40 ROKOV OD ODCHODU NÁRODNÉHO UMELCA JÁNA SMREKA
Autor:
PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
„Krížom slamy nepreložiť je – smrť. Pravý život však je tvorba a ustavičné stupňované úsilie.“
– Ján Smrek
December 2022 prináša celý rad výročí narodení a úmrtí významných osobností (Bjornson, Clementis, Országh, Krčméry, Sokol, Daxner). Pred štyridsiatimi rokmi odišiel vitalista Ján Čietek Smrek (* 16. december 1898, Zemianske Lieskové – † 8. december 1982, Bratislava). Slovenský literárny ústav Matice slovenskej nezabúda ani na jedného z vôbec najkreatívnejších a najinšpiratívnejších básnikov slovenského 20. storočia. „Smrek bol oslavovateľ lásky a radosti, bratstva a družnosti ľudí i prírody vo všetkých jej prejavoch, vyznávačom krásy vo všetkých jej tvaroch a premenách,“ píše o Smrekovi literárny historik Milan Pišút. Prínos Jána Smreka vyzdvihuje – vo svojej novej knihe Príbeh kníhkupca – aj slovenský filozof, spisovateľ a literárny kritik Dalimír Hajko: „Ján Smrek svojím vitalizmom poznačil celé jedno obdobie vývinu slovenskej poézie a stal sa najčítanejším a najprekladanejším slovenským básnikom.“ Bol to nielen vynikajúci poet, ale aj významný vydavateľ časopisu Elán, editor legendárnej Edície mladých slovenských autorov vydávanej v pražskom nakladateľstve Leopolda Mazáča, neúnavný propagátor slovenskej literatúry, ako aj vynikajúci prekladateľ Villona, Puškina, Tuwima či Petőfiho. V neposlednom rade ide o prekladateľa Puškinovej knihy Ruslan a Ľudmila a Veľkého testamentu Françoisa Villona. Ján Smrek je už 40 rokov mŕtvy, no jeho poézia urobila ho nesmrteľným. Zbierky Cválajúce dni, Božské uzly, Iba oči, Básnik a žena, no predovšetkým legendárna báseň Bacardi (špeciálne v interpretácii M. Geišberga) tohto básnika zapísala zlatými písmenami do dejín slovenskej literatúry.
VEČNÝ OPTIMISTA V ŽIVOTE PLNOM STRÁDANIA
„Zápasiť treba. Neujsť nikdy z boja.
Nebáť sa rán, že sa snáď nezahoja.
Nepatriť nikdy medzi neveriacich…“
(Básnik a žena)
Tieto úvodné slová zdobia pamätnú tabuľu Jána Smreka, ktorá bola osadená pri príležitosti 90. výročia narodenia tohto národného umelca, poeta, prekladateľa, novinára a kultúrneho pracovníka. Slová, ktoré charakterizujú jeho životný postoj spojený s tzv. vitalizmom. Akýmsi poetickým manifestom, ktorým sa k tomuto smeru prihlásil je jeho báseň Dnes milujem svoj deň:
„Dnes milujem svoj Deň. Noc miloval som včera: tak láskal som ju, v rukách sa mi chvela a sľubovala sen. Dnes objímam sa s Ránom – a kým mi v oči hľadí, sa tážem ho, či idú ešte ľady života oceánom?“
Vitalizmus vychádzal z myšlienok filozofa Bergsona – životodarná energia, aktivita, elán, úsilie byť stále aktívny. Nie je náhodou, že Smrekov časopis (jeden z najlepších časopisov slovenskej kultúry 20. storočia, ktorý zjednocoval slovenský kultúrny život) niesol práve názov Elán.
Pôsobivú prednášku o živote Jána Smreka pripravila pred štyrmi rokmi Monika Kapráliková pre projekt TEDX. „Predstavte si, že máte 17 rokov a zomrela vám vaša staršia sestra. Máte síce ešte ďalších dvoch súrodencov, no tých moc nevídate, pretože sú z domu preč, v službe. Ďalších desiatich ste nikdy ani nepoznali. Zomreli dávno pred vašim narodením. Vlastne ani vaše meno nie je celkom vaše, len sa vám ušlo 10 rokov po smrti rovnomenného brata. Spomienky na otca máte hmlisté, nakoľko ste mali 3 keď zomrel a mama má 51 rokov a nevie čo si s vami počať. Je sama chorľavá a odkázaná na pomoc druhých a tak vás v dobrej viere pošle do novozriadeného modranského sirotinca a podpíše osvedčenie, v ktorom sa vzdá rodičovských práv…“ uvádza svoju prednášku o Smrekovi Kapráliková. Takto začína príbeh jedného z najväčší poetov 20. storočia.
