711).[62] Prirodzene nemôže chýbať  ani na razbách  Habsburgovcov, ibaže na  nich nemá rovnako pregnantnú podobu. O stotožnení znaku dvojitého kríža na  trojvrší predovšetkým s Horným Uhorskom maďarská historiografia nikdy nepochybovala.

 

Cyrilometodský dvojkríž – mýtus alebo realita?

V našom národe  je takmer axiomaticky  zakódovaná predstava, podľa  ktorej  dvojitý  kríž  do stredoeurópskeho prostredia priniesla byzantská  misia sv. Cyrila –  Konštantína a sv. Metoda.[63]  Bol by som šťastný, ak by  som bol objavil k tejto téze  čo i len jeden prameň  alebo závažný  argument. Táto,  dnes všeobecne vžitá a uznávaná   legenda   vznikla   až   v  období romantizmu,   sprevádzajúceho    národnouvedomovací   proces Slovákov  v  polovici  minulého  storočia,  najmä  v  období prípravy miléniových osláv príchodu slovanských vierozvestov na  Veľkú Moravu.  Pozoruhodnú  a  v danej  dobe prijateľnú historickú argumentáciu vtedy z podnetu Š. Moyszesa priniesli P. Z. (Kellner) Hostinský (1864) a F. V. Sasinek (1867) a  „dvojistý“ kríž označili – vtedy  v podstate  vierohodne –  ako kríž  cyrilometodský. Národné   spoločenstvo   Slovákov   si   túto  identifikáciu dvojitého  kríža osvojilo  do tej  miery, že  dnes platí ako axióma.

Je preto len pochopiteľné, že  sa vyskytujú aj novšie pokusy  o   potvrdenie  tohto  názoru a o prípadné dokazovanie sprostredkovacej funkcie predpokladaného  cyrilometodského   dvojitého  kríža  cez domnelý výskyt „dvojkríža“ na  včasnoarpádovských denároch  (Štefan I.  997-1038 – obr. 21: 1;  vojvoda  Belo,  1048-1060  neskôr  kráľ  Belo  I., 1060-1063)  až   k  zobrazovaniu  skutočného   dvojkríža  na minciach    Bela   III.    (1173-1196).[64]   Ide    prinajmenej o ikonografické  nedorozumenie,  skôr  o  zbožné želanie, ako o realitu.  Splývanie „kríža“  zo stredového  poľa s  deliacim znamienkom – so skutočným krížikom v kolopise  mince (obr. 21:  2, 3) je úplne náhodne a nemožno ho  považovať za dvojitý kríž (obr. 21: 1). A čo je ešte dôležitejšie, s výnimkou vyobrazenia na byzantských  minciach  dvojitý  kríž  sa  ani  v  nástennej ikonografii,  ani  v  plastickej  podobe,  či  ako  soliterný predmet   pred   polovicou   10.   stor.  ešte  nevyskytoval. Podľa   odbornej  literatúry problematickú   výnimku tvorí dvojitý   emailovaný   krížový   relikviár   sv.   Radegundy z Poitiers  vo Francúzsku  (obr. 22).  Časť špecialistov  na byzantské  umenie  zastáva  názor,   že  v  zhode  s  ústnou tradíciou  ho možno  datovať už  do 6.  stor. Iní  bádatelia – podľa  môjho názoru  oprávnene –  obhajujú oveľa neskoršie datovanie – 10.  stor.[65]

Niet  pochýb,  že  Konštantín  a  Metod už poznali podobu  a symboliku dvojitého kríža, i  keď v období  ich odchodu na Veľkú  Moravu  používanie  tohto  symbolu  nenadobudlo  ešte všeobecný ráz. Avšak práve vtedajšia jednoznačnosť symboliky dvojitého  kríža, vtedy  ešte hlavne  znaku víťazstva,  bola podľa  môjho názoru  prekážkou toho,  aby tento  slávnostný, skôr exkluzívny  ako bežný symbol  mohol dominovať u  týchto pokorných  a svätých mužov  nad  prostým   krížom  spásy  a  vykúpenia človeka. Napokon  nemožno nebrať do  úvahy seriózny argument V. Chaloupeckého,[66] ktorý dôvodí, že ak by  sv. Cyril  a sv. Metod  boli používali  na západe  neobvyklý dvojitý  kríž, bola  by táto  skutočnosť určite našla ohlas   aj    v   polemikách   a    invektívach   pasovských a soľnohradských biskupov. A žiadnu indíciu tohto druhu nemáme.

