November a december bol v znamení výstavy „putujúcich“ štúrovcov po školách Prešova a blízkeho okolia. Gymnázium J. A. Raymana v Prešove a ZŠ v Petrovanoch pri Prešove hostili výstavu na svojej pôde.
Už rovných stoosemdesiat rokov prešlo od epochálnej udalosti, keď predovšetkým vďaka Ľudovítovi Štúrovi bola v dňoch 11. až 16. júla 1843 v Hlbokom uzákonená spisovná slovenčina ako jeden zo základných atribútov každého suverénneho národa. A znovu len vďaka charizmatickému Štúrovi mohlo v tomto období nastať veľké vzopätie celej generácie mladých ľudí, ktorí pomohli sformovať moderný slovenský národ, aby mohol obstáť pred dejinami a udalosťami, ktoré ho mali ešte len čakať. Roky po Štúrovej tragickej smrti to pregnantne vyjadril Andrej Sládkovič: „… titanský vrah stál pred nami malými, / ním hrôza triasla, my sme sa nebáli: / Odkiaľ smelý ten zápal? — nám velelo / Ľudovítovo bohatierske čelo!“ (1870) Sme veľmi radi, že v tesnej nadväznosti na Rok odkazu štúrovcov (2022) a práve na záver roku 180. výročia kodifikácie Štúrovej slovenčiny (2023), ktorá s menšími obmenami platí dodnes, sme vďaka ochotnej spolupráci s Maticou slovenskou mohli v decembri privítať na našej škole putovnú výstavu Odkaz štúrovskej generácie, ktorá nám predstavila najvýraznejšie osobnosti a najpodstatnejšie udalosti, ktoré súvisia s touto vynikajúcou generáciou, ktorá bola ochotná prinášať pre národ aj tie najväčšie obete. Ich životy a dielo si dodnes zasluhujú našu úctu, vďaku, spomienku, no i nasledovanie a rozvíjanie ich mnohostranného odkazu. Téma štúrovcov prechádza z predmetu do predmetu, od vlastivedy cez dejepis, občiansku náuku, literatúru až po — ako inak — slovenský jazyk. Práve aj cez tieto predmety mali možnosť naši žiaci prejsť si jednotlivé panely výstavy i so sprievodným slovom a uvažovať nad tým, čo všetko dokázal v našich dejinách vykonať jeden mladý človek — Ľudovít Štúr — so svojimi nasledovníkmi. Nedá sa nevyužiť príležitosť a pri tomto veľkom výročí nespomenúť aspoň zopár viet, ktorými Štúr vo svojom pamätnom spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) privítal novú slovenčinu: „Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom! Vitaj nám sto ráz, ty verná družica Slováka, ktorá za roveň jeho Váhu prudko trieliš a udieraš silne ako on o veličizné skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa nesieš bystro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekmi i pošumieva po nich, ľúbezne gagotáš, a hneď zas ideš ticho a vážne ako Váh náš v údoliach úzkych hlbočinami a pláňami i ako on tam podunieva a oči naň hľadiaceho potichučky zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša! (…) Leťže, leť, spev náš silný, čerstvý, hneď ako potôček blbotajúci, hneď ako šum vŕb a hneď zas temne ako víchor po horách pohučievajúci, leťže, leť, spev náš čerstvý, a rozleť sa, roznes city i túžby naše! (…) Preto, kto si Slovák, maj sa k slovenčine, inakšie nepoznal si povolanie kmeňa svojho a chceš, aby aj ďalej boli sme len odhodenci a povrheli sveta.“
Autor textu a foto: Mgr. Matúš Marcinčin, DMS Prešov
