Knižnica je v podstate vzdelávacia a vedecko-informačná inštitúcia. Je to zároveň aj kultúrne zariadenie, ktoré slúži na uchovávanie a sprístupňovanie literárnych dokumentov a im podobných hmotných zdrojov poznatkov a informácií. Systém knižníc sa zaoberá sústavným zhromažďovaním, uchovávaním a triedením bibliografickým spracovaním a využívaním knižného bohatstva pre celospoločenské ciele.
Na Slovensku sa knižnice vyvíjali od neorganizovaných malých súkromných zbierok k organizovaním veľkých knižníc. Malé knižné zbierky existovali už aj vo Veľkej Morave, jednu z nich pravdepodobne priviezli aj sv. Cyril a Metod. V 13. a 14. stor. sa knihy prepisovali a zhromažďovali sa pri cirkevných inštitúciách, ako boli chrámy, fary, kláštory, kapituly. V 13. stor. knižnicu košickí dominikáni, kartuziáni na Skale útočišťa v Lechnici. Zbierka kníh prepošta Muthmera sa stala základom zbierky kníh Spišskej kapituly v roku 1273. Známa bola aj Bratislavská kapitulská knižnica. Neskôr v 15. – 16. storočí sa zakladali biskupské knižnice v Nitre, ale aj na evanjelických farách v Levoči, Bardejove, Kremnici, Spišskej Novej Vsi, Banskej Štiavnici. Rozšírením kníhtlače si knižnice začali budovať aj rôzni vzdelanci, učitelia škôl, ale aj bohatí mešťania. Z týchto čias je známa knižnica J. Matthaeidesa, rektora prešovského evanjelického kolégia. Rozširovali sa aj knižnice na evanjelických lýceách v Kežmarku a v Bratislave. V 18. storočí boli známe knižnice na Trnavskej univerzite, ktorá mala až 15 221 zväzkov a na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Vznikali aj rozsiahle súkromné knižnice, J. Derschwamm v Banskej Bystrici mala 2 100 zväzkov. V roku 1827 bola po prvý raz sprístupnená súkromná Apponyiovská knižnica širokej verejnosti. Dovtedy knižnice slúžili výlučne len úzkemu okruhu čitateľov.
Práve o dva roky neskôr 1. novembra 1829, teda pred 195 rokmi založila popredná osobnosť kultúrneho života v Liptove v obrodeneckom období buditeľ Gašpar Fejérpataky Belopotocký Slovenskú požičovaciu bibliotéku. V Liptovskom Svätom Mikuláši v tom čase pôsobil Matúš Blaho (1772 – 1837) ako evanjelický farár a senior Liptovského seniorátu. Do Mikuláša prichádza v roku 1798, priváža si zo sebou aj svoju súkromnú knižnicu, kde knihy zhromažďuje už od svojich študentských čias, až do svojej smrti. Blaho sledoval vedecký vývoj vo svete, najmä v Nemecku, Švajčiarsku a vo Francúzsku. Vo svojej knižnici sústredil diela z oblasti všeobecno-vedného vývoja, z oblasti historických a prírodných vied, politického diania a praktickej aplikácie vied v praxi. Knižnica bola umiestená na fare, kde istotne dochádzal aj Gašpar Fejérpataky Belopotocký a bol fascinovaný Blahovskou knižnicou. V takom zastrčenom mestečku, kdesi v horných Uhrách, o ktorom málokto vedel, existovala knižnica, ktorú mohli závidieť aj niektoré lýceá, alebo vyššie školy. Mestečko ešte plne nevhuplo do osvieteného veku vzdelanosti. Veď týždeň pred tým ako Belopotocký otvoril prvú verejnú knižnicu bol popravený jeden z posledných liptovských zbojníkov Matej Tatarka. Stalo sa to 22. októbra 1829. Belopotocký bol v meste pomerne krátko, prisťahovala sa do Mikuláša len v roku 1821, predával svoje kalendáre, knihy po jarmokoch a nadobudol si aký-taký majetok. Neváhal obetovať 500 zlatých a nakúpil za ne knihy. Utvoril prvú knižnicu, ktorá neslúžila len pár jednotlivcom, ale širokej verejnosti, obdobne ako Apponyiovská knižnica v Bratislave, čiže nebola to žiadna novota. Novota bola v tom, že slúžila predovšetkým Slovákom, mešťanom, remeselníkom z mesta. Belopotocký vo svojej knižnici pracoval ako knihovník, usiloval o to, aby čitateľovi vždy poradil, aby zvlášť náročnejším knihám rozumel. Požiadal preto redaktora časopisu Světozor Pavla Jozefa Šafárika (1795 – 1861), aby k časopisu pripojil porovnávací slovníček. Belopotocký tým sledoval to, aby „aj částka nevzdělaných řemeselníků od městeček vzdálených, kteří jiné řeči kromě slovenské neznají, nebo až pri Babigore v Oravě Světozor ode mne odebírajú, obsah časopisu pochopila.“ Z uvedeného vyplýva, že Belopotocký požičiaval knihy poučné, kalendáre časopisy, možno aj poéziu, ktorá bola v češtine, alebo biblickej slovakizovanej češtine písaná. Snažil sa o to, aby sa po celom Slovensku zakladali distribučné strediská a požičovne kníh pre širokú slovenskú verejnosť. Pre túto myšlienku získal Samuela Eiserta, kníhkupca z Banskej Bystrice, ako aj celý rad jednotlivcov, ktorí slovenské a české knihy šírili vo svojom okolí. Knižnicu však na návrh ústredného cenzorského úradu zo dňa 18. decembra 1842 kráľovská rada zatvorila, a to pravdepodobne preto, aby sa ušetrilo na revízora. Cenzorský úrad však priznal, že v Belopotockého knižnici chybných kníh nebolo. Kráľovská rada na základe toho dala Belopotockému možnosť žiadať si povolenie pre ďalšiu činnosť knižnice. Belopotocký si o povolenie nepožiadal, lebo usúdil, že je knižnica Nedeľnej školy a Knižnica evanjelického a. v. seniorátu liptovského, ktorej základ tvorila Blahovská knižnica zo 800 zväzkami sú postačujúce a sú dostatočnou náhradou jeho knižnice. Počas Belopotockého života boli na území mesta Liptovský Mikuláš založené aj ďalšie knižnice ako Knižnica evanjelickej a. v. školy (1852), Knižnica Sboru evanjelických a. v. učiteľov (1856), Knižnica Slovenskej besedy (1862), Knižnica speváckeho spolku „TATRAN“ (1873). Bolo to rok pred smrťou Belopotockého (18. mája 1874). Belopotocký tak zasial semeno vzdelanosti medzi prostým ľudom, umožnil prístup ku knihám všetkým ľudom bez rozdielu, bohatým aj chudobným, šíril slovenské slovo a za to mu patrí naša vďaka aj úcta.
Peter Vrlík
