Ján Hollý

JÁN HOLLÝ – PEVEC VEKOV DÁVNYCH
UKÁŽKY Z KNIHY BERNOLÁKOVCI: PREMOŽITELIA ČASU (EDS. PERNÝ, MATEČKOVÁ, MATICA SLOVENSKÁ, 2024)

Doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc., Slovenský literárny ústav MS

Na čo je nám dnes poézia? Na čo je nám dnes kultúra? Na čo je nám dnes jazyk? Na čo je nám dnes národné povedomie? Na čo je nám dnes viera? Na čo sú nám dnes korene? Poetické slová totiž z verejného priestoru dávno vymizli. Kultúrnosť sa úplne vytratila. Materčina sa často znevažuje. Na slovenskosť sa akosi zabúda. Kresťanstvo akoby existovalo iba okrajovo. Výsledok: korene národného povedomia vysychajú. Aj keď do nich svojho času plnými silami vlieval životodarnú duchovnú miazgu pevec vekov dávnych Ján Hollý, jeden z najvýznamnejších slovenských básnikov. Na Jána Hollého od malička a mlada dýchala národná história. Jeho rodisko Búrsky Svätý Mikuláš, dnes Borský Mikuláš, na Záhorí, kde uzrel svetlo sveta 24. marca 1785, omývali vody Moravy i neďalekého Dunaja a vežili sa tu malokarpatské pahorky. Na nich sa nachádzala hranica medzi Záhorím a Dunajskom, Borskou a Podunajskou nížinou. Na pieskovej pôde riečnych nív sa darilo roľníctvu od nepamäti, od dôb starých Slovanov a Slovákov, ktorých božstvá sa skrývali v týchto malých kopcoch a priľahlých borovicových či búrskych alebo borských hájoch. A s roľníčením ľudu išla ruka v ruke jeho zbožnosť. Kresťanstvo, cyrilo-metodský kult a katolicizmus. A v tomto smerovaní vyrástli v toku Moravy a Dunaja Devín, Mikulčice, Šaštín, Skalica, Bratislava a Trnava, všetko miesta a mestá, kde sa Ján Hollý modlil a kde študoval. Tento posvätný kúsok rodnej zeme sa stal jeho svetom driemajúcich básnických inšpirácií.

„Prospevujem, jak viprosení s Cárihradu bratri,
Konštantín a Metód, ku tatranskím došľi Slovákom,
Jak márné po celéj vivráťiľi krajňe modlárstvo,
A všeľikí národ v kresťanskéj pravďe i bozkém
Zákoňe vicvičení spasitelnéj získaľi víre.“
– napísal neskôr Hollý v predspeve k eposu Cyrilometiodada.

Po vysvätení za rímskokatolíckeho kňaza sa hneď na prvej kaplánskej stanici v Pobedime Ján Hollý stretol s ruinou veľkomoravského hradiska, ktorá aj po vekoch vyžarovala slávnu minulosť. Aká bola? Na to raz poeticky odpovedia jeho národné eposy. Aj ďalšie pôsobisko kaplána  Jána Hollého, mestečko Hlohovec, alebo Frašták či Galgóc spomínali už franské kroniky. Ale najdlhšie Ján Hollý – od februára 1814 do mája 1843 – pôsobil v malebnej považskej obci Madunice.

Po napoleonovských vojnách si mohla vydýchnuť celá Európa, aj Uhorsko a Slovensko, aj Madunice. V tamojšom Kostole narodenia Panny Márie kázal a meditoval na chválu Boha, kňazstva, bernolákovských tovarišov,  náboženských i literárnych prác jeden z ich stredu Ján Hollý. A súčasne od skorej jari do neskorej jesene ho milá múza Umka pozývala do hája Mlíč, kde pod stáročným dubiskom sa rodili jeho preklady, pôvodná lyrická, epická i duchovná tvorba, ktorá dovtedy nemala v slovenskej literatúre obdoby.

