Jeden deň v spoločnosti Samka Štúra

Ako sme prežili v Zemianskom Podhradí jeden deň v spoločnosti Samka Štúra alebo Rok š(Š)túrovcov počas púte matičiarov po ich stopách

„Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy, a tí, ktorí mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky…“ hovorí epitaf na pomníku Samka Štúra. Zanecháva tak z Biblie podľa Daniela dôležitý odkaz, ktorý sa presúva z meruôsmych rokov až do dnešných dní. Sprevádzal nás celou slnečnou nedeľou 13.novembra už od 9.30 hodiny, keď sme sa s tunajšími veriacimi stretli pred ojedinelým kostolíkom uprostred Bošáckej doliny a keď sa začal náš spoločný zborový deň. Prežili sme ho v rozmanitých spomienkach….

Dovolím si Vám najprv predstaviť tú svoju – môj prvý pocit a jedno moje vlastné déjà vu:

– Ako siedmačka ZŠ čítam knihu Ľ. Zúbka Jar Adely Ostrolúckej a prostredníctvom rozprávania Evy Jonášovej, spoločníčky a rovesníčky tejto dcéry bohatého zemana Ostrolúckeho, sa zoznamujem s jej hrdinkou….Vo svojej predstave sa prenášam akoby do jej mysle. Adelka, príslušníčka vyššej spoločnosti, slabo ovláda jazyk prostého ľudu: slovenčinu, a tak som aj ja Evke vďačná, že ju doučuje počas jej pobytu v Zemianskom Podhradí u strýka. Keďže ich predkovia boli Slováci, jej otec Mikuláš si uvedomuje, že je potrebné vzdelávať ju aj v tomto duchu. Vtedy tu pôsobí ako kaplán, neskôr farár, Štúrov brat Samuel. Nie náhodou sa cez neho dievčatá zoznámia i so samotným Ľudovítom, hoci podľa historičky Figurovej ich vraj predstavil Adelin brat. Ten Štúra poznal už ako študent bratislavského lýcea. Možno aj preto je jeho rodina na neho zvedavá. Svojím správaním a vedomosťami si získa nielen dievčatá, ale aj celú rodinu Ostrolúckych. Ľudovítovi sa podarí prebudiť u Adelky záujem o Slovákov a vôbec o Slovanov. Neskôr ju učí okrem slovenčiny aj poľštinu a ruštinu. Aj navonok je pre ňu nesmierne príťažlivý a zaujímavý. Podľa legendy jej vyznáva Štúr lásku na plese v bratislavskom Grasalkovičovom paláci – reálne určite aspoň náklonnosť a obdiv, veď bola veľmi nadaná .Keď neskôr nečakane umiera, ťažko to nesie, hoci vraj podľa bádateľov medzi nimi nemohlo byť niečo hlbšie. Možno iba nestihlo. Akoby mi to potvrdzoval jeho list Hurbanovi, ktorému vtedy napíše: „Pravdivo si posúdil tú, ktorá plná lásky k nám nás opustila, a srdce moje už i tak na všetky strany rozkrvácané odchodom svojím mocne ranila.“ Sám má predtým už za sebou tri pohreby blízkych.

A ZNOVA SOM V REALITE, keď sa ocitám po rokoch neďaleko kaštieľa vo vlastníctve rodín Podhradských, Príleských a Ostrolúckych (tam sa dvojica zoznámila) a pred kostolíkom, pod ktorého strechou sa Štúr dva dni ukrýval pred prenasledovateľmi v roku meruôsmom…Teším sa, ako prvýkrát nahliadnem aj dovnútra…

Vchádzam do útulného evanjelického chrámu spolu s dvoma priateľkami – matičiarkami: Žofiou Hrančovou, predsedníčkou Krajskej rady MS Trenčianskeho kraja a Jankou Polákovou, dlhoročnou predsedníčkou MO MS Trenčín, teraz jej aktívnou členkou. Spoločne si sadáme do lavice, vyhradenej pre hostí. Už zvláštna stavba unikátneho rano-empírového kostolíka elipsovitého tvaru vytvára slávnostnú atmosféru a samozrejme jeho naplnenie milými veriacimi dokresľuje význam tohto okamihu. Štvoro dverí kostola, ktoré vedú na každú svetovú stranu a ani jedny nie sú hlavné, hovoria o rovnoprávnosti pre všetkých.

Nasledujú minúty obohatené Božím slovom a piesňami 4.-ej nedele pred koncom cirkevného roka, ktoré celebruje miestna pani farárka Mgr. Janka Drottnerová. Celý jej príhovor nám dáva čistú vzpruhu a dostávame sa cezeň aj do minulých dôb, keď sa v tomto prostredí za ťažkých podmienok – na mieste bývalého močiara – pred vyše 200 rokmi položili základy kostola vďaka grófke Príleskej, ktorej sobáš sa tu tiež konal za dosť napätých okolností. Vystriedali sa tu postupne 11 kazatelia, vrátane Samka Štúra, Jozefa Ľ. Holubyho, Rastislava Tupého i súčasnej p. farárky. Ďalej sa vnárame hlbšie do biblických textov a epištol, ktoré nás postupne spoja aj s postavou o 3 roky mladšieho brata Ľudovíta, tunajšieho kazateľa Samuela Štúra.

