Jozef Škultéty (1853-1948)


//Jozef Škultéty (1853-1948)

JOZEF ŠKULTÉTY (1853 – 1948)   ̶   RENESANČNÁ OSOBNOSŤ

autor: JÚLIUS LOMENČÍK

 Či búrky boli, či sa strhli povodne,

on jako bralo zasadené v zemi, pevný stál

a strážil medze, ktoré otcovia si pôvodne

sem zasadili jako tvrdý, nerozborný val.

Čo slávy žilo v dávnej, krásnej prešlosti,

to povynášal z tieňov v jasnej sviežosti.

A mladý duchom večne mladý je  ̶ ̶

smrť jeho prežila, on veky prežije!

 

Anton Prídavok: Jozef Škultéty (1948)

Štefan Krčméry, jeden z najbližších spolupracovníkov Jozefa Škultétyho v dvadsiatych a na začiatku tridsiatych rokov, kedysi napísal: „Netrúfam si nakresliť dôstojného obrazu jeho diela vykonaného vo vede a v živote národa. A netrúfam si oceniť prácu jeho. Prídu generácie, a nedocenia jej.“

Áno, možno v dynamickom víre dní niekedy viac inokedy menej vo verejnom živote vieme oceniť/doceniť, čo nám zanechali určité osobnosti a čím sú pre nás, svojimi počinmi za života, stále inšpiratívne. A jednou z týchto osobností je jednoznačne neskutočne mnohostranná činnosť JOZEFA ŠKULTÉTYHO. Bol prozaikom, prekladateľom, literárnym historikom i kritikom, jazykovedcom a čiastočne etnografom. Bol učiteľom, úradníkom, novinárom a redaktorom (redigoval Národné Noviny a vydával Slovenské pohľady), predsedom Kníhkupecko-nakladateľského spolku, ale aj korektorom, podpredsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Po národnom oslobodení stal sa prvým univerzitným profesorom na Katedre slovenskej reči a literatúry na Univerzite Komenského v Bratislave a bol poctený doživotným správcovstvom Matice slovenskej. Okrem oficiálnych pôct dostalo sa mu aj vyznačenia brániť slovenské záujmy na mierovej konferencii v Paríži. Bol priateľom, objavovateľom talentov, informátorom, radcom i možno dodnes nedoceneným organizátorom národného života. Bol odborníkom  ̶  vedcom; bol človekom nevšedných hodnôt: jednoducho RENESANČNÁ OSOBNOSŤ. Svojou tvorivou človečenskou činorodosťou stelesňoval takmer storočie slovenských národných snáh a bojov.

Odchovaný bol Štúrovými žiakmi (napr. jeho učiteľom bol August Horislav Škultéty) a na celý život si vštepil aj ideály tohto pokolenia. Napokon svojím dlhým životom a rozsiahlym dielom sa stal živým spojivom členov štúrovskej generácie s najmladšou generáciou štyridsiatych rokov 20. storočia. Ján Marták pri rozlúčke s touto výnimočnou osobnosťou 23. januára 1948 výstižne zhrnul Škultétyho život nasledovnými slovami: „Bol osobným priateľom a spolupracovníkom niekdajších tvorcov Memoranda a Matice slovenskej, celej literárnej a kultúrnej obce slovenskej, ohnivo generačného prelomu dožívajúceho pokolenia štúrovského a pokolenia rokov sedemdesiatych a osemdesiatych, starším druh, mladým uvádzač do života, ich redaktor a radca. Bol v ustavičnom útočnom i obrannom postoji proti všetkému, čo podľa jeho mienky oslabovalo zdnuky i zvonkyslovenský život.“Jeho práca, a najmä organizátorská činnosť na poli národnej kultúry, bola závislá od doby a okolností, v ktorých žil. Pritom každým svojím tvorivým činom kdekoľvek sa snažil aktivizovať národný život v oblasti kultúry. Tomuto podriadil celý svoj život. Nepoznal osobné záujmy a pohodlie, opustil aj hmotné zabezpečené postavenie, aby sa stal pracovníkom na „národa roli dedičnej“.

