Daniel Minich – štúrovec a matičiar

Pri príležitosti 200 rokov od narodenia Daniela Minicha.

autor: Jozef Schwarz, Matica slovenská

V roku 2022 uplynulo 200 rokov od narodenia nebývalého počtu významných, ale i menej známych štúrovcov. Bol to mimoriadne silný ročník – bez nároku na úplnosť narátal som ich 24: Samo Beláni, Peter Michal Bohúň, Štefan Marko Daxner, Ján Vlastimil Francisci, Ján Kvetoslav Gáber – Lovinský, Ľudovít Augustín Gál, Samuel Galanda, Jakub Grajchman, Rudolf Homola, Ján Kalinčiak, Daniel Koléni, Gustáv Adolf Koričánsky, Janko Kráľ, Samuel Kramár, August Horislav Krčméry, Ján Križan, Janko Kučera, Ján Palárik, Ľudovít Adolf Reuss, Ján Rotarides, August Július Roy, Augustín Radislav Roy, Samuel Dobroslav Štefanovič, Ľudovít Jaroslav Šulek, Jozef Karol Viktorín. Matica slovenská na ich počesť nazvala rok 2022 „rokom odkazu štúrovcov“ a mnohých z nich si pripomenula.

Aj rok 2023 – rok 160 výročia Matice slovenskej – pokračoval v znamení odkazu štúrovskej generácie. V roku 1823 sa narodila najmenej desiatka „budúcich ďalších mladších štúrovcov“. Spomeniem mená: Peter Kellner Záboj Hostinský, Samo Vozár, Jozef Pravoslav Podhradský, Ján Jaroslav Kmeť, Ján Jaromír Matička, Michal Miloslav Huľuk, Michal Kolpaský, Jozef Jančo, Ján Čipka a náš dnešný jubilant Daniel Minich. Historici hovoria, že to bol „mesianistický“ ročník… Určite aj nasledujúce matičné roky budú mať pečať Štúrovho a štúrovského odkazu.

Prečo ich spomíname? Čím sa zapísali do našich dejín? Čo spája týchto ľudí? Predovšetkým práca na obrode slovenského národa. Boli neprehliadnuteľnou súčasťou národného hnutia vedeného Ľudovítom Štúrom. Zvykneme ich nazývať jedným slovom: štúrovci. Ako ich charakterizovať? Pomôžem si hodnotiacimi slovami Alexandra Matúšku z jeho eseje s rovnomenným názvom. „Nemusíme si hľadať predkov, máme ich predovšetkým v štúrovcoch, ktorých vystúpenie značí zárodok našej národnej kryštalizácie. Treba len aby sme ich vo svojich mysliach dosadili na miesto, ktoré im patrí. “Pokračuje: „U slobodných národov sa kultúrna práca a tvorba podobá orchestru, v ktorom má každý pridelenú úlohu a tú môže plniť dokonale. U malých, potlačených národov (a takým bol aj národ slovenský dodávam ja) niet orchestra – bývajú len jednotlivci: úlohy, na nich kladené, sú veľké a mnohonásobné – plne sa nemôžu venovať ani jednej. Čo i neúplný a nedokonalí, no jednako štúrovci prví tvoria orchester. Pritom „surovosť otrokárov spôsobila, že ani oni, naši najlepší, nemohli ukázať svoj opravdový formát a pustiť sa za pasy s tým, na čo dorástli“. Napriek tomu „celé jedno pokolenie sa tu na niečo odhodláva, sleduje jasný zámer i plán“. Nielen odhodlávali sa, ale i konali.

Podľa Matušku „osamostatnenie slovenčiny je hlavný čin štúrovcov, urobili sme však z neho bezmála ich čin jediný“. Oni však vyniesli na povrch nielen slovenský jazyk, oni uviedli na javisko dejín slovenský národ, prví naformulovali slovenský národno-politický program a pokúsili sa ho naplniť aj revolučnou cestou. Piate decénium 19. storočia bol čas štúrovcov. Väčšina štúrovcov mala vtedy medzi dvadsiatkou a tridsiatkou. Vedúci činitelia o málo viac. Stručne ich charakterizujú niektoré znaky: štúdia najmä na evanjelických lýceách v Bratislave a Levoči, často doplňujúce vzdelanie na nemeckých univerzitách, aktivity v meruôsmom, neustála celoživotná drobná práca na národnom poli, tí čo žili dlhšie sa angažujú po vzniku Matice slovenskej v jej radoch. Ani po jej zavretí neklesajú na duchu, ani v činorodosti, Určite väčšina z nich bola evanjelici, ale ja zaraďujem medzi štúrovcov aj katolíckych kňazov Jána Palárika, Jozefa Viktorina a ďalších ako Radlinský, Hattala. Veď slovenský národno-emancipačný proces dosiahol trvalé úspechy (kodifikovanie slovenčiny, Memorandum, Matica slovenská) iba v ich úzkej spolupráci.

