Americkí Slováci a ich boj za samostatnosť Slovenska
Autorka: prof. PhDr. Marta Dobrotková, CSc., Historický odbor MS
„Každý národ má prirodzené právo na vlastný štát, pretože iba spoločným pričinením v národnom štáte a starostlivosťou národného štátu dosiahne charakter národa plný rozvoj a rozkvet.“ Tieto slová napísal roku 1886 Siegfried Brie v známom diele Theorie der Staatenverbindungen.[1] Aj T. G. Masaryk v rokoch prvej svetovej vojny, keď žiadal rozbitie Rakúsko – Uhorska a usiloval sa získať pre český národ štátnu samostatnosť, používal tie isté argumenty.[2] Je preto prirodzené, že aj slovenský národ sa usiloval o svoju vlastnú štátnosť, i keď cesta ku nej bola pomerne dlhá a zložitá.
Na prelome 19. a 20. storočia za Slovákov žijúcich v Uhorsku čoraz viac hovorili a do politického, hospodárskeho a kultúrneho života na Slovensku, aj keď väčšinou nepriamo, zasahovali lepšie organizovaní Slováci v Amerike. Táto významná úloha amerických Slovákov pre život svojho materského národa bola pochopiteľná, pretože v podmienkach vyspelejšieho spoločenského systému a demokratických slobôd sa rýchle dostávali na pozície vysokého uvedomenia národnej samostatnosti. Zásluhou ich politickej aktivity navodili z vlastných duchovných a hmotných zdrojov situáciu, ktorá presviedčala Slovákov v starej vlasti o neprirodzenosti zániku národa, aj keď sa maďarské vládnuce kruhy snažili o opak.[3]
Slováci v Amerike už roku 1893 nadväzujú na zlikvidovanú Maticu slovenskú a zakladajú Maticu slovenskú v Amerike, ktorej programom mala byť podpora slovenských národných záujmov v Uhorsku, ako aj slovenského života v USA. Matičná myšlienka však na americkej pôde nenašla vhodnú pôdu, dochádzalo k rôznym sporom a nedorozumeniam. Preto roku 1897 na schôdzke slovenských novinárov v Clevelande prijali záväzok, že budú postupovať spoločne v obrane záujmov slovenského národa. Vyhlásenie podpísali Štefan Furdek, Peter V. Rovnianek, Anton Bielek, Ján Spevák, Jozef Murgaš, Gustáv Maršall–Petrovský, Ján Wolf a Matúš Jankola.[4] V tomto duchu koncom roku 1899 poslali maďarskej vláde petíciu, v ktorej uviedli všetky slovenské krivdy, porovnali slovenský život v Amerike a v Uhorsku a ráznym spôsobom žiadali maďarskú vládu, aby prestala prenasledovať Slovákov a poskytla im všetky práva, ktoré im patria.[5] Maďarská vláda na petíciu neodpovedala, ale slovenský život v Amerike ju začal viac zaujímať. Americkí Slováci pochopili, že zo slovenskej otázky je potrebné urobiť otázku nielen európsku, ale i svetovú. Vhodná príležitosť, aby informovali nielen USA, ale celú svetovú verejnosť o nerovnoprávnom postavení Slovákov v Uhorsku, sa naskytla pri príležitosti návštevy grófa Alberta Aponiho v Spojených štátoch amerických v septembri roku 1904. Americkí Slováci vydali v niekoľkých svetových jazykoch Memorandum. Adresovali ho grófovi Aponimu a uhorským členom interparlamentárneho kongresu[6], ktorý sa konal v meste St. Louis. Memorandum sa dostalo do rúk mnohých vplyvných amerických novinárov a každého člena interparlamentárnej únie. Na 34 stranách americkí Slováci stručne opísali stav života Slovákov v Uhorsku vrátane informácií o zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií, odvážaní slovenských detí na Dolnú zem, zatváraní slovenských vlastencov za prejavy slovenského národného života, prenasledovaní slovenských študentov, o volebných prechmatoch. Pamätný spis podpísali predstavitelia slovenských spolkov a hlavní redaktori slovenských novín Peter Rovnianek, Štefan Furdek, Juraj Onda, Ján Pankuch, Anton Š. Ambrose, Karol Rehák, Pavel Harbula, Andrej Lupčo, Pavel J. Žatkovič, Michal Juhás a Edmund Ujfalussy.[7] Pamätný spis mal veľký ohlas v americkej tlači, ale väčší v slovenskom živote. Čím viac boli Slováci vo svojej vlasti utláčaní, tým intenzívnejšie protesty sa ozývali z Ameriky.[8]
Na jeseň roku 1906 prišiel zo Slovenska do Ameriky Anton Bielek. Na schôdzke slovenských novinárov opísal ťažkú situáciu v domovine a na zasadnutí rozhodli, že v 7 najväčších slovenských kolóniách usporiadajú verejné zhromaždenia s anglicko–slovenským programom. Indignačné zhromaždenia vyjadrovali veľké rozhorčenie nad postupom maďarskej vládnucej moci. Na čelo celej akcie sa postavil Š. Furdek a sám sa zaviazal uskutočniť prvé zhromaždenie v mieste svojho pôsobiska v Clevelande.[9] Dusná atmosféra na Slovensku najmä na prelome rokov 1906 – 1907 ešte viac zintenzívnila činnosť amerických Slovákov.