Ako osobnosť sa začal formovať a postupne dostávať na scénu kultúrneho a národného života začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia, pričom najmä jeho príchod do Martina na sklonku sedemdesiatych rokov umocnil jeho horlenie za národnú kultúru v konkrétnych počinoch: bol jeden z organizátorov vzniku Národného domu v Martine, bol pri zrode i činnosti Slovenskej muzeálnej spoločnosti a bol prítomní pri množstve ďalších národných aktivít. Potvrdil to aj literárny vedec Andrej Mráz konštatovaním, že „príchodom do Martina skončila Škultétyho cesta hľadania si pravého a najprimeranejšieho povolania. On na tejto ceste získal mnoho životných skúseností, rozšíril a prehĺbil svoje vzdelanie, ideove a národne sa pevne vyhranil a pre ťažkú službu, ktorá ho v Martine čakala, bol ozbrojený dokonale trpezlivosťou…“

Najväčšiu zásluhu má Škultéty v oblasti slovenskej literatúry a to nielen ako prozaik a prekladateľ, ale aj ako redaktor Slovenských pohľadov a vôbec pozorovateľ a podporovateľ slovenského slova. Do literatúry vstupoval priamo zo školských lavíc. Jeho prozaické pokusy vypĺňali potom celé sedemdesiate roky a sporadicky ich prekračovali až do roku 1886. Vystupoval súčasne s predstaviteľmi novej literárnej generácie reprezentovanej S. Hurbanom Vajanským P. O. Hviezdoslavom, no jeho prózy ešte zachovávali vernosť doznievajúcim tradíciám romantickej prózy. Literárny vedec Oskár Čepan sa k jeho próze vyjadril, že v nej „skúšal nosnosť a medze svojho umeleckého talentu. Nie je to daňou hlasu vnútornej povinnosti voči umeniu, ale k národu, k národnej myšlienke, ktorej i touto formou chcel bezvýhradne slúžiť. Ako jeden z posledných dedičov epochy národného obrodenia prešiel od čistého „ducha“, od slovesného umenia k praxi, k vedeckej a publicistickej „predmetnosti“.

V ďalšom vývine už ako literárny kritik proklamoval príslušnosť k novej literárnej generácii, keď vo svojich estetických názoroch zdôrazňoval právo písať podľa vlastného presvedčenia: „Krása je krásou bez ohľadu na látku. Ak básnik krásne upravil svoju látku, docielil všetko, a my nemôžeme mu robiť výčitky pre postrádanie tendencie.“ Jeho literárnokritická práca je bytostne spätá s prácou v redakcii Národných novín a neskoršie Slovenských pohľadov, pričom v prístupe k slovenskej literatúre hľadal predovšetkým oprávnenosť jej existencie v jej samobytnosti: „Literatúra vôbec je oprávnená jestvovať jestli v svojich lepších predstaviteľoch môže vynášať zo svojho národa niečo neznámeho svetu, alebo už zabudnutého“.

Ku Škultétyho literárnokritickej práci má priamy vzťah jeho prekladateľská, ktorá svojou orientáciou už odráža jeho estetické názory. I keď táto práca je charakteristická pre pomerne malý časový úsek, zanechala badateľnú stopu v dejinách nášho umeleckého prekladu. Prekladal len autorov, o ktorých bol presvedčený, že môžu mať pozitívny vplyv na vývin domácej literatúry.

Ťažiskom predvojnovej činnosti Jozefa Škultétyho bolo redigovanie Národných novín Slovenských pohľadov. Od mája 1881 do júla 1919 v redakcii Národných novín písal články, redigoval príspevky a previedol ich cez úskalia prvej svetovej vojny do novoutvorenej republiky. Aj keď bol v redakcii najvytrvalejším redaktorom a pracoval v nich o niečo dlhšie ako S. H. Vajanský, jeho meno sa užšie spája so Slovenskými pohľadmi, v ktorých sa skoncentrovala veľká časť jeho celoživotného diela. Podľa Alexandra Šimkoviča „rozhodnutie prevziať od roku 1890 vedenie Slovenských pohľadov prišlo vo zvrchovanom čase a zachránilo jediný slovenský literárny časopis pred hroziacim zánikom“. Začal opäť klásť dôraz na kvalitu i rôznorodosť príspevkov, pričom ich rozšíril o jazykovedu, literárnu históriu, históriu i národopis. Jeho cieľom bolo, aby sa časopis stal zrkadlom duchovného života celého národa. Podľa literárneho vedca Ivana Kusého „sa Slovenské pohľady za redakcie Škultétyho stali časopisom, ktorý verne odzrkadľoval celú rozlohu našej literatúry. Neustal, kým nezískal za prispievateľa toho, koho považoval za talentovaného. Pritom nebol svárlivý ako Vajanský a v prospech koncentrácie síl vedel potlačiť aj svoj osobný vkus“. Z časopisu vybudoval nielen kritickú tribúnu, ale aj organizátora výskumu dejín slovenskej literatúry. Okrem toho veľký význam dosiahli v oblasti slovenskej jazykovedy, hlavne kultúry jazyka, a stali sa v tomto smere určujúcou autoritou. Prispievali k tomu jazykovou úrovňou uverejňovaných príspevkov i odbornými prácami teoretickými napríklad v rubrike Slovenský jazyk, v ktorej súčasne zhromažďovali lexikálne a frazeologické bohatstvo slovenčiny.