V madunickom tvorivom období a umeleckom vzopätí sa Ján Hollý učil na antických autoroch ťažké básnické remeslo, lebo tak si to vyžadoval zložitý kánon klasicistickej poézie. Pentametre, hexametre a iné náročné veršové techniky Homéra a Theokrita, Ovídia a Horácia, ale predovšetkým Vergília
sa z gréčtiny a latinčiny zásluhou jeho prekladateľského génia transformovali do bernolákovčiny, lebo to bola vtedy naša spisovná slovenčina. A z rímskej literatúry Hollý jednoznačne najviac miloval Vergília, predovšetkým jeho epos Eneida, hovoriaci o zakladateľoch a nositeľoch slávy slávneho Ríma, o Rimanoch a ich cnostiach. A Hollý nebol sám, na jeho stráne stáli početní bernolákovskí druhovia a ich vedúce osobnosti. O Hollého básnickom talente sa rozprávalo v arcibiskupskom paláci uhorského prímasa Alexandra Rudnaya v Trnave a jeho pravej ruky ostrihomského kanonika Jura Palkoviča. Hollý svojho tútora a mecenáša Palkoviča podrobne informoval: „Ja včil Virgiliovu Eneidu uš desátí ráz začínám popravovat, strúhat, pilovat a hladit, abi tím dokonálejšé bolo preložeňí toto“. Písal sa rok 1828.Pod Palkovičovým vedením sa do bernolákovčiny po tridsaťročnom úsilí preložila Biblia aj zásluhou slovníka či slovára dávnejšie zosnulého Antona Bernoláka. Aký to len museli byť múdri a prezieraví ľudia, ten kardinál Rudnay a kanonik Palkovič, ako kedysi dávno solúnski bratia sv. Cyril a Metod, ktorí prví preložili Písmo sväté do staroslovienčiny, ale z tohto veľkolepého diela sa do čias prvej a druhej generácie bernolákovcov na prelome 18. a 19. storočia po miléniovej dobe zachovali iba nepatrné zlomky. Náboženstvo a viera je samo osebe silná motivácia, ale vždy išlo vedno s písomníctvom, literatúrou a kultúrou, a preto s Božím slovom sa rodilo i slovo poetické, po Cyrilovom aj Hollého, lebo to sú spojité nádoby našej poézie. „Umko milá, jestľiž mňe si v mích kedi prispela pesňách, včil najvác prispej na pomoc“ –  úpenlivo prosí Ján Hollý básnickú múzu slovanstva pri tvorbe svojho vrcholného diela národného eposu Svätopluk, ktorý vyšiel roku 1833 v Trnave. Hovoril o zakladateľovi a nositeľovi slávy slávnej Veľkej Moravy, prvého Slovenska, o Slovákoch a ich cnostiach. Hollého hrdinské podanie Svätopluka jednoznačne patrí medzi najväčšie, najpôsobivejšie a najinšpiratívnejšie diela celej slovenskej literatúry a kultúry vôbec.

Kto dnes vie, že filologicky, ideologicky a literárne Slovákov emancipovali klasicistickí bernolákovci na čele s Antonom Bernolákom, Jurajom Fándlym a ďalšími päťsto členmi Slovenského učeného tovarišstva, vrátane rebelujúceho Jozefa Ignáca Bajzu. Po prvej prišla i druhá generácia bernolákovcov s géniom Jána Hollého, uctievaného autora národných eposov SvätoplukCyrilometodiáda, aj s budínskym Spolkom milovníkov reči a literatúry slovenskej a jeho almanachom Zora. A práve súčasníkmi štúrovcov boli bernolákovci druhého i tretieho pokolenia. Títo katolícki intelektuáli sa stali zásadným spojencom evanjelických štúrovcov v období vrcholiaceho národného obrodenia a zjednotenia v oblasti ideovej, ľudovýchovnej a napokon aj rečovej. Štúr a jeho druhovia si z bernolákovcov najviac vážili národného barda Jána Hollého. Kedy mohli, vtedy pevca vekov dávnej slovenskej minulosti navštevovali v Maduniciach i na Dobrej Vode. Pýtali si od neho požehnanie pre svoje národnobuditeľské počiny.

Ján Hollý, okrem Svätopluka, na pamiatku sv. Cyrila a Metoda napísal známy duchovný epos Cyrilometodiáda, menej známu ďalšiu historickú výpravnú báseň Sláv, ale aj množstvo lyrických selaniek a príležitostných básní. No Ján Hollý sa činil aj v oblasti duchovnej poézie, kde k jeho vrcholným vzopätiam patrí Katolícki spevňík z roku 1842, z ktorého náboženské piesne spievajú veriaci do dnešných dní.

