Pohronský slávik Andrej Sládkovič bol rodený básnik. Pre poetické impresie nepotreboval dlhé školenie a ani hľadanie námetov a inšpirácie. Keď sa ho zmocnil silnejší cit, nevznikla z toho báseň, ale hneď celá skladba. Také „silné chvíle“ mal tri a z nich vzišli tri skladby: Sôvety v rodine Dušanovej, Marína a Detvan, ktoré tvoril po krátkej príprave. Prvú koncipoval počas štúdia na univerzite v nemeckom meste Halle, kde si utváral svetonázor; druhá zvečňuje jeho ľúbosť, ktorá mu otvorila zmysel pre krásu, lásku a mladosť; tretia je oslavou slovenského človeka, ľudu i krajiny. Šťastným lyrikom bol aj preto, že mal dar tešiť sa zo života, že vedel byť vďačný za krásu, čo jeho citlivé zmysly objavovali.
Andrej Sládkovič počas života nielen písal verše, ktorými sa zapísal zlatými písmenami do dejín slovenskej literatúry, ale bol aj verejne činný. A tak ho v trojjedinosti možno vnímať ako básnika, evanjelického kňaza a matičiara. Aj keď 150 výročie si pripomíname v súvislosti s jeho úmrtím, predsa sa žiada pripomenúť predovšetkým jeho životnú púť, v ktorej podľa literárneho historika Cyrila Krausa „je všeličo zakódované“, čo treba nielen ‚dešifrovvať‘, ale najmä pochopiť a vnikať do tajov básnikovej osobnosti“ (1980). Veď jeho „próza života“ zanechala svoje stopy nielen v „krásnych z duše slovenskej pochádzajúcich a do duší slovenských hlboko siahajúcich básňach“ (Jozef Viktorin, 1857), ale aj vo verejnom účinkovaní.
V poznaní/poznávaní Andreja Sládkoviča sa nachádzajú aj menej známe, resp. nie tak často pripomínajúce udalosti späté aj s básnickou tvorbou. Slovenská kultúrna verejnosť menej vie, resp. takmer vôbec o Sládkovičovom pôsobení v podpolianskej Hrochoti, kde ho 23. mája 1847 povolali za evanjelického farára: „Zápis konventu držaného v Neděli svatodušní t. j. 23-ho Máje 1847: … v místním konvente tomto za řádného kněze Cirkve naší Evanjelické Hrochoťské p. Ondrej Braxatoris Úradu knězského kandidát jednohlasně vyvolen jest.“ Jeho životopisec Ľudovít Grossmann v Nákrese života k hrochotskému pôsobeniu poznamenal: „Ako prospešné bolo pre nášho Sládkovičovho ducha, že sa na niekoľko rokov v Hrochoti pobavil. Tu mal príležitosť poznať a vžiť sa do pôvodnej a prirodzenej povahy a rýdzosti slovenského ľudu…“ Dovtedy pomerne pokojný život vystriedali v romanticky krásnom, ale, žiaľ, zaostalom prostredí nástojčivé problémy a starosti. Postavený pred nové úlohy prestal lietať „nad svety v jasnom éteru“, ale žil v opravdivej „próze života“. Čoskoro starosť o cirkev a mladú rodinu vystriedali závažnejšie udalosti veľkého spoločenského dosahu: boli to revolučné udalosti roku 1848, na ktoré Sládkovič ako jeden z prvých zareagoval básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Revolučné roky 1848/49 mu priniesli veľa duševného utrpenia. Maďarskí gardisti ho spolu s jeho priateľom miestnym učiteľom Samuelom Šolcom považovali za nebezpečného a skoro zaplatili životom, keď ich ozbrojená skupina odvliekla do hrochotského mlyna pod hrozbou odsúdenia na smrť.
