Ak hovoríme o národnom obrodení v štyridsiatich rokoch 19. storočia spájame ho s trojicou výrazných osobností- Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Michal Miloslav Hodža nie je nikdy spomínaní ako prví z trojice a pritom práve on bol z trojice najstarší (nar. 22.9.1811), Štúr (nar. 1815), a najmladší bol Jozef Miloslav Hurban (nar. 1817). Hodža ako keby bol odstrkovaný do pozadia, ako keby nebol výraznou postavou slávnych rokov, kedy sa formuloval moderný slovenský národ. S jeho menom je spojené pôsobisko, kde prežil väčšiu časť svojho života. Do Liptovského Svätého Mikuláša prichádza v roku 1837. Do tohto mesta prichádza ako mladý dvadsaťšesťročný muž, ovplyvnený Jánom Kollárom, zástanca biblickej češtiny a Kollárovej slovanskej koncepcie a idey národnej jednoty. Počas pôsobenia v Liptovskom Mikuláši, najmä v spolupráci s G. F. Belopotockým, zaangažoval do slovenského národného hnutia mnohých príslušníkov liptovskej inteligencie, meštianstva aj obecného ľudu. Spolupodieľal sa na zakladaní učiteľských bratstiev, čitateľských spolkov, organizoval zbierky na podporu Slovanského ústavu, Katedry reči a literatúry na evanjelickom lýceu v Bratislave. Začiatkom 40. rokov 19. storočia bol členom redakcie nového evanjelického Zpěvníka, do ktorého sám prispel 43 pôvodnými piesňami a tak aj v súčasnosti slovenskí evanjelici spievajú jeho duchovné piesne. Spolu so Štúrom, Hurbanom sa dohodol o prijatí stredoslovenčiny za základ celonárodného spisovného jazyka, do ktorého bolo prijatých mnoho výrazov z liptovského nárečia. V roku 1844 bol spoluzakladateľom a predsedom spolku Tatrín, predchodcom Matice slovenskej. Hoci sa nestotožňoval so všetkými Štúrovými názormi na riešenie jazykovej otázky, postavil sa za nový spisovný jazyk. Stál pri koncipovaní Žiadostí slovenského národa, ktoré boli vyhlásené v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši. Zapojil sa aj do slovenského povstania v roku 1848, ale predčasne opustil povstalecké územie a dostal sa do sporu zo Štúrom a Hurbanom ako aj ďalšími členmi Slovenskej národnej rady. Hodža sa prejavil aj ako básnik napísal epické skladby Matora a Vieroslavín. Ako spolukodifikátor slovenčiny napísal obranný spis Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847) a Větín o slovenčine (1848). Hodža sa zaslúžil o úpravu slovenčiny, takmer až do dnešnej podoby, čo v roku 1852 uzákonila tzv. hodžovsko-hattalovská reforma. Vďaka Hodžovi sa Liptovský Mikuláš stal centrom národného pohybu na Slovensku.
V deň jeho úmrtia, 26. marca 2025, sa zišli mikulášski matičiari pri jeho hrobe na Vrbickom cintoríne, aby si pripomenuli túto osobnosť slovenského národného obrodenia. Pietnej spomienky sa okrem matičiarov zúčastnili aj Marek Nemec, podpredseda MS a riaditeľ Domu MS v Liptovskom Mikuláši, Milan Stromko, predseda KR MS Žilinského samosprávneho kraja a Ferdinand Chovanec, predseda MO MS v Liptovskom Mikuláši. Ako prvý vystúpili mladí členovia Matičnej divadelnej ochotníckej scény (MADOS), bratia Mišíkovci (Jakub, Filip, Adam), s básňou o vlasti od Márie Rázusovej Martákovej. K prítomným sa prihovoril tajomník MO MS v Liptovskom Mikuláši, spisovateľ Peter Vrlík slovami: „Stojíme tu na čestnom mieste uprostred liptovského panteónu, kde leží veľký syn slovenského národa Michal Miloslav Hodža. Tento človek spojil svoj osud na dlhých tridsať rokov s našim mestom. V roku 1863 sa nemohol zúčastniť založenia Matice slovenskej, lebo bol zbitý spolu s učiteľom Makovickým liptovskými zemanmi Lehotským a Ráztokayom. Z miesta evanjelického farára bol suspendovaný a v auguste 1867 ho predčasne na nátlak maďarských kruhov penzionovali. Odchádza do vyhnanstva do sliezskeho mesta Těšín, kde 26. marca 1870 zomiera. Hodža nemal pokoja ani po smrti. V roku 1922 sú jeho telesné ostatky prevezené do Liptovského Mikuláši a je pochovaný v záhrade pri evanjelickom dome „Betánii“ , kde neskôr je vedľa neho pochovaní Jur Janoška, generálny biskup evanjelickej cirkvi a predseda MS v rokoch 1922-1930. Neskôr je po druhý raz premiestnený jeho a Janoškov hrob na Vrbický cintorín, kde sú pochované významné osobnosti slovenského spoločenského života. My si dnes pripomíname vzácnu osobnosť, ktorá žila v našom meste, ktorá tu zanechala hlbokú stopu a vzdávame hold človeku, ktorý svietil na cestu Slovákom k ich budúcnosti.“
Mikulášski matičiari si každoročne pripomínajú významné osobnosti, ktoré žili, alebo tvorili v tomto meste, ktoré sú zlatými písmenami zapísané v slovenských národných dejinách. Matičiari uchovávajú pamäť nie len svojho mesta, ale aj národa. Mestom Liptovský Mikuláš kráčali dejiny, a nie len to, tu sa dejiny aj tvorili.
Viktor PODHORANSKÝ