Politika Alexandra Dubčeka pri emancipovaní Matice slovenskej v 60-tych rokoch
Autor: Mgr. Radoslav Žgrada, Slovenský historický ústav Matice slovenskej
Alexander Dubček
Alexander Dubček – charizmatický vodca, ktorý sa stal politickým symbolom pamätného roku 1968, bol jednou z najvýraznejších osobností našich dejín, hlboko ľudskou, veriacou v pokrok, toleranciu a všeľudské ideály. Moderné slovenské dejiny pritom nemajú veľa osobností, ktoré by presiahli lokálny provinčný slovenský priestor a stali sa dejateľmi historických zlomov a nositeľmi progresívnych ideových prúdov. Zrejme zohral svoju úlohu aj istý genius loci, Dubček sa narodil v presne tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Tohto roku si pripomíname storočnicu jeho narodenia (narodený 27. novembra 1921). Jeho osobná história akoby splývala s tou národnou. Jeho tvár je súčasne tvárou obrodného hnutia, ktoré vošlo do dejín ako „socializmus s ľudskou tvárou“[1].
Osobná a politická kariéra
Odvážny pokus o symbiózu sociálne spravodlivej spoločnosti s demokraciou nebol u nás, v priestore s humanistickými a demokratickými tradíciami náhodný. Sám Dubček vyrastal v silno idealistickom prostredí; jeho otec Štefan bol presvedčeným komunistom, bol jedným zo zakladateľov a členov Komunistickej strany v Česko-Slovensku, rovnako ako jeho matka Pavlína (rod. Kobydová), ktorá bola aktívna v krajanských spolkoch v čase života v USA, ale aj v robotníckych hnutiach. Silne ľavicovo orientovaní rodičia sa rozhodli v roku 1925, ako členovia družstva Interhelpo[2], vycestovať do mesta Biškek v Sovietskom zväze. V roku 1938 sa otec už aj so sedemnásťročným Alexandrom vrátili do vlasti. Dubček sa spolu aj so svojím bratom Júliusom v roku 1944 so zbraňou v ruke zúčastnili Slovenského národného povstania, vyjadrili tak svoje silné antifašistické a vlastenecké postoje. Bol dvakrát ranený, jeho brata zastrelila nemecká hliadka pár mesiacov pred oslobodením. Alexander Dubček po vojne rýchlo stúpal v mocenskej hierarchii vládnucej komunistickej strany: v roku 1953 sa stal prvým tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici, v roku 1958 členom Ústredného výboru celoslovenskej KSS, medzičasom absolvoval, keďže dobre ovládal ruský jazyk, štúdium politických vied v Moskve (1955-58) v čase chruščovovského odmäku po období stalinizmu, v dobe kedy sa prehodnocovali perzekúcie z predošlého obdobia vývoja Sovietskeho zväzu. V roku 1959 sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel, aby sa po konflikte s vtedajším česko-slovenským prezidentom Antonínom Novotným opäť vrátil do štruktúr KSS, najskôr ako vedúci tajomník Krajského výboru v Bratislave a od roku 1963 napevno na poste prvého tajomníka ÚV KSS. Ako človek, ktorý zažil počas moskovských štúdií dobu rehabilitácie obetí stalinských čistiek, snažil sa túto skúsenosť preniesť aj do domácich pomerov. Dosiahol ustanovenie a sám pôsobil v takzvanej Kolderovej komisii[3], po jej výsledkoch (1963) muselo z funkcií odísť viacero popredných predstaviteľov KSČ (na Slovensku napr. Karol Bacílek), ktorí boli spojení s neblahými procesmi v päťdesiatych rokoch. Tak sa uvoľnila cesta pre mladých, progresívne zmýšľajúcich politikov vrátane Alexandra Dubčeka.
