Ján („Jani“) Alexander Rotarides: život, revolučná činnosť, dielo
Autor: doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
Letopočet 2022 vyhlásila Matica slovenská za Rok odkazu štúrovcov. Naša najstaršia kultúra inštitúcia sa hrdo a systematicky hlási k štúrovskej tradícii a generácii, čo aktuálne zvýrazňuje i fakt, že v tomto roku uplynú dve storočia od narodenia jej množstva predstaviteľov. V roku 1822 prišlo na svet viacero štúrovcov, medzi nimi Štefan Marko Daxner, Ján Vlastimil Francisci, Ľudovít Augustín Gál, Ján Kvetoslav Gáber, Jakub Grajchman, Karol Drahotín Hrenčík, Ján Blahoslav Kalinčiak, Gustáv Adolf Koričánsky, Samuel Kramár, August Horislav Krčméry, Augustín Radislav Roy, Samuel Dobroslav Štefanovič, Ľudovít Jaroslav Šulek či Janko Kráľ. Práve s naším revolučným básnikom Jankom Kráľom sú nerozlučne späté dramatické životné osudy a revolučná činnosť jeho generačného druha, učiteľa, osvetového a vlastivedného pracovníka, básnika a martýra Slovenského povstania Jána Alexandra Rotaridesa.
Ján Alexander Rotarides sa narodil 15. februára 1822 v Horných Rykynčiciach (roku 1964 sa Horné Rykynčice a Dolné Rykynčice zlúčili do samostatnej obce Rykynčice, dnes okres Krupina, Banskobystrický kraj, región Hont) v bývalej Hontianskej stolici. Pochádzal z učiteľskej rodiny. Jeho otec Samuel Rotarides pôsobil ako učiteľ na ev. ľudovej škole a organista cirkevného zboru v Horných Rykynčiciach. Ešte v mladosti Ján Alexander Rotarides prišiel o otca, žil v spoločnej domácnosti s matkou Máriou, rod. Zaťkovou a vyrastal s tromi sestrami. Bolo to ťažké detstvo pre štyri polosiroty.
Ján Alexander Rotarides chodil do ev. ľudovej školy v Dolných Príbelciach, v rokoch 1835 až 1838 študoval na ev. latinskej škole v Balážskych Ďarmotách a v rokoch 1838 až 1842 na ev. lýceu v Banskej Štiavnici, kde dokončil gymnaziálne štúdia a absolvoval filozofický kurz, nutný pre vykonávanie učiteľského povolania na ev. ľudových školách. Počas štúdia na banskoštiavnickom lýceu sa zapojil do činnosti štúrovského Slovanského ústavu a priatelil sa s básnikom Andrejom Sládkovičom, aj sám sa pokúšal o literárnu činnosť, písal príležitostné verše.
Po skončení štúdií roku 1842 sa stal Ján Alexander Rotarides učiteľom a organistom v Dolných Príbelciach na tamojšej ev. ľudovej škole, ktorú aj sám navštevoval. Ako živiteľ rodiny okrem učiteľského povolania sa venoval ľudovýchovnej práci, o ktorej roku 1846 prostredníctvom viacerých správ informovali Štúrove Slovenské národné noviny. Rotarides sa popri učiteľstve zaoberal včelárstvom, ovocinárstvom a štepárstvom, v duchu Hurbanovho osvetového programu založil nedeľnú školu a spolok miernosti v Dolných Príbelciach. Kým do nedeľnej školy chodilo s nadšením až do 50 mladých aj starých miestnych obyvateľov, spolok miernosti sa stal terčom odporu a proti Rotaridesovi sa rozpútala kampaň. Niektorí obyvatelia, ktorým nevyhovovali Rotaridesove abstinentské aktivity, spísali proti nemu sťažnosť na cirkevné úrady. Krivo sa v nej udávalo, že zle učí, navyše je pansláv, šíri anonymne vydaný protialkoholický spis Beda a rata (s podtitulom Od jedného úprimného priateľa ľudu pospolitého), ba údajne ho vraj aj napísal, hoci jeho autorom bol August Horislav Škultéty. Vyšetrovacia komisia hontianskeho seniorátu učiteľské pôsobenie Jána Alexandra Rotaridesa na prekvapenie neprajníkov v záverečnom rezultáte pochválila a podobne pozitívne sa vyjadrila aj na margo ľudomilnej činnosti ním iniciovaného a vedeného spolku miernosti.
