Cesta k „Víťaznému februáru“
Autor: PhDr. Peter Sokolovič, PhD., Slovenský historický ústav MS
Februárový prevrat z roku 1948 je jednou z najvýznamnejších udalostí novodobých slovenských dejín. Na viac ako štyridsať rokov sa februárové udalosti stali jedným z najvýznamnejších sviatkov komunistického Československa, udalosťou, ktorá znamenala na dlhé roky monopolizáciu moci v rukách jednej strany. Cesta k nim však pre nebola taká ľahká, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Najmä na Slovensku sa totiž komunistické myšlienky nepodarilo zakoreniť do takej miery, ako si to želali pražskí súdruhovia.
Predohra
Dôkazom boli voľby v máji 1946. Systém prakticky len dvoch relevantných politických strán postavil na Slovensku proti sebe Komunistickú stranu Slovenska a Demokratickú stranu. Tá si tzv. aprílovou dohodou zabezpečila aj podporu katolíckeho voličstva, ktoré po zakázaní činnosti HSĽS nemalo možnosť voľby vlastnej „katolíckej“ politickej strany. Komunistická strana oproti tomu zamerala svoju agitáciu najmä na menej majetné vrstvy obyvateľstva. Tá slávila úspech najmä v Čechách, kde s jasnou prevahou zvíťazili komunisti. Na Slovensku však boli ziskom necelej tretiny hlasov porazení Demokratickou stranou s 62% počtom odovzdaných hlasovacích lístkov.
Po volebnej porážke na Slovensku potrebovali komunisti Demokratickú stranu za každú cenu mocensky eliminovať. Štát sa začal centralizovať a právomoci slovenských národných orgánov, v ktorých mali komunisti po voľbách menšinové zastúpenie, sa postupne oslabovali. Ďalším krokom bola kriminalizácia DS. V roku 1947 zatkla komunistami ovládaná Štátna bezpečnosť stovky jej členov a vysoko postavených funkcionárov. Využila údajné kontakty niektorých jej členov s ľudáckou emigráciou a vynútila si svedectvá o protištátnom sprisahaní vedenom demokratmi. ŠtB sa snažila rozbiť DS i vytváraním rozbrojov v jej vnútri. Tie sa snažili rozdúchať najmä procesom s Jozefom Tisom a jeho následnou popravou v apríli 1947, ktorú síce DS ustála, ale zostala po nej výrazne oslabená.
Napriek všetkým útokom však Demokratickej strane ešte stále zostala väčšina v Zbore povereníkov. KSS sa rozhodla i túto „chybu“ napraviť. Za pomoci vlády, cielenej kampane proti DS v médiách, tlakom zmanipulovaných odborárov a partizánov či spisovaním petícií nastala vhodná doba na zmenu moci na Slovensku. Predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák takticky podal demisiu, čím prakticky zlikvidoval demokratickú opozíciu. V novom Zbore povereníkov z novembra 1947 už totiž demokrati stratili prevahu a tým i akú-takú kontrolu nad dianím na Slovensku. Cesta komunistov k moci sa tak vo východnej časti krajiny zavŕšila už o štvrťroka skôr ako v Čechách.
Komunisti v útoku
Komunisti sa po jesenných udalostiach na Slovensku mohli začať naplno venovať snahám o uchvátenie moci v celej krajine. Narážali však na aktivity nekomunistických strán, ktoré začiatkom roka 1948 pochopili, že snahy komunistov sú pre demokratický vývoj v krajine nanajvýš nebezpečné. Na povrch v tomto období vyplávali viaceré „prešľapy“ bezpečnostných zložiek, ktoré boli podriadené KSČ a neštítili sa ani mučenia a vykonštruovania nepravdivých obvinení. 13. februára predložil minister spravodlivosti Prokop Drtina, známy odporom k nehatenej komunistickej expanzii vláde dôkazy o metódach práce ŠtB, ktoré nemali s demokratickou spoločnosťou nič spoločné. Po jeho vystúpení sa vláda väčšinou hlasov zhodla na tom, že komunistický minister vnútra Nosek musí odvolať rozkaz krajinského veliteľa ZNB o preložení ôsmich nekomunistických veliteľov z Prahy do oblastí, v ktorých by nemali dosah na možný odpor voči plánovanému prevratu. Komunistickí ministri to však odmietli, na čo Gottwald prerušil rokovanie vlády. Vedeniu KSČ bolo jasné, že nastal správny čas na prevedenie plánovaného prevratu. Do karát komunistom zahralo i podanie demisie nekomunistických členov celoštátnej Gottwaldovej vlády. Tí sa rozhodli po nesplnení požiadaviek na očistu bezpečnostných zložiek, ktoré stupňovali teror voči nekomunistickým stranám, nezotrvať v spoločnej vláde a s KSČ. Tento krok však nebol dostatočne takticky premyslený, čím sa stalo, že 20. februára 1948 podalo demisiu len 12 členov 26-člennej vlády, nakoľko sociálnodemokratickí ministri sa uspokojili len s verbálnym odsúdením praktík KSČ, čím de facto potopili želaný pád Gottwaldovej vlády.