Na pozvanie Štefana Furdeka sa 4. apríla 1907 v Pittsburghu stretli predstavitelia slovenskej tlače a dohodli sa, že zúfalá situácia slovenského národa doma si vyžaduje, aby sa odložili osobné a spolkové spory a aby všetci jednotne pomáhali „svojim doma„. Schôdza novinárov sa uskutočnila v Českej národnej sieni. Prvú katolícku jednotu, Národný slovenský spolok a Evanjelickú slovenskú jednotu na nej zastupovali: Anton S. Ambrose, Albert Mamatey, Ján A. Ferienčík, Štefan Straka, Viliam Vokolek, Anton Polák, Jozef Joščák, A. J. Katchmar, Jozef Gimeský, Ján Pirhalla, Pavel Harbuľa, dr. A. J. Korchňák. [10]Novinárov na schôdzi zastupovali: Štefan Furdek, Jozef Hušek, Anton Bielek, rev. C. L. Orbach, J.E. Chudatšik, Gustáv Maršall- Petrovský, Karol Štiasny, Milan Getting, Ján Pankuch, rev. Teodor Bálent, Peter V. Rovnianek, Ján Kadlečík, Ľudovít Tomka, G. A. Tvrdý a Ignác Gessay.[11] Na schôdzke zvolili päťčlenný výbor,[12] ktorý sa potom doplnil zástupcami organizácií. Tento výbor vypracoval stanovy budúcej organizácie, ktorá mala nahradiť Maticu slovenskú v Amerike a všetky iné pokusy.[13] Rozhodlo sa, že nová organizácia nebude podpornou organizáciou, ale jej hlavnou náplňou bude starostlivosť a podpora slovenského politického a kultúrneho života Uhorsku a až na druhom mieste starostlivosť o slovenský kultúrny a politický život Slovákov v Amerike.[14] Ustanovujúca schôdza novej organizácie, ktorú pomenovali Národným kongresom bola určená na 26. mája 1907 v Clevelande, Ohio. Približne 10 000 Slovákov – zástupcov organizácií, spolkov, novín, časopisov, miest a mestečiek prišlo na kongres organizácie, ktorú po prečítaní a schválení stanov nazvali Slovenská liga v Amerike. Prostriedky pre Slovenskú ligu sa získavali len z dobrovoľných darov od spolkov a jednotlivcov, zo zbierok a z výťažkov za vydané národné medaily a kolky. Za predsedu Slovenskej ligy v Amerike bol zvolený Štefan Furdek, podpredsedami sa stali predsedovia jednotlivých slovenských organizácií. Do prvého výboru zvolili osobnosti ako Albert Mamatey, katolícky kňaz Ján Porubský, hudobný skladateľ dr. Miloslav Francisci a novinár Anton Bielek.[15] Po Furdekovi prevzal predsedníctvo Peter V. Rovnianek, ktorý po skrachovaní svojich podnikov prenechal predsednícku stoličku Albertovi Mamateyovi.[16]
Práca Slovenskej ligy v Amerike sa začala s veľkým oduševnením. Usporadúvali sa prednášky pre širokú verejnosť, ktoré sa stretali s veľkým záujmom. Slovenská liga vydala milión národných kolkov a 50 000 národných mincí. Začala sa Zbierka Slovenskej ligy zahrňujúca všetky predchádzajúce.[17] Furdek sa obracal so svojimi spolupracovníkmi aj na vzdelaný svet a snažil sa upozorniť na postavenie Slovákov. Príležitosť sa naskytla, keď nórsky spisovateľ B. Björnson v roku 1907 ostro skritizoval maďarskú národnostnú politiku[18] a keď vyšla práca anglického spisovateľa W. R. Seton Watsona „Národnostná otázka v Uhorsku“[19] ako aj dielo americkej profesorky Emily Green Balch.[20] Preto sa naďalej organizovali indignačné zhromaždenia, ktoré zohrali dôležitú úlohu najmä pri druhej návšteve grófa Aponiho v roku 1911 i liberála Michala Károlyiho roku 1914.