Zatiaľ sa nenašiel ani  jediný archeologický nález, ktorý by v strednej Európe potvrdzoval  prítomnosť dvojitého kríža vo veľkomoravskom alebo aj  v priamo následnom poveľkomoravskom období.[67] I keď  historické závery na  základe archeologických     nálezov     sú     vždy    diskutabilnou generalizáciou, obávam sa,  že doterajšia absencia dvojitého kríža   (v  akejkoľvek   podobe)  v   archeologickom  kontexte veľkomoravských nálezov nie je náhodná. Rád by som sa mýlil, avšak  najstarší dvojitý  kríž na  Slovensku máme  až z  11. stor.  Ide  o  tzv.  relikviárny  dvojitý  kríž,  sekundárne aplikovaný  na  známom  Nitrianskom  kódexe.[68] Podarilo  sa ho  idetifikovať len  nedávno, teda prekvapenia nie  sú  nikdy  vylúčené.  Súhlasím  však  s výrokom známeho amerického prozaika  Roberta Fulghuma,[69]  „že mýty majú väčšiu  moc ako  história“,  a  takto vnímam  aj axiomatickú hypotézu,  či  fikciu,  o  cyrilometodskom byzantskom dvojitom kríži.[70]

Niet  pochýb,  že  v  slovenskom  štátnom  znaku  je rovnaké semiotické  spojenie  symbolu   Golgoty  a  dvojitého  kríža Vzkriesenia  a Víťazstva  ako v  Byzantsku v  8.-12. stor. Od pôvodných byzantských archetypov  sa odlišuje iba stvárnením trojvršia.  Jeho  symbolika  dnes  v  našom  povedomí splýva s národným symbolom Slovákov – Tatrami. Trojvršie Golgoty sa v Byzantsku  zobrazovalo vertikálne,  teda frontálne  stupňovite. V priebehu  stáročí  sa  zmenilo  na  postranné horizontálne stupňovité    znázorňovanie   trojvršia.    Symbol   Golgoty – Kalvárie  postupne  upadal  do  zabudnutia.     V  Uhorsku sa v zhode so záujmami štátnej propagandy postupne po 14. stor. transformoval do heraldickej legendy o Tatre, Fatre a Matre, geografickej  alúzie  Horného   Uhorska.[71]  V   slovenskom  národnom  pohybe   v  19.  stor., zavŕšenom  založením Matice slovenskej,  vyústila táto  transformácia tvaru i symboliky  k stotožneniu  trojvršia s  tatranskými štítmi, ako to máme doložené na obale stanov Matice Slovenskej i na pečatiach troch slovenských  gymnázií  z  tohto   obdobia.  Do popredia  sa prirodzene dostával národný a geografický  kontext trojvršia. Prapôvodný význam jeho symboliky  tušili iba básnici, aj keď treba  priznať, že  veľmi blízko  k nemu  bol i autor prvého odborného pojednania  na tému slovenského  národného symbolu P. Kelner  Hostinský.[72] V  časopise  Sokol   (už v roku  1864,  280) v traktáte nazvanom „K dejopisu härbu slovenského“ napísal:

„Či teda  tie tri podstavky značia  sv. Trojicu, pod krížom víťaziacu?  či  Golgatu?  či  tie  vrchy  krajinské? nech ať rozhodne čas budúci.“

V žalme  k  tisíročnej   pamiatke  vierozvestov  sv.  Cyrila a sv. Metoda   zasa   nikto    menší   ako P. O.  Hviezdoslav,[73]  priam prorocky sa  dotkol pôvodu  i symboliky slovenského znaku: „… svätí Cyril a Metod už z Carihradu…

             … i znak spasenia nesú, golgotský kríž…

             … ten zasadia na vrchol Tatry…

             … pod jeho ramenama nezhynieš, nepocítiš ujmy…

             … ten v utrpení ti posilou i v boji víťazstvom.“

Básnik  geniálne   vyjadril  to,  k   čomu  som  ja   dospel ikonografickou analýzou a dlhým štúdiom.

