Matica slovenská nezabúda ani na osobnosti súčasnej slovenskej kultúry. Diskusia s profesormi kulturológie Hajkom a Leikertom v Bratislave
BRATISLAVA, Dom Matice slovenskej, Knižnica slovenskej štátnosti, 23. február 2023 – Matica slovenská v spolupráci so Spolkom slovenských spisovateľov, Mladou Maticou a Slovenskými pohľadmi usporiadali podujatie Večer kulturológov, ktoré moderoval autor tohto článku. Hosťami boli dvaja významní slovenskí kulturológovia, spisovatelia, esejisti, autori troch desiatok kníh profesori DalimírHajko a Jozef Leikert. Zúčastnili sa ho vyše tri desiatky divákov, čo kompletne naplnilo Knižnicu slovenskej štátnosti. Po diskusiách s Jozefom Mikloškom, Tatianou Jaglovou, Margitou Ivaničkou, Dušanom Mikolajom a Stanislavom Melišom ide už v poradí o štvrté podujatie na spoločnej platforme Matice a Spolku. Obe organizácie toho roku oslavujú významné okrúhle výročia (160 rokov Matice slovenskej a 100 rokov Spolku slovenských spisovateľov).
PRIEBEH PODUJATIA
Podujatie uviedol ľudovými piesňami hranými na akordeóne matičiar Marián Bordáč zo Svätého Jura (s ktorým prišli podujatie podporiť aj matičiari z Pezinka, Sv. Jura a okolia). Nasledoval príhovor tajomníka Matice slovenskej Petra Schvantnera, ktorý predstavil tak oboch profesorov, ako aj nového šéfredaktora Slovenských pohľadov Radoslava Žgradu a nového riaditeľa Domu Matice slovenskej Bratislava Jána Kšiňana. Následne odovzdal slovo moderátorovi, ktorý pokračoval diskusiou s profesormi k témam kultúry, tvorby, umenia, písania kníh a poézie.
Matica slovenská teda nezabúda ani na žijúce osobnosti súčasnej národnej kultúry.
Z podujatia je vytvorené kompletný záznam, ktorý je k dispozícii na Youtube:
***
Niekoľko zaujímavých citátov a parafráz z podujatia:
Profesor Dalimír Hajko: Tvorba (kultúry ako prekračovanie civilizačného horizontu smerom k niečomu novému, čo ľudstvo posúva dopredu) pre mňa znamená do istej miery sebarealizáciu a do istej miery reflexiu toho čo vnímam a interpretáciu smerom k ďalším ľuďom, transcendenciu môjho pohľadu na svet smerom k niečomu vyššiemu. Je to sebaprekračovanie, keď sa človek nesústreďuje iba na seba a chce dať aj niečo iným. Dôležitá je aj spätná väzba. … Vždy som pochyboval o svojej tvorbe a vždy som s neistotou pristupoval k tomu, čo spätná väzba povie.
Profesor Jozef Leikert: Tvorba je náš údel. Spisovateľská práca je naozaj ťažký údel, máme z toho aj nejakú radosť, ale väčšinou je to ťažká práca. Musíte to stále dolovať ako baníci v samých sebe a tie pochybnosti tam stále sú. Aj nás poteší, ak nás niekto pochváli, ale my sami vieme, či to je dobré a či to má zmysel. O tom zmysle často aj ja uvažujem, že doba je taká, že o našu tvorbu často nemá nikto záujem. Napriek tomu tento údel, túto paru tlačíme pred sebou, chceme po sebe niečo zanechať, niečo pekného sami dostať zo seba. Odovzdať niečo ďalším. Je to milý, ťažký údel nás spisovateľov.
Zmysel kultúry
Profesor Dalimír Hajko: Kultúra tu vždy existovala, no odlišujem kultúru od civilizácie. Kultúra je obsiahnutá vo všetkom, kultúra prekračuje dobu, ide ďalej, predkladá vízie, ktoré môžu byť pre človeka naplnením. Kultúru vnímam v humanizačnom rozpätí, lebo civilizácia aj výroba nových zbraní je vývojom techniky a aj tam sa vkladá určitý rozum. Koľko radosti majú niektorí ľudia, ktorí vynájdu zariadenie, ktoré zničí x životov, viac ako doterajšie…
Profesor Jozef Leikert: Kultúra je nadstavba, ktorá nás posúva ďalej. To duševno je v kultúre najdôležitejšie a to nás robí ľuďmi. Bez kultúry ľudstvo zahynie. Kto nie je kultúrnym, nie je človekom.