Roku 1910 sa v Spojených štátoch amerických uskutočnilo sčítanie ľudu. Pri vyplňovaní sčítacích hárkov sa zapisovala „politická národnosť“ (štátne občianstvo), čo znamenalo, kto bol z Uhorska, bol Hungarian, čo znamenalo, že Maďari vyrobili z každého obyvateľa Uhorska Maďara. S takouto logikou nemohlo súhlasiť slovanské obyvateľstvo Uhorska[21] žijúce v Amerike, preto sa ich zástupcovia zišli začiatkom februára roku 1910 na schôdzi v Pittsburghu. Z poverenia tejto schôdze navštívil 23. februára 1910 Peter V. Rovnianek amerických senátorov Gerwiga a Olivera a požiadal ich o pomoc. Obaja sa vyjadrili, že sa už nedá nič robiť. Slovenská liga v Amerike preto zvolala ďalšiu schôdzu na 7. marca 1910, z ktorej vzišla rezolúcia a tú mal päťčlenný výbor predložiť úradníkom vlády USA. Deputácia v sprievode kongresmana Sabatha a Olivera navštívila riaditeľa Duranda vo Washingtone.[22] Po zložitých vysvetľovaniach nakoniec dosiahli stiahnutie a opravu sčítacích hárkov.[23] Senát odhlasoval návrh, aby sčítacie hárky obsahovali otázku: „Aký je váš materinský jazyk?„ Slováci i ostatné národy mohli tak prezentovať svoju národnosť. Bolo to veľké víťazstvo Slovenskej ligy v Amerike.
Na jar roku 1914 hľadal v USA hmotnú i morálnu pomoc na štátne osamostatnenie Uhorska mladý liberálny politik Michal Károlyi. Slováci žijúci vo väčších mestách zorganizovali protestné zhromaždenia nielen proti Károlyimu, ale proti všetkému, čo reprezentoval. Najväčšie sa uskutočnilo v New Yorku a v Pittsburghu. Zhromaždenie v Pittsburghu 26. apríla 1914 vyznelo ako mohutný protest proti maďarskej vláde, proti násilnej maďarizácii a uhorskej neslobodne. Protest vyjadrili nielen v obšírnej rezolúcii, ale na schôdzi vyzvali Slovenskú ligu v Amerike, aby dala slovenskému národnému a politickému snaženiu širší a podrobnejší rámcový program. Z tohto popudu vzniklo pamätné Memorandum.[24] Americkí Slováci cítili, že slovenské politické požiadavky treba opäť jasne formulovať tak, ako ich roku 1861 formulovalo martinské národné zhromaždenie.
Slovenská liga v Amerike prijala poverenie a vymenovala memorandový výbor. V dňoch 26. a 27. mája 1914 na osobitnej schôdzke memorandového výboru, v ktorom zasadali Albert Mamatey, Ivan Daxner, Karol Belohlávek, Pavel Jamárik, Ján Kulamer, Albert Tholt- Veľkoštiavnický, Ján Kadlečík a Ivan Bielek rokovali o návrhu Memoranda. Návrh Memoranda koncipoval Ivan Daxner, tajomník Slovenskej ligy v Amerike. Pôvodný návrh obsahoval 12 požiadaviek. Americké Memorandum prijalo skoro všetky významné požiadavky martinského memoranda, ale bolo rozšírené o niekoľko požiadaviek, ktoré sa zrodili na americkej demokratickej pôde. V americkom Memorande je nielen požiadavka slovenskej úradnej reči, zrušenia niektorých zákonov, vybudovania slovenského školstva, kultúrnych spolkov, samosprávy, slovenského okolia, ale tieto požiadavky boli rozšírené o všeobecné a rovné volebné právo, o čistotu volieb, o reformy daňového systému, o slobodu tlače a zhromažďovania, a žiadosťou, aby ochrana platov a práce bola zaručená zákonom, sociálne zákonodarstvo a o autonómiu cirkví.[25]
Pri tvorení Memoranda sa však nepočítalo s náhlymi a radikálnymi zmenami v Uhorsku. Slovenské požiadavky boli štylizované tak, aby sa dali uskutočniť v rámci Uhorska.[26] O tomto návrhu Memoranda, ktorý Slovenská liga v Amerike zaslala na posúdenie funkcionárom americko – slovenských spolkov a všetkým redakciám slovenských časopisov v Amerike, sa rozprúdila búrlivá polemika medzi zoskupeniami reprezentované mestami New York a Pittsburgh. Vyhranili sa v podstate dve skupiny:
1) Obhajcovia pôvodného návrhu na čele s A. Mamateyom, I. Daxnerom, I. Bielekom, ktorí tvrdili, že najlepším riešením slovenskej otázky bude autonómia v rámci uhorského štátu (Pittsburská skupina)
2) Skupina česko – slovensky orientovaných americko – slovenských verejných činiteľov na čele s Milanom Gettingom a Ignácom Gessayom, ktorá tvrdila, že Slovensko by malo tvoriť spolu s českými krajinami jednu časť rakúsko – maďarskej – slovanskej federácie.[27]
