200. VÝROČIE NARODENIA ĽUDOVÍTA ŠTÚRA – ŠTÚROVCI V TURCI II
* Štúr, Hurban a Hodža tvorili hviezdnu trojicu slovenských vodcov. Najstarší z nej bol Michal Miloslav Hodža. Narodil sa 22. septembra 1811 v Rakši pri Turčianskych (vtedy Štubnianskych) Tepliciach. Mal o štyri roky viac ako Štúr, o šesť liet navyše oproti Hurbanovi.
Najstarší z hviezdnej trojice
Tomuto vekovému rozdielu zodpovedala aj ich postupná angažovanosť v národnom hnutí. Roku 1837, keď si Hodžu zvolili za evanjelického farára v Liptovskom Sv. Mikuláši ako jednom z centier slovenského národného hnutia, jeho priatelia Štúr a Hurban boli len študentmi evanjelického lýcea v Bratislave. V čase, keď sa stal Hodža členom reprezentatívnej delegácie slovenských evanjelikov, ktorá roku 1842 odovzdala na panovníckom dvore vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis, Štúr a štúrovci iba získavali pod tento slávny rekurz podpisy. Hodža bol pri všetkom dôležitom: v lete roku 1843 sa so Štúrom a Hurbanom v Hlbokom dohodli na novej slovenčine, v auguste 1844 sa stal prednostom štúrovského spolku Tatrín a do roku 1846 sa na jeho fare uskutočnili prvé tri tatrínske sednice. Po Štúrovom boku Hodža zaujal výnimočnú pozíciu spolukodifikátora, teda zaslúžil o uzákonenie spisovnej slovenskej reči svojimi filologickými spismi (Epigenes Slovenicus, 1847; Větín o slovenčině, 1848), čo vyvrcholilo do hodžovskohattalovskej reformy štúrovskej slovenčiny.
Ďalší z rodu Hodžovcov
V národne uvedomelej rodine rakšianskeho mlynára Jána Hodžu sa okrem Michala Miloslava narodil aj Ondrej Hodža 15. septembra 1819. Do elementárnej školy chodil v Mošovciach, študoval na artikulárnej, resp. seniorálnej škole v Necpaloch a na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa stal jedným z významnejších žiakov Ľudovíta Štúra a funkcionárom, roku 1841 zapisovateľom Slovanského ústavu. Roku 1844 vstúpil ako stály člen do spolku Tatrín, od roku 1845 bol prispievateľom Štúrových Slovenských národných novín a Orla tatranského, roku 1846 vystúpil na obranu štúrovskej spisovnej slovenčiny. V Štúrových stopách pokračoval O. Hodža v štúdiách na univerzite v Halle a po návrate v rokoch 1846-1848 pôsobil ako evanjelický kaplán u svojho brata M. M. Hodžu v Liptovskom Sv. Mikuláši. Roku 1848 si O. Hodžu zvolili za evanjelického farára v Sučanoch, čo malo obrovský význam pre podporu štúrovského hnutia v celom Turci. Najmladším bratom Michala Miloslava a Ondreja Hodžovcov bol Juraj Hodža, narodený 8. februára 1824 v Rakši. Študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa zapojil do činnosti štúrovskej spoločnosti. V roku 1844 vstúpil do spolku Tatrín a v roku 1848 sa zúčastnil na vyhlásení Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Sv. Mikuláši, odkiaľ po vydaní zatykača sprevádzal Ľ. Štúra na jeho nebezpečnom úteku z Uhorska.
Štúrovec a kazateľ
Na Stráži pri Socovciach uzrel svetlo sveta 22. februára 1819 Jozef Horváth. Chodil do ľudovej školy v Turčianskom Sv. Martine a do artikulárnej školy v Necpaloch, v rokoch 18371842 absolvoval evanjelické lýceum v Bratislave, pričom bol Štúrovým žiakom, členom Slovanského ústavu a jeho knihovníkom. Po štúdiách na univerzite v Halle, kde študoval spoločne s J. Kalinčiakom a A. Sládkovičom, Horvátha roku 1846 inštalovali za evanjelického farára v Turčianskom Sv. Martine. Oddaný štúrovský dejateľ Horváth ako slova Božieho kazateľ tu okrem duchovnej práce rozvinul všetky formy osvetových a napokon aj politických aktivít.
Štúrov emisár a revolucionár
Ján Kučera sa narodil 18. januára 1822 v Sklabini. Počas štúdií na evanjelickom lýceu v Bratislave sa zaradil medzi najoddanejších žiakov a dôverníkov Ľ. Štúra. Po jeho odstránení z lýcea v marci 1844 protestne odišiel s ďalšími štúrovcami do Levoče, kde pokračoval v Štúrových prednáškach, často aj v Jednote v blízkom Kežmarku, lebo tu bol miestnym správcom Kučerov krajan Ján Baltazár Jesenský. Kučeru Štúr preferuje ako štipendistu spolku Tatrín a vzápätí ho povolal k sebe do Bratislavy, kde pôsobil v dôvernom kruhu redakcie Štúrových Slovenských národných novín.
