Zvárači a nedobytná pevnosť


//Zvárači a nedobytná pevnosť

NÁRODNOSTNÉ KONFLIKTY VYVOLÁVAJÚ LEN SLOVÁ POLITIKOV

V centre je komótny pokoj, málo ľudí a večery sú tu ešte prázdnejšie. Stretnúť niekoho uprostred noci v KOMÁRNE je takmer nemožné.
A to sa tu v čase, keď fungoval dunajský prístav a lodenice, tmolili prístavní robotníci, zvárači a lodníci do rána. Stáva sa, že na miestny úrad práce zavolajú zúfalí zamestnávatelia z druhého konca republiky, že súrne potrebujú dobrých zváračov. Žiaľ, po ukončení mohutnej výroby lodí tí mladší odišli do sveta a tí starší sú už na dôchodku. Komárno dávno nie je mesto zváračov z lodeníc.

Za viac peňazí na Slovensko

Dámy z úradu práce, zatiaľ bez oficiálnych čísel, odhadujú, že za Dunajom v Maďarsku pracuje približne 3 000 ľudí z okolia Komárna. Na Slovensko oficiálne dochádza za robotou 1 870 občanov Maďarska, z toho 588 do okresu Komárno. Pracovnej sile zo Slovenska vyhovuje najmä doprava do fabrík, hoci je tam minimálna mzda o 20 eur nižšia. Autobusy ich berú takmer spred domov. Okrem toho majú v Maďarsku zamestnanecké výhody v podobe stravných, kultúrnych či dovolenkových poukazov. Komárno má historicky najnižšiu nezamestnanosť od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. ,,V okrese máme niekoľko veľkých zamestnávateľov a veľa malých živnostníkov, ktorí zamestnávajú do desať ľudí,“ informuje Dagmar Šimunčiová (35), agentka pre pracovné miesta Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Komárne.
,,Lepší zárobok na Slovensku znížil počet dochádzajúcich za prácou za Dunaj. Občania Maďarska majú u nás väčšinou problém s jazykom, preto si u nás ťažšie nachádzajú prácu. Lákavá je však minimálna mzda, ktorá bude od nového roka až 480 eur,“ hovorí. Na Slovensku je za túto sumu už ochotný pracovať len málokto.

Rebel z Matice slovenskej

V meste, kde žijú takmer tri štvrtiny Maďarov a o čosi viac ako štvrtina Slovákov, sa v posledných rokoch celkom darí Matici slovenskej. Predseda miestneho odboru a riaditeľ Domu Matice slovenskej Jozef Černek (39) nemá u svojej vrchnosti povesť poslušného vidieckeho funkcionára. Zato u miestnych sa mu podarilo napraviť neohrabanosť matičiarskych skutkov a postojov.
,, Matičiari si v minulosti pokašľali dobré meno v spoločnosti, pretože sa začali strkať do pozornosti politikom. To sa im vypomstilo. Politici za svoju pozornosť vždy niečo požadujú. Ešte nedávno si do našich riadiacich štruktúr odkladali nepotrebných členov a živili ich dotáciami od štátu. Zrazu je na výplatnej listine akosi veľa ľudí a na kultúrnu činnosť nezostávajú peniaze,“ hovorí otvorene. Sám rozdeľuje matičiarov na dve skupiny. Babičky, ktoré sa venujú kultúre a rozširujú matičné zbierkové fondy. Druhou sú úradníci a odložení politici, ktorí si vymýšľajú absurdné tabuľky a výkazy.
,,Babičky to robia zadarmo, a preto to aj tak vyzerá. Napriek tomu, že ich prístup je ľudský a citlivý. Z tohto stavu nemôže vzniknúť nič dobré. Dostali sme sa do fázy, keď sa všetci hádajú,“ dodáva. ,,Ja som v Matici taká raritná vec. Som predsedom aj riaditeľom chátrajúceho Domu Matice slovenskej postaveného v rámci akcií Z, teda zadarmo. Vedel som, že bez podpory všetkých obyvateľov mesta sa nikam nedostaneme. To sa matičiarom tam hore síce nepáčilo, no vedeli, že na prevádzku budovy nemajú peniaze. Všetko, čo nebolo súčasťou divadla, sme začali prenajímať. V meste, kde žije 70 percent Maďarov, je nezmysel búchať sa do slovenskej hrude.“
Zmeniť pohľad na Maticu sa Jozef Černek pokúsil prostredníctvom detí a kultúry. Dal dokopy divadelný krúžok. Prišlo prvých dvanásť detí. Všetko si robili sami. ,,V deň premiéry prišla za mnou jedna z hlavných predstaviteliek a povedala mi, že jej rodičia neprídu, pretože do Domu Matice slovenskej nevstúpia. Bolo to hlúpe. Len pre sprostú politiku. Vtedy som sa rozhodol, že budeme robiť len kultúru.“

