Lia de Putti (10.1.1896 ‒ 24.11.1931)
(rodáčka zo zemplínskych Vojčíc, ktorá si podmanila Hollywood)
Obec Vojčice sa nachádza medzi Trebišovom a Sečovcami. Prvú písomnú zmienku o Vojčiciach nájdeme v listine vydanej Ondrejom II. v roku 1217. O pravosti tejto listiny sa vedú spory, ale aj napriek tomu je viac ako možné, že obec existovala už v 11. storočí. Vierohodná zmienka o Vojčiciach je listina uhorského kráľa Bela IV. z roku 1245 o predaji majetku dedín Albínov a Dvorianky. Vojčický chotár sa nachádzal na južnom okraji dvorianskeho majetku. Meno Vojčice je odvodené od Weyche, Weche, ale názov mohol vzniknúť aj zo slovenského mena Vojča, Vojtech. Obec najprv patrila k trebišovskému panstvu. V roku 1387 ju získal Peter Perényi. Koncom 16. storočia ju vlastnil rod Drugethovcov z Humenného. Od 1678 do roku 1766 bola obec v držbe trebišovskej cirkvi. Počas 19. storočia patrila Csákyovcom i Forgáchovcom, nakoniec ku koncu 19. storočia ju získali Andrassyovci, ktorí ju už mali vo vlastníctve do konca 1 svetovej vojny. Krátko z histórie môžeme spomenúť, že obec vyplienili kurucké i cisárske vojská, postihla ju morová epidémia i veľký požiar. V roku 1831 sa obyvatelia obce zapojili do Východoslovenského roľníckeho povstania.
A práve tu v tejto slovenskej zemplínskej obci, ktorá bola súčasťou Rakúsko-Uhorska, sa 10.1.1896 narodila kontesa Amália, Helén, Mária, Rósa de Puttiová, dcéra grófky Márie de Puttiovej-Hoyosovej (pôvodne Mojšovej) a Júliusa de Putti, baróna talianskeho pôvodu slúžiaceho v rakúsko-uhorskej armáde. Jej otec bol neskôr prevelený do Košíc, kde vo funkcii podplukovníka slúžil v košických kasárňach. V tom čase ju svet bral ako Maďarku, a tak je tomu až dodnes, ale pôvodom po matkinej línii je Slovenka. Doma rozprávali po slovensky. Aj barón Putti sa naučil po slovensky. Väčšinou sa uvádza nesprávny dátum jej narodenia ‒ rok 1897, pričom v rodnom liste je uvedený rok 1896. Mala ešte troch súrodencov, dvoch bratov a sestru. Vyrastala v poľovníckom kaštieli, ktorý patril Andrássyovcom a bol vychýrený chovom čistokrvných loveckých psov. Psy vraj dostávali nadštandardnú starostlivosť. Dokonca sa na ich jedálnom lístku vyskytovalo konské mäso, ryža s mliekom, proso, ovocie, zelenina a iné potraviny, ktoré si napríklad nemohol dovoliť bežný ľud.
Už odmalička vynikala krásou, ktorú zdedila po svojej mame. Bola veľmi neposedné a živé dieťa. Keď mala 11 rokov utiekla k cirkusu, aby tam mohla vystupovať. No takmer hneď si ju odviedli domov. Táto životná epizóda v nej prebudila túžbu po ďalšom dobrodružstve. Keď mala 13 rokov, s miestnymi cigánmi založila skupinu, v ktorej spievala a tancovala. Nepredvídateľnú dcéru sa rozhodli rodičia umiestniť do kláštora uršulínok. Ani tu však dlho nevydržala. Istý nápadník jej napísal milostný list. Takmer bola vylúčená, ale aj na základe aristokratického pôvodu dostala druhú šancu. V divadelnej školskej hre stvárnila sv. Margarétu. Jej vystúpenie bolo prijaté s nadšením. To ju len utvrdilo v tom, že práve hranie je pre ňu životnou cestou. Napokon zasiahla jej matka, ktorá sa ju rozhodla vydať. Krátko po jej 16. narodeninách sa konala veľkolepá svadba, na ktorú bola pozvaná šľachta z celého regiónu. V manželstve s bohatým okresným sudcom Zoltánom Szepessym bol jej temperament mierne skrotený. Po svadobnej ceste sa presťahovali do Košíc. Amália mu porodila dve dcéry. Jej manžel musel narukovať a Lia sa ako dobrovoľníčka prihlásila ako zdravotná sestra do nemocnice. Ale jej neutíchajúci temperament jej nedovolil uspokojiť sa s takýmto životom a ani počas starostlivosti o dcéry nezabudla na svoje túžby. Po piatich rokoch sa Amália rozhodla urobiť rázny krok a splniť si svoj sen – tancovať, spievať a hrať. Opustila všetkých, aby mohla začať svoju kariéru.
V Budapešti vystupovala najprv s menom Amalia Putti, ale za krátky čas si ho skrátila na Lia. Vystupovala v divadle Royal Orpheus. Režisér Béla Balogh ju obsadil do filmu A Császár katonái (Vojaci cisára). Vo veľmi krátkom čase si Lia získala množstvo fanúšikov. Navštevovala známu kaviareň Cafe New York, kde sa schádzala budapeštianska smotánka. Medzi návštevníkov patril Sándor László Kellner (Sándor Korda), jeho budúca manželka Antónia Farkašová, herečky Lili Berkyová, Ema Markušová, Marika Jasajová, Lujza Blahová-Reindlová a mnohí iní.