Profesor Dalimír Hajko: Civilizácia má tendenciu zachovať veci, konzervovať, kultúra je to, čo ide ďalej, čo sa ponáhľa vyššie… častokrát neúspešne… ale nedá sa rozlíšiť, kde je tá hranica medzi kultúrou a civilizáciou. Kritérium pokroku by mohlo byť zaujímavé. Pokrok (v zmysle kultúrnom pokroku pozn. aut.) je to, čo charakterizuje kultúru. Civilizácia je to, čo tu je. Kultúra je to, čo ide ďalej… zjednodušene vyjadrené.
Najväčšia radosť
Profesor Dalimír Hajko: Najväčšiu radosť mi urobila prvá knižka.
Profesor Jozef Leikert: Radosť som mal z každej knihy. Keď mám sám dobrý pocit, že som niečo urobil. Čo ja prinesiem inému človeku, čím viac niekoho posuniem ďalej. Spätné obohacovanie je najpríjemnejšie.
Profesor Dalimír Hajko: Nás (prof. Hajka s Leikertom) spájalo umenie. Umenie ako istý výsek kultúry. Prof. Leikert(na Katedre kulturológie pozn. ed.) tlačil ľudí do toho, aby tvorili.
O indickej aj národnej filozofii
Profesor Dalimír Hajko: Čo sa týka indickej filozofie, to bola záležitosť toho, že sme učili na filozofickej fakulte iba dejiny európskej filozofie. … Viete… vtedy v 60. rokoch… sa študovalo inak… slobodnejšie… Raz sme boli v pracovni profesora Martinku a tam som videl preklady Upanišád… očarilo ma to a napísal som prvé články v Mladej tvorbe. Prvý článok sa volal Krása a múdrosť staroindických Upanišád. … A tak som sa týmto indickým veciam venoval, bol som v Indii a napísal som aj knihu Úvod do indickej filozofie. … Potom som prešiel na dejiny antickej filozofie, kde som hľadal prepojenie… Potom som robil dizertačnú prácu v oblasti filozofie kultúry a od dejín filozofie svetovej som sa posunul k dejinám filozofie slovenskej, teda národnej… Zaujala ma postava Štefan Marka Daxnera, ktorý bol veľmi široko-mysliacim človekom. Bol právnik… ako je známe… ale aj novinár, spisovateľ… s tým, že sa venoval týmto otázkam prirodzeného práva v súvislosti s otázkami národnými. To bol ten prechod od svetovej k domácej, národnej filozofii. Potom som sa už venoval najmä filozofii kultúry a literatúry. Literatúra ma stále oslovovala, osobite poézia.
Osobnosti slovenskej kultúry
Profesor Jozef Leikert: Na počet obyvateľov a na rozlohu, ktorú má Slovensko, máme viac osobností než vyspelejšie krajiny. Mrzí ma, že si tie osobnosti nevážime, nevieme si ich objaviť a nevieme s nimi pracovať… a vážiť si ich pokiaľ ešte žijú. A keď už si ich nevážime za života, aspoň by sme z ich odkazu mohli čerpať. …Vždy sa snažím byť (k osobnostiam) kritický, ale aj láskavý. … Ľudia si vytvárajú fikcie, kladné alebo záporné, že ten človek v skutočnosti taký ani nebol. … Napr. Salieri bol podľa filmu Amadeus až tak zrúdou? Veď to bol veľký skladateľ, ale ten umelec si to postaví do takého svetla, ktoré často preberieme. Vždy som opatrný, hlavne z tých románov, či ľudia naozaj sú takí, ako sú spracovaní.
Profesor Dalimír Hajko: To čo nás vždy spájalo je absencia čierno-bieleho videnia. To, čo je najnechutnejšie, je nálepkovanie. Niekomu sa dá nálepka a je stratený. Práve takéto odkrývanie osobností a ich pozadia, duchovna, to mi bolo vždy veľmi blízke. A to nás spája (s prof. Leikertom pozn.).
