90. výročie založenia dychovej hudby v Medzilaborciach

//90. výročie založenia dychovej hudby v Medzilaborciach

90. výročie založenia dychovej hudby v Medzilaborciach

2018-07-11T12:02:59+00:00

Dňa 23. 6. 2018 si vedenie mesta Medzilaborce, Vihorlatského múzea v Humennom, Matice slovenskej a MO Rusínskej obrody na Slovensku v rámci 56. ročníka Festivalu kultúry a športu v Medzilaborciach za prítomnosti členov súčasných i bývalých dychových hudieb Horného Zemplína pripomenuli 90. výročie vzniku dychovej hudby v Medzilaborciach, ktorá bola prvou a najstaršou dychovou hudbou v našom regióne.
Na slávnostnej akadémii v priestoroch CVČ sa zúčastnili primátor mesta Medzilaborce Ing. Vladislav Višňovský s manželkou, predseda MO Rusínskej obrody v Medzilaborciach Vladimír Protivňák, zástupca Matice slovenskej, člen výboru MS Mgr. Miroslav Kerekanič, ako i poslední, ešte žijúci členovia dychových orchestrov v Medzilaborciach.
Podujatie zorganizoval a zároveň moderoval Vladimír Protivňák. Stručnú históriu dychového hnutia v Medzilaborciach pripomenul Mgr. Miroslav Kerekanič. Účastníkov podujatia pozdravil primátor mesta Medzilaborce Ing. Vladislav Višňovský, ktorý sa poďakoval všetkým zúčastneným, ocenil ich prínos k rozvoju kultúry Medzilaboriec i celého horného Zemplína a odovzdal oceneným členom dychových hudieb ďakovné listy.
Mesto Medzilaborce, Rusínska obroda na Slovensku, Vihorlatské múzeum v Humennom a Matica slovenská pri príležitosti 90. výročia založenia dychovej hudby v Medzilaborciach ocenili tieto osobnosti dychového hnutia: Vasiľa Savku, Jozefa Bycka, Juraja Beleja, Ľubomíra Onačilu, Ing. Vasiľa Prejsu, Mikuláša Prokipčáka, Mgr.art Rastislava Kašubu a Ivana Mihaliča ml. z dychových hudieb v Medzilaborciach, Tibora Theisa, Lukáša Bodnára a Ing. Michala Dorčáka z dychovej hudby Seľanka Helcmanovce a Michala Čelovského, Martina Šudika, Jána Bidovského, Jána Dzvoníka a Petra Behúna z Mestského dychového orchestra Chemlon Humenné. Všetkým oceneným blahoželáme.