Učiteľka zaspala pri obžinkoch

Jozef Černek sa v čase polemík okolo súsošia sv. Cyrila a Metoda ujal funkcie predsedu. ,,Upokojil som vášne a napriek tomu, že sa nám nepáčilo premiestnenie súsošia do kruhového objazdu, som vyjednal, aby nik neprotestoval. Prijali sme to ako fakt a vystupovali jednotne. Odvtedy sa s politickými stranami nekamarátime. Rozumní politici to pochopili, hlúpejší vykričali do médií, čo im bolo aj tak nanič. Problém medzi Maďarmi a Slovákmi tu vytvárajú len politici. Reálne neexistuje. Rodiny sú vzájomne prepojené. Väčšina krikľúňov, ktorí sem chodia vyskakovať, nie je odtiaľto.“
Dramatický krúžok má za sebou ochotnícku klasiku. Keď im pri Dobrodružstve pri obžinkoch zaspala učiteľka v hľadisku, zistili, že tadiaľ cesta nepovedie. Prišiel na svet ich prvý muzikál, dnes ich majú na konte 8. ,,Pretože sme o tom nič nevedeli, tak sa nám to podarilo,“ smeje sa Černek. ,,Dokonca sme zohnali milión korún. Vtedy začali ľudia Maticu vnímať inak a nám pribúdali reprízy.“
K dramatickému krúžku pribudol folklórny súbor Slovenskí rebeli. ,,Začali sme rebelovať proti systému a politike,“ vysvetľuje. ,,Okrem bežných tancov ukazujeme aj dávne slovenské rituály. Neviem po maďarsky a ani sa túto reč nedokážem naučiť. V Dome Matice slovenskej je až 70 percent maďarských predstavení a príde mi choré, keď by to tak nebolo. Naše krúžky hrajú v slovenčine, z akých rodín sú deti, nikto nerieši. Všetky rešpektujú, že robíme slovenské divadlo a slovenský folklór. Hudbu nám robí čistý Maďar, ktorý spočiatku nevedel ani slovo po slovensky. Naším významným podporovateľom je mesto Komárno. Nechovajú sa k nám ani trocha macošsky. Na Národných matičných slávnostiach boli naším najväčším sponzorom.“ Manželka šéfa komárňanskej Matice pracuje v lekárni. Hovorí len po slovensky. Zo zákazníkov od nej iba jeden požadoval, aby sa s ním rozprávala po maďarsky. Bol to miestny politik.

To najlepšie z hrnca

Bos komárňanských matičiarov má na meste najradšej ľudí a kuchyňu. Špičkou je Jókaiho polievka, ktorá je podľa neho práve tu najlepšia. Hneď mi odporučil reštauráciu, v ktorej si na nej dávajú záležať.
Tamás Veselý (27) je prevádzkar a šéfkuchár reštaurácie Bella. ,,Základom sú kvalitné suroviny a dobrý recept,“ vysvetľuje. ,,Žiaľ, v Komárne nedostanem všetko, čo potrebujem, ako vo veľkom meste. Za nákupmi musíme cestovať do Györu, Budapešti alebo Dunajskej Stredy. Chýbajú nám možnosti rozvoja zimného turistického ruchu. Napriek tomu sa z Komárna nechystám odísť. Dokážem si zarobiť aj tu. Veľa ľudí odišlo a my teraz máme problém s kvalifikovanými pracovnými silami. Ťažko sa nám hľadá personál.“
Tamásova polievka je naozaj skvelá a výživná. Získaná energia z nej sa asi najlepšie spaľuje v legendárnych lodeniciach.