Rozhodujúcim a osudovým okamihom v živote Jána Alexandra Rotaridesa sa však stalo jeho stretnutie so štúrovským revolučným básnikom Jankom Kráľom, ktorý ho počas letných prázdnin roku 1847 navštívil spoločne s ďalším oddaným štúrovcom Viliamom Paulinym v Dolných Príbelciach, kde sa spriatelili, pričom si porozumeli ľudsky i názorovo. Dospeli k spoločnému záveru, že staré feudálne poriadky a systém panštiny môže byť v zaostalom Uhorsku odstránený iba revolučnou cestou. Zároveň so sociálnymi reformami a zrušením poddanstva uvedomelo spájali boj za národné práva Slovákov a používanie štúrovskej slovenčiny vo verejnom živote.
Keď 15. marca 1848 vypukla revolúcia v Uhorsku, revolučne naladený Janko Kráľ prichádza z Pešti, kde bol koncipientom v advokátskej kancelárii u Alexandra Boleslavína Vrchovského, za svojím priateľom, rovnako zmýšľajúcim Jánom Alexandrom Rotaridesom do Dolných Príbeliec. Dorazil tam 26. marca, kedy sa aj začala udalosť, ktorá je v našich dejinách známa ako „príbelská vzbura“. Už 27. a 28. marca Kráľ a Rotarides pozorne sledovali vyhlásenia vládnych stoličných komisárov, ktorí oznamovali nariadenie o zrušení poddanstva v Uhorsku. S oznámením a výkladom ich dvanástich bodov neboli vôbec spokojní. Preto aj oni usporadúvali ľudové zhromaždenia po hontianskych dedinách, kde popri zrušení poddanských robôt žiadali taktiež rozparcelovanie panských hôr, oslobodenie z dane pri výrobe vína a zavedenie slovenčiny na úradoch aj v školách. Aby im ľudia uverili, žiadali od richtárov pod hrozbou zbrane urbárske listiny a verejne ich pálili, v ohni končili aj dereše a na výstrahu strieľali do panských dvorov pomaďarčených šľachtických rodín Dyurczovcov, Draskóczyovcov, Laszkárovcov, Pongráczovcov a iných v Dolných i Horných Príbelciach, ba odvážili sa verbálne napomenúť i dolnopríbelského zemepána, grófa Zichyho, že sa jeho čas vládnutia nad krajom a jeho pospolitým ľudom skončil.
Zvesti o „príbelskej vzbure“ sa šírili rýchlosťou blesku. Prestrašené stoličné úradníctvo na čele s podžupanom Lászlóom Majthényim ju chcelo čo najrýchlejšie udusiť, aby nezbuntošila celý Hont aj okolité stolice. Preto už 28. marca 1848 vyslalo na miesto činu stotinu vojska. Jána Kráľa chytili ešte v ten deň večer na salaši nad Príbelcami, pričom od šibenice a popravy ho zachránil len príhovor miestnej inteligencie, farárov a učiteľov. Na druhý deň 29. marca vojaci zajali vo vlastnej stodole aj sprvu sa tu skrývajúceho Jána Alexandra Rotaridesa. Obom nasadili na ruky i na nohy okovy a vojaci ich pripútaných v železných reťaziach na výstrahu vodili po dedinách, kde ešte pred niekoľkými hodinami sami zápalisto rečnili o slobode a rovnosti. Do stoličného väzenia v Šahách ich priviezli 30. marca 1848 a začal sa nekončiaci kolotoč vypočúvania za použitia tých najbrutálnejších metód, bitia korbáčom a naťahovania na kolese.
Zvesť o uväznení Janka Kráľa a Jána Roardisea sa rozšírila po Slovensku. Jozef Miloslav Hurban horlil za ich oslobodenie už v Žiadostiach slovenského národa v stolici Nitrianskej, ktoré boli vyhlásené na revolučnom ľudovom zhromaždení 28. apríla 1848 v Brezovej pod Bradlom a uverejnené v Slovenských národných novinách, čím tento prípad získal širokú publicitu na Slovensku. Aj celonárodné štúrovské Žiadosti slovenského národa, prijaté a vyhlásené 10. a 11. mája v Liptovskom Sv. Mikuláši a Liptovskej Ondrašovej v dvanástom bode rázne požadovali: „Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotaridesom, učiteľom v Príbelcach, do ťažkieho väzenia v Šahách zatvorení sa preto, že ľud slovenský v Príbelcach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeniu jeho slobuod povzbudzovali — z tej príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzňovia a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody čím skuor na slobodu vypustení boli.“ Odpoveď Pešti nedala na seba dlho čakať a vyznačovala málo vídanou brutalitou. V hornom Uhorsku maďarská vláda vyhlásila štatárium, čiže stanné právo, na popredných vodcov slovenského národa, vrátane Štúra, Hurbana a Hodžu, vydala zatykače, uväznila, žalárovala, týrala a pred štatariálne súdy predviedla viacerých štúrovcov, stavali sa pre nich šibenice… Strach a hrôza opanovali slovenskú krajinu.
