Dom MS v Litovskom Mikuláši sa počas svojej tridsaťtri ročnej existencie zapísal do povedomia kultúrnej, ale aj matičnej verejnosti predovšetkým svojou divadelnou činnosťou, no nemenej významnou činnosťou je aj pomerne rozsiahla výstavná činnosť a realizácia rôznorodých výstav.
V radoch liptovských matičiarov je mnoho výtvarných amatérskych umelcov, ktorí v matičnom stánku radi vystavujú, naposledy to bol výtvarník a básnik Jozef Daník a rezbár Ivan Líška. Jedna výstava sa skončila a druhá sa už inštalovala, tentoraz sa rozhodol vystavovať svoje koláže dlhoročný matičiar Štefan Packa. Vernisáž výstavy sa konala 5. novembra 2024 v priestoroch Domu MS v Liptovskom Mikuláši. Tešila sa pomerne veľkému záujmu obdivovateľov Packovho diela. Program podujatia sa začal vo veľkej sále Domu MS, kde moderátorka podujatia Jela Hendlová privítala hostí: Mareka Nemca, podpredsedu MS a riaditeľa Domu MS, predsedu MO MS v Liptovskom Mikuláši Ferdinanda Chovanca, ako aj niektorých poslancov Mestského zastupiteľstva v Liptovskom Mikuláši. Prítomných privítal riaditeľ Domu MS, ktorý okrem iného povedal: „Dovoľte mi, aby som vás privítal na matičnej pôde a som veľmi rád, že do nášho národného a kultúrneho stánku si nachádza cestu neustále množstvo ľudí. Teší ma aj to, že je veľký záujem v našich priestoroch vystavovať, sme jedným z mála kultúrnych zariadení, ktorý dáva priestor neprofesionálnym umelcom a tak zároveň podporujeme aj pôvodnú slovenskú tvorbu a to je tiež jedným z poslaní Matice slovenskej. Verte mi, dvere nášho Domu MS sú a aj do budúcnosti budú otvorené každému umelcovi, ktorý chce prezentovať svoju tvorbu. Matica na Liptove bola vždy spojená s množstvom umelecky nadaných členov. Bolo tomu tak v minulosti a dnes sa na tejto skutočnosti nič nemení. Pokiaľ ide o samotného autora tak pre veľkú časť ľudí končia prečítané noviny či časopisy svoju púť po prečítaní, Packa im však dáva ďalšiu etapu ich putovania čoho dôkazom je aj dnešné výstava koláži“ Štefan Packa je známy aj ako básnik, vyšlo mu niekoľko básnických zbierok, z jeho tvorby pár básni predniesli Kvetoslava Staroňová a Milan Stromko. Po nich sa slova ujal Peter Vrlík, pracovník Domu MS, spisovateľ, ktorý v krátkosti zhodnotil diela a umelecké smerovanie Štefana Packu. Vo svojom príhovore povedal: „Niekto si povie, že zobrať do ruky nožničky a vystrihovať si ústrižky novín, časopisov, plagátov, tapiet a nalepiť to na papier je detskou zábavkou. Pre niekoho je to zábavka, pre niekoho je to umenie. Autor koláží do svojich diel vkladá vlastnú fantáziu, vlastnú predstavivosť a konfrontuje ju so skutočnosťou a v tom je Štefan Packa majster.“ Na záver sa prihovoril samotný autor, ktorý sa poďakoval pracovníkom Domu MS, ktorí mu umožnili vystavovať a vyzval svojho priateľa s ktorým napísali viacero kníh Karola Špánika o príhovor, ten vyzdvihol kladné črty Packovho charakteru a hlavne ho priblížil ako milovníka tatranskej prírody.
Koláž je výtvarné umelecké dielo využívajúcich reálne prvky, výstrižky, nálepky, fotografie, ale aj drobné predmety, sklo, keramika, bižutéria. Koláž je založená na interferencii týchto bezprostredných prvkov s umelecky podmieneným sprostredkovaným kontextom diela. Na Slovensku sa tomuto umeniu venuje pomerne úzky okruh výtvarníkov. Medzi známych kolážistov patril básnik Rudolf Fábry, spisovateľ Albert Marenčín, sochár Tibor Bártfay, v súčasnosti sa tomuto žánru venuje aj pracovník Slovenských národných novín Emil Semanco. Osobitnú pozornosť z koláží Štefana Packu pútajú Obrazobásne, v ktorých Štefan Packa úspešne experimentoval, keď do obrazu použil rukopisné texty vlastných básní. Zaujmú aj koláže domaľované červeným vínom, čiernou kávou a vlastnou krvou. Na svojej výstave prezentoval Packa po prvý raz dva cykly svojich koláži: Pocta Demänovskej doline a Otváram dvere slnku. Na záver zacitujeme čo o Packovom diele povedal jeho priateľ publicista Vladimír Donner: „Koláže Štefana Packu imponujú svojou spontánnosťou. Na čitateľa jeho kníh i na diváka na výstave pôsobia úprimnosťou výpovede o človeku súčasnosti. Impulzy, ktoré rezonujú v jeho kreáciách, nútia človeka premýšľať o základných hodnotách ľudského života, rozširujú repertoár vlastných poznatkov, naznačujú východiská a zohrávajú významnú úlohu pri poetizácii výtvarného umenia.“
Viktor Podhradský