16. júla 1914 sa uskutočnila v New Yorku porada predstaviteľov oboch slovenských skupín. Porada nedospela k spoločným záverom, no krátko na to vypukla vojna, ktorá prinútila navrhovateľov Memoranda pôvodný návrh zásadne zmeniť. Definitívna úprava memorandového textu sa urobila 10. septembra 1914, v ktorej sa hovorí: „Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčovania tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli.“[28] Hlavná zmena bola v tom, že v texte sa už rátalo aj s možnosťou zmeny rakúsko – uhorských hraníc. Preto je tam zakotvená požiadavka národného samourčovacieho práva.[29] V krajanskej tlači bolo memorandum uvedené článkom, ktorý oznamuje, že americkí Slováci preberajú osud slovenského národa v Uhorsku do svojich rúk prostredníctvom Slovenskej ligy v Amerike.[30] Memorandum vyšlo v slovenčine, angličtine, nemčine, francúzštine, maďarčine a v ruštine. Memorandum predpokladalo vznik nových politických útvarov, ale nehovorilo ešte konkrétne, aké riešenie by bolo pre Slovákov najlepšie. Do úvahy prichádzalo niekoľko možností a aj tieto sa stali predmetom neutíchajúcich diskusií a polemík. Uvažovalo sa o:
1) širokej autonómii Slovákov v rámci nového Uhorska
2) federalizácii habsburskej monarchie, pri ktorej by Slovensko spolu s českými krajinami tvorilo jednu časť rakúsko – maďarskej – slovanskej federalizácie
3) ďalšou možnosťou by bolo pripojenie k cárskemu Rusku (v zmysle ochrany u „veľkého ruského brata“)
4) spojenie Slovenska s novovytvoreným poľským štátom.
Predstaviteľ Slovenského Sokola a vodca newyorskej skupiny Milan Getting ešte v septembri roku 1914 v novinách Slovenský Sokol v článku „Za samostatnosť“ uvažoval, že Slovensko bude musieť utvoriť spoločný štát s iným národom, s Maďarmi, s Poliakmi alebo Čechmi. Zrejme až korešpondenciou s Rudolfom Pilátom a Antonom Štefánkom zo starej vlasti a napokon aj pod vplyvom silnej českej enklávy žijúcej v New Yorku i telocvičnej organizácie Sokol sa stal nakoniec propagátorom slovensko-českej orientácie.[31]
Predseda Slovenskej ligy A. Mamatey napísal v decembri roku 1914 list Kongresovému výboru česko-slovenských kolónií v Paríži. Podľa jeho vyjadrenia žiadal v mene Ligy samosprávu pre Slovensko, nie ako pre osobitný a samostatný štát, ale ako pre zvláštny administratívny politický celok bez ohľadu na to, k akému väčšiemu štátnemu útvaru bude Slovensko pridelené pri zelenom stole diplomatov.[32]
Prvý, kto poukázal na možnosť spojenia s Čechmi[33], bol Matúš Jankola, predstaviteľ Prvej katolíckej slovenskej Jednoty. V liste Jozefovi Hušekovi, redaktorovi tlačového orgánu Jednoty, z Bridgeportu 11.decembra 1914 píše: „Naším heslom má byť: Preč od Maďarov! Musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska, v spojení s Maďarmi! My sa musíme spojiť so svojimi bratmi Slavianmi. Ale s kým? Rusi sú pravoslávni z čiastky a z čiastky prisilní. Pohltili by nás. Poliaci sú nám bližší, sú tiež katolíci, ale pre nás sú prisilní vo všetkom. Spojiť sa môžeme iba s Čechmi. Na jednoho Slováka pripadnú dvaja Česi. Vláda by bola najvyššia, diplomacia, vojsko jedno, ostatné nech osve ostane.„[34] Na dotaz, či sa nemáme obávať supremácie Čechov, Jankola odpovedal, že supremácia by bola len dočasná, kým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. „Liberalizmus český nepovažujem sa taký nebezpečný. Naša povaha, charakter je iný. Slovák, myslím pospolitý ľud, zachová si svoj charakter.“[35]
Americkí Slováci boli jednotní v tom, že spolužitie s Maďarmi nie je možné v takej podobe, v akej bolo dovtedy. Preto sa postupne všetky skupiny prikláňali k myšlienke spoločného štátneho spolužitia s Čechmi.[36]
Milan Getting roku 1915 napísal: „ Idea československej politickej jednoty je tu, chýba však praktický pracovný program, ktorý by vzbudzoval dôveru. Ja vidím, že len nedostatok podrobného programu hatí ďalší vývin„[37]. Tým v podstate upozornil českú stranu, že musí urobiť ďalšie ústretové kroky. A napokon ani Slovenská liga v Amerike ako vrcholná organizácia amerických Slovákov nemala v USA na českej strane adekvátneho partnera, ktorý by mohol s ňou kooperovať. Až vznikom Českého národného združenia a jeho prvej konferencie v dňoch 13. – 14. marca 1915,[38] ktorá vyjadrila sympatie oslobodzovacím snahám slovenského národa a nabádala udržiavať styky so Slovákmi, možno hovoriť o počiatkoch slovensko-českej spolupráce na americkej pôde.[39]
Z iniciatívy Českého národného združenia a jeho hlavného predstaviteľa Emanuela Voska (hlavným koncipientom bol tajomník Českého národného združenia Josef Tvrzický) vypracovali návrh dohody uzatvorenej na spoločnej konferencii Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia v Clevelande 22. októbra 1915. Text dohody, ktorá vošla do histórie pod názvom Clevelandská dohoda znie:
1. Samostatnosť historických zemí a Slovenska
2. Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov a úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.