Nezastupiteľné je miesto štúrovskej generácie v našich dejinách. Nezastupiteľné miesto má každý štúrovec, aj keď miera ich prínosu je rozdielna. Daniel Minich patrí do „orchestra štúrovcov“. Bol jeden z nich, všetci hrali tú istú národnú nôtu, ale každý svojim spôsobom.

Vyjadrujem veľké poďakovanie priateľovi Jánovi Balkovicovi z Banskej Bystrice, za spracované životopisné údaje o D. Minichovi a jeho rode. V príspevku na pozadí Minichovho osobného životného príbehu priblížim jeho rozhodujúce štúrovské a matičné aktivity. Nie je to celkom typický prípad. Jeho „štúrovstvo“ a neskôr „matičné štúrovstvo“ významne ovplyvnila trvalejšia osobná spolupráca s Ľudovítom Štúrom. (Počas štúdií na Lýceu v Bratislave, počas jeho návštev brata Karola v Modre a trvalý modranský pobyt až do jeho smrti v 1856.)

Príchod Minichovcov do Modry

Predkovia Daniela Minicha pochádzali z Rudna v Turci, kde tamojší evanjelici patrili pod farnosť v Slovenskom Pravne. Danielov otec Andrej sa narodil 26.12.1778 v Rudne, ako deviate dieťa Andreja Minicha a Žofie Jankovičovej. Vyučil sa za kožušníka a dňa 17.7.1803 sa priženil do Modry, keď si za manželku zobral slobodnú, o 16 rokov staršiu Rosinu, narodenú 12.4.1762, dcéru Kristána Tomečka a Anny Márie Eypeltauerovej. Zaujímavosťou je, že dva týždne po Andrejovi sa do Modry priženil aj jeho starší brat Pavol, kováčsky majster. Manželstvo Andreja a Rosiny bolo bezdetné, ba nebolo ani dlhé, pretože už 12.1.1810 Rosina zomrela. Krátko po smrti Rosiny sa vdovec Andrej znova oženil, keď si za manželku zobral Zuzanu, narodenú 12.2.1790 v Skalici, dcéru Augustína Langhoffera a Zuzany Navarovej.

Manželia žili v Modre, mali 10 detí, z ktorých sa dospelého veku dožili synovia Samuel, Andrej, Daniel, Štefan a dcéry Anna a Alžbeta. Syn Samuel Minich, narodený 24.8.1811, pokračoval v otcovom remesle kožušníka a dňa 8.9.1840 mal sobáš so 17-ročnou Katarínou, dcérou Jána Dokúpila a Zuzany Ružičkovej. Ďalší syn Andrej Minich, narodený 1.10.1815, si dňa 13.9.1840 zobral za manželku Teréziu, 19-ročnú dcéru debnára Daniela Lačného a Judity Lukáčikovej. Jej brat Daniel bol najbližším priateľom Ľudovíta Štúra v Modre, sprevádzal ho na poľovačkách (na osudnej nebol) a Ľudovíta opatroval v posledných ťažkých dňoch jeho života. Keď Andrejovi zomrela manželka Terézia znova sa oženil, dňa 18.2.1849 mal sobáš s 32-ročnou Annou Teréziou, dcérou klobučníka Andreja Grúbera.

Dcéra Anna, narodená 17.11.1817, sa dňa 12.6.1843 vydala za 24-ročného Andreja Patáka zo Senice, no už 14.8.1845 zomrela. Ďalšia dcéra Alžbeta, narodená 29.10.1821, zomrela ako slobodná 20.11.1840, osud syna Štefana, narodeného 29.12.1825, nie je známy, no a syn Daniel, narodený 20.4.1823, je hlavnou postavou nášho príbehu. Dňa 15.4.1825 došlo u Minichov k veľkej tragédii, zomrel otec rodiny Andrej. Bolo to v čase, keď jeho manželka Zuzana nosila pod srdcom jeho desiate dieťa, budúceho syna Štefana.