Poézia a literárna kritika
Profesor Dalimír Hajko: Poézia je aj pocit pohnúť tento svet kamsi dopredu, dať zmysel veciam, ktoré človek vidí okolo seba. Zmysel poézie je totožný so zmyslom kultúry.
Profesor Jozef Leikert: Pre mňa je poézia spoveď. Čo nerád o sebe hovorím, tak v tej poézii som všetko napísal. Poézia je určitý druh modlitby alebo spovede. Ja si kladiem otázku či sa ľudia v súčasnosti chcú modliť a či sa vedia modliť. Dosť sa (poézia) píše, minimálne sa publikuje a číta, čo je škoda, pretože tú poéziu naozaj potrebujeme. … Poéziu nosíme každý v sebe a aj ju potrebujeme. Poézia môže byť aj v krátkej SMS-ke, aj tam je kus poézie. … Čo pre ľudí v koncentračnom tábora znamenala poézia? Ako tam dva verše, na ktoré si spomenul, ho držali celý deň. … Mali by sme poéziu propagovať. Robíme reklamy na saponátne prášky, ale na poéziu nerobí reklamu nik. Treba poéziu objaviť a netreba sa za ňu hanbiť.
Literárna kritika a recenzie
Profesor Dalimír Hajko: Ja som sa vždy snažil zužitkovať filozofické videnie a vždy som chcel v poézii hľadať, či tam je odkaz, ktorý je relevantný z hľadiska filozofie. Nechcel som autora kritizovať. Uvažoval som, že napíšem niečo ako „umenie recenzie“. … Nikdy som nešiel po povrchu a vždy som si budoval kritiku inšpiráciou. Niečo čo súviselo s odhaľovaním hodnôt v texte. Kritika inšpiráciou bola pozitívna. Ja som odmietal napísať o knižkách, ktoré by som mohol zosmiešniť. To je veľmi ľahké… Má to nezdravý význam pre literárny vývin. To je môj pohľad. Niekto si myslí, že systematicky nachádzať chyby je rozumnejšie, ako nachádzať to, čo môže nejakým spôsobom posúvať.
Kultúrne podujatia
Profesor Jozef Leikert: Pri organizácii kultúrnych podujatí to chce trpezlivosť a vytrvalosť. Oživíte priestor a ľudia budú sami za vami prichádzať.
O nových knihách
Profesor Dalimír Hajko o knihe Stopy v (mojej) duši: To je knižka o ľuďoch, ktorí zanechali v mojej duši nejakú stopu. Zaujala ma idea stredoeurópanstva ako iste kultúrno-historickej kategórie. To som snažil zachytiť a častokrát aj zábavným spôsobom.
Profesor Jozef Leikert o knihách: Je to 600 stranová kniha, kde je Roman Kaliský rozobratý do dôsledkov a druhá kniha o Marekovi Frauwirthovi, to je silný príbeh mladého človeka, ktorý musel zomrieť mladý (pozn. po udalostiach 17. novembra 1939) a ani nevedel za čo… niekoľko rokov som išiel hlboko a vznikla o ňom kniha…Mňa zaujal osud Viliama Gerika, nazbieral som 1500 strán a veľmi podrobná kniha sa pripravuje… Ja v knihách nevynášam ortieľ, ale píšem veľmi podrobne. Je to postavené na výpovediach. Tento človek bol podľa mňa nespravodlivo obesený. … Verím, že túto knihu dorobím a ukážem, že ten Slovák nebol zradcom (ako sa o ňom hovorí).
O DISKUTUJÚCICH PROFESOROCH
Profesor PhDr. Dalimír Hajko, DrSc. (* 5. júl 1944, Mýtna) je slovenský vysokoškolský pedagóg, filozof, kulturológ, literárny kritik a esejista. Publikuje pre Slovenské pohľady, Filozofiu, Literárny týždenník a ďalšie periodiká. Je členom Spolku slovenských spisovateľov. Pôsobil ako vedúci vedecký pracovník Ústavu filozofie a sociológie Slovenskej akadémii vied, Ústavu slovenskej literatúry SAV, bol v Predsedníctve SAV, v Slovenskom rozhlase a v Národnom literárnom centre. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre, neskôr pôsobil na Katedre filozofie Žilinskej univerzity. Roku 1975 získal titul CSc., roku 1987 DrSc. Habilitoval sa roku 2000 a inauguroval sa roku 2002 v odbore dejiny filozofie. V roku 2018 získal Cenu Slovenských pohľadov za históriu a cenu Slovenských národných novín za literárnu kritiku. V roku 2019 získal cenu Egona Erwina Kischa. Je tiež nositeľom Svetovej ceny za humanizmus za rok 2022, ktorú udeľuje Ohrid Academy Of Humanism.