Politika s ľudskou tvárou
To umožnilo naštartovať obrodný proces v Česko-Slovensku. Spočiatku veľmi pomaly, opatrne. Reformné krídlo komunistov narážalo na odpor konzervatívneho krídla, ktoré reprezentoval vtedajší prezident a súčasne prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný. Konflikt vyvrcholil v októbri 1967 na zasadaní ÚV KSČ a jeho definitívnym zavŕšením bola výmena na čele vedenia strany v januári 1968, keď Novotného vystriedal práve Slovák Alexander Dubček na pozícii prvého tajomníka strany. Zmeny získali dynamickejší ráz. Práve rok 1968 sa stal vyvrcholením doterajšieho reformného úsilia v rámci komunistického systému v Česko-Slovensku. Alexander Dubček zoskupil okolo seba celú garnitúru progresívnych politikov, významných vedcov, publicistov a verejných činiteľov. Za podpory prevažnej väčšiny obyvateľstva sa s nimi pokúsil o najvýraznejšiu a najucelenejšiu demokratizačnú reformu v celom sovietskom bloku, s nemalým ohlasom aj v celom svete. Za pomerne krátke, niekoľko mesiacov dlhé obdobie, bola zrušená totalitná cenzúra, obnovená sloboda slova, náboženského presvedčenia a vierovyznania. Rozpracovaný Akčný plán reformné plány rozširoval vo všetkých oblastiach politického, hospodárskeho a kultúrneho života v perspektívnom časovom horizonte. Spoločnosť sa demokratizovala, čo sa prejavovalo aj oslabením dozoru štátnych inštitúcií, osamostatňovaniu sa spolkového života, čo bol aj konkrétny prípad Matice slovenskej.
Dopad Dubčekovej politiky na Maticu slovenskú
Po roku 1948 došlo nielen k znárodneniu priemyslu, ale aj kultúry. Zákonom SNR z 27. apríla1954 sa Matica slovenská pretransformovala zo spolkovej ustanovizne na štátny vedecký ústav v podobe národnej knižnice a knihovedného ústavu. Členská základňa prestala existovať už 1.10.1951[4] a to v situácii, keď ešte v roku 1950 mala vyše 100 000 členov vo vyše tisícke vlastných miestnych odborov. S príchodom Alexandra Dubčeka do čela KSS a po rehabilitácii viacerých obetí procesov so slovenskými buržoáznymi nacionalistami sa do života vracia aj iný obraz o postavení Slovenska vo vtedajšom spoločnom štáte, ako aj samotnej Matice slovenskej v spoločnosti. Chvíľu sa zdalo, že sa istým spôsobom rehabilitovala aj myšlienku federácie, tá však bola ihneď tvrdo potlačená, ako dokladá osud Gosiorovského elaborátu, nebolo možné Dubčekovi otvoriť túto otázku, v dobe dominantného vplyvu Antonína Novotného, emancipačné snahy sa začali oživovať okľukou, zdôrazňovaním významných osobností (napr. 150. výročia narodenia národných velikánov J. M. Hurbana a Ľ. Štúra) a jubileí slovenských dejín, vyzdvihovanie tradície SNP či pripomínaním významu Matice slovenskej. Jedným z prvých momentov oživenia myšlienky „Hronského Matice“ možno považovať oslavy stého výročia založenia inštitúcie v auguste 1963. Predchádzala im vedecká konferencia z 18. – 20. februára 1963 v Bratislave a v Smoleniciach, kde sa hovorí o jej minulej činnosti, na čo pozitívne reagovala širšia intelektuálna aj laická obec. Do Martina prichádza množstvo pozdravov z celého sveta, mnohí ju prišli pozdraviť osobne. Medzi nimi aj prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček, ktorý jej odovzdal Rad republiky s podpisom aj od Antonína Novotného. Bola to prvá oficiálna Dubčekova návšteva Matice slovenskej v Martine. Na