Ján Čietek, ktorý sa preslávil pod pseudonymom Ján Smrek sa narodil 16. decembra v Zemianskom Lieskovom do rodiny maloroľníka. Vzdelanie získal v ľudovej škole Kochanovce, neskôr sa stal chovancom evanjelického sirotinca v Modre (otec mu zomrel a matka ho dala do sirotinca). Zaujímavosťou je, že na jedinej fotke z detstva je spolu s budúcim davistom Danielom Okálim. Ujal sa ho evanjelický farár, ďalšia osobnosť slovenskej národnej kultúry SAMUEL ZOCH (priateľ osobností ako Štefan Krčméry, Martin Rázus, Matúš Dula, Milan Hodža). Zaučil sa za obchodníckeho pomocníka, avšak medzitým prišla Prvá svetová vojna, ktorá narušila jeho plány. Dostal sa na front ako vojak rakúsko-uhorskej armády na palestínsky front, kde ochorel na maláriu.
VYZNÁVAČ ŽENSKEJ KRÁSY
„Hľa, všetko pokrýva sneh rúškom zimy; ženy a panny svieže, rudolíce
sa vyrojili hlučné na ulice; ja hľadám jednu medzi tisícimi…“
(Básnik a žena)
Ján Smrek študoval v modranskom učiteľskom ústave, neskôr na Evanjelickej bohosloveckej fakulte, avšak štúdium nedokončil a dal sa na novinárčinu, pričom neskôr pracoval ako obchodník. Prvé literárne pokusy započal už počas stredoškolských štúdií a prvé diela publikoval v Slovenskom denníku a Národných novinách. Neskôr publikoval v Živene, Slovenských pohľadoch, Zlatej Prahe, Evanjelickom poslovi spod Tatier, Cirkevných listoch a ďalších periodikách. Smrekova tvorba je špecifická jednoduchosťou a melodickosťou, a predovšetkým optimizmom, vitalizmom. Iste, stredobodom jeho pozornosti sú ženy. Eduard Chmelár o Smrekovi v tomto kontexte pôsobivo píše:
„Keď kultúrny svet pred dvadsiatimi rokmi oslavoval Smrekovu storočnicu, jeho výročie zaradili do kalendára najvýznamnejších udalostí UNESCO. Smrek bol skutočný „poeta natus“, veršoval tak ľahučko, že mu závideli aj jeho rovnako talentovaní kolegovia a v bratislavskej spoločnosti bol hviezdou. Laco Novomeský o ňom napísal, že jeho básne mali taký úspech, že ich vedeli naspamäť aj tunajšie prostitútky v dnes už zbúranej štvrti Vydrica. … Ženy boli pre Smreka mimoriadne dôležité inšpirátorky a múzy. Na ich počesť dokázal skladať improvizované verše na počkanie. Hoci bol miláčikom ženského publika, mal komplexy zo svojho výzoru a ženám sa neprihováral. Niekedy im bol len dosť podivínsky v pätách pri prechádzkach po bratislavskom korze. Takto sa zrodila aj jedna z najvýznamnejších ľúbostných skladieb 20. storočia, kultový poetický rozhovor Básnik a žena. V jeden zasnežený večer v januári 1923 sa Ján Smrek rozlúčil so svojím kamarátom Milom Urbanom v kaviarni Reduta (kde tento mladík začal koncipovať svoj román Živý bič) a vykročil ulicou osvetlenou plynovými lampami okolo hotela Carlton smerom k Michalskej bráne. Na korze ho upútala pružná a dobre tvarovaná ženská postava kráčajúca pred ním. Kráčala pomaly a v Smrekovi okamžite prebudila básnickú inšpiráciu. Rýchlo vytiahol zápisník a kráčajúc rovnako pomaly za ňou písal verše ako v tranze. Nevidel a ani sa jej nechcel pozrieť do tváre, pretože sa bál sklamania. Keď zastala, zastal aj on. Keď prešla okolo kaviarne Štefánka, Smrek vpálil dnu, objednal si kuraciu polievku s hráškom a písal až do neskorej noci, kedy dielo dokončil. Za jediný večer.“
Podľa Smreka je zmyslom poézie vyvolávať pocity krásy a harmónie. Poézia by podľa neho mala byť citová a muzikálna. Okrem iného taktiež spolupracoval so skladateľom Jánom Cikkerom. Aj Fric Kafenda skomponoval na slová básnika cyklus piesní a inšpiroval tiež Eugena Suchoňa, Andreja Očenáša, Ota Ferenczyho, Alfréda Zemanovského a mnohých ďalších.