3. Volebné právo: všeobecné, tajné a priame.
4. Forma vlády: personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku.
5. Tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok. České národní sdružení podržuje si právo prípadnej zmeny a to samé právo má aj Slovenská liga.
Cleveland, O., dňa 22. októbra 1915.[40]
Týmto sa Slovenská liga v Amerike a České národné združenie stali výlučnými reprezentantmi amerických Slovákov a Čechov cítiacich sa oprávnenými vystupovať aj v mene utláčaných národov Rakúsko – Uhorska. Na porade zo Slovákov boli prítomní: Mamatey, Daxner, Matyáš, Jamárik, Kukuča, Osuský, Bielek, Liščinský, Hušek, Pankuch, Kačir, Francisci a za ústredie Českého národného združenia: Martinek, Novotný, Tvrzický a Voska. Paradoxné je, že najradikálnejší autonomistický program, aký bol za svetovej vojny medzi zahraničnými pracovníkmi zostavený pochádzal z českej dielne. Preto neobstoja názory, že jeho pôvod treba hľadať v maďarských a maďarónskych kruhoch[41], i keď nemožno zastierať, že týmto kruhom z určitého hľadiska autonomistický program vyhovoval, pretože verili v trvanie starého Uhorska.
Po uzatvorení Clevelandskej dohody nenastala medzi americkými Slovákmi a Čechmi taká súhra, aká by sa dala očakávať, napriek tomu, že Clevelandskou dohodou boli vybudované základy spolupráce Slovákov a Čechov. Vyplývalo to pravdepodobne z toho, že sa postupne začal formulovať slovensko-český odboj, kde sa hlavné liace sústreďovali v rukách Tomáša G. Masaryka,[42] Milana Rastislava Štefánika a Eduarda Beneša, a najmä Masaryk sa postupne stával uznávanou autoritou.
Po podpísaní dohody Slovákov a Čechov v Amerike bola slovenská a česká politická emigrácia žijúca v Európe (najmä v Rusku) zaskočená. Slovenská liga v Amerike sa preto na svojom 9. kongrese v Chicagu roku 1916 uzniesla nadviazať spoluprácu s slovenským a českým exilom v Európe a na základe toho vyslať do Európy dvoch delegátov, aby pracovali v duchu Clevelandskej dohody. Kongres určil zásady pre prácu oboch zástupcov. Porada popredných americko – slovenských funkcionárov rozhodla, že zástupcami amerických Slovákov v Európe budú Gustáv Košík a Štefan Osuský.[43] Obaja odišli do Európy, aby v intenciách Clevelandskej dohody zabezpečili koordináciu a kooperáciu českého a slovenského exilu s americkými Slovákmi, ale ani jeden z nich nedodržal zásady Slovenskej ligy v Amerike.[44]
V diskusiách medzi Slovákmi a Čechmi o spoločnom štáte dochádzalo aj k nedorozumeniam, na ktoré boli Slováci obzvlášť citliví – namiesto o česko–slovenskom štáte sa Česi vyjadrovali o českom štáte, českej vlajke, neskôr o českom vojsku a podobne. Redaktor Jednoty J. Hušek varoval pred nebezpečenstvom čechoslovakizmu: „Česi boli v srdci za zliatie národa slovenského s národom českým v jeden národ československý alebo lepšie český.“[45] V januári 1916 priniesla Jednota kritický článok, v ktorom upozorňovala, že Masaryk sa usiluje všemožne presvedčiť anglickú verejnú mienku, že „…Čechia (z anglického Bohemia) počíta 15 miliónov duší a že Morava, Sliezsko a Slovensko je jeden národ s jednou rečou. Nemôžeme byť Čechoslovákmi ani po páde Rakúsko – Uhorska, ale ani teraz. V Amerike spolupôsobíme s Českým národným združením na zásade rovný s rovným a tak to musí byť aj v Rusku. Československého národa niet. Sú dva národy: český a slovenský.“[46] Aj Ivan Daxner vyhlásil, že Česi porušujú základné zásady (Clevelandskej) dohody. „My chceme, aby aj ruskí Česi rešpektovali plne zásady 2. bodu dohody. Áno preč od Maďarov, ale nie pod Čechov, ale ku Čechom.“[47]