Po smrti Andreja Minicha bola vdova Zuzana (matka nášho jubilanta Daniela) takmer 5 rokov s deťmi sama, potom sa opäť vydala. Dňa 24.2.1830 sa jej druhým manželom stal vdovec Samuel Bukva, v tom čase správca modranskej mestskej pokladnice. Samuel Bukva sa narodil 21.1.1777 v Modre, v rodine hrnčiarskeho majstra Andreja Bukvu a Alžbety. Rovnako ako otec bol hrnčiarom, neskôr aj modranským senátorom a správcom mestskej pokladnice. Dňa 30.6.1799 sa prvý krát oženil, keď si za manželku zobral Dorotu, narodenú 29.1.1775 v Skalici, dcéru Michala Pokorného a Doroty Mazúrovej. Manželia žili v Modre a mali sedem detí. Zaujímavosťou je, že Andrej, vnuk Samuela Bukvu, bol evanjelickým farárom. Dorota, matka detí a manželka Samuela, zomrela 2.3.1825.

Daniel Minich – štúrovec, spolupráca s bratmi Karolom a Ľudovítom Štúrom

Daniel Minich sa narodil 20.4.1823 v Modre, ako deviate dieťa kožušníka Andreja Minicha a Zuzany, rodenej Langhofferovej.

Do cechu „štúrovcov“ ho priviedla klasická školská príprava tej doby. Študuje na gymnáziu v Modre, pokračuje na evanjelickom lýceu v Bratislave. Keď školskí a cirkevní hodnostári 31. 12. 1843 zbavili Ľudovíta Štúra funkcie námestníka profesora Juraja Palkoviča viacerí študenti sa rozhodli pokračovať v štúdiách a dokončiť ich na lýceu v Levoči. Medzi nimi aj Daniel Minich. S Bratislavou a Štúrom sa rozlúčili 4. 3. 1844 a do Levoče dorazili 19. 3. 1844 osemnásti: Ľudovít Babilon, Ľudovít Gáber, Ľudovít Augustín Gál, Karol Drahotín Hrenčík, Ľudovít Reuss, Eduard Škultéty, Samuel Štefanovič, Mikuláš Dohnány, Karol Hrenčík, Peter Kellner, Ondrej Klimo, Michal Kolpaský, Gustáv Koričánsky, Janko Kráľ, Janko Kučera, Janko Matúška, Samuel Štúr a – medzi nimi náš Daniel Minich.

Po ukončení teologického štúdia, vrátane pobytu na univerzite v Halle v roku 1847, ho už v roku 1848 nájdeme v modranskej slovenskej evanjelickej matrike ako kaplána pri Karolovi Štúrovi, bratovi Ľudovíta. Karol Štúr pôsobí v Modre už dlhší čas. V rokoch 1839 – 1846 na modranskom gymnáziu ako rektor. Na škole vytvoril Ústav slovenský. V rokoch 1845 – 1847 sa spolu s modranskými národovcami Jánom Kalinčiakom a Jánom Jaromírom Mayerom zúčastňovali na podujatiach Tatrína, na ktorého založenie Ján J. Mayer uskutočnil ešte v roku 1845 zbierku. Od roku 1846 až do svojej smrti 1851 je Karol Štúr evanjelickým farárom modranským. Staršieho brata často navštevuje aj Ľudovít Štúr. Priaznivú národoveckú atmosféru Modry tej doby dokresľuje aj rektorstvo modranského evanjelického gymnázia Jána Kalinčiaka v rokoch 1846 až 1858.

Počas revolučných rokov 1848 – 1849 Daniel Minich je osobne prítomný na dôstojnom pohrebe známych slovenských martýrov Viliama Šuleka a Karola Holubyho. Tých dal popraviť maďarský štatariálny súd ešte v októbri 1848 pri Hlohovci. Dňa 4. februára 1849 ich slovenskí dobrovoľníci pod velením generála Šimuniča so zaslúženými poctami pochovali za prítomnosti Jána Francisciho, Daniela Minicha a Ladislava Paulínyho. „Sto mužov, medzi nimi slovenské dobrovoľníctvo a oficieri – obrátili šibenice štvorhranníkmi – v prítomnosti generála Šimuniča a dôstojníctva. Slovenskí oficieri – jeden po druhom – po tri razy zaťali do šibeníc – až padli, zrúbali ich a zapálili; pri plameni držali plamenné reči Ján Francisci, Daniel Minich a Ladislav Paulíny. Odokryté mŕtve telá zavinuté do bieleho plátna, položení boli osobitne do dvoch truhiel zhotovených vo Fraštáku (Hlohovci). Zaplatili tieto truhly slovenskí oficieri a do truhiel hodili aj kliny, na ktorých úbožiaci viseli“¹ . Daniel Minich na to spomínal ešte aj po 50 rokoch.