Klasik štúrovskej literatúry
Ján Kalinčiak st. bol evanjelickým kazateľom v Hornom Záturčí, do ktorého zboru patrili aj Košúty a funkciu zborového dozorcu vykonával Juraj Košút, neskorší mecén a podporovateľ štúrovského hnutia. V Hornom Záturčí sa 10. augusta 1822 začala životná púť Jána Kalinčiaka, ktorého matka Terézia, rod. Ruttkayová pochádzala zo starého turčianskeho zemianskeho rodu z Vrútok. Ľudovú školu navštevoval v rodnom Záturčí, potom chodil do artikulárnej školy v Necpaloch. Roku 1831 sa Kalinčiakovci presťahovali z Horného Záturčia do Liptovského Sv. Jána. V rokoch 1839-1844 študoval Ján Kalinčiak na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa ako Štúrov žiak a člen štúrovského Slovanského ústavu stal jedným z vrcholných predstaviteľov slovenskej romantickej literatúry. Venoval sa tvorbe poézie, literárnej kritiky a redakčným prácam, ale najviac zaujali jeho prózy, osobitne s historickými námetmi. Kalinčiak bol v úzkom kruhu štúrovcov prítomný, aj keď Ľ. Štúr 14. februára 1843 povýšil stredoslovenské nárečia za základ budúcej spisovnej reči. V rokoch 1843-1845 študoval Kalinčiak na univerzite v Halle a po návrate do Bratislavy sa mal stať redaktorom štúrovských Slovenských národných novín a Orla tatranského, ale v lete roku 1845 došlo medzi ním a Štúrom k vážnej ideovej i osobnej roztržke. Napriek tomu Kalinčiaka Ľudovít Štúr a jeho starší brat Karol odporučili na miesto profesora a riaditeľa evanjelického gymnázia v Modre. Kalinčiak sa popri pedagogickej práci intenzívne venoval beletristickej tvorbe a v Štúrovej prílohe novín Orol tatranský uverejňoval svoje historické povesti.
Učiteľ a budúci martýr
V Sučanoch 16. októbra 1825 otvorilo oči chlapča, ktorému dali meno Juraj, známejším sa však stal ako Ďurko Langsfeld. Študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, kde bol členom Jednoty mládeže slovenskej a nadšeným poslucháčom Štúrových dejepisných prednášok sprostredkovaných jeho krajanom Jankom Kučerom. Na štúdiách na evanjelickom kolégiu v Prešove sa v štúrovskom hnutí angažoval po boku Jána Francisciho. Po návrate do rodného Turca pôsobil Langsfeld ako učiteľ na evanjelických ľudových školách v Žabokrekoch a v Turčianskom Sv. Martine.
Štúrovec s modrou krvou
Medzi najstaršie, najznámejšie a najslávnejšie turčianske zemianske rody patrili Jesenskovci z Horného a Dolného Jasena. V Hornom Jasene prišiel na svet 28. decembra 1825 Ján Baltazár Jesenský. Študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, kde sa angažoval v Slovanskom ústave. Existencia štúrovských ústavov na evanjelických školách v Uhorsku sa dostala do krízovej situácie potom, čo na prelome rokov 1843/1844 zakázali pedagogické pôsobenie Ľ. Štúrovi na bratislavskom lýceu. Ako náhradu za študentské slovanské ústavy Štúr poveril Jána Francisciho aj v spolupráci s Tatrínom vybudovať sieť Jednoty mládeže slovenskej, resp. Bratstvo slovenské. Francisci tento plán realizuje už roku 1845 a stáva sa hlavným správcom Jednoty s ústredím v Levoči, jej miestnu pobočku v neďalekom Kežmarku spravuje jeho štúrovský druh J. B. Jesenský.
Jeden z najmladších štúrovcov
Samuel Šípka sa narodil v rodine mlynára 19. februára 1827 v Košťanoch nad Turcom. Základy vzdelania získal v susednom Turčianskom Sv. Martine. V rokoch 1844-1848 študoval Šípka na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa zaradil k najbližším spolupracovníkom Pavla Dobšinského a Jána Botta v štúrovskej Jednote mládeže slovenskej. Popri literárnej činnosti v levočskej Jednote sa predovšetkým jej členovia vrátane Šípku zameriavali na slovenské divadlo.
PAVOL PARENIČKA (Pokračovanie v budúcom čísle)
[Turčianske noviny; 34/2015; 02/09/2015; s.: 14; PAVOL PARENIČKA ; Zaradenie: KULTÚRA / SPOLOČNOSŤ]