Vyvrcholenie
Na podporu komunistických požiadaviek vyšli do ulíc desaťtisíce demonštrantov. Aktivizovali sa i odborári, ktorí vyhlásili na 24. februára generálny štrajk. Postupne prestala vychádzať nekomunistická tlač, ŠtB zastrašovala opozičných predstaviteľov a sympatizantov a tí, ktorí sa i potom nebáli postaviť za to, aby Beneš demisiu nekomunistických ministrov neprijal, boli v absolútnej menšine. Začali sa tiež zakladať jednotky Ľudových milícií, ktoré sa mali spoločne s pohotovostnými jednotkami Zboru národnej bezpečnosti stať oporou pri preberaní moci v štáte. Mali však skôr psychologický význam a vzhľadom na priebeh udalostí do nich prakticky nezasiahli. Na prvý pohľad všetko vyzeralo tak, že ľud stojí pevne za politikou KSČ. Aktivita komunistickej strany slávila úspech. 25. februára 1948 sa definitívne rozhodlo o ďalšom smerovaní republiky. Po podaní demisie menšiny členov vlády mohol kartami zamiešať ešte prezident Beneš, ktorému tak pripadla dejinná úloha spolurozhodnúť o osude štátu. Ak by totiž demisiu neprijal, mohli by byť vyhlásené nové voľby, čo by komunistom prekazilo plány na urýchlené prevzatie moci. Na druhej strane by to však celý proces prechodu moci do rúk jednej strany pravdepodobne nezastavilo, ale vzhľadom na záujmy ZSSR, ktorý dokonca ponúkol v kritických dňoch aj vojenskú pomoc, len oddialilo.
Prezident však na základe ústavných zvyklostí demisiu 12 ministrov prijal a vymenoval za nich v poobedňajších hodinách náhradníkov. Nová vláda zostavená na návrh Gottwalda pozostávala z 25 členov, z ktorých bolo síce komunistov len 13, zvyšní ministri však boli taktiež lojálni KSČ. Zavŕšil sa tak proces prevzatia moci do rúk jednej štátostrany, ktorá si postupne na úkor práv a slobôd občanov upevňovala svoju moc. Beneš, strážený ŠtB, už nemal na udalosti praktický vplyv a zomrel ešte v roku 1948, krátko po tom, ako na znak nesúhlasu s nedemokratickým priebehom volieb po odmietnutí podpísať novú ústavu abdikoval. Jeho nástupcom sa stal prvý muž KSČ, “prvý robotnícky prezident” Klement Gottwald.
Dôsledky februárových udalostí
Nová Gottwaldova vláda už krátko po nástupe vypracovala vládny program, ktorý predložila 10. marca 1948 na schválenie parlamentu. „Akčný program Gottwaldovej vlády“ je prvým väčším dokumentom, ktorý pripravil pôdu pre rozvoj „ľudovodemokratického charakteru Československa“. Kládol si za cieľ najmä riešenie sociálnych otázok, národného poistenia, dôchodkového zabezpečenia, ale i hospodárskych otázok. Prispel tiež k prijatiu znárodňovacích zákonov z konca apríla 1948, ktoré znamenali stratu majetku pre tisíce Slovákov a Čechov. Jednou z priorít vlády sa stala tiež otázka „očisty verejného života“ prostredníctvom akčných výborov národného frontu. Tie spolu so závodnými radami rozpútali takmer polročný proces, ktorý postihol desaťtisíce politických a ideových odporcov strany. Nastala doba vlády jednej strany, ktorá si upevňovala monopol moci aj na základe odstavenia a perzekúcie politických oponentov. Už onedlho sa začala éra politických procesov. Tisícky ľudí boli prevychovávané v Táboroch nútenej práce, alebo v Pomocných technických práporoch. Dobrý strane bol ten, kto sa nevymykal z davu a bol ochotný podriadiť sa straníckym príkazom. Prenasledovanými sa stali dokonca aj ľudia, ktorí sa priamo zaslúžili o udalosti, ktoré dobová propaganda glorifikovala. Pred súd boli postavení významní partizánski velitelia, ktorí boli obvinení z priam až nezmyselných činov. Nepohodlnými boli často i významní komunistickí funkcionári. Viacerí slovenskí komunisti tak boli obvinení z buržoázneho nacionalizmu a skončili na dlhý čas vo väzení. Terčom represií sa stala aj Cirkev, ktorá mala byť podľa komunistických plánov odstavená od vplyvu Vatikánu, podriadená štátu a nakoniec úplne zlikvidovaná. Československo tiež vystúpilo z mnohých medzinárodných organizácií a začalo sa izolovať od „kapitalistického“ sveta. Tým viac sa však primklo k Sovietskemu zväzu, od ktorého sa stalo čoraz viac závislé. Heslo “Sovietsky zväz – náš vzor” sa stalo štátnou politikou do konca osemdesiatych rokov, kedy po vyše štyridsiatich rokoch skončilo rozdelenie sveta na východný – socialistický a západný – kapitalistický blok. Sloboda človeka bola v “ľudovodemokratickom Československu” pošliapaná nútenou kolektivizáciou, zakladaním družstiev a zničením súkromného podnikania. Najmä pre Slovákov malo toto obdobie katastrofálne následky. Tradične kresťanská krajina postavená na poľnohospodárstve a samostatne hospodáriacich domácnostiach zažila v kolektivizácii a útokoch na Cirkev útok na základné opory svojej existencie. Mnohí ľudia nestratili len majetky, ale aj istotu náboženskej slobody. Všetky tieto zásahy by však neboli mysliteľné bez „Víťazného februára“, kedy sa vtedajšie Československo vydalo na viac ako štyridsať rokov trvajúcu cestu monopolizácie moci do rúk jednej strany.