Keď Karol Štúr 13.1.1851 zomrel, dňa 26.10.1851 bol na uvoľnené miesto modranského slovenského evanjelického farára uvedený práve Daniel.

Ľudovít Štúr sa podujal opatrovať deti Karola Štúra a usadil sa v Modre. Tým sa Minichove ideove väzby na „štúrovstvo“, ale i Ľudovíta Štúra ešte viac prehĺbili. Maďarizácia čoraz viac postihovala bratislavské lýceum, preto boli snahy preniesť činnosť lýcea do Modry. Hurban vtedy napísal: „Bude to naša Akadémia, náš Weimar, naše Atény. Čo výtečného má Slovensko, všetko sa pohrnie do Modry, tam si pripravíme budúcnosť“².Zámer sa však uskutočniť nepodarilo. V modranskom čase Ľ. Štúr napísal Slovanstvo a svet budúcnosti, O národných piesniach a povestiach plemien slovanských, zbierku básní Spevy a piesne. Modranské kroniky tvrdia, že žil v ústraní a stýkal sa najmä so svojimi priateľmi Danielom Lačným, J. Jaromírom Mayerom, Jánom Kalinčiakom a Danielom Minichom.

Daniel Minich sa dňa 12.8.1855 oženil, keď si v Starej Turej zobral za manželku Kristínu, narodenú 26.7.1830 v Novom Meste nad Váhom, dcéru ev. farára Jána Roya a Karolíny Vodičkovej.

Daniel Minich sa priatelil a spolupracoval so štúrovcami, avšak s viacerými z nich sa sobášom s Kristínou dostal aj do príbuzenského stavu. Brat Kristíny, August Roy, bol ev. farárom a národným buditeľom, jeho manželka Františka Holubyová mala brata Karola, ktorý bol v októbri 1848, podobne ako jeho priateľ a príbuzný Vilko Šulek, popravený za svoju povstaleckú činnosť. Ako som spomenul, pochovával ich aj Daniel Minich. Ďalší brat Kristíny, Peter Pavel Roy, bol ev. farárom, za manželku si zobral Boženu, dcéru Jozefa Miloslava Hurbana. Ich syn Vladimír bol významným básnikom, jeho krstným otcom bol práve Daniel Minich. No a do tretice všetko dobré, sestra Kristíny, Karolína Royová, bola manželkou ev. farára a národovca Juraja Mošteňana. Juraj Mošteňan počas povstania v rokoch 1848 – 49 zastupoval Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom, neskôr bol za svoje pronárodné postoje prenasledovaný. Mária Katarína Etelka, dcéra Juraja Mošteňana a Karolíny Royovej, bola manželkou ev. farára Pavla Čobrdu, ich syn Vladimír Pavel bol ev. farárom a biskupom východného dištriktu.

V decembri 1855 sa Ľ. Štúr nešťastne zranil pri poľovačke v modranskom chotári a 15. januára 1856 zomiera. Daniel Minich preukazuje posledné pocty svojmu učiteľovi i priateľovi na pohrebe. Podrobnosti smrti a pohrebu Ľ. Štúra sú relatívne známe, zdôrazňujem nemalý podiel Minicha na formovaní a zachovaní historickej pamäte na nášho velikána. O viac ako 16 rokov neskôr sa pričiní aj o dôstojný náhrobok.

Hoci Daniel Minich a Kristína Royová mali dvoch synov a dve dcéry, ich manželstvo bolo pretkané dňami plnými smútku. Dňa 24.6.1856 sa narodil syn Ján, no už 3.8.1857 zomrel. Po Jánovi sa dňa 16.3.1858 narodil syn Jozef Jaroslav, po Jozefovi Jaroslavovi sa dňa 13.1.1860 narodila dcéra Mária a po nej prišla dňa 3.8.1861 na tento svet dcéra Ľudmila. Dňa 18.11.1861 dcéra Ľudmila zomrela a o deväť dní prišla najväčšia rana. Dňa 27.11.1861 zomrela matka detí a manželka Kristína. V tejto súvislosti uvádza zaujímavý údaj Miroslav Šimko autor knihy „Prechádzka po modranskom cintoríne“ z roku 2015. Na strane 162 uverejňuje fotografiu zvaleného pomníku s nadpisom: Manželka a dcéra farára Minicha s prepisom textu (pravdepodobne) z náhrobku „V Pánu zesnulé Kristína Minichovároz. Royová a jejínemluvneLudmilazemreli 1. listopadu 1861“. Náhrobok bol pri necitlivých úpravách v šesťdesiatich rokoch 20. storočia odstránený. No ako keby rodinného bôľu ešte nebolo dosť, dňa 28.6.1863 sa za matkou pobrala aj dcéra Mária.