V priebehu 60. rokov bral na seba úlohu slúžiť ako básnik kultúrnym úsiliam a politickým potrebám národného hnutia. Veľká časť jeho lyrickej tvorby z tohto obdobia vznikla na základe vonkajších, tzv. príležitostných impulzov. Jedným z výsledkov bol národný epos Svätomartiniáda (1861), ktorý vznikol nielen na základe verejnej objednávky – reakcia na Memorandové zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine –, ale aj na základe básnikovej potreby básnicky spracovať významnú udalosť v živote slovenského národa. Podľa Jaroslava Vlčka sa Sládkovič tu prejavil „nielen ako dobrý pozorovateľ, neobyčajne nadaný lyrik, ale i jasná hlava a majster rodného slova“. Jeho Svätomartiniáda nie je iba básnickou reportážou o memorandovom zhromaždení, lebo Sládkovič toto vecné „spravodajské“ jadro básne zasadil do bohato rozvinutého rámca národnej mytológie, kde s využitím mytologických prvkov rozličnej proveniencie – rímskej, kresťanskej, veľkomoravskej – usiloval sa vytvoriť víziu historickej kontinuity a významnosti memorandového zhromaždenia. Báseň sa takto stala zmesou alegórie a reportáže a opisovaná konkrétna udalosť sa povyšuje z polohy politickej akcie do sféry básnickej vízie. Sládkovič tak pri spĺňaní úlohy „príležitostného spravodajcu“ nezaprel v sebe básnika.
Na pamiatku trojstého výročia hrdinského boja a smrti Zrínskeho vo vojne s Turkami napísal oslavnú báseň Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti (1866). Na oslavu Šubiča Zrínskeho Matica slovenská vydala obsiahly Pamätník Matice slovenskej ku tristoročnej oslave Mikuláša Šubiča Zrínskeho, konanej na Slovensku, do ktorého bola zaradená aj uvedená Sládkovičova oslavná báseň. Niekoľko básní venoval aj národným činiteľom. Napríklad vzletnými básňami zhodnotil význam Štefana Moysesa a Karola Kuzmányho.
Osobne sa zúčastnil na ustanovujúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej 4. augusta 1863 a stal sa jej zakladajúcim členom. Pri tejto príležitosti napísal oslavnú báseň Pamiatka pre deň 4. augusta. Aktívne sa zapojil do matičnej činnosti. Napríklad na žiadosť Matice pripravil kompletné dokumenty memorandového zhromaždenia. Bol aj členom komisie, ktorá zostavila návrh na zriadenie vedeckých výborov a 4. augusta 1868 ho predložila na zasadnutie výboru MS, ktorý s ním súhlasil a bol zverejnený tlačou pod názvom Návod pre vedecké odbory Matice slovenskej. Andrej Sládkovič sa stal členom literárneho odboru. Posudzoval viaceré texty na vydanie, čím prispel k rozvinutiu literárnej kritiky. Napríklad posudzoval Grajchmanovú jednoaktovku Romanca (1867) alebo divadelnú hru Jána Palárika Samozvanec. Pre zaujímavosť si priblížme niekoľko myšlienok z posudku „pojednania“ G. Lojku-Tisovského O básnictve z 10. januára 1868:
„O poézii nemožno hovoriť bez poťahu k obom nižším vrstvám tvorivých umení, totiž k plastike (staviteľstvo, sochárstvo, maľba) a k hudbe. Len z pomeru tohoto dá vylúštiť sa forma krásy tá, ktorá mocou slova uchvacuje duše – nie k presvedčeniu (oratorika) alebo k známosti (dejepisectvo) – ale v opojné a snivé dobrecítenie sa. – Ani nedá sa vniknúť do svätyne poézie, aby nepoprechodil sa oddielmi, kde visia blahozvonné varytá (lyrika), – kde vojevodia mohutné postavy proti osudom (epos) a kde, konečne, osudy zahrávajú pestrými skupeninami smrteľníkov (dráma). – Za tým, ako za vnútorným obsahom, podstatou poézie, prichodí uvažovať nástroje výrazu a zdelenia, totiž slovo a konečne individuálnosť (talent, dar, rozmery a pomery) básnikove.
