Zázračné dieťa divadla – tak za zapísal do dejín


//Zázračné dieťa divadla – tak za zapísal do dejín

Azda oprávnene ho možno považovať za „zázračné dieťa“ slovenského divadla a nášho prvého moderného režiséra. Reč bude o Ferdinandovi Hoffmannovi (nar. 14. 2. 1908 v Žiline). Pred niekoľkými dňami – 22. januára – uplynulo 50 rokov od jeho smrti.

Táto osobnosť, o ktorej súčasné generácie nevedia nič, je neodmysliteľne spojená aj s Martinom. Práve počas účinkovania v metropole Turca si ako invenčný režisér, kritik, publicista, redaktor, prekladateľ, ale i neúnavný školiteľ slovenských ochotníkov, získal obrovskú popularitu a všeobecné spoločenské uznanie. Po maturite na reálnom gymnáziu v Žiline odišiel študovať do Prahy na České vysoké učení technické. Keďže viac času trávil v divadlách ako v prednáškových miestnostiach, zainteresovaných neprekvapilo jeho rozhodnutie zanechať štúdium architektúry. Čoskoro po vstupe do divadelného života osobitou tvorbou presvedčil o nezvyčajnej všestrannosti, progresívnosti a umeleckej zrelosti.

Roky v Martine

Ako 24-ročný prichádza 1. júna 1932 do Martina a okamžite začína spolupracovať s Maticou slovenskou. Od marca 1933 bol prvým tajomníkom Ústredia slovenských ochotníckych divadiel (ÚSOD), redigoval časopis Naše divadlo a Divadelnú edíciu ÚSOD-u. Mierou vrchovatou sa zaslúžil o rozšírenie divadelných súťaží ÚSOD-u (dnešná Scénická žatva), na ktoré obetavo cestoval, hodnotil predstavenia a usporadúval kurzy réžie. Systematicky písal fundované recenzie profesionálnych aj ochotníckych inscenácií, rozvinul a sprofesionalizoval kanceláriu ÚSOD-u, ktorá zastupovala ako ochranná agentúra slovenských i zahraničných autorov a prekladateľov. Významne prispel k rozmnoženiu divadelnej šatnice ÚSOD-u, predstavujúcej neoceniteľný zdroj kostýmov pre ochotnícke súbory. Javisko Slovenského spevokolu v Martine sa stalo v 30. rokoch minulého storočia avantgardnou scénou, ktorá odvážnym repertoárom nemala na Slovensku nijakého pendanta. Spolupráca ambiciózneho dramaturga a režiséra Hoffmanna so scénografom a výtvarníkom Jozefom Cincíkom prekonala všetko, čo sa dovtedy v domácom divadelníctve podarilo dosiahnuť. Nebáli sa vystaviť pôvodnú tvorbu umeleckej konfrontácii so špičkovými dielami svetovej drámy (Moliére, Gogoľ, O´ Neill, Ostrovskij, Shaw a iní). V tomto smere výrazným spôsobom prekročili hranice nášho dobového kontextu. Hoffmannova dôkladná znalosť slovenskej aj svetovej dramatickej literatúry sa vo finálnej podobe premietla do originálneho zinscenovania hier, z ktorých viaceré zniesli vtedajšie európske parametre. Na uvedenom tvrdení nič nemení ani smutná skutočnosť, že obaja zakladatelia moderného slovenského divadelníctva dožili svoje pohnuté životné príbehy v nemilosrdnom zabudnutí ako exulanti… Popredný teatrológ Vladimír Štefko – rodák z Martina – uvádza, že časopis Naše divadlo pod Hoffmannovým vedením: „…združoval vari všetkých činných slovenských divadelníkov a kritikov s ambíciou písať nielen o ochotníckom divadle, ale aj o divadle profesionálnom. Hoffmann tvrdil, že divadelná kultúra národa existuje v dvoch vetvách profesionálnej a ochotníckej, ale spolu, istou kooperáciou, dávajú národnej kultúre zmysel a hodnoty.“ Vzápätí V. Štefko dodáva, že okrem spomenutého časopisu: „Hoffmann násobil organizátorskú a hodnotiteľskú činnosť tiež redigovaním Divadelnej edície ÚSOD-u. Aj pri jej vedení myslel na väzbu s profesionálnym divadlom sprístupňovaním hodnotných textov, nielen tých, ktoré vznikli pre SND, inicioval preklady, ba sám prekladal.“