Všetko nasvedčovalo tomu, že aj v Rusku sa príjme niečo podobné ako Clevelandská dohoda. Miesto nej bol však vypracovaný a odsúhlasený Kyjevský zápis,[48] ktorý mal v podstate charakter stručného programu zahraničného odboja a jeho úlohou bolo zjednotiť slovenských a českých kolonistov i zajatcov v Rusku na politickej platforme Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži.[49]
Vstup USA do vojny v apríli roku 1917 mal za následok, že aj oficiálne vládnuce kruhy USA, menovite prezident Woodrow Wilson, uznávajú sebaurčovacie právo malých národov Rakúsko – Uhorska.[50]
Ako zástupca Česko-Slovenskej národnej rady prišiel v máji roku 1917 do USA M. R. Štefánik s cieľom získať dobrovoľníkov z radov Slovákov a Čechov, čo sa mu aj podarilo.[51]
Na podporu národnooslobodzovacieho boja sa z iniciatívy katolíckeho kňaza J. Murgaša začala organizovať takzvaná milióndolárová zbierka. Medzi americkými Slovákmi sa vyzbieralo o niekoľko sto tisíc dolárov viac.[52]
Česko-slovenskú národnú radu na čele s T.G. Masarykom, M.R. Štefánikom a E. Benešom uznávala aj Slovenská liga v Amerike, ale Liga bola jedinou organizáciou, ktorá zásadne odmietala predstavu takzvaného „československého“ národa a trvala na Clevelandskej dohode z 22. októbra 1915. Aby sa zmýšľanie Ligy čiastočne zmenilo, pricestoval z Ruska do USA Ján Janček a odovzdal vedeniu Slovenskej ligy svoje poverovacie listiny od Masaryka a zástupcov dobrovoľníkov v Rusku.[53] Na schôdzi 11. januára 1918 prijali uznesenie, na základe ktorého mala vzniknúť odbočka Česko-Slovenskej národnej rady v Amerike. Stalo sa tak na konferencii Českého národného združenia, na ktorú boli pozvaní aj zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike a Národného zväzu českých katolíkov a uskutočnila 9. – 11. februára 1918.[54] Pri definitívnom konštituovaní Česko-Slovenskej národnej rady v Amerike si americkí Slováci vymohli paritné zastúpenie v česko-slovenskej exekutíve. Za Slovákov boli do exekutívy zvolení: A. Mamatey, J. Janček, J. Murgaš, J. Kubašek, J. Pankuch, M. Getting, A. Schustek, a H. Mika, neskôr pribudli ďalší dvaja členovia. H. Miku po odchode do Francúzska museli nahradiť a tak pribudli traja noví členovia M. Bosák, L. J. Karlovský a E. Cablková, aby mali zastúpenie aj ženy.[55]
Na XI. kongrese Slovenskej ligy v Amerike bol za jej sekretára zvolený aj Ján Janček. A. Mamatey aj na tomto kongrese zopakoval znenie Clevelandskej dohody a verejne sa pýtal, či sa dodrží to, čo sa v dohode sľubuje.[56] Rozhodné slovo mal vyriecť T. G. Masaryk. Americkí Slováci cítili, že spolupráca s Čechmi bude len vtedy možná, ak budú mať záruku, že v spoločnom štáte zostanú Slováci svojbytným národom. Záruku očakávali predovšetkým od Masaryka.