PRELOŽIL SLOVÁKOM KLENOTY SVETOVEJ LITERATÚRY
Nemenej významný je jeho prínos pre slovenské preklady svetovej literárnej klasiky. Smrek prekladal z maďarčiny (Endre Ady, Attila József, Sándor Petőfi), francúzštiny (Villon, Pierre Corneille), ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), poľštiny (Julian Tuwim) a turečtiny (Nazim Hikmet). Vďaka prekladom maďarských básnikov je uznávaný dokonca aj v Maďarsku (J. D. Juhász píše, že „Maďari mu vďačia za to, že interpretoval maďarskú poéziu v slovenskom jazyku…“). Od Maďarov získal zlatú medailu maďarského PEN klubu.
Zastavme sa však ešte pri preklade prvého prekliateho básnika Villona. Balada na záver Veľkého testamentu v Smrekovom preklade znie nasledovne:
„Tu končí testament i trud pre chudáčika, pre Villona. Prídite priatelia i ľud, na pohreb po zaznení zvona. V červenom ornáte sa koná, bo umrel ako lásky martýr. Pri vlastných guľkách sľub ten konal, prv než si v pekle zjednal kvartír. Čo o tom vraví, nie je blud, veď všetky ženské, bez zákona, tak hnávali ho – boh ich súď! – že odtiaľto do Roussillona pri každom kre a húští stonal, na každom plote gate stratil. Bol bez kutne i pantalóna, prv než si v pekle zjednal kvartír. A keď si preňho prišla Smrť – jediná milosrdná ona – handry mu kryli biednu hruď, nič iné nemal – bol jak tôňa. Bodali ho jak osy koňa, keď s láskami chcel ešte žarty. Túžbami umorený skonal, prv než si v pekle zjednal kvartír. Čo spravil, keď už hlinu voňal? Veľký džbán pritisol si na rty a pustil v krk glg morillona. Prv než si v pekle zjednal kvartír.“
Smrek priam dokonale pochopil Villonov zmysel pre seba-iróniu, tragikomickú pózu, ale aj sociálny motív vylúčeného a spoločnosťou nenávideného rebela. Tragické sa tu snúbi s komickým.