Daniel Minich – matičiar

Pri novom vzopätí slovenského národného života v siedmom desaťročí 19. storočia nechýba ani Daniel Minich. Je účastný memorandového zhromaždenia v Martine v 1861, podieľa sa na príprave vzniku Matice slovenskej. Stáva sa jej zakladajúcim členom pod poradovým číslom 159. Od roku 1864 sa činila Matica slovenská v Modre. Medzi modranskými matičiarmi boli J. J. Mayer (ten bol v rokoch 1870 až 1874 aj jej jednateľom), D. Minich, J. Zigmundík z Pezinka, Peter Jamnický, Daniel Lačný, Ján Izák a ďalší.

Nečudo, že azda Minichovou nosnou matičnou i štúrovskou úlohou sa stávajú aktivity pri formovaní a zachovávaní národnej pamäte na Ľudovíta Štúra. Má na to všetky predpoklady. Poznal sa so Štúrom, bol aktívnym štúrovcom, bol s nim v posledných rokoch života, pochovával ho. Myšlienku zachovania Štúrovej pamiatky inicioval Pavol Dobšinský už od roku 1860. Práve on organizoval finančnú zbierku a na rokovaní Výboru MS v 1863 informoval, že je k dispozícii na postavenie pamätníka Štúrovi 300 zlatých. Za ďalších desať rokov – tesne pred zadaním Štúrovho náhrobku do výroby – suma narástla na 1322 zlatých a nejaké drobné. Práce na náhrobku príliš nenapredovali. Až po kritike z konca roka 1871 v Národných novinách (keby VendoKutlík ružový ker nezasadil… ani by sme nevedeli kde je jeho hrob) v máji 1872 matičný výbor určil komisiu na jeho výstavbu v zložení Daniel Minich, Ján Jaroslav Majer a Peter Jamnický (1840 – 1906). Tí úspešne zavŕšili dielo. Náhrobok, dielo kamenára Franza Feiglera, pochádzajúceho z rodiny známych bratislavských staviteľov a architektov Feiglerovcov osadili 26.11.1872. Peripetie okolo jeho výstavby a mieste Matice slovenskej v súvislosti s budovaním náhrobku Ľ. Štúra sú podrobne opísané vo viacerých štúdiách.³

Otec Vendelína Kutlíka (toho, ktorý zachoval v pamäti miesto hrobu Ľ. Štúra zasadením ružového kríka) Ján Kutlík ml. píše „16-ho febr. 1869“jednému zosynov list, kde spomína: „Minich v Modre je v skutku hodný kňaz. Nemci tam vystavili pekný kostol, a Slováci takú faru peknú akú som ev. ešte nevidel. Katolíci kostol idú stavať pri tej veži mestskej. V gymnáziu len 2 profesori a 34 žiakov živorí. Alumnická gazdiná žije a rozpomína sa na Teba, nazdala sa na mňa že si to Ty. Slávka minulého roku tiež už umrela. Nemecký farár je ml. Holerung – ostatné všetko pri starom. Hájiček už biedne prepletá. Richtár Jamnický je náš hodný chlap. Vina dobrihomaju tam svet. V lete musí to tam byť preutešený kraj. Možno že Janka ta dám na rok lebo i na dva, ak ho Minich k sebe vezme.“⁴ Ján Kutlík tiež píše, že sa po druhý raz oženil: „Moja menuje sa Zdenka (Sidonia) Dokúpil rodom z Červeného Kameňa u Modre, (…) Slovenka srdca veľmi dobrého i nábožná. (…) Je aj Minichoviobdeľačná rodina“. V úvode príspevku som spomínal, že Danielov brat Samuel pokračoval v otcovom remesle kožušníka a vzal si Katarínu, dcérou Jána Dokúpila a Zuzany Ružičkovej. Tak sa dostal Kutlík o tridsať rokov neskôr do rodiny k Minichovi, alebo Minich ku Kutlíkovi.