A potom 3. mája 1843 prišla veľká tragédia, keď v Maduniciach horel Hollého kostol i fara a popri fyzickom zranení i duchovnom otrase zhorelo aj básnikovo zdravie a jeho básnická lýra. Na penziu odišiel k priateľovi Martinovi Lackovičovi na Dobrú Vodu do prostredia Malých Karpát, ktoré lemovali Hollého životné i umelecké osudy.

V Dobrovodskej kotline a oáze pokoja sa uzavrela požehnaná pozemská púť Jána Hollého pred 170 rokmi 14. apríla 1849. Symbolicky o päť rokov neskôr: 11. mája 1854 posledným verejným prejavom Ľudovíta Štúra bola slávnostná reč pri odhalení pomníka Ladislava Dunajského na hrobe Jána Hollého na Dobrej Vode. Pri tejto príležitosti vtedy naši národovci  zaspievali Štúrovu báseň Pri pomníku Jána Hollého na nápev Veje vietor, veje, od Tatier k Dunaju:

„V dobrovodskej stráni vysoká mohyla,
nad kýmže sa nesieš, koho si pokryla?
„Leží v lone mojom/ten váš všetkých milý,
spevy jeho sladké všetkých vás spojili.
Tu tá jeho vážna schýlila sa hlava,
tu leží pokrytá Slovákov oslava!“

Neskrývaš, mohyla, len ostatky jeho,
tie spevy sa nesú/
i z hrobu nemého.

A s nimi zalieta
i to bystré oko
tou našou rodinou
ďaleko, široko!“

Nebyť poézie, nemali by sme Jána Hollého, ale ani jemu porovnateľných Konštantína Filozofa, Andreja Sládkoviča či Hviezdoslava. Ich básnické slovo a ozrutné umelecké majstrovstvo sa stalo okrem literatúry aj symbolom našej národnej kultúry. Rozvíjalo slovenčinu do netušených možností. Utužovalo naše jazykové i národné povedomie. Spevňovalo kresťanskú vieru. Vyhĺbilo korene slovenskej identity. Aj preto do nich svojho času nie nadarmo plnými silami vlieval životodarnú slovnú a duchovnú miazgu pevec vekov dávnych, národný bard Ján Hollý.

 

JÁN HOLLÝ – SLOVENSKÝ VERGÍLIUS

Tomáš Winkler (z knihy Čas pred nesmteľnosťou, citované fragmenty)

Z knihy poviedok matičiara Tomáša Winklera – kniha poviedok v beletrizovanej forme opisuje posledné dni slovenských kultúrnych dejateľov pred tým, než sa odobrali na duchovnú púť večnosti. Dnes už nebohý autor patril medzi najplodnejších slovenských kultúrnych a literárnych publicistov. Kniha vyšla v reedícii Signis.

„Do školy chodil vo svojom rodisku, v Skalici a v Bratislave. Filozofiu a teológiu vyštudoval v Trnave. Tam ho roku 1808 vysvätili za kňaza. Kňazské povolanie vykonával v Pobedíme, v Hlohovci a v Maduniciach, kde bol tridsať rokov. Počas penzie až do svojej smrti bol na fare u svojho bývalého spolužiaka Martina Lackoviča na Dobrej Vode. Tu sa presťahoval roku 1843 po požiari v Maduniciach. Literatúre sa venoval už počas svojich štúdií.

Písal verše a prekladal antických autorov. Vo svojej tvorbe sprítomnil dejiny Veľkej Moravy. Epos Svätopluk vyšiel roku 1833, epos Cyrilometodiáda roku 1835, epos Sláv roku 1839.Súčasne písal aj Selanky, ktoré súborne vydal až neskôr, ďalej príležitostné básne, oslavné a kritické básne, ako aj duchovné piesne, ktoré vyšli v Katolíckom spevníku. Svojimi historickými eposmi a lyrikou vplýval na formovanie národného povedomia v slovenskom a slovanskom duchu. Jeho dielom sa inšpirovali štúrovci a nadviazali naň aj ďalšie generácie.“

„Keď bol (Štúr) na návšteve v Brezovej u evanjelického farára Tomáša Hroša, najali si povoz a potom cez Trnavu išli za „velebným starcom“ Hollým do Maduníc. Ten sa práve vrátil zo svojho obľúbeného hája Mlieča na svoju faru a kňazské rúcho mal celé zaprášené. Oboch prijal vľúdne a oni mu naznak priateľstva venovali svoje Plody, on si ich však už bol kúpil sám, ale aj tak darček prijal s vďakou.