Je pozoruhodné,  že trojvršie s dvojitým  krížom sa objavuje po  16.  stor.  aj  v  erboch  a  znakoch  cirkevných reholí, prípadne v  erboch vysokých cirkevných  hodnostárov.[74]  Na prvom mieste treba uviesť rehoľu benediktínov.[75] Vôbec neprekvapuje, že trojvršie v ich znaku sa interpretuje ako biblická Golgota či Kalvária.

Štúrovci   a   zakladatelia   Matice   slovenskej  nevybrali z uhorského címeru „uherský kříž“, ako to ironicky vo svojej štúdii  o  slovenskom  štátnom  znaku  podsúva  Slovákom  V. Chaloupecký,[76] ale znak a kríž byzantský. Vyňali z neho iba to, s  čím sa Slováci po stáročia v  Uhorsku a tiež jeho štátnom znaku identifikovali:  teda dvojramenný („dvojistý“) kríž na trojvrší. Kráľovskej  uhorskej korunky pod krížom sa vzdali a zelené  kopce Tatry, Fatry a Matry  na znaku Matice slovenskej už vymenili za blankytné tatranské štíty.

* * *

Genéza  a história  ikonografie i  symboliky  štátneho znaku Slovenskej republiky  má    tri  základné  vývojové  periódy: byzantskú (6.-12.   stor.),  uhorskú   (12.-20.  stor.)   a  slovenskú (19.-20.  stor.).  Všetky  tri  organicky  na seba nadväzujú (obr.   23).   Pôvodný   štylizovaný   symbol,  znázorňovaný v Byzantsku najskôr  s jednoduchým a potom  s dvojitým krížom Víťazstva a Vzkriesenia na stupňovitom trojvrší biblickej Golgoty sa postupne šíril do všetkých  končín vplyvu byzantského  kresťanstva, umenia, kultúry i politiky. Ako  prvok umenia východného kresťanstva sa dostával do adriatickej, najmä starochorvátskej sféry (už v 7.-11. stor.), do  prikaukazských oblastí, najmä Gruzínska (12.  stor.), ale  i na  územie východných  Slovanov (v  12. stor.  do  severného  Bieloruska).  Do  Uhorska sa evidentne dostal  až   koncom  12.  stor.  za   Bela  III.,  Arpádovca poloslovanského pôvodu, vychovaného  na byzantskom cisárskom dvore.  V modifikovanej  podobe sa  stal dôležitou  súčasťou uhorského   štátneho   znaku.   Pôvodná   symbolika  Golgoty i dvojkríža sa v priebehu storočí vytratila a dopopredia sa dostala  heraldická  legenda  zelených  vrchov  Tatry, Matry a Fatry,  ponímaných   ako  symbolov  Horného   Uhorska.  Až u štúrovcov a neskôr, sa toto znakové spojenie začína chápať ako  cyrilometodský  kríž  a  modré  trojvršie ako tatranské štíty (podoba v akej ich vidíme na znaku Matice slovenskej). Po prvý  raz až v období  príprav miléniových osláv príchodu slovanských  vierozvestov  Cyrila  a  Metoda,  teda okolo r. 1863. V  mojej interpretácii sa dvojkríž  na trojvrší vracia k prapôvodnej,  stáročiami takmer  do zabudnutia  zatlačenej symbolike:   na   Golgote    stojaceho   kríža   Vzkriesenia a Víťazstva.   Ponúka   sa   zreteľne   alegória:  „Utrpením a sebažertvou ku vzkrieseniu a víťazstvu“.

