Ambro Pietor

Ambro Pietor, slovenský novinár a redaktor par excellence

V rámci analýzy života a diela Ambra Pietra sa najviac dozvieme z jeho Krátkeho vlastnoručného životopisu. Práve z toho dôvodu uvádzam tento archívny dokument ako prvý, pretože z neho možno vyvodiť neskoršie udalosti a oblasti záujmu v živote Ambra Pietra. Podľa údajov na konci životopisu, bol napísaný, resp. dokončený Ambrom Pietrom dňa 31. decembra 1866 v Pešti. V priebehu dospievania, pozorujúc okolité už značne pomaďarčené prostredie v Levoči, sa vyformovalo v mladom študentovi Ambrovi Pietrovi silné slovenské národné presvedčenie. Ako sám o tom píše: ,,Netrvalo to avšak dlho, lebo s vyviňovaním vlôh duševných vyvinula sa vo mne bez všetkého cudzieho vplyvu aj myšlienka o národnosti. Práve preto ale, že vyvinula sa sama od seba, vyvinula sa vo fakt veľkej miere, že prvé zjavnô vystúpenie s ňou roku 1862 prenasledovaný od maďarónskych už profesorov a stíhaný od tamojšieho žiactva, uznal som za dobrô: opustiť ešte zavčasu tože gymnázium a presťahovať sa do bystrického ešte behom prvého školského polroku.” Na základe toho môžeme pozorovať, že v čase štúdia na levočskom gymnáziu sa ocitol Ambro Pietor v zložitej situácii, kedy na jednej strane stáli vonkajšie snahy maďarizácie a na druhej strane bolo formujúce sa vnútorné národné cítenie. Pomer medzi maďarizáciou a národným cítením v rámci hlbšieho uvažovania sa mu stal námetom na neskoršiu publicistickú tvorbu.

Študentský život Ambra Pietra na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici odzrkadľuje archívny dokument Príslov k bratom v Slovenskom ,,vzdelávacom spolku” na katolíckom vyššom gymnáziu v Banskej Bystrici zo dňa 5. novembra 1864. Obsah dokumentu spočíval najmä v povzbudení do náročnej práce za povznesenie vzdelanostnej úrovne slovenského národa: ,,dokonalého vzdelania sa vo svojej materčine”. Ambro Pietor rozhodne vystupoval ako odporca rozpínajúcej sa maďarizácie. Aj z toho dôvodu videl práve v slovenskom vzdelávacom spolku účinnú zbraň: ,,aby nás učila, našu vec, našu vlasť, našich predkov, naše mravy a zvyky, jako aj náš kraj, ctiť a vážiť si.” Inšpiráciu čerpal najmä z činnosti štúrovcov ako vodcov národa, ktorú dával za príklad členom vzdelávajúceho spolku. Vo všeobecnosti Ambro Pietor v tomto svojom príslove k členom vzdelávajúceho spolku kládol dôraz primárne na používaniu materinského jazyka, čo vyjadril okrem iného slovami: ,,A nikto pochybovať ani tajiť nebude, ani nemôže, že materinský jazyk poskytuje najvšeobecnejší a najzrozumiteľnejší prostriedok k zdarnému vzdelaniu, šľachteniu a šíreniu obecného dobra a blaha.” Ambro Pietor bol údajne búrlivej povahy a mal časté horlivé výstupy, keď cítil potrebu brániť Slovákov. Martin Čulen sa ho musel neraz pre úradmi zastať, aby celú situáciu upokojil a študent Ambro Pietor nebol vylúčený zo štúdia.

Ambro Pietor ukončil banskobystrické gymnázium maturitou roku 1866. Nasledovalo vysokoškolské štúdium práva v Pešti, vo Viedni a v Prahe, kde pracoval medzi slovenskými študentmi. Hovoril o právach slovenského ľudu. Svedectvo o tom ponúka Preslov za slovenských študujúcich vo Viedni. V priebehu štúdia archívnych dokumentov, osobitne listov, môžeme pozorovať, ako sa tematicky venoval rôznym oblastiam, ktoré sa vzťahovali k príslušnosti k slovenskému národu. V Preslove za študujúcich Slovákov vo Viedni vyzdvihol lásku k národu, resp. hlavné vlastnosti úspešnej práce za práva národa. Samozrejme, vyzdvihol tiež kultúru národa a jej pestovanie: ,,Veď láska je to, čo podnecuje každého k mnohým činom častokrát s nebezpečenstvom života spojeným; lebo nie vysokorodzenosť, nie vysoké postavenie, nie bohatstvo vedie k veľkým a šľachetným skutkom. Je to niečo iného, je to – láska.” Zároveň, ale k tomu dodal: ,,Cit zostane len citom, dokiaľ nedáme mu vonkajšieho výrazu, nie len samým slovom, ale i skutkom!” Tieto dve krátke citované časti z Preslova študujúcich Slovákov vo Viedni neboli len výzvou pre študentov, ktorí študovali mimo územia Slovenska, aby nikdy nezabudli na rodnú zem, ale súčasne boli výzvou aj pre samotného autora textu Ambra Pietra.