V nadšení z blížiaceho sa konca vojny v máji 1918 vítali Slováci v Chicagu, Clevelande, New Yorku a v Pittsburgu predstaviteľa Česko-Slovenskej národnej rady z Paríža T. G. Masaryka, ktorý prišiel do USA za účelom nadviazať styky s členmi amerického kongresu a získať súhlas USA na vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov.[57] Jeho cesta slovenskou a českou Amerikou bola triumfálna. Masaryk 30. mája 1918 v Pittsburghu vyhlásil: „Bude slobodné Česko a slobodné Slovensko. Na Slovensku bude slovenské politické vedenie, školy, súdnictvo, v Čechách české. O českú majoritu sa netreba báť, tá bude v Čechách, na Slovensku bude majorita slovenská. Každá vetva bude pánom vo svojom dome.“ [58] Na druhý deň 31. mája 1918 sa zišla odbočka Česko-Slovenskej národnej rady v Amerike. Slovenská liga v Amerike žiadala záruky rovnoprávneho postavenia Slovákov a Slovenska v novom štátnom útvare podľa dohody z roku 1915. Masaryk si dôkladne prezrel predloženú Clevelandskú dohodu, ktorá sa mu nezdala byť „aktuálnou“[59] a napísal koncept novej dohody, ktorá sa zapísala do dejín ako Pittsburghská dohoda, hoci jej text má hlavičku Česko-Slovenská dohoda. Na základe dohody uzatvorenej medzi predstaviteľmi slovenských a českých organizácií v USA, Slovenskej ligy, Českého národného združenia, Zväzu českých katolíkov a predsedom Česko-Slovenskej národnej rady prof. Masarykom schválili politický program usilujúci o spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte zloženom zo Slovenska a Česka. Podľa dohody malo mať Slovensko svoju vlastnú administratívu, svoj snem a súdy, slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec. Česko-Slovenský štát bude republikou, jeho konštitúcia bude demokratická.[60] Pittsburská dohoda, uzatvorená 31. mája 1918[61], je v porovnaní s Clevelandskou dohodou určitým ústupkom, pretože v dohode z Clevelandu sa hovorilo o požiadavke federatívneho zväzku štátov vyplývajúceho z uznávania dvoch samobytných národov. V Pittsburskej dohode sa hovorilo už len o politickom programe usilujúcom o spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte pozostávajúcom zo Slovenska a českých zemí. Ale požiadavka samostatného slovenského snemu jasne hovorí o autonómii Slovenska, o ktorú Slováci doma i za morom zápasili ďalších dvadsať rokov.
Oficiálne vyjadrenia T. G. Masaryka, že Pittsburská dohoda bola uzatvorená iba k upokojeniu malej slovenskej frakcie, ktorá snívala o bohvieakej samostatnosti, alebo že bola iba lokálnou zmluvou amerických Slovákov a Čechov medzi sebou, teda je podpísaná americkými občanmi a že v nej bolo ustanovené, že legálni zástupcovia slovenského ľudu budú sami rozhodovať o podrobnostiach slovenského politického problému[62] zaiste neuspokoja.
Na záver možno konštatovať, že vznik Česko-Slovenskej republiky vyvolal určitú eufóriu z oslobodenia ujarmeného národa spod maďarského útlaku. Nadšenie zatieňovalo skutočnosť, že nový štát sa začal budovať centralisticky a opieral sa o politicky účelovo vykonštruovanú ideológiu tzv. jednotného „československého“ národa. Obava zo supremácie Čechov v Č-SR sa stala skutočnosťou. Prorocké slová Matúša Jankolu z roku 1914 sa naplnili, keď tvrdil, že supremácia bude len dočasná, kým si nevychováme jedno pokolenie v našom duchu, ktoré 14. marca 1939 zavŕšilo prirodzený vývoj slovenského národa na ceste k štátnej samostatnosti.
Príloha č. 1:
Memorandum Slovenskej ligy v Amerike, vydané menom amerických Slovákov, v záujme Slovákov v Uhorsku
Slovenský národ je autochtónny národ v Uhorsku. Severné Uhorsko, od západu až po hraničné stolice východu, obýva v kompaktných, súvislých masách od nepamäti a bol tam už štátotvorným, kultúrnym elementom dávno pred príchodom Maďarov.
Národ tento skromný, dobromyseľný, pokojamilovný, pri tom nadaný a kultúrny schopný, za tisícročia s inými národmi Uhorska svorne spolupracujúci, dával vždy ochotne daň z krvi i groša. Nikdy sa nevzbúril, nikdy nerevoltoval, zato ale usilovnou prácou svojou tvoril veľké národohospodárske hodnoty pre spoločnú vlasť a dával vynikajúcich ľudí otčine na poli politickom, vojenskom a cirkevnom, ako aj na poli vedy a umenia.
Tento národ – vzdor desnému hnetu, pod ktorým trpí – má peknú, bohatú, najvyššieho vývinu schopnú reč a pomerom primeranú literatúru, má zachovalé čisté mravy, zvyky, príslovia, obdiv vzbudzujúce ľudové umenie, ba i historickú minulosť do tých čias, kým jeho história nesplynula s históriou iných národov Uhorska v jedno.
Jeho starodávna štátna politická organizácia župná je dodnes základom administratívneho podelenia Uhorska – jeho reč a kultúra už za kráľa Svätého Štefana mala vysoké miesto a vplyv, o čom svedčia nápisy na plášti a mešci kráľovskom.
Slováci za stáročia verne spolubojovali s inými občanmi Uhorska proti vonkajšiemu nepriateľovi, ba počas tatarského plenu a hlavne počas tureckého panstva, naše národné územie jedine udržalo sa nepodrobené tak, že vtedy bolo celé neodvislé Uhorsko na slovenskej zemi zosústredené.
Národ tento bol až po začiatok uplatňovania sa národnej myšlienky (nacionalizmu) rovnocenným a vážnym, štát tvoriacim i udržujúcim faktorom v Uhorsku.