História znázorňovania atribútov  slovenského štátneho znaku je veľmi  dlhá. Ich výskyt  možno v rovnakej  ikonografickej kombinácii   sledovať   takmer   cez   poldruha   tisícročia z Byzantska do všetkých  ňou kultúrne ovplyvňovaných oblastí, vrátane Uhorska, až k  našej súčasnosti. Dnešná podoba znaku Slovenskej republiky  je  po  formálnej  stránke  teda  definitívnym zavŕšením takmer    poldruhatisícročného   vývoja    a   transformácie ikonografie i  symboliky Kalvárie a  kríža Víťazstva. Hovorí aj  o  príklone  Slovenska  k  dedičstvu  vekov  a ku takmer dvojtisícročným  tradíciám  a  hodnotám  kresťanského  sveta.[77]

Kríž  majú vo  svojom znaku  i na  zástavách zašifrované mnohé  európske krajiny  s  kresťanskou  tradíciou.  S  hrdosťou však môžeme konštatovať, a to bez ohľadu  na to, či sme kresťania alebo ateisti,   že  takými   hlbokými  koreňmi   národnej symboliky  a  takou  spirituálnou  hodnotou  jej  atribútov s priam  mystickým obsahom,  sa okrem  Slovenska a  Maďarska nemôže honosiť ani jeden štát na svete.

 

Dvojkríž na erboch slovenských miest, obcí a krajov

 