Posledné roky

Po smrti manželky Kristíny nezostal Daniel na všetko sám, ale o jeho domácnosť sa starala nevlastná sestra Zuzana Bukvová. Danielov syn získal právnické vzdelanie, pôsobil ako advokát v Pezinku, avšak zastával aj funkciu inšpektora evanjelickej cirkvi v Modre. Keď 14.8.1881 zomrela Zuzana Bukvová, ktorá sa nikdy nevydala, Daniel sa rozhodol, že sa predsa len ešte ožení. Tak sa stalo, že dňa 21.11.1881 mal v Adamovských Kochanovciach sobáš so slobodnou Františkou, narodenou 17.6.1841 v Novom Meste nad Váhom, dcérou ev. farára Jána Roya a Karolíny Vodičkovej, teda s mladšou sestrou nebohej Kristíny.

Najstaršia dcéra Augusta Roya, ev. farára staroturianskeho a matky Františky, rodenej Holuby Mária Royová navštevovala jeden rok nemeckú meštianku v Modre, kam ju vzal a staral sa o ňu ujec Daniel Minich.

Daniel a Františka nemali deti a do roku 1896 žili v Modre. Potom sa presťahovali do Pezinka, do domu Danielovho syna Jozefa Jaroslava, ktorému úspešne odovzdal národnú štafetu. Syn Jaroslav študoval v Pezinku, Modre a Bratislave. Pôsobil ako advokát v Pezinku. Spolupracoval najmä s Milošom Štefanovičom, stotožňoval sa z jeho kritickým postojom k politike martinského vedenia Slovenskej národnej strany. Zasadzoval sa za vytvorenie politického spojenectva nemaďarských národov Uhorska. V roku 1893 bol členom slovenskej delegácie na viedenských poradách o spolupráci so srbským a rumunským národným hnutím. Dňa 12. februára 1893 zorganizoval v Modre veľké ľudové zhromaždenie, ktoré sa postavilo proti maďarizačným snahám a za realizáciu národnostného zákona z roku 1868 a za všeobecné volebné právo. Daniel Minich zomrel 17.3.1900, jeho druhá manželka Františka Royová skonala 22.3.1912. Danielov syn Jozef Jaroslav, bohužiaľ, zomrel relatívne mladý iba necelých sedem mesiacov po otcovi 13.10.1900 v Adamovských Kochanovciach, pochovaný bol v Pezinku, kde odpočíva na cintoríne s otcom a jeho druhou manželkou.

Čo povedať na záver? Možno konštatovať, že Daniel Minich bol veľkým priateľom modranskej rodiny Štúrovcov. Spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom pochovával Ľudovíta Štúra, pochovával dvoch dospelých synov Karola Štúra, ba aj jeho manželku. Je priam symbolické, že tretieho Karolovho syna, študenta teológie vo Viedni, pochovával Andrej Bukva, vnuk Danielovho otčima Samuela. Daniel Minich mal rozhodujúcu zásluhu pri vybudovaní náhrobníkov Ľudovíta Štúra a jeho brata Karola, no nezabúdajme aj na jeho zásluhy pri výstavbe súčasného modranského slovenského evanjelického kostola a ďalších stavieb.

Čo si myslel o prežitom života Daniel Minich? 26. augusta 1889 píše Jánovi Franciscimu: „Vysokoctený Drahý Priateľu!

Jako dar od Teba, podal mi minulý týždeň p. pravotár Mudroň Tvoje „ISKRY“. Ďakujem srdečne! Zpomienky na našu minulosť sú milé, lebo sme žili mladosť opravdu ideálnu. V tom bude iste koreň i toho, že až staroba prišla a sily slábnu, nádeje naše predca ostávajú silné. Prajem Ti z celého srdca, aby sa dokazovaly na Tebe slová: Izai 40, 29 – 31 a sotrvávam v opravdovejuprimnosti.

Tvoj oddaný ctiteľ a priateľ Daniel Minich“.⁵

(Pre tých, ktorí nemajú bibliu po ruke uvádzam slová Iziáša v plnom znení:

40.29 Ustatému dáva silu

A rozhojňuje moc bezvládneho.

30 Mládenci vstávajú a umdlievajú

Junáci sa potkýnajú a klesajú.

31 Ale tí čo očakávajú na Hospodina

Dostávajú novú silu,

vznášajú sa na krídlach ako orly,

Bežia a neumdlievajú, chodia a neustávajú.)