Mnohoznačná funkčnosť pôsobenia J. Škultétyho v rokoch 1890 až 1919 vyplývala aj z funkcie slovenskej kultúry, ktorá bola nerozlučne spätá s položením slovenského národa. V rokoch plného rozvinutia jeho osobných ambícií a talentu prechádzali Slováci kalváriou najťažšieho národného a sociálneho útlaku. Preto literárny vedec Karol Rosenbaum sa vyslovil, že „Škultéty – sám veľmi skromný – suploval celú inštitúciu slovenskej národnej kultúry. To vyžadovalo obrovské vypätie síl, obetavosť a húževnatosť“. Po národnom oslobodení (1918) netušil, že po určitom „vydýchnutí“ bude musieť vstúpiť do nového zápasu. Veď skoro na to zobral sily a odpovedal Milanovi Hodžovi knihou Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1920) a rezolútnymi polemikami na pražákovsko-chaloupeckovské koncepcie, ktoré negovali osobitosť slovenských dejín a slovenskej kultúry.

Samostatnú kapitolu tvorí v Škultétyho živote organizátorská práca v Matici slovenskej. V roku 1919 stal sa s Jaroslavom Vlčkom doživotným správcom oživotvorenej Matice slovenskej. Stal sa tak živým spojivom Matice slovenskej zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 19. storočia a Matice po roku 1919. V obnovenej Matici slovenskej bolo treba dobudovať základy Matice z rokov 1863 – 1875 a dať jej nové úlohy. Andrej Mráz v tejto súvislosti napísal: „Pod Škultétyho správcovstvom Matica prežívala i pohnuté udalosti, on v týchto udalostiach zachoval vždy rozvahu a bystro rozoznával zmysel a cieľ udalostí, ktoré sa stávali v Matici i mimo nej a jasne išiel vždy za volaním svojho srdca a za diktátom svojho presvedčenia.“ V tejto funkcii sa stalo Škultétyho meno symbolom a jednoznačným pojmom vo vedomí slovenského národa, práve tu sa v nehynúcej gloriole snúbila reprezentácia vrcholnej kultúrnej inštitúcie so zvučným a vzácnym menom jej dlhoročného vedúceho predstaviteľa.

Zmysel Škultétyho významu vedel už v roku 1909 vystihnúť jeho celoživotný druh a priateľ Svetozár Hurban-Vajanský v óde s názvom Epilóg, ktorú venoval Jozefovi Škultétymu; tu akoby v presnom verši vravel sám Škultéty svoju veľkú, neochvejnú a „prepevnú“ vieru:

Nie, nezroní ma hlupca škrek a vrava,

vysoko nad ním tenie orla sláva;

on strhať môže zo mňa všedné šaty,

môj sviatočný háv bude rodu svätý;

nech zapomína, hanobí a brojí:

žiť budem v národe, kým Tatra stojí!

Mnohorozmerné, mnohostranné i mnohoznačné dielo Jozefa Škultétyho sa žiada pripomínať nielen pri jubileách, pretože jeho odkaz je neustále, resp. by mal byť, prítomný v slovenskom kultúrnom prostredí, ktoré čelí súčasným globalizačným atakom. Napokon veľmi výstižne to vyjadril básnik Anton Prídavok v poslednom verši básne Jozef Škultéty:

„Rod stavať bude na ňom ako na skale!

 

 

 

2023-11-27T09:15:56+00:0027 novembra 2023 |Osobnosti slovenských dejín|
X