V archívnych dokumentoch o Ambrovi Pietrovi nachádzame malú zbierku vlastnoručne napísaných básní, ktoré sa viažu k rôznym stránkam národa: napr. Za Ľudovítom Štúrom, Znášanlivosť, Že vraj z lásky a Vzdychy. Ako príklad z básnickej tvorby Ambra Pietra uvádzame časť jeho básne s názvom Znášanlivosť: ,,Všetkých po kresťansky ľúbiť, Bratskú lásku nevyhubiť, Vzájomne sa podporovať, Dráhu blaha navštevovať, Rozsievať semä svornosti, Neísť von z medzí ľudskosti, Práva cudzie nenapádať, V hmote si moc nezakladať, Abšak blud bludom menovať, Jednu pravdu oslavovať: To je znášanlivosť.” S určitosťou by sme mohli povedať, že práve tieto jednotlivé verše spolu vyjadrujú životné heslo Ambra Pietra.

Počas študentských čias v Prahe mal možnosti porovnávať hospodársku a kultúrnu úroveň oboch slovanských národov – Čechov a Slovákov. V rámci slovanskej spolupráce prechovával k Čechom veľké sympatie a s podobnou odozvou voči nemu sa stretávame aj u Čechov. Dôkazom toho je zaiste archívny dokument adresovaný Čechom, ktorých nazýva ctitelia Husovi. Ambro Pietor chcel prostredníctvom tohto listu upevniť vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi a poukázať na to, že majú k sebe veľmi blízko. Z postavy Jána Husa sa pokúsil v texte vytvoriť akési spojivo v spoločnom boji proti národnostnému útlaku: ,,Čo tu robiť? – Ján Hus privoláva nám velebným hlasom: Slovania! Opášte sa v Duchu svobody, v Duchu svornosti, opášte sa mečom kresťanskosľovanskej ľúbezy, a víťazstvo nás neminie. Budúcnosť naša!” Ambro Pietor svoje národné presvedčenie často dával najavo vo forme listov, ktoré zasielal do každého druhého čísla Pešťbudínskych vedomostí.

Po ukončení vysokoškolských právnických štúdií roku 1870 pracoval chvíľu v redakcii Národných listov v Prahe. V tom istom roku prešiel do redakcie Pešťbudínskych vedomostí a po ich premenovaní na Národné noviny prišiel do Martina. V roku 1874 preberá po Viliamovi Paulíny-Tóthovi zodpovedné redaktorstvo Národných novín. Okrem toho, od roku 1881 po Štefanovi Mikulášovi Ferienčíkovi sa stal zodpovedným redaktorom a vydavateľom novín Národný Hlásnik. Ten redigoval až do svojej smrti.

Ambro Pietor po svojom nástupe do redakcie novín sa venoval viacerým aktuálnym témam. Osobitne sa venoval nevzdelanosti, čo považoval za jednu z príčin úpadku slovenského ľudu. V Peštbudínskych vedomostiach, v Národných novinách i v Národnom Hlásniku sa neustále vracal k problému školského i mimoškolského vzdelávania slovenského ľudu, najmä roľníkov ako dôležitej sociálnej skupiny. Popritom Ambro Pietor ako žiak Martina Čulena veľmi ťažko znášal útoky na slovenské gymnáziá a Maticu slovenskú. Po ich zatvorení hľadal nové možnosti vzdelávania slovenského ľudu. Pozornosť zameral na vyučovací proces v ľudových školách. Svoje stanovisko vyjadril v článku Naše školstvo – škola mnoho učí, ale málo naučí. Ambro Pietor v tomto článku porovnával obsah vzdelávania na školách na vidieku a v mestách. Žiadal, aby obsah vzdelávania bol, pokiaľ je to aspoň trochu možné, prispôsobený životným potrebám prostrediu učiacich sa žiakov.