Hostihore bol položený základný kameň novostavby (skolaudovaná 1975), ktorá bola omnoho neskôr v roku 2000 zákonom o knižniciach násilne odňatá vtedajším ministrom Milanom Kňažkom z matičného tela a dnes je majetkom Slovenskej národnej knižnice[5]. Matica sa dostala do povedomia, jej slávna história a zásluhy v oblasti vedy, kultúry a osvety. V nasledujúcich rokoch, v uvoľnenejšej atmosfére, sa inštitúcia rozvíjala aj nad rámec daný zákonom. Rozrástol sa knižničný a archívny fond, rozšírilo sa jej vedecké a popularizačné postavenie, rozrástla vydavateľská činnosť, obnovovalo sa aj kultúrne postavenie mesta Martin. Matica otvorenejšie spolupracovala s krajanmi v zahraničí, udržiavala s nimi čulú komunikáciu. To bolo možné len v atmosfére uvoľňovania v obrodnom období. Výrazný posun nastal pre národnú inštitúciu až s nástupom Dubčeka do čela štátu v pozícii prvého tajomníka ÚV KSČ. Nástup „Pražskej jari“ rozviazal ruky aj matičným činovníkom. 18. marca 1968 sa v Slovenskom národnom múzeu konal aktív martinských kultúrnych inštitúcií, ktorý požadoval prinavrátenie niekdajších pozícií Matici slovenskej, ako aj mestu Martin prinavrátiť jeho kultúrne postavenie. Prihlasovanie sa stoviek priaznivcov k Matici vyústilo do celospoločenského pohybu – spontánne začali vznikať kluby Matice slovenskej. Prvý z nich založili 8. apríla 1968 v okresnom meste Galanta, neskôr v Sládkovičove, Šali, Košútoch a i. Už v máji sa matičné hnutie rozširuje mimo južného aj do ostatných častí Slovenska. Reagujúc na tieto iniciatívy sa 1. júna 1968 v Matici vytvorilo pracovisko, ktoré malo na starosti rodiace sa nové štruktúry. Matica slovenská bola dobrým médiom pre ľudí, ktorí sa chceli angažovať v obrodnom procese. Nastala potreba vydať takú právnu normu, ktorá by tento spoločenský pohyb legalizovala. Matičiari už od februára diskutovali na viacerých fórach o novej podobe, forme a úlohách inštitúcie. Tieto iniciatívy boli zavŕšené novým zákonom o Matici slovenskej jednohlasne prijatom v SNR 27. júna s nadobúdajúcou platnosťou od 3. augusta 1968. Stúpajúcu vážnosť inštitúcie potvrdzujú aj návštevy najvyšších predstaviteľov, napr. delegácia Národného zhromaždenia na čele s Josefom Smrkovským, ktorý sa zároveň ospravedlnil za necitlivé správanie bývalého československého prezidenta a prvého tajomníka UV KSČ Antonína Novotného počas jeho návštevy inštitúcie z augusta predošlého roka. Matica sa začala pripravovať na svoje oživotvorujúce valné zhromaždenie, síce na obmedzenej báze, už jej nepatrila Neografia na obnovenie vlastnej vydavateľskej činnosti a systém vedeckej práce bol redukovaný na disciplíny súvisiace len s knihovedou a knižničnou prácou. K nemu došlo 10.-11. augusta 1968 v sídle Matice slovenskej v Martine, netreba pripomínať, že bez dubčekovského uvoľňovania v celej spoločnosti by k nemu nikdy nebolo došlo, za čo mu bolo udelené čestné členstvo. Valné zhromaždenie zvolilo 60-členný výbor, 9-členný dozorný výbor a 15-členné predsedníctvo, predsedom MS sa stal Ladislav Novomeský a správcom Ján Marták. Na druhý deň zavítal do Martina aj československý prezident Ludvík Svoboda. Po 3. auguste, teda po nadobudnutí platnosti nového zákona o MS, začali sa pretvárať kluby Matice slovenskej na jej odbory – samotné právnické osoby, pripravovali sa prvé zakladajúce schôdze.