O uväznenom Jankovi Kráľovi sa hovorilo aj v júni 1848 na Slovanskom zjazde v Prahe, v lete toho horúceho roku tiež v Záhrebe, Belehrade a vo Viedni, kauza plnila noviny vo viacerých krajinách. Ale maďarská zlovôľa nereagovala, nedala na verejnú mienku, pre väznených Kráľa a Rotaridesa sa nič nemenilo. Ďalej obaja hnili v celách ťažkého žalára v Šahách, cez deň boli kruto vypočúvaní, bití a mučení, nechaní bez stravy, v noci hodení v reťaziach na chladnú zem. Jediný, kto sa za nimi odvážil ísť na návštevu, doniesť im trocha poživne a čistej bielizne, bol Karol Braxatoris, ev. farár v Hontianskych Tesároch, básnik a spisovateľ, starší brat Andreja Sládkoviča. Len ten odsúdencom dával nádej, silu a vieru, bol ich jediným spojivom s okolitým svetom i so štúrovcami. Do Šiah ešte prišla matka a sestry Jána Alexandra Rotaridesa, aby so slzami v očiach ponížene na kolenách poprosili stoličnú vrchnosť o jeho prepustenie, že je jediným živiteľom rodiny. Samozrejme, márne. Uhorská vrchnosť mala so svojimi väzňami iné plány.
V júli 1848 odtransportovali Janka Kráľa a Jána Alexandra Rotaridesa zo stoličného väzenia v Šahách do povestného žalára Gebäude v Pešti. Hlavne o osud Janka Kráľa sa vtedy začal zaujímať aj cisársky rakúsky generál Alfred Windischgrätz a rovnako chorvátsky bán a generál Josif Jelačić, ktorý už od leta 1848 v Záhrebe počúval od Štúra a Hurbana smutné zvesti o jeho týraní v maďarskom žalári. A tak nahnevaný bán Jelačić napísal do Pešti list, v ktorom sľuboval, že ak neprepustia Janka Kráľa, ak ho zabijú, pri svojom ťažení na hlavné mesto Uhorska „obesí každého chyteného Maďara na najbližšom strome“. To zabralo, Janka Kráľa 10. januára 1849 prepustili z väzenia a okamžite sa pridal k slovenskému dobrovoľníckemu zboru. Ale Ján Alexander Rotarides ostal hniť vo väzení ešte veľmi dlho, až do konca augusta 1849 a domov do Dolných Príbeliec sa v zúboženom fyzickom i psychickom stave vrátil po osemnástich mesiacoch krutého žalárovania 23. októbra 1849.
Ján Alexander Rotarides si liečil rany na tele i duši u sestry v Dolných Príbelciach. Kým fyzicky sa jeho stav upravil do normálu, psychicky naďalej strádal a trpel vážnou duševnou poruchou. Ešte roku 1851 priniesli viedenské Slovenské noviny správu (aj výzvu na pomoc) o nemoci Jána Rotaridesa, ktorý „duševne ochorel počas Slovenského povstania a hľadá sa preňho miesto v nejakom ústave pre chorobomyseľných“. Napokon statočný Rotarides všetko prekonal a v rokoch 1852 až 1856 pôsobil ako učiteľ na ev. ľudovej škole v Sudiciach (Szügy) v Novohradskej župe a od roku 1856 v Drienove v Hontianskej župe.