Býval to kľúčový podnik

Lodenice v Komárne fungujú od roku 1898. Počas Rakúsko-Uhorska, v rokoch 1900 – 1918, začali vyrábať aj námorné lode. Do prvej svetovej vojny postavili 25 plavidiel a 8 železničných mostov. 23. apríla 1947 položili základný kameň nových lodeníc. V roku 1950 ich vyčlenili z národného podniku Škoda Praha a vznikol samostatný závod. Pätnásť rokov nato lodenice začlenili do strojárskeho komplexu ZŤS v Martine a začali vyrábať aj súčiastky pre armádu. Po rozpade kombinátu ZŤS v roku 1990 sa lodenice stali samostatným štátnym podnikom. Dva roky nato z neho bola štátna akciová spoločnosť, ktorú následne privatizovali.

Lodiarska výroba prežila

Jozef Magyarics (64), predseda predstavenstva spoločnosti SAM – Shipbuilding and machinery, a. s., pracoval v bývalých Slovenských lodeniciach v Komárne od roku 1976. ,,Môj profesionálny život je už 41 rokov spojený s osudom tohto areálu,“ hovorí. ,,Zažil som roky, keď tu pracovalo takmer 3 000 ľudí, aj obdobia veľkých zmien a búrlivých časov v 90. rokoch, keď sme stratili trhy Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, čo boli najmä dodávky lodí do Sovietskeho zväzu. Tie tvorili až 95 percent našej lodnej výroby. V priebehu jedného roka sme sa však dokázali preorientovať na západné trhy. V roku 1990 sme začali vyrábať námorné nákladné lode pre nemeckých zákazníkov. Ku koncu 90. rokov sa začali prehlbovať finančné problémy a k nim pribudla vojna na Balkáne, ktorá zablokovala Dunaj.“

Lodenice sa dostali do platobnej neschopnosti a na spoločnosť bol v apríli 2001 vyhlásený konkurz. Do záchrany lodiarskej výroby v Komárne aktívne vstúpila slovenská vláda už v roku 2000. ,,Hoci s veľkými ťažkosťami, predsa sme pokračovali až do hospodárskej krízy 2008.“

V lodeniciach ju nepocítili hneď, veľa prác bežalo naplno. ,,Skutočný vplyv krízy začali lodiari cítiť až v roku 2010, keď zákazníci už podpísané kontrakty stornovali. V období konjunktúry sme mali kapacity predané na 3 až 4 roky dopredu.“

V roku 2012 vyrobili posledné plavidlo a zostali bez objednávok. Od roku 2002 do roku 2012 vyplávalo z Komárna 70 nových námorných lodí. Akcionári sa rozhodovali, či fabriku predajú, alebo zavrú.

,,Spoločnosť Slovenské lodenice so sídlom v Bratislave sme zlúčili so spoločnosťou Stroje a mechanizmy a následne sme zmenili názov na SAM – Shipbuilding and machinery, aby bolo jasné, že lodiarskej výrobe veríme. Ja osobne k nej mám aj citový vzťah,“ hovorí Jozef Magyarics.

SAM je popredná slovenská strojárska firma. Zamestnáva 1 000 ľudí, z nich 500 v kmeňovom stave. V Komárne od roku 2012 vyrobia priemerne 4 až 5 plavidiel ročne. Boli medzi nimi plávajúci morský žeriav, plávajúca elektráreň, riečny remorkér či samovýsypné člny. Okrem toho vyrobili oceľové komponenty diaľničných mostov, konštrukcie výrobných hál alebo aj provizórne hradidlo pre vodné dielo Gabčíkovo.

