Ten, ktorý spájal.
*10.4.1813 Borský Peter – †1.12.1889 Bratislava
(210. výročie narodenia)
autorka: Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej Košice
K najmladšej skupine bernolákovcov patrí kňaz, národný buditeľ, publicista, štedrý mecén Jozef Ščasný. Výraznou mierou sa zaslúžil o vzájomnú spoluprácu a o zjednotenie katolíkov a evanjelikov na jazykovom poli. Dá sa povedať, že budoval pomyselný most medzi bernolákovcami a štúrovcami. Bol horlivý bojovník proti maďarizácií, ochranca slovenských národných práv, propagoval po slovensky písanú tlač a vydavateľskú činnosť Spolku sv. Vojtecha. Bol spoluzakladateľom Matice českej, Matice slovenskej, Spolku sv. Vojtecha, gymnázia v Kláštore pod Znievom. Stal sa čestným občanom Kláštora pod Znievom.
Jozef Ščasný sa narodil 10. apríla 1813 v Borskom sv. Petri (dnes súčasť Borského Mikuláša). Otec Andrej bol notárom a mama rod. Pappová, pochádzala zo šľachtického rodu.
Počas štúdií sa venoval učeniu cudzích jazykov. Mal povesť slavianofila. Ovládal latinčinu, maďarčinu, nemčinu, poľštinu, srbčinu a čiastočne i ruštinu.
Dňa 15. apríla 1836 bol vysvätený za kňaza. Jeho prvým pôsobiskom bolo miesto kaplána v Uhrovci. Do Uhrovca si so sebou priniesol svoju bohatú knižnicu slovenských kníh, medzi ktorými nechýbali všetky básnické diela Jána Hollého, niektoré dokonca v rukopise. V Uhrovci sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom a jeho bratom Karolom. Ľudovít mal 21 rokov, Karol 25 a Ščasný 23. Ich spoločne strávené chvíle znamenali priateľstvo na celý život. Ľ. Štúr si Ščasného hlboko vážil a našiel v ňom človeka, s ktorým si rozumel a mal rovnaké názory a ciele v národných otázkach. V liste K. B. Štorchovi sa Štúr vyjadruje o Ščasnom ako o prevýbornom učenom Slovanovi. Na základe známosti so Ščasným sa Štúr preorientoval z českej jazykovej orientácie k slovenčine.
Ščasný bol publicisticky činný, ale literárnu činnosť nerozvíjal, i keď k básnictvu mohol mať predpoklady, o čom svedčí óda Jána Hollého Na Jozefa Ščasného. So spolurodákom Hollým sa pravdepodobne niekoľkokrát stretol. Korešpondencia medzi nimi sa nezachovala. Ale v korešpondencii Jána Hollého nájdeme listy, v ktorých sa zmieňuje o Jozefovi Ščasnom a je v nich badať záujem o jeho profesionálny a národný rast. Ján Hollý bol obrovská autorita národného života a hlboko si ho vážili aj štúrovci.
Ščasného kázne boli uverejňované v slovenských zborníkoch Poklady kazateľského rečníctva, Kazateľ. Tlačou vyšla jeho Príhodná reč pri obnovení storočnej pamiatky statuy bl. Panny Márie roku 1750 v zámku nitrianskom vystavenej.
V roku 1837 založil Alexander Boleslavín Vrchovský tajný spolok Vzájomnosť. Tento spolok sa hlásil k myšlienke slovanskej vzájomnosti, občianskej rovnosti, národnej slobode a odporu voči feudalizmu. Tvorili ho radikálne založení štúrovci. Vydávali rukopisný dvojmesačník Vzájomnostné listy. Vrchovského spolupracovníci vyjadrili v týchto listoch radosť nad národnou uvedomelosťou a aktivitou katolíckeho duchovenstva v Trenčianskej stolici. Mimoriadne kladne hodnotili a vyzdvihli bernolákovca Jozefa Ščasného ako „výborného Všeslava“, ktorý ovláda takmer všetky slovanské reči a vo svojej bohatej knižnici má všetky novšie české, srbské a poľské knihy. Vrchovský už skôr doporučoval Spoločnosti česko-slovanskej, aby získala pre spoluprácu Jozefa Ščasného i Jozefa Petroviča a nadväzovala spojenie s katolíckou mládežou. Mal záujem o zblíženie sa s katolíckou inteligenciou. Preto aj navrhol, aby bol do spolku Vzájomnosť prijatý Jozef Ščasný. Ten s členmi Vzájomnosti veľmi úzko spolupracoval, ale nemáme žiadny doklad o tom, že by Ščasný bol členom Vzájomnosti. O úzkej spolupráci svedčí jeho účasť ako zástupcu mladej katolíckej inteligencie na spoločnej porade so zástupcami mladej českej inteligencie v Bratislave, ktorá sa konala začiatkom mája 1839. Na tejto porade sa prerokovávali otázky vzťahu a spolupráce Čechov a Slovákov.
