Uprostred Gočova hrdo stojí Evanjelický a. v. kostol a oproti nemu je učupený medzi inými domami malý skromný domček. V tomto domčeku sa pred 140 rokmi narodil jeden z najvýznamnejších matematikov, zakladateľ viacerých vysokých škôl, priebojný pedagóg, kultúrny činiteľ, predseda Matice slovenskej a iných kultúrnych inštitúcií Jur Hronec.
Obec Gočovo, Matica slovenská, ECAV Vlachovo fília Gočovo a Občianske združenie Zachovanie pamiatky Jura Hronca v Gočove 16. mája 2021 pripravili spomienkovú slávnosť pri príležitosti jeho výročia narodenia. Slávnostné Služby Božie v Gočove viedla farárka Martina Gdovinová. Aj vo svojej kázni nezabudla spomenúť prínos ambiciózneho rodáka. Mladý matičiar Vladimír Tököly prítomným predstavil osobnosť Jura Hronca, ako persónu nie len inšpiratívnu životným odhodlaním, ale aj ako človeka, ktorý bol kľúčovým pre formovanie základov smerovania Slovenského vysokého školstva. Vďaka nemu dnes dokáže reflektovať potreby doby, ktorá potrebuje mladých, dynamických ľudí vzdelaných v technických a matematických odboroch.
Slávnosť pokračovala pred rodným domom pietnym aktom položením vencov k pamätnej tabuli. Starosta obce Gočovo Milan Mlynár prítomných srdečne privítal a prihovoril sa aj predseda Matice slovenskej Marián Gešper. V jeho slovách znela vďaka za nezmazateľnú stopu vo vedeckej činnosti, ktorú spolu s Lacom Novomeským rozvíjal ako predseda Matice slovenskej.
Jur Hronec sa narodil 17. mája 1881 ako piate dieťa viacčlennej rodiny chudobného roľníka v Gočove. Spočiatku nemal podmienky na vedecký rast a odbornú prácu, avšak postupne sa vypracoval na významnú vedeckú osobnosť. Po stredoškolských štúdiách v Rožňave sa Hronec rozhodol študovať matematiku a fyziku. Odišiel na univerzitu v Kluži. Mesto bolo v tom čase centrom kultúrneho a spoločenského života rumunských Nemcov v Sedmohradsku. Vďaka tomuto prostrediu sa dostal po vysokoškolskom štúdiu na nemecké univerzity. Absolvoval študijné pobyty v Göttingene, v Berlíne, v Giessene. Odtiaľ odišiel na parížsku Sorbonu. Okrem toho sa pripravil na filozoficko-pedagogickú štátnu skúšku. Téma jeho písomnej práce bola Matematika ako prostriedok výchovy charakteru.
Až do roku 1922 bol profesorom a neskôr riaditeľom kežmarského lýcea – gymnázia, známeho svojou vysokou úrovňou. Hoci mu povinnosti stredoškolského profesora zaberali veľa času, predsa len sa sústavne venoval aj vedeckej práci. Pobyt na zahraničných univerzitách mu umožnili získať rozhľad. Spoznal nové matematické metódy, ktoré potom uplatnil a rozvinul vo vedeckej a pedagogickej praxi. Je o ňom známe, že nikdy nepoužíval notes, vedel vždy o každom žiakovi, čo vie a čo nevie. Študentov viedol k logickému mysleniu. Nezastrašoval ich známkami – za šestnásť rokov v Kežmarku nedal prepadnúť z matematiky ani jedného žiaka, ale získaval ich pre štúdium.
Už pri pobyte v Kluži študoval u profesora Ľudovíta Schlesingera, u ktorého obhajoval aj doktorskú dizertáciu. Profesor Schlesinger vzbudil u mladého študenta záujem o riešenie lineárnych diferenciálnych rovníc, ktoré neskôr Jur Hronec rozpracoval do množstva vedeckovýskumných prác, teórie integrálov a ďalších matematických aplikácií. Nezaoberal sa iba teoretickými problémami vyššej matematiky. Neskôr, ako vysokoškolský profesor, napísal viacero učebníc a učebných pomôcok pre vysokoškolských študentov. Treba povedať, že pred rokom 1918 a krátko po prevrate prakticky neexistovala odborná matematická literatúra, ktorá by bola písaná po slovensky. V tom čase neexistovalo ani vysokoškolské štúdium technických odborov. Prírodovedecká fakulta, hoci bola v zákone z roku 1919 oficiálne deklarovaním nevznikla po celý čas predmníchovskej republiky.
Mladý ambiciózny matematik po odchode z Kežmarku krátko pôsobil v Košiciach, ale už v rokoch 1923 – 1924 sa stal súkromným docentom Karlovej univerzity v Prahe.