Začiatkom júna 1861 sa Ján Alexander Rotarides zúčastnil na Slovenskom národnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine, kde bolo vyhlásené Memorandum národa slovenského. Pri tejto príležitosti sa stretol so svojím druhom Jankom Kráľom a priateľom Viliamom Paulinym-Tóthom, ale aj ďalšími štúrovskými a hurbanovskými účastníkmi Slovenského povstania na čele s „otcom národa“ Jozefom Miloslavom Hurbanom, dobrovoľníckymi kapitánmi Jánom Vlastimilom Franciscim, Štefanom Markom Daxnerom, Samuelom Dobroslavom Štefanovičom a inými povstaleckými hrdinami, ktorých po dva dni 6. a 7. júna 1861 oslavoval a velebil šesťtisícový dav a ktorí na starých základoch dali nový memorandový impulz slovenskej politike. Najdlhšie väznený slovenský revolucionár Ján Alexander Rotarides, slávny „Jani“, bral všetko s pokorou. Radšej sa s Jankom Kráľom uzavreli do samoty, aby sa znova a znova v spomienkach dobrých aj zlých vrátili k „príbelskej vzbure“ a svojmu ťažkému väzenskému osudu.
Morálne povzbudený Ján Alexander Rotarides ešte v tom istom roku 1861 sa oženil s Máriou, rod. Miškolciovou a v šťastnom manželstve vychoval šesť detí. V memorandovo-matičnom období sa zapájal do národného života, napr. podporoval slovenské ochotnícke divadlo v Liptovskom Sv. Mikuláši, roku 1875 po násilnom zatvorení slovenského ev. vyššieho patronátneho gymnázia v Revúcej jeho prepustených profesorov. V učiteľskej službe vytrval až do roku 1896 v Drienove, kde žil na odpočinku a kde sa ukončila jeho životná púť 8. decembra 1900 vo veku sedemdesiatosem rokov.
Najproblematickejšou časťou sa javí literárne dielo Jána Alexandra Rotaridesa. Vieme, že písal príležitostnú poéziu v klasicistickom duchu, pričom išlo o gratulácie, kondolencie, némie, parentácie a valedikácie, ale od mladosti skladal už aj romantické verše ovplyvnené ľudovou piesňou. Nedochovala sa ani jeho básnická zbierka Na svadbu!, údajne vydaná knižne už roku 1846 v Pešti. V rukopise ostali Rotaridesove Pohrebné verše z rokov 1844 až 1846, ktoré roku 1850 usporiadal do osobitného zborníka, podobný osud mali i jeho Rozličné verše. Okrem básnickej tvorby sa Ján Alexander Rotarides so zaujatím venoval aj zbieraniu ústnej ľudovej slovesnosti, najmä ľudových piesní. V reprezentačnom matičnom Sborníku… (1870) uverejnil rozprávku Kováčka striga. V prvom zväzku Slovenských spevov (1881 – 1882) mu vyšlo 24 národných piesní, ale odhaduje sa, že ich zozbieral a zapísal až šesťdesiatštyri. Do Dobšinského Slovenských prostonárodných povestí mu roku 1882 zaradili rozprávku Súdny pán. Žiaľ, rukopisná pozostalosť Jána Alexandra Rotaridesa na ev. fare v Drienove ľahla popolom pri požiari počas bojov a prechodu frontu za druhej svetovej vojny v decembri 1944.
Štúrovský dejateľ a revolucionár Ján Alexander Rotarides ostáva dodnes symbolom hrdinstva, statočnosti, nezlomnosti a odvahy, príkladného boja a obetovania sa za slobodu vlastného národa i celého človečenstva. Revolučná dráma štúrovského básnika Janka Kráľa a jeho verného druha Jána Alexandra Rotaridesa známa ako „príbelská vzbura“ sa radí medzi najvýznamnejšie udalosti štúrovského a hurbanovského Slovenského povstania rokov 1848 až 1849. Obaja aj so svojim revolučným činom ostanú už navždy uchovaní v kolektívnej pamäti slovenského národa ako jeho symboly, martýri a bojovníci za slobodu.
Literatúra a pramene:
RIZNER, Ľudovít Vladimír: Bibliografia písomníctva slovenského na spôsob slovníka od najstarších čias do roku 1900, zv. 4, P – R. Martin: Matica slovenská, 1932, s. 276.
BRTÁŇ, Rudo: Život básnika Janka Kráľa. Martin: Matica slovenská, 1972, s. 86 – 98.
Slovenský biografický slovník, zv. 5, R – Š. Martin: Matica slovenská, 1992, s. 121.
LUKÁČ, Miroslav: Ján Alexander Rotarides (1822 – 1900). Život a dielo. Krupina: Kultúrne centrum – Múzeum Andreja Sládkoviča, 2012, 1. vyd., 127 s.
Archív Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice v Martine (fond Ján Rotarides)
doc. PaedDr. Pavol Parenička, CSc.
Slovenský literárny ústav Matice slovenskej