V Budapešti sa ale dlho neohriala. V tom období začali zatýkať prívržencov Béla Kúna. Aj Lia de Putti bola neprávom označovaná za špiónku a jeho stúpenkyňu. Jediným východiskom bol pre ňu útek. Pomohol jej generál Mărdărescu, vodca inváznej rumunskej armády. V Bukurešti účinkovala v divadle Alhambra. Diváci ju zbožňovali. S režisérkou Dolly A. Sigetty nakrútila film Pe valurile fericirii (O vlnách šťastia). Bukurešť jej poskytla všetko, uznanie, úctu, obdiv, ale predovšetkým hrala, spievala, tancovala. Tajne sa stretávala s generálom Mărdărescom. Tento románik bol ukončený, keď zasiahla samotná kráľovná Mária na podnet priateľky, manželky generála. Mărdăresc bol prevelený. Lia už v Bukurešti nebola šťastná. Jej kroky smerovali do Berlína. V roku 1921 natočila viacero filmov. V roku 1922 prijala úlohu Emílie, Jagovej manželky v Shakespearovskej dráme Othello režiséra Dimitri Buchowetzkého. Pre túto úlohu si ju vyžiadala herečka Ica von Lenkeffy. Nasledoval film slávneho Friedricha Wilhelma Murnaua Horiaca pôda. Kto by nepoznal režiséra fenomenálneho filmu Upír Nosferatu s Maxom Schreckom v hlavnej úlohe. Ďalší film Phantom bol opäť pod taktovkou Murnaua. Snáď bol do Lii aj zamilovaný. Rok 1922 ukončila filmom Tri Márie a pán Marana Reinholda Schünzela.
Rok 1922 bol pre ňu úspešný aj na poli lásky, vydala sa za nórskeho diplomata Louisa Jahnkeho. V roku 1924 pôsobila ako tanečnica vo Winter Gartene. Najväčší úspech jej priniesol film Varieté (1925) režiséra Ewald André Duponta na motívy románu Felixa Hollaendera. Hrala po boku hercov Emila Janningsa a Warwicka Warda. Tento film je veľmi podobný jej životu. Ako sirotu ju kapitán lode Berta-Mária dopraví do Hamburku. Zavedie ku k riaditeľovi cirkusu, ktorý ju prijme a obsadí ju vo svojich predstaveniach. Obecenstvo je ňou očarené a Stefan Huller začína žiarliť. On ako bývalý artista túžil znovu zažiť slávu. S Bertou-Máriou, ako ju pomenoval ešte kapitán, odchádza do Berlína, kde začínajú nový život ako artisti. Tu im iný známy artista Artinelli ponúkne, aby s ním účinkovali vo Winter Garten. Huller spočiatku nesúhlasí, ale očarujúca Berta-Mária ho presvedčí a tu sa už začína manželský trojuholník, ktorý bude mať nešťastný koniec. Herec Emil Jannings v tomto firme predvádza úžasnú ba fenomenálnu hru očami a Lia de Putti ostáva verná postave krehkej očarujúcej femme fatale. Film Varieté priniesol celosvetové ohlasy, je populárny dodnes a Lii otvoril cestu do Holywoodu.
V roku 1926 pricestovala do Ameriky. Natočila film The Sorrows of Satan. Tento film mal americkú i európsku verziu, nakoľko v jednej bola sporo odetá. Úspešný film bol Manon Lescaut. Účinkovala aj na Broadwayi. V tom čase už sa pomaly končila éra nemého filmu, preto odišla do Anglicka zdokonaľovať sa v angličtine, keďže mala cudzí prízvuk. Po kontrakte s Universalom natočila filmy Midnight Rose (Polnočná ruža) a Buck Privates.
Zomrela v New Yorku 27. novembra 1931 za tragických udalostí. Po neodbornom vybratí kosti z hrdla dostala infekciu, pleuritídu a zápal pľúc. Keď sa jej bývalý manžel Szepessy dozvedel, že zomrela, spáchal samovraždu.
Lia so svojimi tmavohnedými vlasmi s tradičným účesom štýlu vamp, výraznými rysmi tváre a dokonalou postavou bola obsadzovaná prevažne do úloh osudových, záhadných žien, ktoré sa pripletú do manželského trojuholníka, no v konečnom dôsledku záver filmu je vždy tragický. Stala sa symbolom zmyselnosti a pôvabu. No časom ju takéto úlohy prestávali baviť.
V novembri 2006 bola slávnej herečke nemého filmu Lii de Putti odhalená pamätná tabula v rodných Vojčiciach vo vestibule kultúrneho domu. O 2 roky nato Laco Zrubec napísal knihu Kontesa Lia.
Lia de Putti bola na výslní 10 rokov, zbožňovaná v Európe i v Amerike. Stihla natočiť desiatky filmov a nezmazateľne sa zapísala do dejín nemého filmu. Hrala, tancovala, spievala – to po čom túžila, zrealizovala. A bola od nás, východniarka.
Michal Matečka