Smrek prekladal aj Puškinovu rozprávku Ruslan a Ľudmila a urobil to opätovne s vlastným rukopisom:
„Ak niekto, vášňou posadnutý, na márnu lásku plytvá cit, ten, priatelia, má život krutý, no i tak oddá sa mu žiť. … Vie každý pravdy milovník i na dne srdca čítajúci a poznajúci ženský zvyk, že keď raz žena, aj keď v srdci smútok má, v zúfalstvo keď padla, sa čo len kradmo, cez hmlu sĺz zabudne pozrieť do zrkadla –tak jej žiaľ nie je na žart už.“
HORLIVÝ PROPAGÁTOR SLOVENSKEJ LITERATÚRY
„Dnes – ako Noe z bárky – vešiam do diaľky svoje oči hladné:
kedy už verný holub šťastia priletí a mne na dlaň sadne.“
(Cválajúce dni)
V 20. rokoch pôsobil v redakcii Slovenského denníka, Národných novinách a neskôr v pražskom Mazáčovom nakladateľstve, kde redigoval Edíciu mladých slovenských autorov, čím sa výrazným spôsobom zaslúžil aj o propagáciu modernej slovenskej poézie v českej časti Československa. Práve tu Ján Smrek nadviazal intenzívnu spoluprácu aj s autormi DAVu. Profesor Dalimír Hajko v tomto kontexte píše, že Smrek sa spolu s Mazáčom zaslúžili o vydávanie modernej slovenskej poézie v Prahe, a taktiež o jej uvádzanie do každodenného života našej kultúry: „…treba ešte prirátať Jána Smreka (mal vtedy čosi cez tridsať rokov), ktorý sa s Mazáčom zoznámil v roku 1924. Práve Smrek organizačným a podnikateľským zámerom mladých mužov vdýchol dušu prítomnú v krásnej literatúre a zaslúžil sa o ich konečnú realizáciu vo sfére vtedajšieho kultúrneho života. Slovenskej literatúre dal nečakaný, ale silný impulz, z ktorého žila ešte dlhé roky. … Ľudia, ktorí sa zhromaždili okolo Mazáča a Smreka, vedome a programovo zohrávali úlohu tmeliaceho prvku, nárazníkovej kultúrnej zóny, boli to nenápadní hľadači syntézy, objavovatelia nových možností spolupráce. … “ (z Hajkovej knihy Príbeh kníhkupca). Sám Ján Smrek prehlásil, že volí radšej tuhé zaspávanie od vyčerpania, než ťažké zaspávanie vo vedomí, že človek málo žil a málo vykonal. Smrek vykonal obrovský kus práce pre slovenskú kultúrnu stavbu. Začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý sa mu podarilo presadiť ako hlavný časopis Spolku slovenských spisovateľov a predovšetkým integroval slovenskú kultúrnu scénu. Založil Komornú knižnicu Elánu, ktorú viedol aj po prevzatí nakladateľstva Slovenský spisovateľ.
POCTA POETOVI
„Až umriem raz, nech je to v máji, keď kvitne biely orgován.
Bo dnes som videl veniec – krásny! – niesli ho, dvere dokorán,
a mňa ten veniec očaroval: vznešený biely velikán,
v ňom orgován len samý biely a pri ňom biely tulipán!“
(Všetko biele)
Po vojne Smrek pracoval ako prednosta kultúrneho odboru na Povereníctve informácií a ako básnik sa neskôr dostáva do nemilosti. Poézia, ktorú v tom čase nepublikoval, vyšla až v roku 1993. Zomiera 8. decembra 1982 v Bratislave a pochovaný je na Národnom cintoríne.
Smrek bol zaradený do kalendára najvýznamnejších osobností UNESCO. Získal niekoľko ocenení: Štátnu cenu, Krajinskú cenu, Štátnu cenu K. Gottwalda, Rad práce a napokon získal titul národný umelec.
Rodáci mu pri príležitosti 90. výročia nedožitých narodenín odhalili pamätnú tabuľu na obecnom úrad Melčice-Lieskové. O desať rokov neskôr bol odhalený pamätník v parku Melčice-Lieskové a taktiež sa na jeho počesť konal v Bratislave 18. svetový kongres básnikov (zišlo sa tu viac než 150 zahraničných a slovenských básnikov). T. Tranströmerovi zo Švédska (Nobelova cena za literatúru, 2011) udelila medzinárodná porota kongresu Cenu Jána Smreka (cenu od roku 2000 udeľujú každoročne počas Festivalu Jána Smreka v Bratislave). Medzi 1. a 16. decembrom 2022 usporiadalo v Melčiciach (kde sa nachádza aj pamätná izba tohto poeta) Trenčianske osvetové stredisko výstavu Cválajúce dni Jána Smreka. Výstavu navštívil náš matičný kolega Jozef Schwarz, ktorý pripravuje reportáž.
Ak Slováci majú čo ponúknuť svetu v oblasti kultúry, tak sú to jednoznačne excelentní poeti akými boli Ján Smrek, ale aj Ivan Krasko, Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský, Rudolf Dilong či Vladimír Roy. Dielo Jána Smreka by si samozrejme zaslúžilo podrobnú štúdiu, no úlohou tohto článku je najmä pripomenutie tohto veľkého básnika aj na stránkach Matice slovenskej za Slovenský literárny ústav.
Lukáš Perný