Tiež začal študovať na lýceu v Bratislave, ale na protest proti odvolaniu brata z jeho miesta zástupcu profesora Jura Palkoviča dokončil školu spolu s inými študentmi v Levoči. V našom kraji bol v r. 1841 aj pri zrode Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti, kde so spolužiakmi hral aj po boku ním obdivovanej A.Jurkovičovej. Po zložení kandidátskej skúšky z teológie u superintendenta Pavla Jozeffyho sa v roku 1845 stal tunajším kaplánom a v pamätnom roku 1848 aj farárom. O rok, keď do Zemianskeho Podhradia prišiel Ľudovít s Hurbanom a kapitánom Danielom Bórikom, pomáhal verbovať dobrovoľníkov 20. septembra 1849, o čom svedčí tabuľa na bývalej fare.

To, že bol Samuel aj literárne aktívnym národovcom, no najmä výborným kazateľom, sa dozvedáme zakrátko po prívete troch dievčat, a to v kázni pani farárky. Biblickým textom z prorockej knihy Daniela z 12. kap. v 3. verši nás postupne oboznámi s jeho posolstvom, ktorým sa riadil i Samuel Štúr a ktorého záverečná časť textu zdobí jeho vlastný pomník: „Múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy, a tí, ktorí mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.“ Dozvedáme sa, že zomrel ešte mladý na mozgovú porážku priamo počas služby v roku 1861.

Po krásnom vystúpení tunajšieho evanjelického zboru a záverečnom požehnaní všetci s oduševnením spievame matičnú hymnu Kto za pravdu horí. Odoberáme sa na miestny cintorín za evanjelickým kostolom, kde miesto posledného odpočinku uprostred parčíka našli viacerí vzácni dejatelia pôsobiaci v Zemianskom Podhradí. Po krátkej modlitbe si Samka Štúra uctíme pri jeho hrobe spoločnou piesňou K. Royovej Smieť žiť pre Krista a položením matičného venca. Zároveň dve dievčatá ozdobujú kvetmi hrobku Ostrolúckych a rov farára Tupého. Botanikov Ľudovíta Jozefa Holubyho, nástupcu Samuela Štúra na fare a Ľudovíta V. Riznera, podporovateľa Ľudmily Podjavorinskej, si pripomenieme návštevou ich spoločného pamätného domu oproti evanjelického kostola, ktorý sa vďaka Drahošovi Machalovi zachoval a zrekonštruoval.

Presúvame sa do miestneho Kultúrného domu, kde nasleduje bohatý program aj s občerstvením pre prítomných. Otvára ho pani farárka, mecenáška celého zborového dňa, modlitbou a príhovorom. Na úvod programu zaznejú prvé rezké piesne v podaní krojovaného Folklórneho súboru Bosák z neďalekej Bošáce, ktoré nás sprevádzajú aj počas slávnostného obeda. Hlavná prednáška o rodine Štúrovcov zaznieva z úst matričiarky z Trenčína pani Janky Polákovej.

Dozvedáme sa mnohé podrobnosti a zaujímavosti o jednotlivých členoch rodiny: nielen o predkoch otca Samuela Štúra, pochádzajúceho z Lubinej, a matky Anny, rod. Michalcovej, pôvodom z Trenčína, ale aj detí brata Karla (1811 – 1851), Ľudovíta(1815- 1856), spomínaného Samuela (1818 – 1861), sestry Karolíny (1826 – 1859) a najmladšieho brata Janka (1827 – 1907). Načrela aj do legendy i skutočnosti vzťahu Adely Ostrolúckej a Ľudovíta, jeho nenaplnených predchádzajúcich zamilovaní do Márie Pospíšilovej a Bohumily Rajskej. Ozrejmila bližšie aj lyrickú tvorbu nášho velikána, odkryla viaceré jeho verše, smerujúce k menovaných ženám. Niektoré sama zarecitovala…

A ako sme sa lúčili s týmito milými ľuďmi? Spoločným spevom, v ktorom je skrytá aj pointa našej národnej identity: každého kúta nášho krásneho Slovenska, čo zahŕňajú slová „hymny“ tohto moravsko- slovenského pomedzia:

„Bošácku dolinu potôčik sa vlní,

po hore, po lúkach, aj po strmom Grúni

spája dve dediny, spája dve krajiny,

spája nás navzájom ako dve rodiny…“

S láskou a úctou si spomína Blanka Ušiaková-Kovarčíková z Myjavy