Medzitým, inšie je „poézia“ sťa život prúdiaci sa útrobami básnikovými a z neho von do bližších-ďalších sfér okolia jeho, v istých určitých, pekných formách – a inšie „ars poetica“ sťa lekcie pre tých, čo učia sa veršovať.
Všetko to žiada času a priestoru.“
Sládkovič bol vlastenec – spájal slovenské so slovanským a všeľudským, s ideálmi dobra a pravdy, krásy a lásky. Aj on viedol v sebe spor srdca a sveta, túžil a sníval, a jednako bol básnikom činu: Či snáď víťazstvo chceme bez boja? / Či chceme pokoj bez nepokoja? / Či bez zásluhy pochvaly? Pre súčasnosť je mimoriadne aktuálny Sládkovičov postoj k všetkým, s ktorými nesúhlasil. Ako uvádza Ľudovít Grossmann: „Sládkovič bol síce neohrozeným bojovníkom za pravdu, ale bojoval len proti zásadám, a nie proti osobám, a keď ich napádal, napádal len práva v pochybnosť uvádzajúce a šliapajúce zámery, a nie osoby.“
Neoplýval hmotnými statkami, ale oplýval bohatstvom citu a ducha, myšlienok a nadšenia. V čase svojej choroby Andrej Sládkovič napísal tetke Málke Hoičovej okrem iného i toto: „Ja sa dobre mám. Chýbajú mi len maličkosti: zdravie a peniaze. Menujem to maličkosťami, lebo čo človek stratiť môže, to všetko je maličkosť. Len to, čo večne trvá, je veľké a vzácne“. Aj Dielo Andreja Sládkoviča zostalo, lebo je veľké a vzácne, a to aj jeho účinkovanie vo verejnom živote, osobitne v činnosti Matice slovenskej.
Po Sládkovičovom úmrtí to na najbližšom valnom zhromaždení Matice slovenskej 7. augusta 1872 v prejave Ján Francisci povedal: „U Teba každé slovo nová myšlienka, nový cit, nový obraz – a každá myšlienka, každý cit, každý obraz, nový obrat, nová hudba slova, jazyka, a to všetko v prísne vymeraných pomeroch, v tak harmonických súzvukoch, že sa človek nazdá, že v tom svojvoľne prúdiacom sa potoku každá vlnka je kružidlom vymeraná, že z tej harmónie reči každý tón je Tebou a pre Teba schválne stvorený… Tvoja láska nezachodí sa ani slasťou, ani zármutkom, ale obživuje; hromy Tvojho hnevu bijú, ale nepárajú…“
Pri spomienke na výročie Sládkovičovho odchodu do večnosti si pripomeňme, čo bolo napísané v časopise Orol o pohrebe:
„Nad hrobom liturgoval p. Ján Fuchs, farár zo Slovenskej Ľupče. Po speve nábožnom zavznel trúchlospev b. bystrického spevokolu – a dojímavo rozliehal sa stráňou hrobitova kráľovčanského – ta dol pohronskou dolinou, lúdiac slzy smútku v oku každom. Za spevom tým pristúpil k hrobu náš pevec Ján Botto – v ruke so spismi zvečnelého – a preriekol:
Oj, nežiali, Ondrejko, žes` zostal sám, jediný –
veď budú k Tebe chodiť družice Maríny;
ej, budú k Tebe chodiť zvečera i zrána
druhovia verní Tvojho švárneho Detvana.
I kvietím mohylôčku Tvoju Ti obsypú
i posadia nad hlavu slovenskú Ti lipu.
Jak sladko že Ti padne večný sen pokoja,
keď nablízku stáť bude verná detva Tvoja!
A raz, dá to Boh dobrý, svitne aj ten deň tretí:
v Panteón Slávy zberú slávnych si otcov deti:
tu vzkriesený v národe začneš svoj život nový
a on hovoriť bude sladkými Tvojimi slovy!
JÚLIUS LOMENČÍK