Obedovali uňho a v priateľskom rozhovore strávili štyri hodiny. Keď odchádzali, daroval im svoje básne a hovoril, že pracuje na novom hrdinskom epose Slaviáda, o ktorom teraz nechce rozprávať, ale vraj bude zaujímavý. Hollý bol plný zdravia, tvár mal rumennú, vlasy strieborné, v očiach mal nezvyčajný oheň, čo všetkým dávalo nádej, že sa svojim rodákom zavďačí ešte nejedným dielom. Bol to však len vonkajší dojem, pretože sa ponosoval na rôzne choroby, ba daktorej návšteve bol aj povedal, že on už dlho žiť nebude. Ale teraz, našťastie, musí prstom o drevo poklopať, je mu dobre.“

„Keď mu hovorili, že je slovenským Vergíliom, len sa usmieval a nikdy nezabudol dodať, že tento rímsky básnik napísal 830 veršov selaniek, kým on ich napísal „o pol druha ráza vác“.“

„Tí, čo navštevovali Hollého, a nebolo ich málo, lebo každý, kto išiel cez Madunice, sa uňho zastavil, vždy svedčili o tom, že hostí vždy veľmi rád pohostinne prijal a počastoval, takže si nenahonobil nijaký majetok. Keď bolo leto a pekné počasie, nebol taký deň, že by nenavštívil svoj obľúbený hájik Mlieč, kde sedával pod veľkým dubom, majúc na zemi dorovna vystreté nohy. Černidlo a pero vždy mal pri sebe, obyčajne v klobúku, zväčša však písal olovkom po papierikoch tak husto, že to nik nevedel prečítať. … Ráno vstával veľmi zavčasu, odslúžil si svätú omšu, zjedol kúsok chleba a kúsok mäsa, zväčša údeného, alebo syra, a potom celý čas strávil v Mlieči. Odmala mal veľkú záľubu vo vidieckom živote, preto ho len zriedka bolo vidieť chodiť po dedine, ale vždy len po poli, skalách a po pieskoch.  … Práve teraz, keď má Hollý päťdesiatšesť rokov, dobre platený budínsky úradník Martin Hamuljak sa chystá vydať jeho dielo v štyroch zväzkoch a rozhodne tam chce mať Hollého portrét.“

„Potom prišla zima, Hollý z postele už nevstával a do pece mu drevo chodila prikladať gazdiná. Na Štedrý večer ešte zišiel z postele, pomodlil sa, skromne sa najedol. Do kostola už nevládal. V ušiach mu zneli koledy, počul zvuk zvonov a z diaľky do malej izbietky doliehal spev zbožných ľudí. Čas zdanlivej hojnosti prežívala celá dedina. Dosýta sa najedli aj tí najbiednejší. Keď v jeden deň prišla do izbietky gazdiná, aby podložila do pece, ako to robila každý deň, vošla potichu, aby ho nezobudila, ak by spal. Pozdravila ho len šeptom. Vždy ju oslovil, ale teraz neodpovedal. Myslela si, že v noci mal bolesti, tie ho vyčerpali, takže teraz odpočíva. Podišla k nemu, aby mu napravila vankúš, vystrela zrebnú plachtu, našuchorila perinu. Hollého modré oči boli naširoko roztvorené a láskavé ruky už boli studené. Pribehla k dekanovi Lackovičovi a rozplakala sa. Veľký básnik zomrel 14. apríla 1849 – v ten deň i v tú hodinu, keď krajinský snem v debrecínskom Veľkom kostole vyhlásil maďarskú republiku a zvrhol Habsburgovcov. Na pohreb sa narýchlo zišlo len niekoľko katolíckych farárov a vrúcnych priateľov, aby mu preukázali poslednú česť. Správu o Hollého smrti veľmi neskoro priniesol len Slovenský pozorník. Slovensko zažialilo za veľkým básnikom. Šesť rokov po Hollého smrti zomrel aj dekan Martin Lackovič.“

WINKLER, T. Čas pred nesmrteľnosťou. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 1998;

WINKLER, T. Čas pred nesmrteľnosťou. 2. vyd. Banská Bystrica : Signis, 2022

2025-03-25T09:56:48+00:0025 marca 2025 |Osobnosti slovenských dejín|
X