Slovenské pohľady sú najstarším slovenským časopisom pre literatúru, vedu a umenie.

Riadi ich redakčná rada vymenovaná predsedom po prerokovaní v predsedníctve.
Za ich obsah zodpovedá šéfredaktor, ktorého na základe výberového konania vymenúva predseda.
Od marca 2024 majú Slovenské pohľady aj samostatnú webovú platformu www.slovenskepohlady.sk

Členovia redakčnej rady Slovenských pohľadov:

Mária Bátorová, Boris Brendza, Etela Farkašová, Marián Gešper, Alexander Halvoník, Ľudovít Hološka, Jaroslav Chovanec, Peter Jaroš, Viliam Komora, Tomáš Korček, Július Lomenčík, Pavol Madura, Jozef Mihalkovič, Roman Michelko, Štefan Moravčík, Lukáš Perný, Dana Podracká, Marián Polonský, Jaroslav Rezník, Vincent Šabík, Marián Tkáč a Radoslav Žgrada

Pracovník Slovenských pohľadov

Mgr. Radoslav Žgrada – šéfredaktor
Adresa: Grösslingová 23, 812 51 Bratislava
Tel: 02/ 3 812 8002
E-Mail:slovenskepohladyba@matica.sk

PhDr. Lukáš Perný, PhD. – zástupca šéfredaktora
Adresa: Grösslingová 23, 812 51 Bratislava
Tel: 0948 256 795
E-Mail:lukas.perny@matica.sk

Mgr. Ingrid Skalická – redaktorka
Adresa: Grösslingová 23, 812 51 Bratislava
Tel: 02/ 3 812 8001
Fax: 02/54 43 40 90
E-mail: ingrid.skalicka@matica.sk

Stručná história slovenských pohľadov (Radoslav Žgrada)

Založil ich Jozef Miloslav Hurban už v roku 1846, s názvom Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru. Prvé číslo vyšlo v danom roku  na Veľkú noc na ploche celkom 72 strán a bolo rozdelené na rubriky obsiahnuté v podnázve, druhé na Nový rok 1847 na 90 stranách. Po dlhšej odmlke pokračoval vo vydávaní v rokoch 1851 – 1852 ako v roku 1851 II. vydanie (6 čísel) a v roku 1852 ako III. vydanie (25 čísel) a IV. vydanie (9 čísel). Problémy s ukončením v oboch prípadoch boli kvôli cenzorským zásahom na základe vtedajších tlačových zákonov. Redaktor  bol J. M. Hurban, redakcia v Hlbokom a tlač v Skalici, posledný rok v Trnave.

V roku 1881 Pohľady obnovil a nadviazal na tradíciu Hurbanov syn Svetozár Vajanský spolu s Jozefom Škultétym. (dá sa to chápať ako nový začiatok, keďže časopis odvtedy vychádzal prevažne s pravidelnou periodicitou). V rokoch 1881-89 bol hlavný redaktor  Svetozár Vajanský, šlo o dvojmesačník zväčša 96 str. (1886-1888 aj ako ilustrovaný mesačník). Vajanský bol viac odborník ako Jozef Škultéty ten bol skôr pracovitejší a disciplinovanejší, posledný rok sa Vajanský venoval ledabolo, SP zachránilo definitívne redaktorské prebratie Škultétym (1890 – 1916). V tom čase boli Pohľady renomovaným časopisom, povinnosťou pre každého významného literáta, ktorý chcel niečo znamenať. Časopis sa boril s nedostatkom financií, bol často v mínuse a mal cca 600 výtlačkov. Vydržal do vojny v r. 1916.