Aj Jozef Ščasný si po vzore štúrovcov z výletu na Devín zvolil ďalšie meno Borislav z Hollého Svatopluka. Už vtedy bol výrazným reprezentantom katolíckeho duchovenstva v národno-zjednocovacích snahách. Vrchovský po svojom odchode z Bratislavy apeloval na Štúra, aby listami nadviazal styky s katolíckymi seminaristami a prostredníctvom mladých národne cítiacich katolíckych kňazov, v tomto prípade cez Ščasného i Petroviča, pôsobil na seminaristov v Trnave.
V roku 1841 sa Ľudovít Štúr zastavil u svojho už dobrého priateľa Ščasného v Drietome, kam bol preložený. Po spoločnom rokovaní získal od Ščasného prísľub o nadviazanie spojenia s duchovenstvom nitrianskej diecézy.
O podpore Ľudovíta Štúra a štúrovcov medzi katolíkmi svedči podpisová akcia za povolenie Štúrových Slovenských národných novín. V roku 1842 Štúr získal písomné potvrdenie so 44 podpismi nitrianskych vzdelancov na čele s Františkom Xaverom Hábelom o potrebe slovenských politických novín s podmienkou, že budú vychádzať v slovenskom jazyku. Keď Štúr podával štvrtú žiadosť o povolenie SNN, Ščasný opäť zorganizoval podpisovú akciu v Nitrianskej stolici. Aj touto akciou sa snažil nadviazať dobré styky medzi bernolákovcami a štúrovcami.
Ako jeden z prvých bernolákovcov začal prispievať do Štúrových SNN a ich prílohy Orla tatranského popri bernolákovcoch ako boli Jozef Emmanuel, Juraj Holček, Štefan Závodník a Amian Dobšovič, ku ktorým sa postupne pridávala ďalšia mladšia generácia. Vo svojich článkoch okrem iných tém propagoval spolky striezlivosti a písal o ich význame. Bol aj jedným z prvých bernolákovcov, ktorý podporili nadkonfesionálny spolok Tatrín. Z radov katolíckej inteligencie boli za stálcov Tatrína zakladajúcim zhromaždením navrhnutí: Anton Horecký, Eugen Gerometta, Jozef Ščasný, Matej Tučko, Ondrej Caban, Martin Hamuliak, Július Plošic, páter Leo, N. Ďurjan, J. B. Klemens. Na jeho treťom zasadnutí v roku 1846 bol zvolený do jeho správneho výboru. V roku 1847 na štvrtom zasadnutí bol zvolený do jazykospytného výboru a do výboru pre prípravu slovenských školských učebníc. Za bernolákovcov boli v komisii jazykospytného výboru zastúpení: Ščasný, Ondrej Caban, Eugen Gerometta, Martin Hattala a v druhom výbore za katolíkov Ondrej Caban, Juraj Holček, Jozef Ščasný a Andrej Radlinský. Veľkú zásluhu na prijatí Štúrovej slovenčiny medzi katolíkmi mal práve Jozef Ščasný. Bol aj v komisii pre posúdenie Hodžovho spisu o pravopise a gramatike Epigenes slovenicus.
Jozef Ščasný bol aj aktívny bojovník proti alkoholizmu a počas svojho pôsobenia v Dražovciach v rokoch 1847-1850 založil spolok striezlivosti. Po pamätnej štvrtej sednici spolku Tatrín sa dňa 12. augusta 1847 zúčastnil zasadnutia Ústredného spolku miernosti (al. Prvý Centrálny spolok striezlivosti v Uhorsku) na fare Juraja Holčeka vo Veselom, kde bol zvolený za zapisovateľa. S návrhom vzájomnej spolupráce zakladateľov spolkov striezlivosti a založenia ústredného spolku prišiel rímskokatolícky kňaz Štefan Závodník. Jozef Ščasný uvítal vzájomnú spoluprácu a v liste Závodníkovi píše: „Vizvaňja Tvoje, abi sa zakladatelja spolkov strjezlivosti spolu sišli, a vizvaňja od. p. Holčeka predňesenuo istotňe každjemu, koho sa táto vec tíka, milje biť musja. Azda sa aspon v tom sjednoťíme, abi sa vjacej spoločním porozumeňím a spojeními silami napotom robilo, že bi všeobecnja mišljenka o potrebe všeobecnjeho pracovaňja do života vstúpila.“
Tak ako predstavitelia evanjelickej vrstvy tak aj bernolákovci boli pre svoju proslovenskú činnosť prenasledovaní. V roku 1847 majú Sčasný a jeho druhovia zákaz zúčastňovať sa na verejnom živote v Nitrianskej stolici.