Túžba menom Hamlet

V auguste 1938 Hoffmann opúšťa Martin a po niekoľkomesačnom pôsobení v Košiciach zakotvil v Bratislave v SND ako dramaturg a režisér. Popri tvorcoch pôvodných diel opätovne venoval sústredenú pozornosť veľkým zjavom svetovej drámy (Sofokles, Schiller, Hugo, Büchner, Rostand, Hauptmann, O´Neill a iní). V jedinečných a umelecky svojbytných javiskových podobenstvách neľútostne odhaľoval aktuálne rozpoloženie sveta, respektíve kruté dôsledky otrasenej a zdevalvovanej ľudskosti. Nežičlivosť a politické tlaky spôsobili, že v roku 1941 musel zo SND nedobrovoľne odísť a narukovať na východný front. Ako výstižne uvádza blízky priateľ Ján Okáľ, „…keď vzali Hoffmannovi divadlo, vzali mu život. Od tých čias robil dosť vecí, a robil ich dobre, ale nebolo už v tom tej iskry Božej, ktorá je vykupiteľská a bez ktorej je robota iba ťarchou, ktorú prijímame len preto, že treba sa nám nejako uživiť.“ Na jar 1945 odchádzal Hoffmann zo Slovenska s dvojakým bôľom na duši i v srdci. Popri strate rodnej vlasti to bola aj skutočnosť, že domáci slovenský divák už nikdy neuvidí jeho režijnú verziu Hamleta. Túžba inscenovať magickú Shakespearovu drámu ho intenzívne prenasledovala po celý tvorivý život. Z rozprávania umelcovej manželky Hedy viem, že sa jej nevzdal ani v krajne zložitých existenčných podmienkach vyhnanca. V priestoroch Slovenského kultúrneho spolku v Buenos Aires naštudoval niekoľko hier, ktorých uvedenie vždy predstavovalo jednu z najvýznamnejších udalostí tamojšieho krajanského diania. Zjednodušene možno povedať, že si nimi pripravoval pôdu na realizáciu osudovej divadelnej méty. Do prípravy vložil úplne všetko: energiu, voľné chvíle, bohaté tvorivé skúsenosti, vlastné peniaze. Plne si uvedomoval, že pôjde o jeho posledný opus. Nič nechcel podceniť, avšak precenil vlastné zdravotné dispozície. Ešte i na smrteľnej posteli, keď mu nevyliečiteľná choroba odbíjala záverečné chvíle pozemskej púte, pracoval na svojej verzii Shakespearovho veľdiela. A keď už bolo aj samotnému Hoffmannovi zrejmé, že nerovný boj s chorobou sa naplnil v jeho neprospech, navrhol „…oživiť Hamleta v Hviezdoslavovom preklade na zvukovom páse a rozposlať ho matičným priateľom do celého sveta ako manifest vernosti a trúfalosti, že ani v biednych podmienkach na kultúrnu prácu nepoddáme sa a nezostúpime z úrovne, ktorú sme boli dosiahli“. Hoffmannova smrť – zomrel vo veku nedožitých 58 rokov hlboko otriasla slovenskými diaspórami. Počas poslednej rozlúčky s ním odzneli na cintoríne Chacarita v Buenos Aires aj tieto pôsobivé slová: „Najvyšší Režisér ľudských osudov vzal si ho do svojich oblastí. Dnes tu chýba potlesk, ale nechýba hlboké zamyslenie sa nad tým, že odchodí jeden z tých, čo nechali stopu v budovaní slovenského života, člen generácie, ktorá do konca svojho života ostala verná svojmu poslaniu v obrane slovenskej duchovnosti. Ferdinand Hoffmann vydal svedectvo o schopnosti slovenského slova vyjadrovať i tie najvyššie pomysly umeleckého vzletu. A slovenské slovo utrvácni zasa svedectvo o jeho živote a práci, vytrvalej a oddanej, o jeho vernosti poslaniu, ktorému sa od mladosti bezhranične odovzdal.“ V roku 1995 boli telesné pozostatky F. Hoffmanna prevezené na Národný cintorín v Martine. Po takmer šiestich decéniách sa tak symbolicky vrátil do dôverne známeho prostredia, kde prežil najkrajšie obdobie svojej biografie.

PETER CABADAJ

[Turčianske noviny; 02/2016; 19/01/2016; s.: 13; PETER CABADAJ ; Zaradenie: KULTÚRA]

2016-01-22T10:25:12+00:0022 januára 2016 |Napísali a povedali o nás|
X