Po zatvorení Matice slovenskej veľký národnobuditeľský význam pripisoval naďalej spolkovej činnosti všetkých vrstiev Slovákov. Veď sám Ambro Pietor bol zakladateľom Kníhtlačiarskeho a nakladateľského účastinárskeho spolku v Martine, hlavným zakladateľom Živeny ako stúpenec ženského hnutia, gymnázia v Kláštore pod Znievom, Spolku sv. Vojtecha, čestným členom spolku Tatran. Zastával tiež úradné funkcie a stoličného výborníka Turčianskej stolice, mestského výborníka a člena školskej rady mesta Martin, predsedu dozorného výboru Tatra banky a ďalšie mnohé funkcie.

Popri uvedených básňach za tri najvýznamnejšie diela Ambra Pietra môžeme považovať Dejiny písomníctva slovenského, Na ochranu slovenského ľudu, Nápor-Odpor: Ako postupovala maďarizácia v Uhorsku. Dielo Dejiny písomníctva slovenského mali za cieľ podať syntetizujúci prehľad o vývoji slovenského jazyka a literatúry v premenách času. Druhé dielo s názvom Na ochranu slovenského ľudu sa zaoberalo témou alkoholizmu ako škodlivého spoločenského javu. Vrcholom tvorby Ambra Pietra bolo bezpochyby dielo Nápor-odpor, ktoré bolo reakciou na postup maďarizácie. Išlo o historicko-sociologické dielo, ktoré s určitosťou chcelo povedať, že Slováci ako národ majú právo na svojom území slobodne sa rozvíjať kultúrne aj vzdelanostne. Sám Amro Pietor prostredníctvom načrtnutého historického prehľadu sa pohyboval medzi dvoma protichodnými pólmi – podporujúce a odmietajúce maďarizáciu. Pomerne podrobne analyzoval rôzne vládne nariadenia, opozičné stanoviská národných buditeľov, t. j. postup oboch strán. Na záver knihy, zoberúc do úvahy všetky dobové spoločenské okolnosti, dospel k jednoznačnému záveru: ,,Nápor je silný, no niet obavy: čo je hnilé, odpadne, ale ľud náš, táto hradba národa nášho, ten zostane nenarušený; žiaľ, že vo všeobecnom pokroku na istý čas zaostane.”

Rozpínajúca sa maďarizácia chcela jednoznačne umlčať všetky prejavy národného cítenia Slovákov. Národné noviny, ktorých zodpovedným redaktorom bol Ambro Pietor boli vážnym tŕňom v oku stúpencov maďarizácie. Preto hľadali všemožnú zámienku, ako aspoň na čas umlčať Ambra Pietra. Vhodná situácia nastala po uverejnení dvoch článkov, ktoré sa vyslovili proti maďarizácii. Súd uznal Ambra Pietra ako zodpovedného redaktora Národných novín za vinného. Na základe toho dostal trest osem mesiacov väzenia a 600 zlatých pokuty. 12. decembra 1898 nastúpil na odpykanie trestu vo väznici v meste Vacov. Ambro Pietor podrobne opísal v zápiskoch život vo väzení, ktoré nazval Z môjho väzenia. Boli vydávané na pokračovanie v piatich číslach júnového vydania Národných novín roku 1899.

Z väzenia sa vrátil 10. júna 1899 s podlomeným zdravím. Jeho ďalší život bol poznamenaný finančnými ťažkosťami a ťažkou chorobou, ktorá ukončila jeho mimoriadne plodný život 3. decembra 1906 vo veku 64 rokov. V živote Ambra Pietra nezohrávala kľúčovú úlohu len práca, ale aj rodina. So svojou manželkou Zuzanou Pietrovou, rod. Kašovicovou mal päť synov: Miloša, Vladimíra, Ivana, Igora a Pavla. Viacerí z nich sa po vzore svojho otca spoločensky angažovali.

Napriek tomu, že Ambro Pietor nie je až takou známou osobnosťou, ako iní národní dejatelia, bol a stále je v mnohom inšpirujúcou postavou našich národných dejín, pretože svojím životným príbehom aj dnes s odstupom času vyzýva k neustálemu pestovaniu kultúrneho a národného života Slovákov.

Mgr. Jaroslav Durec, PhD.

Slovenský historický ústav MS

2023-10-25T09:11:53+00:0017 októbra 2023 |Osobnosti slovenských dejín|
X