Čierny Peter

Ľudovít Gráfel (64), riaditeľ neziskovej organizácie Pro Castello Comaromiensi, sa známej komárňanskej pevnosti venuje už 40 rokov. Unikátny systém, ktorý budovali od 16. do 19. storočia na území dnešného Slovenska a Maďarska, sa nikdy nikomu nepodarilo dobyť. Vyrástol na strategickom mieste na sútoku Váhu a Dunaja, kde rieky vytvárajú ideálne prirodzené obranné valy.
,,V roku 2003 odkúpilo mesto pevnosť ako prebytočný majetok od štátu. Napriek tomu, že som robil riaditeľa pamiatkarov a v rôznych mestských funkciách, som bol jediný proti tomu, aby tento čierny Peter skončil v rukách mesta. Majiteľ národnej kultúrnej pamiatky je povinný starať sa o jej stav,“ spomína Ľudovít Gráfel. ,,Odkedy odišli sovietski vojaci, táto pamiatka chátrala. Niežeby sa o ňu príkladne starali. Z pohľadu pamiatkara stavby devastovali, ale ich aj užívali, čo je lepšie, ako keď pevnosť neskôr osirela a začala sa rozpadávať. Mesto robí, čo môže, nemôže sa však o taký rozsiahly objekt starať rovnako dobre, ako sa oň v minulosti starala jedna veľká monarchia.“ V priebehu storočí zanechali po sebe ľudia a armády nezmazateľné stopy – od najstaršej reliéfnej výzdoby až po maľby a nákresy posledných vojakov.
,,Pevnosť je sprístupnená verejnosti. Vstupy zabezpečuje naša nezisková organizácia. Počas víkendov robíme prehliadky iba cez letnú sezónu. Inak nemáme návštevnosť,“ vysvetľuje Gráfel. Veľkolepým plánom je urobiť z areálu rozsiahle kultúrne centrum s množstvom turistických atrakcií a podujatí.
,,Z toho, kam sa dostalo Komárno, som sklamaný. Mojou srdcovou záležitosťou sú pamiatky. Mali sme úžasné plány. Isteže sme v rámci možností urobili veľa, ale je to vždy málo na to, čo by si Komárno zaslúžilo,“ hovorí na záver Ľudovít Gráfel.

Nabudúce: Obce pod Kráľovou hoľou TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF

Anketa:

Prečo máte radi Komárno a čo vám v meste chýba?

Jana Pňáčeková (30) ,,Kultúra v meste je vďaka nášmu dramatickému krúžku celkom v pohode. Okrem toho máme veľmi dobré vzťahy medzi sebou, aj keď nás chcú občas proti sebe poštvať národnostnými otázkami. Zlé je, že niektoré cesty sú rozbité s výtlkmi.“

Zlatka Uríčková (70) ,,Pre mňa je úžasné, keď sa môžem stretávať s mladými ľuďmi. Dáva mi to veľa duševnej sily. V Komárne mi chýba poriadny zimný štadión. Dobré by bolo, keby nám tu na zimnú sezónu vybudovali wellness, aby sme sa mohli udržiavať v kondícii.“

Roberta Krmášková (28) ,,Som rodená Komárňanka, ktorá sa odtiaľto snaží odísť a nedarí sa jej. Najviac sa mi páčia ľudia. Najmä lokálpatrioti, ktorí sa snažia udržať mesto živé. A najväčším negatívom sú pre mňa opäť ľudia. Najmä tí, ktorí podkopávajú prácu tých, ktorí sa o niečo snažia.“

foto:

Sútok Váhu a Dunaja pri Komárne zo športového lietadla.

JOZEF MAGYARICS, predseda predstavenstva spoločnosti Shipbuilding and machinery.

V bývalých lodeniciach v súčasnosti vyrobia len niekoľko plavidiel ročne.

Model poslednej nákladnej námornej lode, ktorú vyrobili v Komárne.

Zvárači firmy v priestoroch bývalých lodeníc.

Obvod obranného prstenca pevnosti na slovenskej strane je viac než 5 kilometrov. Vonkajší obvod celého pevnostného systému vrátane budov na maďarskej strane je 15,5 kilometra. V 19. storočí sa sem zmestilo 200 000 vojakov.

ĽUDOVÍT GRÁFEL, riaditeľ Pro Castell Comaromiensi, v zrekonštruovanej prachárni.

Predseda miestneho odboru a riaditeľ Domu Matice slovenskej JOZEF ČERNEK.

Námestie generála Klapku s budovou historickej radnice je centrom mesta.

Námestie Európy je v noci prázdne, cez deň poloprázdne.

Pôvodným konceptom niekoľkých architektov bolo vybudovať v Komárne námestie s vyše štyridsiatimi stavbami charakteristickými pre jednotlivé štáty Európy. Európa sústredená na 6 500 štvorcových metroch. Zámer doteraz nie je dotiahnutý do konca. Časti budov na nádvorí zívajú prázdnotou.

TAMÁS VESELÝ a jeho Jókaiho polievka.

[Život; 40/2017; 04/10/2017; s.: 10,11,12,13,14,15,16,17; VLADIMÍR KAMPF ; Zaradenie: TAK SI TU ŽIJEME – KOMÁRNO]

 

2017-10-05T10:37:29+00:005 októbra 2017 |Napísali a povedali o nás|
X