Do činnosti Dalimíra Hajka patrí oblasť umenia, náboženstva, sociálnej skutočnosti, videnej v polohách myslenia a zároveň v horizonte rozličných kultúr, existencialistická filozofia, indická filozofia, filozofia umenia a kultúry, filozofia dejín, dolnozemská literatúra a taktiež problematika slovenských národných buditeľov a ich filozofických postojov. Publikoval súbory literárno-filozofických reflexií o vytypovaných slovenských spisovateľoch strednej a mladej generácie Niekoľko inšpirácií (1976), Sondy (1977), Okamihy poézie (1990) a Existencia v literatúre (1996). Ako popularizátor filozofie napísal eseje Rozpätia dňa (1975), knihu esejí o najvýznamnejších predstaviteľoch filozofického myslenia v dejinách ľudstva Tvorcovia veľkých myšlienok (1988), štúdiu o filozofickom myslení na Slovensku v 19. storočí Filozofické návraty a vízie (2001) a Slovenské provokácie (2018), desať štúdií o slovenských básnikoch a básnických dielach druhej polovice 20. storočia Päťdesiat rokov slovenskej poézie (2004), úvahy o európskej integrácii Globalizácia a kultúrna identita (2005).
Prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD. (* 1955) je vysokoškolský pedagóg, historik, básnik a spisovateľ literatúry faktu. Získal viacero literárnych cien doma a v zahraničí vrátane Ceny E. E. Kischa a Krameriovej ceny. Pôsobil ako poradca prezidenta Slovenskej republiky. Je laureátom Ceny Slovenského centra PEN 2020 za rok 2020 za knihu Mňačko a Izrael. Je predsedom Klubu spisovateľov literatúry faktu a člen PEN klubu. Niekoľko rokov pracoval v masmédiách, naposledy ako šéfredaktor Gama magazínu. Neskôr bol vedeckým pracovníkom Historického ústavu SAV, hovorcom a neskôr osobným poradcom prezidenta Slovenskej republiky.
Pôsobil ako vedúci Katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a ako historik v Historickom ústave SAV. Počas pôsobenia na Katedre kulturológie FF UKF v Nitre založil (v roku 2013) špeciálnu Galériu na schodoch, kde od jej založenia vystavovali významní slovenskí aj českí výtvarníci a fotografi ako Karol Kállay, Jaroslav Uhel, František Ringo Čech, Naďa Rappensbergerová a mnohí ďalší. V roku 2005 vznikla v Nitre Kulturologická spoločnosť, ktorú založil a bol jej riaditeľom. Od roku 2005 zaviedol pravidelné oceňovanie osobností kultúry Cenou Pavla Straussa (navrhujú študenti a pedagógovia Katedry kulturológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre ako aj členovia Kulturologickej spoločnosti). Pôsobil ako tiež ako dekan Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Okrem toho bol predsedom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, je členom Spolku slovenských spisovateľov a je členom Vedeckej rady Matice slovenskej, s ktorou pravidelne spolupracuje na kultúrnych a osvetových podujatiach. Je editorom a spoluautorom niekoľkých odborných kníh.
Je autorom knižných rozhovorov s významným osobnosťami Slovenska ako Ladislav Ťažký, Ladislav Mňačko, Jozef Kroner, František Kele, Jaroslav Siman a ďalších. Je autorom kníh, ktoré systematicky spracovali udalosti 17. novembra 1939 a osudy osobností spojené s týmto tragickým dátumom, autorom kníh o živote a diele osobností ako Roman Kaliský, Vavro Šrobár, T. G. Masaryk, Ladislav Mňačko, Marek Frauwirth a taktiež je autorom encyklopedických kníh o osobnostiach Slovenska. Pôsobí tiež ako predseda Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku, ktorá udeľuje prestížne ocenenie Cena Vojtecha Zamarovského.
Vypracoval: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
