ELEGÁN ŽIVOTA A LITERATÚRY: Ladislav Ballek


/, Bratislavský kraj/ELEGÁN ŽIVOTA A LITERATÚRY: Ladislav Ballek

Pri príležitosti nedožitých 80. narodenín Ladislava Balleka

 

Motto:

„Život treba žiť, a nie oplakávať, a nie žobrať o lepší osud. Život si aj tak ide ďalej a nedbá na ničie starosti, žiaľ, biedu… Veď preto má človek mocné ruky a múdru hlavu, aby si stvoril osud sám a niesol si ho sám.“

                                                                          (Ladislav Ballek, Púť červená ako ľalia)

Na prahu apríla (tento rok na Veľký piatok) si slovenská kultúrna verejnosť pripomína nedožité 80. výročie narodenia významného slovenského prozaika, publicistu, esejistu, ale aj politika a diplomata Dr. h. c. Mgr. Ladislava Balleka (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava).

Po absolvovaní šahanského gymnázia (1959) zakotvil po určitých peripetiách na banskobystrickom Pedagogickom inštitúte (študijné zameranie na slovenský jazyk – dejepis – výtvarná výchova), kde bol podmienečne prijatý: „Prišiel som skúsiť šťastie, urobiť dodatočné prijímacie skúšky na vysokú školu, čo mala ešte núdzu o študentov, keďže na iné, a najmä pre svoje kádrové vysvedčenie, som odporúčanie nedostal. Prijali ma tu s podmienkou, a rozhodli o mne na dlhé roky, vskutku podstatne o všetko“ (Zlatý stôl, 2000). Na toto kľúčové obdobie svojho ľudského, intelektuálneho aj umeleckého dozrievania si L. Ballek neskôr zaspomínal s úctou a vďakou: „Na pôdu našej matky živiteľky, ako sa každému vysokému učeniu obrazne hovorí, som vkročil v časoch, keď sa jeden vek končil a druhý zakladal. Tento svoj pobyt som v duchovnom zmysle vnímal ako prechod z prítmia do svetla, a to predovšetkým zásluhou našich pánov profesorov… Za veľa, naozaj za veľa každému z nich vďačím. Za duševnú vyrovnanosť, za vnútornú slobodu, za znovuzrodenie viery v budúcnosť…“ (Ladislav Ballek v knižke spomienok na Ivana Plintoviča: Človek požehnaný ľudskosťou, 1998). Počas štúdia sa aktívne zapojil do kruhu mladých autorov ako člen spolku LITERA, kde rozvíjal svoj prirodzený talent. Publikačne debutoval v Stredoslovenskom almanachu 1964 poviedkami Dáždnik, Rana, Varič, ktoré napísal ešte ako študent a čítal ich v internáte v kruhu spolužiakov, začínajúcich autorov pod dohľadom literárneho vedca Viliama Marčoka.

Po skončení vysokoškolského štúdia krátko pobudol na Orave a vrátil sa do mesta pod Urpínom najskôr ako redaktor v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu (1966 – 1968) a potom v redakcii stredoslovenského denníka Smer (1968 – 1972). Na týchto pracoviskách pracoval so slovom, formuloval myšlienky o ľuďoch a formoval sa ako spisovateľská osobnosť. Sľubne sa rozvíjajúca kariéra i osobný život ovplyvnili augustové udalosti roku 1968. V r. 1972 sa rozhodol „nocou“ odísť do Bratislavy, kde postupne prešiel viacerými inštitúciami: vydavateľstvo Slovenský spisovateľ (1972 – 77), Ministerstvo kultúry SSR (1977 – 80), Slovenský literárny fond (1980 – 84) a Zväz slovenských spisovateľov, kde zastával funkciu vedúceho tajomníka do r. 1989.