Od časov prebudenia sa maďarského šovinistického nacionalizmu, zvlášť ale pred a počas revolúcie maďarskej a po vyrovnaní sa maďarskej šľachty s dynastiou roku 1867, začal národ náš trpieť muky odnárodňovania, to jest: maďarizácie.
Už počas revolúcie maďarskej, šľachta i revolucionárska vláda, začali prevádzať národný útlak na slovenskom národe. Na skromné žiadosti obsiahnuté v mikulášskom memorande z r. 1847, odpovedala maďarská vláda štatáriom a šibenicami, tak že najlepší jeho synovia vzopreli sa revolúcii a bojovali proti nej – vlastne proti utlačovateľom Slovákov.
Po revolúcii dynastia vyrovnala sa s maďarskou šľachtou a lojálny národ slovenský dostal sa po roku 1867 úplne pod svojvôľu tej magnátskej kliky, ktorá vyrovnaním dostala do rúk všetku faktickú politickú moc v Uhorsku.
Od tých čias začali maďarské aristokratické vlády prevádzať systematickú bezohľadnú, surovo-násilnícku maďarizáciu. Olúpili slovenský národ temer o všetky prirodzené a ľudské práva. Nespravodlivým prevádzaním tohože, -vypudili roduverných Slovákov z krajinského snemu temer celkom, vyhodili slovenskú reč úplne z úradov administrácie a súdov, natisnúc slovenskému národu – na jeho vlastnom území výlučne maďarskú reč do súdov a do úradov tak, že Slovák pomocou tlmočníka môže si právo hľadať a žiadne súdne prípisy, ani upomienky daňové v svojej reči nedostáva a ešte i v trestných záležitostiach musí podpisovať zápisnice, napísané v jemu neznámej maďarskej reči.
Vlády maďarské nielen že nepreviedli 44. zákonný článok z r. 1868, podľa ktorého mali z krajinských prostriedkov postaviť nám Slovákom potrebné školy, ale hodili sa zúrivo i na naše – vlastné, biedne usporené grošíky postavené a udržované kultúrne inštitúcie. Zatvorili a zničili bez príčiny – len preto, že sa obávali, že ústavy tieto mohli by hatiť postup maďarizácie – tri slovenské gymnáziá a literárno-vedecký ústav Maticu slovenskú a zhabali ich majetky, tak že dnes temer 3 milióny duší počítajúci národ slovenský, bývajúci v stredu Európy, nemá ani jednej mešťanskej strednej školy alebo odbornej školy, tým menej vyššej, ba aj v ľudových školách sverepným zákonom maďarským násilne vytíska sa jeho reč.
V roku 1883 – 6 vláda už tak ďaleko šla v divokej maďarizácii, že otrokárskym spôsobom dala skrze úradné medzítka odvážať stá a stá slovenských detí na Dolnú zem, s cieľom pomaďarčenia.
Na hospodárskom poli vlády od roku 1868 nedali z krajinských prostriedkov ani haliera na slovenské ciele, vtedy i náš daňový groš –upotrebovali len k dobru maďarského národa tak, že Slovensko, ktoré je svojou polohou, podľa terénu, rozlohy, vodných síl i prírodných pokladov akoby predurčené byť zindustrializovaným, nemá nielen temer žiadnej industrie, ale aj remeslá – kedysi kvitnuvšie –má len zakrnené, poľné hospodárstvo zaostalé, rieky neregulované, lesy z čiastky znivočené a poklady minerálne ladom ležiace, čoho následkom je i tá všeobecne známa chudoba ľudu na Slovensku a jeho bieda, ktorá núti ho vysťahovať sa za prácou a zárobkom do cudzozemska. Len v Amerike je vyše 700.000 práce schopných Slovákov.
Tento politický, kultúrny a hospodársky hnet nemožno ďalej trpieť. On nielen že je na škodu – veľkú škodu – slovenskému národu, ale súži on ku hanbe celému ľudstvu dnešnej doby.
Politické zločiny, páchané na Slovákoch a nemaďarských národoch Uhorska vôbec, museli zoslabiť celé Uhorsko politicky, mravne i materiálne, a tým prostredne hnali aj celú habsburskú monarchiu neodolateľne na šikmú plochu, ktorou skĺznuť sa môže len tam, kde stane sa korisťou iných zahraničných mocných faktorov.
Nám, v cudzozemsku žijúcim Slovákom, by taký výsledok mohol byť konečne i ľahostajným, keby sme neprechovávali prirodzené city lásky k svojej rodnej zemi slovenskej, k svojim ubiedeným slovenským spolubratom i Slavianom. Ale tie city prechovávame, a preto dvíhame my Slováci americkí svoje vážne slovo, volajúce o nápravu.
Zdroj: Na ceste k štátnej samostatnosti. Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2002, s. 101-111.