[1]  HOSTINSKÝ, Z. (KELLNER) P.: K dejopisu härbu slovenského. Sokol, 3, 1864, s. 249-251; 277-280, 291-299, 357-358, 363-364. SASINEK, F. V.: Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska. Skalica 1867. VOJTÍŠEK, V.: Naše státní znaky (staré a nynější). Praha 1921. CHALOUPECKÝ, V.: O znaku Slovenska. In: Sborník prací věnovaných prof. dr. Gustavu Friedrichovi k šedesátým narozeninám. 1871-1931. Praha 1931, s. 154-176.
[2]  NOVÁK. J.: Vznik mestských erbov na Slovensku. In: Historica – Sborník FFUK XIV, 1963, s. 171-214, najmä s. 175. TEN ISTÝ: Slovenské mestské a obecné erby. Martin 1972. TEN ISTÝ: Štátne  znaky v  Čechách a  na Slovensku dnes aj v minulosti. Bratislava 1990. VRTEĽ,   L.:  O   slovenskom  národnom   symbole.  Slovenská archvistika. vol. XXIV, No. 2, 1989, s. 60-85. TEN ISTÝ:  Na troch vŕškoch biely kríž. Bratislava 1990. TEN ISTÝ:    Dvojitý    kríž    (k   problému   recepcie a transformácie). Genealogicko-heraldický hlas III, 1993, č. 2, s. 8-18. TEN ISTÝ: Rebrík  duše a  strom života  (Mystika dvojitého kríža). Súkromná tlač Pontiumfex. Bratislava. Vianoce 1994.TEN ISTÝ:  Štátny  znak  Slovenskej  republiky.  Slovensko – križovatka   Európy.    Slovenská   informačná   knižnica. Bratislava 1995. ALEXY,  Z. G.:  Drei Etappen  der Entstehungsgeschichte  des Wappens   der   Slowakei    (1848-1861-1918).   In:   XVIII. Internationaler Kongress für  Genealogie und Heraldik. 5.-9. September 1988. Insbruck 1989, 203-214.
[3]  NOVÁK, J.: Vznik, s. 177-179. TEN ISTÝ, Štátne znaky, s. 11.
[4]  BENCSIK, K. M.: Novissima diaeta  principis, statuumque et ordinum inclyti Regni Hungariae, partiumque eidem Annexarum. Tyrnaviae 1722. DÖRY, F.:  Magyarország czimerének kialakulása.  Turul XXXV, 1917, s. 17-33. FEJÉRPATAKY, L.: Magyar címeres emlékek. Monumenta Hungariae Heraldica. 1-2. Budapest 1901-1902. HÓMAN,  B.:  A  magyar  czímer  történetéhez.  Turul  XXXVI, 1918-1921, s. 3-11. IVÁNFI, E.: Magyarország címerei. Pest 1869 (reprint 1989). KUMOROVITZ,  L.  B.:  A   magyar  címer  kettöskeresztje  és hármashalma. Gödöllö 1942. LASZLOVSZKY, J.: A magyar címer története. Budapest 1989 a ďalší.
[5]  Upozornil na to už HOSTINSKÝ, Z. (KELLNER), P.: K dejopisu…, s. 277.
[6]  WHITTING, P. D.: Byzantine Coins. London 1973.
[7]  RUNCIMAN,  S.:  Byzanz.  Von  der  Gründung  bis  zum  Fall. Kindlers Kulturgeschichte Europas. Bd. 8. München 1983. ZÁSTĚROVÁ, B. a kol.: Dějiny Byzance. Praha 1994.
[8]  AVENARIUS,  A.:  Byzantská  kultúra  v  slovanskom prostredí v VI.-XII.  storočí.  K  problému  recepcie a transformácie. Bratislava 1992, s. 64 a n.
[9]  HENDY, M.  F.: Studies in the  Byzantine monetary economy c. 300-1450. London. New York.  New Rochelle. Melbourne. Sydney 1985, tab. 23: 3.
[10]  KIERSNOWSKI, R.: Moneta w kulturze wieków srednich. Warszawa 1988, s. 317.
[11]  WHITTING, P. D.: Studies, obr. 269, 270.
[12]  KIERSNOWSKI, R.: Moneta, s. 318.
[13]  MATĚJČEK,  A.:  Dějepis  umění,  díl  druhý. Umění středního věku. Praha 1924, II. obr. 10, 11, 13.
[14]  VORAGINE de, Jakub: Legenda aurea. Praha 1984, s. 144.
[15]  VOLBACH,  F. W.  –  LAFONTAINE-DOSOGNE,  J.: Byzanz  und der christliche  Osten.  Propyläen  Kunstgeschichte.  Frankfurt. Berlin 1990, s. 170, obr. 15.
[16]  LEXIKON der christlichen Ikonographie I, A-E. Rom. Freiburg. Basel. Wien 1970, s. 352, obr. 112-116. LASSUS, J.: Ranokresťanské a byzantské umenie. Bratislava 1971, obr. 185.
[17]  PIJOAN, J.: Dějiny umění 3. Praha 1978, s. 159.
[18]  TALBOT RICE, D.: Kunst aus Byzanz. München 1959, s. 80, obr. 174.
[19]  VRTEĽ, L.:  Byzantské olovené pečate alebo  o pečati Svätých bratov. Historická revue 4, 1993, č. 5,
s. 30-31.
[20]  VOLBACH,  F. W.  –  LAFONTAINE-DOSOGNE,  J.: Byzanz, s. 284, tab. XXXIX.