V tvorivých kultúrnych kruhoch pobudol v Banskej Bystrici v čase, keď sa mesto rozvíjalo ako druhé literárne a umelecké centrum Slovenska. Počas pôsobenia v stredoslovenskej metropole mu vyšli tri knihy – súhrne označované ako „farebné prózy“ – Útek na zelenú lúku (1967), Púť červená ako ľalia (1969) a Biely vrabec (1970), ktoré sa nesú v intenciách nepísaného generačného programu, a to ako v zmysle tematicko-obsahovom, tak aj z aspektu realizácie nových umeleckých postupov. Podľa jeho vlastných slov „… boli istou správou našej generácie o tom, že čím väčšmi sa zjednodušuje okolitý svet spoločensky, o to väčšmi sa komplikuje vnútorný svet každého z nás. Hovoril som o úteku, o vzbure, o pokore, o predstieraní, naznačiac, že jednoznačnosť v našich rozhodnutiach – či len vzbura, či len pokora, či len predstieranie, nevedie nikam, len k osobným útokom a tragédiám.“

Od samého začiatku tvorivých umeleckých aktivít, ktoré sa ďalej prejavili v kľúčových literárnych dielach, sa do tkaniva celej Ballekovej tvorby dostala minulosť (história); filozofia času ako kontinuity, ako trvania, ako fenoménu, do ktorého sme ponorení.

Do vývinu novodobej slovenskej literatúry sa zapísal najmä svojimi „južanskými“ románmi Pomocník (1977), ktorý označil ako „Knihu o Palánku“ a do podtitulu Agátov (1981) uviedol „Druhá kniha o Palánku“, v ktorých vyspelým rozprávačstvom premietol do umeleckého tvaru historické i intímne ľudské. Pritom nielen v umeleckej, ale aj prirodzene človečenskej výpovedi v každodennom živote vážil slová s citom. Podľa spisovateľky a novinárky Gabriely Rothmayerovej Ladislav Ballek „vniesol do slovenskej literatúry mestskú noblesu a ľudovú vrúcnosť, do slovenskej kultúry zmysel pre porozumenie a účasť“ a neustále poukazoval na význam kultúry a prítomnosť kultúrnosti v spoločenskom žití. Nielen, ale aj preto neraz vyslovil vetu: „Kultúra je v našom živote najdôležitejšia“. V týchto dielach tematicky čerpá z rodného kraja, ktorý „… pre jeho farebnosť a rozličnosť vôní rád prirovnávam k obchodu s koloniálnym tovarom. Krajina okolo dolného toku Ipľa mi odjakživa pripomínala starú krajinu ľudského rodu.“ Na margo zjednocujúceho činiteľa „kníh o Palánku“ – rieky Ipeľ – prozaik a esejista Vladimír Mináč uviedol: „U Balleka sa hovorí o rieke, a to nielen o rieke Ipli, ale aj hĺbavo a neúprosne tečúcej rieke, ktorá sa ponáša na plynúci čas; a hovorí sa tu o čase, a to práve tak o filozofickej kategórii času, ako o konkrétnom čase, odtekajúcom v konkrétnej rieke.“ V ideovom zmysle prostredníctvom najmä pamäti viacerých postáv „Palánk“ prekročil svoju historickú a teritoriálnu určitosť a zasiahol aj romány Lesné divadlo (1987) a Čudný spáč (1990). Prozaickú výpoveď uzatvára novela Trinásty mesiac (Sen nocí mesačných), ktorá podľa autorovho vyjadrenia vznikla kedysi medzi Bielym vrabcom Južnou poštou, ale vyšla až v roku 1995.