Stručná história medzilaboreckého dychového hnutia

V 20. rokoch minulého storočia rusínska inteligencia v Medzilaborciach, združená okolo školského inšpektora a osvetového pracovníka Michala Michajloviča Václavského založila Ruský hudobný krúžok, čo bol názov pre spolok, ktorý organizoval kultúrny a spoločenský život v Medzilaborciach a vytvoril podmienky pre vznik dychového orchestra.
Podľa pamätníkov dychová hudba vznikla v roku 1928. Členov Ruského hudobného krúžku spočiatku podľa medzilaboreckej kroniky učil hudobník z Poľska, ktorý do Medzilaboriec dochádzal vlakom, jeho meno a priezvisko sa nezachovalo, ktorého vystriedal učiteľ z Radvane nad Laborcom Kristman. Najväčšiu zásluhu na rozvoji dychovej hudby mal ale hudobný dirigent a multiinštrumentalista, ktorý ovládal hru na viaceré dychové nástroje – štábny kapitán vo výslužbe Antonín Brabenec, ktorý pracoval na Okresnom úrade v Medzilaborciach.
Traduje sa, že príchod Brabenca sprostredkoval Michal Michajlovič Václavský, ktorý sa s ním zoznámil počas kúpeľnej liečby v Poděbradoch, kde bol členom kúpeľného orchestra a nahovoril ho na spoluprácu a jeho príchod do Medzilaboriec.
Počiatočné financie na nástroje si členovia Ruského hudobného krúžku zabezpečili koledovaním počas vianočných sviatkov a zbierkami medzi ľuďmi, neskôr im pomohlo i mesto Medzilaborce. Štb. kpt. v. v. Antonín Brabenec po dohode s predstaviteľmi mesta, ktorí vyčlenili finančné prostriedky, odcestoval do Brna do závodu na výrobu hudobných nástrojov Lídl a dokúpil sadu dychových nástrojov pre orchester. Spolu s Václavským chodili v Medzilaborciach od domu k domu a vyberali talentovaných adeptov s dobrým hudobným sluchom a rytmom. Tým, ktorí prešli výberom, Brabenec pridelil hudobné nástroje a zabezpečil individuálnu teoretickú i praktickú výuku vo svojom vlastnom dome. Vytvoril i dramaturgiu programu dychovej hudby, zabezpečil notový materiál a realizoval dlhé hodiny kolektívnych nácvikov. Pravidelné skúšky, svedomitý prístup, zodpovednosť a húževnatosť posúvali mladých hudobníkov k zvládnutiu svojich partov a čoraz vyššej interpretačnej úrovni. Už za krátky čas po zvládnutí základného repertoáru, ktorý pozostával z upravených rusínskych piesní, českých a slovenských pochodov, poliek a valčíkov, vystupovali v Medzilaborciach pri rôznych spoločenských a cirkevných podujatiach. Postupne sa dostávali do širšieho povedomia verejnosti a účinkovali v Košiciach, Michalovciach, Humennom, Snine, Stropkove i v Topoli pri oslavách narodenia A. V. Duchnoviča.
Zakladajúcimi členmi dychovej hudby boli – štb. kpt. v. v. Antonín Brabenec – dirigent, Ivan Gališin – klarinet, Vasiľ Chajko – heligón, Vasiľ Lapišák – barytón, Andrej Marko – klarinet, Mikuláš Marko – heligón, Ivan Mihalič st.– krídlovka, Michal Mihalič – pozauna, Peter Niskač – pozauna, Andrej Postihač – bas krídlovka, Peter Protivňák – B trúbka, František Rajtár – B klarinet a dirigent, Peter Regrút – malý bubon, Ivan Savka – veľký bubon, Michal Savka – bas krídlovka, Vasiľ Savka – klarinet, Andrej Suško – krídlovka a Jozef Pelech – veľký bubon.
Spočiatku účinkovali vo svojich vlastných oblekoch, neskôr im telovýchovná organizácia Sokol dala ušiť rovnošaty, v ktorých reprezentovali Medzilaborce a Košickú župu na svojom vtedy najdôležitejšom podujatí – na Všesokolskom zlete v Prahe v roku 1935. Ich hudobná prezentácia najmä pochodov bola na takej vysokej úrovni, že najvýznamnejší český skladateľ dychovej hudby František Kmoch sa im osobne poďakoval za interpretáciu jeho skladieb.
Štábny kapitán Antonín Brabenec viedol dychovú hudbu v Medzilaborciach do roku 1938, keď po rozdelení Československa musel Medzilaborce opustiť. Vedenie dychovej hudby prevzal Ivan Mihalič st. Počas druhej svetovej vojny sa činnosť dychovej hudby prerušila, lebo mladší členovia narukovali na vojnu a starší sa pridali k miestnym partizánom.
Po vojne sa činnosť dychovej hudby v Medzilaborciach obnovila na podnet náčelníka Okresnej vojenskej správy v Medzilaborciach mjr. Jozefa Držíka. Základ dychového kolektívu tvorili muzikanti z predvojnovej kapely, doplnení novými zanietenými hudobníkmi. Prínosom pre Medzilaborčanov bol návrat niekoľkých rodín z Čiech, kde odišli v rámci osídlenia pohraničia po odsunutých Nemcoch. Medzi nimi boli i Vasil Preisa a Mikuláš Prokipčák, ktorí sa v českom prostredí naučili hrať na dychové nástroje a viesť dychové kolektívy. Stali sa plnohodnotnými a veľmi dôležitými členmi dychového kolektívu.