[21]  BREHIER,  L.: La  sculpture et  les arts  mineurs Byzantins. Paris 1936, s. 89-90, obr. LXII: 1.Rhein und Maas. Kunst und Kultur 800-14000. Köln 1972, s. 169-171. VOLBACH,  F. W.  –  LAFONTAINE-DOSOGNE,  J.: Byzanz, s. 198, Nr. 81b.
[22]  TALBOT RICE, D.: Kunst, s. 70, obr. 135.
[23]  Rhein und Maas, s. 346.
[24]  BANK,   A.   V.:   Vizantijskoje   iskusstvo  v  sobranijach Sovjetskogo  sojuza –  Byzantine Art  in collections  of the USSR. Leningrad – Moskva 1966, obr. 195, 200.
[25]  TÁ ISTÁ: Prikladnoje  iskusstvo  Vizantiji IX-XII vv. Moskva 1978, obr. 62.
[26]  BREHIER,  L.: La  sculpture, s. 65, obr. XII: 2. VOLBACH,  F. W.  –  LAFONTAINE-  DOSOGNE,  J.: Byzanz, s. 207, Nr. 111. Dějiny lidstva. Od pravěku k dnešku. 3. Základy středověku. Praha 1937, s. 371.
[27]  Dnes uložený v Dumbarton Oaks Collection vo Washingtone, D. C.
[28]  TALBOT-RICE, D.: Kunst, s. 80, obr. 174. BANK, Vizantijskoje, obr. 77.
[29]  SCHUG-WILLE, CH.: Art of the Byzantine World. New York 1969, s. 182. RUTTKAY, A.: Stredoveké umelecké remeslo. Bratislava 1979, s. 95, obr. 7, 9.
[30]  SCHUG-WILLE, CH.: Art, s. 181. VOLBACH,  F. W.  –  LAFONTAINE-DOSOGNE,  J.: Byzanz, s. 190, tab. XXIV.
[31]  SCHUG-WILLE, CH.: Art, s. 176.
[32]  RUNCIMAN, S.: Byzanz, vyobr. na prednej doske.
[33]  RUDT de COLLENBERG, W. H.: Le „thorakion“. Recherches iconographiques. In: Mélanges de ľ école Française de Rome. Moyen age, temps modernes. MERM 1971-2, s. 264-361. Za upozornenie na túto prácu vďačím L. Vrteľovi.
[34]  KIERSNOWSKI, R.: Moneta, s. 325.
[35]  VRTEĽ, L.: Na troch, s. 34. LOUDA, J.: Les dynasties d´Europe. Nouvelle edition. Paris  1993, tab. 83, 131.
[36]  LOUDA, J.: Znaky evropskych měst. Praha 1995, s. 81, tab. XXXIV: 302.
[37]  NOVÁK, J.: Slovenské mestské, s. 74, 132, 139, 148-150, 158-160. VRTEĽ, L.: Štátny znak, nečíslované.
[38]  HENDY, M. F.: Studies, tab. 24: 10.
[39]  WHITTING, Byzantine Coins, obr. 363.
[40]  Kirilo-Metodievskaja encyklopedia. A-Z. Sofia 1985, s. 396.
[41]  LASSUS, J.: Ranokresťanské, s. 92, obr. 109.
[42]  KARAMAN, Ľ.:  O spomenicami VII i  VIII stoljeca u Dalmaciji i o  pokreštenju  Hrvata.  Vjesnik  Hrvatskoga archeološkoga družstva, N. S. XXII-XXIII, 1940-1941, s. 73-113, cit. s. 101. obr. 17.
[43]  PETRICIOLI, I.: Fragmenti skulpture od VI. do VIII. stoljeca iz Zadra. Diadora  1, 1959, Zadar 1960, s.  175-195, cit. s. 184, obr. 10.
[44]  Dějiny lidstva 3, s. 623.
[45]  BACKHOUSE, J. – TURNER, D. H.  – WEBSTER, L.: The Golden age of Anglo-Saxon art. London 1984, s. 83, obr. 67.
[46]  Dějiny lidstva 3, s. 623.
[47]  Iluminované nejkrásnější rukopisy knihovny Národního musea v Praze, bez r. vydania a číslovania strán.
[48]  ČUBINIŠVILI, G.: Gruzinskoje čekannoje iskusstvo. Tbilisi 1959, I. Tekst – s. 179, 292-293, II – Iljustracii – Tab. 460, 461, 480.
[49]  TARANOVIČ, V. P.: K voprosu o drevnich lapidarnych pamjatnikach s istoričeskimi nadpisjami na teritorii Beloruskoj SSR. Sov. archeologija, 8, 1946, 249-260; tu i početná staršia literatúra.
[50]  TEN ISTÝ: s. 257.
[51]  TARANOVIČ, V. P.: K voprosu, obr. 5. RYBAKOV, B. A.: Russkije datirovannyje nadpisi XI-XIV vekov. Archeologija SSSR. Svod  archeologičeskich istočnikov E1-44. Moskva 1964, s. 28, tab. XIV: 1-5, XV: 1.
[52]  RYBAKOV, B. A.: Russkije, s. 28, tab. XLII.
[53]  HUSZÁR, L.: Münzkatalog Ungarn  von 1000 bis heute. Budapest 1979, s. 39-40. VRTEĽ, L.: O slovenskom, s. 61.
[54]   HÓMAN, B.:  Geschichte des ungarischen  Mittelalters. Berlin 1940, s. 428-434. BENDA, K.:  Magyarország történeti kronológiaja  I. Budapest 1983, s. 108-124. KERBL,  R.   1979:  Byzantinische  Prinzessinen   in  Ungarn zwischen    1050-1200    und    ihr    Einfluss    auf   des Arpadenkönigreich. Wien.
[55]  FORSTER, G.: III. Béla magyar király emlékezete. Budapest 1900, obr. 168, 169.
[56]  HÓMAN, B.: Geschichte, s. 428-434. MORAVCSIK, Gy.: Die Problematik derby zantinisch-ungarischen Beziehungen.  Byzantinoslavica XIX, 1958, s. 206-211.