Obnovil sa v roku 1922 (v roku 1919 bol krátky pokus Andreja Mihála – vyšli 3 čísla) pod hlavičkou Matice slovenskej s hlavným redaktorom Štefanom Krčmérym (1922 – 1932), Andrej Mráz (1932 – 1939) a  Stanislav Mečiar (1939 – 1944, ten je hodnotený veľmi negatívne, príliš tam pretláčal gardistickú ideológiu). Vychádzal v Martine. V medzivojnovom období mal časopis stále renomé ale kvôli vzniknutej konkurencii (Smrekov Elán, Prúdy, DAV a pod.) v ČSR už nie také dominantné, bol značne konzervatívny. Po vojne ho viedol Ján Bodenek (1945-1948) Ivan Kusý (1949-1951), Karol Rosenbaum (1951-1952). V päťdesiatych rokoch bol pri zlovôli režimu vytrhnutý z matičného tela a v roku 1953 sa časopis stal orgánom Zväzu slovenských spisovateľov a začal vychádzať v Bratislave. V totalitnom období pokračoval pod vedením takých osobností ako napríklad Alexander Matuška (1953-1958), na chvíľu prebral vedenie redakcie v tom čase budúci dlhoročný predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč (1958-1959), dlhšiu dobu bol šéfredaktorom Milan Ferko (1961-1969), kratšie Ján Števček (1970-71), Ján Škamla (1972), dlhodobo sa venoval vedeniu redakcie Vladimír Reisel (1973-1987) a od roku 1988 neskorší minister kultúry Rudolf Chmel. Bol to moderný, prirodzene socialisticky ovplyvnený časopis. Aké bolo jeho výsostné postavenie medzi ostatnými časopismi sa mi nepodarilo zistiť, predpokladám vysoké renomé – uverejňovali tam významné veličiny. Pomer krásnej literatúry a odborných článkov (aj to zväčša literárnej vedy) záležal od šéfredaktora a od konkrétneho čísla ale bolo to poväčšine 1:1. Čiže Pohľady od Škultétyho čias mali väčšinovo literárny charakter. Bol kozmopolitnejší, menej národný.

Na základe uznesenia valného zhromaždenia MS, konaného v auguste 1992 v Martine bolo uložené Výboru MS, aby žiadal vládu Slovenskej republiky v rámci reštitúcie matičného majetku aj prinavrátenie Slovenských pohľadov. Novovzniknutý Spolok slovenských spisovateľov, do ktorého akvizície periodikum (po rozpade Zväzu Slovenských spisovateľov) patrilo, po práve, s vedomím, že Matici boli Pohľady odňaté v neslobodných, totalitných časoch päťdesiatych rokov, súhlasil. A tak od roku 1993 časopis opäť vydáva v Martine Matica slovenská. Druhým šéfredaktorským obdobím v deväťdesiatych rokoch Milan Ferko (1993-1995) pozdvihol časopis na európsku úroveň a priblížil svetu a pritom neodklonil od národnej línie a orientácie časopisu, zachovával kontinuitu v duchu svojich predchodcov Hurbana, Vajanského a Krčméryho. Rovnako sa k tejto tradícii hlásili aj jeho nástupcovia na šéfredaktorskom poste Štefan Moravčík (1995-2011), Bystrík Šikula (2012-2023) a v súčasnosti sa usilujeme o pronárodné smerovanie aj my, i keď viac odborne, spoločenskovedne, kriticky ako čisto literárne.

Funkcia a význam časopisu v širšom kulturologickom kontexte (Lukáš Perný)

Ak chceme z kulturologického hľadiska zhodnotiť význam a funkciu časopisu Slovenské pohľady, musíme si definovať funkcie kultúry ako univerzálneho fenoménu pre ľudskú činnosť v oblasti tvorivého ľudského ducha v umení, vede, vzdelávaní atď. Periodiká môžeme všeobecne zaradiť do sféry duchovného kultúrneho dedičstva národnej kultúry a národnú kultúru možno z odborného hľadiska chápať ako historické vedomie, lokálneho, národného a širšieho spoločenstva chápané do vnútra, ako aj smerom k iným spoločenstvám. Národnú kultúru chápe matičný vedec Karol Rosenbaum špecifický reálny systém, súbor hodnôt vytváraný v národnom prostredí, adresovaný národnému kolektívu a viazaný s jeho dejinami. Fischerová chápe kultúrnu a národnú identitu ako pernamentný otvorený a štrukturovaný proces minulosti a súčasnosti, v kontexte chápania národnej identity ako prepojenia medzi minulosťou a budúcnosťou. A práve medzi minulosťou, súčasnosťou a budúcnosťou sa objavujú Slovenské pohľady, ale aj srbský Letopis Matice srpskej, ako svedectvá kultúrnej pamäti národa, svedectvo o literárnych kvalitách tvorcov a všeobecne svedectvo úrovni jednotlivých kultúr medzi priestorom a časom. Medzi funkcie kultúry patrí integračná, sociálna, socializačná a enkulturačná (integrácia indivídua do spoločnosti), akulturačná (včlenenie kultúry do širšieho kontextu iných kultúr), humanizačná, ale aj zábavná, komunikačná, normatívna, politická a ďalšie funkcie. Slovenské pohľady a aj všeobecne kultúrne periodiká vznikajúce v 19. storočí možno na pomedzí času a priestoru chápať vo väčšine týchto funkcií. Aj napriek pomerne nízkemu dosahu na širšie masy, periodiká ako Slovenské pohľady, integrovali slovenských intelektuálov 19. storočia (štúrovci a post-štúrovci), ktorí viedli slovenský ľud k národnej a kultúrnej emancipácii medzi národmi vtedajšieho Uhorska. Už od čias, kedy ich vydával Jozef Miloslav Hurban môžeme badať až preexponovanú ambíciu sprostredkovať víziu budúcej slovenskej a slovanskej vedy, literatúry a umenia. Už hneď prvé číslo z roku 1846 ponúka na desiatkach stranách Hurbanove erudované filozofické postoje o vízii slovenskej vedy, literatúry a umenia, čo môžeme chápať aj ako prazáklad slovenskej vedy, ktorá neskôr vznikala na pôde Matice slovenskej a následne v Slovenskej akadémii vied. Význam časopisu Slovenské pohľady pre slovenské dejiny je teda od ich prapočiatkov monumentálny.