Súbežne s prozaickou tvorbou sa rozvíjala aj Ballekova pomerne rozsiahla esejistika a kultúrna publicistika, ktorá svojimi koreňmi siaha do autorových „učebných liet“ strávených v Banskej Bystrici. V esejistickej tvorbe tvorivo nadviazal na výrazných slovenských esejistov – Štefana Krčméryho, Alexandra Matušku, Vladimíra Mináča −, o čom literárny vedec Vladimír Petrík poznamenal: „Rovnako ako V. Mináč aj L. Ballek je prozaik. Aj uňho ako u Mináča by sme našli paralely medzi jeho prózou a esejami. Ale paralely sú aj medzi ideovými postojmi oboch. S A. Matuškom ho spája obdiv k veľkým osobnostiam. A ako Krčméryho esej aj Ballekova esej je založená na asociatívnosti.“ L. Ballek je osobnejší, pričom v uvažovaní kardinálne ohnivko predstavuje pamäť, čiže spojitosť s minulosťou (históriou) na základe kontinuity. Preto podľa V. Petríka „… autora priam bolí diskontinuita, ustavičná pretržitosť, taká známa z našich vlastných dejín, z našich domácich pomerov. Kontinuita predstavuje stavanie, čiže čosi pozitívne. Násilné prerušenie je deštrukcia. V týchto reflexiách akoby sa ozývalo čosi z autorovho detstva poznačeného vojnou a spoločenskými prevratmi, ktoré rozmetali všetko, čo bolo predtým, teda aj všetko pozitívne.“ (2002) Uvedené konštatovanie potvrdil L. Ballek aj v „palánskych knihách“ poukázaním na zmeny, a to nielen vonkajšie (zmena oblečenia, spoločenská zmena, časová zmena), ale aj zmena vnútorná, subjektívna, čo výstižne vyjadril v Agátoch v replike Dr. Vargu: „… chcem poukázať na to, čo značí v ľudskom živote prevrat a každá väčšia zmena – jedných pribrzdí, zmätie, ba aj znivočí, kým ďalším, spravidla mladším a všetkým menej závislým na starom živote, dožičí prudký štart, ako sa teraz vraví, až nevídanú akceleráciu“ (1981).

Ballekov výrazný podiel na kultúrnom rozvoji Banskej Bystrice v priebehu šesťdesiatych rokov 20. storočia ocenila po rokoch Univerzita Mateja Bela ako výraz úcty a vďaky prominentnému absolventovi Pedagogického inštitútu v Banskej Bystrici s prihliadnutím na jeho unikátny vklad do rozvoja novodobej slovenskej literatúry a dlhoročnú aktívnu účasť v kultúrno-spoločenskom živote Slovenska udelením čestnej vedeckej hodnosti doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela (9. septembra 2002). Pri tej príležitosti literárna vedkyňa Kristína Krnová poznamenala, že „zamýšľanie sa nad Ballekovou tvorbou je zamýšľaním sa nad životom, nad jeho zmyslom v súradniciach spoločenského a individuálneho bytia, v kontexte jeho historických individuálne špecifických parametrov“ (2002). A Ladislav Ballek sa vyjadril, že „boli sme generáciou domova. O ňom sú aj všetky moje príbehy, všetky od rodného domu, ulice, mesta, kraja… – po kraj sveta. Sám som túžil byť, ako všetci moji generační druhovia, tým čo najostrejším svetlom domova. Svetlo vrhá tiene. Svetlo! A bez neho nič nevidíme, keď nikdy nedozrieme ani na tie naše tiene vlastné“ (2002).

Žiaľ, v apríli uplynie už sedem tokov od odchodu tohto elegána života a literatúry do večnosti. Naša spoločnosť je za tento čas chudobnejšia o človečenské slovo intelektuála, ktorého myslenie (vyslovené i napísané) núti zamýšľať sa nad každodennými činmi tak v spoločenskom, ako aj individuálnom bytí. Svedčí o tom aj jeden z jeho apelov vyslovený v jednom z rozhovorov: „Dnes je jedinou výrobnou silou ľudský duch. Musí byť vzdelaný, ale aj kultivovaný, inak nebude mať vzťah k druhému človeku. Ak sa nebudeme kultivovať, doplatíme na to.“ 

JÚLIUS LOMENČÍK

Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

2021-03-26T15:07:44+00:0026 marca 2021 |Banskobystrický kraj, Bratislavský kraj|
X