Dychová hudba v tomto čase pôsobila pri Požiarnickom zbore Medzilaborce a neskôr z iniciatívy Osifa Mihaliča prešla pod železničiarov. Z dôvodu skvalitnenia materiálno-technických podmienok a zvýšenia umeleckej úrovne bola dychová hudba v roku 1977 presunutá pod Závodný výbor ROH š. p. Transporta Chrudim, odštepný závod Medzilaborce, neskôr po niekoľkých transformáciách miestnej fabriky dychová hudba pôsobila pod š. p. Mostáreň a š. p. Vihorlat Medzilaborce.
Organizačne dychovú hudbu viedol Ivan Mihalič st. a pri dirigentskej paličke do roku 1967 pôsobil František Rajtár, v rokoch 1968 – 1969 Gejza Hubner a od roku 1970 do roku 1989 Ing. Vladimír Prejsa. Posledné vystúpenie dychovej hudby bolo 1. mája 1989 v Medzilaborciach.
Pre potreby uvedenia mladých členov do dychovej hudby bola vytvorená mládežnícka dychová hudba pri SOUS v Medzilaborciach (1975 – 1980) a detská dychová hudba pri Ľudovej škole umenia v Medzilaborciach (1975 – 1989). Obe dychové hudby založil a viedol Ing. Vladimír Prejsa a dychovú hudbu ĽŠU viedol od roku 1982 Juraj Belej.
Dychová hudba hrávala na podnikových i mestských podujatiach, v prvomájových sprievodoch, festivaloch – najmä na medzilaboreckom, pietnych štátnych i cirkevných príležitostiach, družstevných bilanciách, svadbách. Veľmi obľúbené boli posedenia s dychovkou pri vodnej priehrade v Zbojnom.Spočiatku členovia povojnovej dychovej hudby hrávali oblečení v hasičských uniformách. V roku 1947 im MNV Medzilaborce zakúpil nové obleky. V 60. rokoch účinkovali aj v železničiarskych rovnošatách. Počas činnosti pri štátnych podnikoch Transporta, Mostáreň a Vihorlat im oblečenie zabezpečovali závodné výbory ROH uvedených podnikov.
Dychová hudba v Medzilaborciach položila základy celkového kultúrneho rozvoja medzilaboreckého regiónu. Bola prvým organizovaným umeleckým kolektívom. Spolu s činnosťou významného pedagóga, ruského imigranta Alexandra Ljubimova, vytvorila predpoklady pre vznik ďalších umeleckých kolektívov, národnostného a umeleckého školstva v Medzilaborciach, ale i v Humennom a Prešove. Okrem spoločensko-kultúrnej funkcie, účinkovania na rôznych festivaloch, kultúrnych a spoločenských podujatiach Členovia dychovej hudby boli aj významnými učiteľmi na ľudových školách umenia v Medzilaborciach, Humennom a v Snine, zároveň i osvetovými pracovníkmi. Z tých najagilnejších môžeme menovať jej dirigenta Vasiľa Prejsu, ktorý založil na ĽŠU v Medzilaborciach dychové oddelenie, dychovú hudbu ĽŠU a dychovú hudbu pri SOUS Medzilaborce, Juraja Beleja – riaditeľa ĽŠU v Medzilaborciach, jej učiteľov Ľubomíra Onačilu a Milana Suška, ale najmä Ivana Mihaliča, učiteľa ĽŠU v Humennom, vynikajúceho osvetára, zakladateľa Humenského tria a vedúceho mnohých speváckych kolektívov. Členom dychovej hudby bol aj súčasný riaditeľ Základnej umeleckej školy v Medzilaborciach Mgr. art. Rastislav Kašuba a riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Marián Marko. Mnohí ďalší, napr. Jozef Bycko, Ľubomír Onačila a ďalší, pôsobili ako vedúci a členovia folklórnych súborov, speváckych skupín, speváckych zborov alebo hrávali v inštrumentálnych kapelách a takto sa podieľali na formovaní kultúrneho a spoločenského života nielen v Medzilaborciach, ale i na celom hornom Zemplíne.
Na záver by som chcel poprosiť všetkých čitateľov o informácie o dychových hudbách v našom regióne z dôvodu pravdivej a neskreslenej dokumentácie histórie predvojnových, ale i povojnových dychových kolektívoch a to – z Medzilaboriec (ZUŠ, SOU), Ruského, Udavského, Rovného, Uliča, Habury, Kamenice nad Cirochou, Sniny (ZUŠ, SOU Vihorlat, DH ROH Vihorlat, malá dychová hudba) i Humenného (hasičská, železničiarska, ZUŠ, SOU Chemkostav, Humenčanka, Vichodňare, Chemlon). Mnohé dokumenty a archívne materiály sa počas vojny a potom, po Nežnej revolúcii v roku 1989, zničili a každá pravdivá a upresňujúca informácia je pri rekonštrukcii histórie nášho dychového hnutia dôležitá.

Mgr. Miroslav Kerekanič, odborný pracovník Vihorlatského múzea

X