Od roku 1846, teda za 177 rokov sa ľudstvo značne posunulo a porovnávať dnešné Slovenské pohľady s ich prvou, Hurbanovou verziou, či ďalšou obnovenou Vajanského a Škultétyho verziou je pomerne zložité. Napriek tomu aj v roku 2023 nachádzame kontinuitu vo vízii štúrovskej generácie vzdelávať, pretvárať a kultúrne obohacovať slovenskú spoločnosť. Slovenské pohľady prežili vzostupy a pády, kvalitatívne aj kvantitatívne zmeny. Napriek tomu vychádzajú s prestávkami dodnes. V časopise doposiaľ publikovalo celé spektrum slovenských spisovateľov a literárnych kritikov ako Hviezdoslav, Kukučín, Tajovský, Rázus, Roy, Jesenský, Hečko, Chrobák, Žarnov, Barč-Ivan, Okáli, Kráľ, Novomeský, Jégé, Jaroš, Holka, Feldek, Ballek, či ženské autorky Šoltesová, Gregorová, Timrava, Podjavorínska, Rothmayerová, Farkašová. Nezabúdali ani preklady svetovej literatúry a oboznamovanie slovenskej kultúrnej obce so svetovým kontextom (ruskí autori Gogoľ, Turgenev, Lermontov, Tolstoj, Bulgakov, maďarskí autori Petőfi, Jókai, Madách, poľskí autori Mieckiewicz, Sienkiewicz, juhoslovanskí autori Njegošč, Aškerc, Lazarevic, Leskovar, Radičevič, Trifkovič; svetoví autori Hugo, Zola, Shakespeare, Wells, London, Goethe, Schiller, Byron, Rimbaud, Mallarmé, Ibsen, Bjørnson). Rozsiahly zoznam mien uvádzam ako dôkaz toho, že Slovenské pohľady tak formovali slovenskú literárny kultúru, ale taktiež pomáhali priblíženiu slovenskej kultúry k európskemu a svetovému kontextu. Slovenské pohľady stáli pri etablovaní literárneho realizmu, no neskôr v ňom získali priestor aj nové avantgardné umelecké smery ako nadrealisti, davisti a iné modernistické prúdy. Na túto kontinuitu myslí aj súčasná redakcia Slovenských pohľadov.

V roku 2023 si pripomíname 160-ročnicu Matice slovenskej a 100-ročnicu Spolku slovenských spisovateľov ako najstaršej spisovateľskej organizácie, ktorú zastupujem ako podpredseda. Slovenské pohľady boli počas svojej existencie späté s oboma inštitúciami. Prienik autorov, ktorí nielen stáli pri Matici a Spolku, ale v širšom zmysle kreovali slovenskú kultúru je monumentálny. Samotný Jozef Miloslav Hurban stál pri založení Matice slovenskej, na tvorbe časopisu sa podieľali matičiari aj v 20. storočí (zo staršej generácie Škultéty, Krčméry, z mladšej Vladimír Mináč, ale aj dodnes žijúci pamätník Štefan Haviar).