Celý ozdravný emancipačný proces na Slovensku a v Matici slovenskej bol možný len na pozadí celospoločenských zmien obdobia „Pražskej jari“, politického uvoľňovania, ktorej bol Alexander Dubček hlavnou tvárou a tvorcom. Nádejný matičný progres zlomili udalosti 21. augusta 1968 vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následný postupný návrat k starým poriadkom v období normalizácie. V čase oživenia malo matičné hnutie v septembri 1968 až 238 miestnych odborov MS, od októbra začal vychádzať kultúrno-spoločenský dvojtýždenník Matičné čítanie vo vysokom náklade (30 000 exemplárov), ktorý mal spájať ústredie s členskou základňou. Za všetok pozitívny prínos, ktorý Dubčekova politika znamenala pre rozvoj Matice slovenskej mu bolo, ako už bolo spomenuté, udelené čestné členstvo, to mu 16. októbra 1968 prišla do Prahy odovzdať matičná delegácia na čele so správcom MS Jánom Martákom pri oficiálnej návšteve v jeho úrade. Nástupom normalizačných politikov, Dubček bol odvolaný z funkcie v apríli 1969, ešte chvíľu zastával pozíciu predsedu Federálneho zhromaždenia bez politického vplyvu, začalo aj okliešťovanie matičného hnutia. Už 4. mája 1969 na zasadnutí ÚV KSS Gustáv Husák ostro napadol Maticu slovenskú, označil ju za „šovinistickú organizáciu“, osobitne vystúpil proti Matičnému čítaniu. Čím zadal povel na útok voči inštitúcii. Týmto tlakom podľahol aj správca Ján Marták, po následných politických previerkach muselo odísť viacero zamestnancov. Matica sa dostala pod vedenie miestnych a okresných straníckych funkcionárov. Matičné hnutie kulminovalo aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, dokonca i v čase začiatkom nastupujúcej normalizácie. Vrchol dosiahlo v júni 1970, kedy Matica slovenská evidovala 585 miestnych odborov a 105 458 členov. Členská základňa bola zrušená Zákonom o Matici slovenskej z 27. decembra 1973. Platnosť nadobudol 1. januára 1974, aj napriek tomu niektoré Miestne odbory zanikali ešte niekoľko rokov. V roku 1977 ich dostali pod svoju právomoc odbory kultúry okresných národných výborov. Aby sa zachovalo zdanie demokratickosti Výbor MS bol zachovaný ale členov už vymenovával minister kultúry SSR, do ktorého pôsobnosti v máji 1971 MS plne prešla. Posledné valné zhromaždenie sa uskutočnilo v dňoch 31. júla – 1. augusta 1970 v Martine.
Rehabilitácia
Matici, ako aj Alexandrovi Dubčekovi, sa dostalo plnej rehabilitácie až po zmene režimu v roku 1989, i keď mnohí mu nevedeli odpustiť komunistickú minulosť, keďže odmietal „vyretušovať“ svoju tvár obrodného socialistu, pre nastupujúcich „pokrokových“ kapitalistov bol nepohodlným symbolom ich vlastnej „vyretušovanej“ minulosti.[6] Svoj kladný vzťah vyjadril k Matici ešte raz, návštevou inštitúcie ako predseda Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 26. mája 1992. Politika uvoľňovania v šesťdesiatych rokoch mala pozitívny vplyv na emancipáciu Matice, i keď vďaka neblahým okolnostiam zásahu zvonku len na relatívne krátky čas, začo patrí Alexandrovi Dubčekovi vďaka, Matica si ho za obrodu v danom období uctila aj tým, že pri storočnom jubileu jeho narodenia vyhlásila tento rok za Rok Alexandra Dubčeka.
K dispozícii je článok s poznámkami pod čiarou a zoznamom literatúry.
