Dar predsedu Matice slovenskej žiakom ZŠ P. J. Šafárika v Tornali


/, Banskobystrický kraj/Dar predsedu Matice slovenskej žiakom ZŠ P. J. Šafárika v Tornali

Slovenská verejnosť si v roku 2025 pripomína významné výročie. Pred 210-timi rokmi sa narodil v Uhrovci 28. októbra v rodine učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny (rodenej Michalcovej) syn Ľudovít. Kto by vtedy povedal, že sa narodil budúci najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života, vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia v polovici 19.storočia, kodifikátor spisovnej slovenčiny, jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849 a poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 1847 – 1848. A práve posledný jeho atribút zaujal výtvarníka Gejzu Szalaya (1902 Žilina – 1963 Bratislava), ktorý svojou olejomaľbou z roku 1950 verne zachytil napätú a výbušnú atmosféru počas Štúrovho prejavu na uhorskom sneme. Vidieť to aj na postave maďarského revolucionára, právnika a politika Ľudovíta Košúta, ktorý vyskakuje zo svojho miesta a očividne chce oponovať Štúrovi.  Výtvarní kritici sa zhodujú, že obraz nebol významný výtvarne, ale ikonograficky, nie menom autora, ale rečníka na obraze – Ľudovíta Štúra.

A práve toto výtvarné vyobrazenie a fakt, že tohto roku oslávime 210 rokov od narodenia našej najvýznamnejšej osobnosti slovenských dejín, podnietilo predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera, aby dal vyhotoviť vernú fotografickú kópiu tohto obrazu a následne ju daroval nielen mladým matičiarom, ale aj ostatným žiakom Základnej školy Pavla Jozefa Šafárika v Tornali. O tom, že žiaci a učitelia si tento počin pána predsedu veľmi vážia, nás presvedčili v deň príchodu matičiarov 2. apríla 2025, keď usporiadali vo vestibule školy  slávnostné privítanie spevom, básňou a malou scénkou zo života Ľudovíta Štúra.

Ale načrime trochu do našej histórie, do obdobia, ktoré zachytáva atmosféru na vtedajšom uhorskom sneme. Baroková budova, postavená v rokoch 1753 – 1756, ktorá stojí v Bratislave na Michalskej ulici č. 1, je obyvateľom Bratislavy dôverne známa. Pôvodne slúžila Uhorskej kráľovskej komore a v rokoch 1802 – 1848 tu zasadal uhorský snem. Aj napriek tomu, že zasadnutia snemu sa konali v Bratislave, pre Slovákov to malo minimálne výhody. Účinkovanie provládne orientovaných poslancov sa zväčša nevymykalo z vtedajších praktík a zvyklostí. O záležitostiach, ktoré ťažili slovenský národ, sa viac mlčalo, ako hovorilo.

Z tohto poslaneckého zastúpenia sa vynímal Ľudovít Štúr, ktorý sa zasadaní uhorského snemu zúčastňoval v rokoch 1847 – 1848. Jeho politická aktivita bola cenná a významná najmä v predrevolučnom období.

Isté je, že Štúrovo účinkovanie na sneme nezodpovedalo len úlohe, ktorú mu určovalo mesto Zvolen a plnenie programu vládnej strany. Svoje postavenie dokázal umne a na úrovni využiť aj na to, aby fundovane a otvorene analyzoval problémy, o ktorých vtedy čo i len zmieniť sa nebolo jednoduché. Pri pozornom čítaní Štúrových vystúpení človek neraz obdivuje jeho veľkú odvahu i to, ako dokázal skĺbiť vystúpenie poslanca s jednoznačným cieľom splniť aspoň časť zámerov, ktoré si zaumienil dosiahnuť v záujme slovenského ľudu. Najmä pertraktovať pálčivé problémy verejne, aby sa o nich vedelo a hovorilo. Ľudovít Štúr porovnával Uhorsko so západnou Európou, kde už feudalizmus neexistoval, a vyhlásil: „..že krajina sa nachádza na križovatke epoch, jednej končiacej, druhej začínajúcej.“

Avšak zákon, ktorý určil na národných školách za vyučovací jazyk maďarský, snem schválil. Vrátiť tam späť slovenčinu bola ťažká úloha. Problémy vystupovania na sneme azda predvídal už predtým, keď uverejnil v Slovenských národných novinách článok „Naše nádeje a žiadosť k nastávajúcemu snemu“. Podal v ňom politický program slovenského národného hnutia, ktoré bolo tvrdo potláčané. Zvýrazňoval nutnosť zrušenia poddanstva. Pripomínal to, čo slovenský národ potrebuje k svojmu slobodnému životu – slovenské školstvo, uznanie slovenského jazyka za úradný jazyk Slovákov ako aj zriadenie slovenských kultúrnych ustanovizní. Štúrova aktivita, ako poslanca,  bola len časťou jeho boja za práva Slovákov – za povolenie používať slovenčinu vo verejnom živote, za slovenskú kultúru, osvetu a spoločenský život. Často zdôrazňoval: „Pri svojom duchovnom rozvoji chceme používať len svoju materčinu ako po svojich predkoch zdedenú posvätnú relikviu a nikdy sa jej nezriekneme v tom pevnom presvedčení, že národ náš nezhynie a zhynúť nemôže…“

A čo z toho si môže súčasná mládež osvojiť? Azda to, že Ľudovít Štúr nepatrí len našej minulosti, ale svojím ideovým svetom je bytostne súčasný, prítomný aj v našich snahách o zaradenie sa medzi vyspelé európske národy.

Ingrid Krštieňová Šulková – DMS Rimavská Sobota

 

 

X