TEN ISTÝ: Byzantium and  Magyars. Budapest – Amsterdam 1970.
[57]  MIMICA, B.: Numizmatika na  povijesnom tlu Hrvatske (IV. st. pr. Krista  – 1918). Numismatik  auf dem hisorischen  Boden Kroatiens (IV. Jh. v. Chr. – 1918). II. vyd. Rijeka 1994, s. 13, 367-403.
[58]  SZENT-IVÁNY,   M.:   Curiosora    et   selectiora   variarum scientiarum miscellanea, decadis II, pars 1. Tyrnaviae 1691, s. 118. BENCSIK, K. M.: Novissima, s. 2. TIMON,  S.:  Imago  antiquae  et  novae Hungariae. Cassoviae 1734 II, s. 5, a ďalší autori.
[59]  HUSZÁR, L.: Münzkatalog, s. 99-100, 107-115. LOUDA, J.: Les dynasties,  s. 177, tab- 87, 90.
[60]  LOUDA, J.: Les dynasties, tab. 134.
[61]  TEN ISTÝ, tab. 88, 92.
[62]  HUSZÁR, L.: Münzkatalog, s. 230-235.
[63]  KOREC, J. Ch.: Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava 1994, s. 101. TOMKO, J.: Dvojkríž v  srdci Európy. Literárny týždenník 28. 4. 1995, s. 10.VRAGAŠ, Š.: Cyrilometodské dedičstvo v náboženskom, národnom a kultúrnom  živote  Slovákov.  Zürich.  Toronto. Bratislava 1991, s. 81, 108-109. Tento autor sa predpokladu uvedenej tradície vyhýba. VRTEĽ, L.: Štátny znak, nečíslované.
[64]  VRTEĽ, L.: O slovenskom, s. 64-67. HLINKA,  J.:  Historický  vývoj  slovenského národného znaku dokumentovaný minciami.  Numizmatika. Spravodajca Slovenskej numizmatickej spoločnosti. 1991, 8, 27-37. KOREC, J. Ch.: Cirkev, s. 101.
[65]  TALBOT-RICE, D.: Kunst, s. 54-55, Nr. 70, hore.
[66]  CHALOUPECKÝ, V.: O znaku, s. 165, pozn. 42.
[67]  KLANICA, Z.:  Křížky z 8.-9. století  v Mikulčicích. Pravěk, Nová řada III, Praha 1993, s. 211-225.
[68]  KOLNÍK, T.: Najstarší relikviárny kríž na Nitrianskom kódexe. Pamiatky a múzeá, 4, 1995, 14-17.
[69]  FULGHUM, R.: Už hořela, když jsem si do ní lehal. Praha 1992.
[70]  KOREC, J. Ch.: Cirkev, s. 101. TOMKO, J.: Dvojkríž v srdci Európy. Literárny týždenník, 28.4.1995,
s. 10.
[71]  CHALOUPECKÝ, V.: O znaku, s. 165-168.
[72]  HOSTINSKÝ, Z. (KELLNER), P.: K dejopisu, s. 280.
[73]  KRAJČOVIČ,  R.  (zostavovateľ):  Veľká  Morava  v  tisícročí slovami   prameňov   legiend,   kroník   a  krásnej  spisby. Bratislava 1985, s. 149 – Hold Hviezdoslavov v podobe pietneho žalmu.
[74]  BASCAPÉ, G. C. – DEL PIAZZO, M.: Insegne e simboli. Araldica publica e privata medievale e moderna. Roma 1983, s. 188, 353, 355, 361, 404.
[75]  OSTOJIČ,  I.:  Benediktinci  u  Hrvatskoj  i  ostalim  našim krajevima.  Sv.  I.  Opči  povijesno-  kulturni osvrt. Split 1963, s. 112, obr. 20.
[76]  CHALOUPECKÝ, V.: O znaku. s. 175.
[77]  SLIVKA, M.  1966: Kríž pre každého.  Sentencie nad (štátnym) znakom  v  ľudskom   dejinnom  súvise.  Zborník  Slovenského národného múzea XC – 1966 – Archeológia 6, 183-195.

 

2019-09-17T09:35:19+00:0013 septembra 2019 |Udalosti slovenských dejín|
X