V roku 1850 dostáva Ščasný faru v Močenku. V roku 1852 nechal vybudovať kalváriu pozostávajúcu zo 14 kaplniek, jednotlivých zastavení krížovej cesty a kaplnky božieho hrobu a troch krížov s plastikami. Bola vybudovaná na kopci, kde už v 9. stor. stál malý drevený staroslovenský kostol. V 14 stor. tu bol vybudovaný prvý farský kostol. V roku 1867 sa stáva dekanom dištriktu. O rok nato je mu ponúknutá hodnosť kanonika, ktorú odmietol. Odôvodňoval to tým, že nie v postupovaní, ale v zostupovaní si chce skúšať svoje sily. V roku 1871 sa vzdal správy farnosti a odišiel na odpočinok do Bratislavy-Rače.
Silný maďarizačný tlak, počas pôsobenia v Drietome obvinenie klérom z kacírstva za to, že kupoval a študoval Kollárove kázne, básne a spisy, príkoria, udania, to všetko vplývalo aj na jeho zdravie. V Močenku ale zachovával svoje národné cítenie a vštepoval ho svojim farníkom. Vďaka jeho kázaniu v kostole v slovenskom jazyku sa Močenok nepomaďarčil. Svedčia o tom aj slová predstaviteľa maďarskej cirkvi Körösyho zo Šale, že Močenok mohol byť už maďarský „nebyť nejakého farára, čo kázal v kostole po slovensky“.
Štedrý mecén
Jozef Ščasný prežil svoj život v skromnosti a väčšinu svojho majetku venoval na národné, kultúrne a náboženské ciele.
Ako prvý dal podnet na postavenie pomníka básnikovi Jánovi Hollému. Celonárodnú zbierku začal svojim Provoláni k národu slovenskému, ktoré bolo uverejnené v Slovenských novinách. Pri príležitosti 100. výročia narodenia Jána Hollého financoval a vydal brožúru Ignáca Kaviaka Rozpomienka na Jána Hollého. Sumu 50 zlatých venoval na vyhotovenie pamätnej tabule na rodnom dome Jána Hollého.
10 000 zlatých venoval Spolku sv. Vojtecha na vydanie prekladu Svätého písma. Prekladateľovi Františkovi Sasinkovi venoval za jeho 36 ročnú literárnu činnosť a najmä za jeho preklad Sv. písma ako odmenu 500 zlatých (uvádza sa i 600)
Hold mu vzdali P. O. Hviezdoslav v básni Mecenášovi a S. H. Vajanský básňou Jozefovi Ščasnému.
Podporoval chudobných študentov, 24 000 zlatých venoval penzíjnemu fondu vyslúžilých kňazov. Prispel na vydávanie Slovenských spevov, 500-zväzkovú knižnicu venoval Diecéznej knižnici v Nitre a 100 účastín železnice nitrianskej diecéze.
V Slovenských pohľadoch S. H. Vajanský o Ščasnom píše:
Jozef Ščasný patrí medzi najsvetlejšie zjavy našej novej národnej éry, charakter a čistota anjelskej duše, rýdzosť presvedčenia, nekonečná láska k národu – to sú známky jeho osobnosti, tak jasno vynikajúcej, ačkoľvek skromnej až do sebazaprenia.
Použitá literatúra:
BUCHTA, František. Skalica a Záhorie. Skalica: Mesto Skalica v spolupráci so Záhorským múzeom v Skalici vo vydavateľstve Formát, 2008
BUTVIN, Jozef. Slovenské národno-zjednocovacie hnutie. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1965.
FORDINÁLOVÁ, Eva. Jozef Ščasný 1813-1889. Skalica: Záhorské múzeum v Skalici, 2013
KÚTNY, Jozef. Mecenášovi Jozefovi Ščasnému. In. Močenok. Roč. 2, 2020, č. 2, s. 10-11
PAŠTEKA, Július a kol. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: LÚČ, 2000.
PROKOP, Jozef, POKORNÝ, Jaroslav. Anton Bernolák – bernolákovci – bernolákovská epocha. Bratislava: Bernolákovská spoločnosť, 2007.
Slovenský biografický slovník V. zväzok. Martin: Matica slovenská, 1992.