V rokoch 1925 – 1938 pôsobil na Vysokej škole technickej v Brne. Ako univerzitný profesor, načas aj dekan fakulty, sa často zúčastňoval na prípravách celoštátnych akcií a podujatí, na ktorých vehementne presadzoval slovenské záujmy. Najväčším entuziazmus prejavil Hronec v dlhom boji za utvorenie slovenských vysokých škôl technického smeru – Prírodovedeckej fakulty, Slovenskej vysokej školy technickej a hospodárskych škôl.
Na oslavách 300. výročia založenia univerzity v Trnave ako zástupca brnianskej techniky, poukázal na skutočnosť, že Slovensko malo už pred tristo rokmi tie isté fakulty – teologickú, filozofickú, právnickú a lekársku – ako teraz. Založenie prírodovedných a technických škôl zdôvodňoval ekonomicky i kultúrne. Nastoľoval otázku Vysokej školy technickej. Zväz slovenského študentstva i široká slovenská verejnosť zorganizovali veľkú podpisovú akciu a utvorenie techniky. Zriadili Akčný výbor zo zástupcov politických strán, v ktorom mal Hronec čestné miesto. Vláda musela kapitulovať a 23.06.1937 zákonom zriadila Vysokú školu technickú M. R. Štefánika so sídlom v Košiciach. Za prvého rektora zvolil profesorský zbor Jura Hronca.
Otvorenie školy malo byť v školskom roku 1938/1939. Politické udalosti na Slovensku – po Viedenskej arbitráži pripadli Košice Maďarsku – znemožnili jej otvorenie. Hronec hľadal riešenie. Z možných miest – Prešov alebo Martin – sa rozhodol pre Martin. Vybudovaním Slovenskej techniky sa neukončila Hroncova práca pri vzniku slovenských vysokých škôl. Nezabúdal na zriadenie prírodovedeckej fakulty. Aj jeho pričinením sa 01.10.1940 ustanovila Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave a on sa na nej stal neplateným profesorom. V októbri 1940 zriadili z odboru obchodného inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej samostatnú Vysokú školu obchodnú a jej prvým dekanom sa stal profesor Hronec.
Na vznik ďalších vysokých škôl podnetne pôsobil aj po vojne. Ako predseda Komisie pre zriadenie Vysokej školy pôdohospodárskej a lesníckej v Košiciach sa pričinil o jej ustanovenie. Z nej roku 1952 vznikla Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre s Veterinárskou fakultou v Košiciach a Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene. Keď roku 1946 zriadili Pedagogickú fakultu v Bratislave ako súčasť Slovenskej univerzity, profesor Hronec sa stal jej prvým dekanom. Môžeme konštatovať, že sa podieľal na zriaďovaní takmer všetkých slovenských vysokých škôl, a to ako organizátor, akademický funkcionár a profesor. Zasahoval aj do pedagogickej činnosti slovenských škôl. Vydal dve diela – Vyučovanie a vyučovacia osobnosť(1923; roku 1927 za ňu dostal štátnu cenu) a Učiteľova osobnosť (1926), v ktorých vyzdvihol úlohu pedagógov a požadoval pre nich vysokoškolské vzdelanie. Náročné požiadavky mal aj na inžinierov.
Popri bohatej organizátorskej a pedagogickej aktivite pracoval aj vedecky. Venoval sa výskumu diferenciálnych rovníc. Z tejto problematiky napísal 24 samostatných vedeckých prác. Okrem toho vydal jedenásť kníh a vysokoškolských učebníc i množstvo článkov v časopisoch a novinách. Zásluhy si získal najmä vydaním prvých matematických kníh v slovenčine.
Ako rozhľadený vedec sa živo zapájal aj do kultúrnej činnosti. Bol nielen akademikom a funkcionárom Slovenskej akadémie vied, akademickým funkcionárom mnohých vysokých škôl, iniciátorom Matematickej olympiády v Česko-Slovensku, podpredsedom odbočky Jednoty československých matematikov a fyzikov na Slovensku, bol aj funkcionárom iných kultúrnych a umeleckých spolkov. V rokoch 1945 – 1954 bol spolu s Lacom Novomeským predsedom Matice slovenskej, okrem toho stál na čele Umeleckej a vedeckej rady, Spolku Slovenského múzea a iných inštitúcií.
V matičnom výbore zastupoval vedu a presadzoval vedeckú orientáciu MS. Uvedomoval si jej širšie celospoločenské poslanie – zasadzoval sa za rozšírenie jej členstva a miestnych odborov na celé Slovensko, zaslúžil sa o mimoriadne rozvinutie jej kultúrneho pôsobenia. Počas jeho predsedovania Matica dosiahla vrchol vtedajšej činnosti – počet jej členov sa zvýšil roku 1950 oproti 1944 zo 74 000 na stotisíc a počet miestnych odborov z 336 na 1 125. Ročne vydávala okolo dvesto titulov kníh, dvanásť vedeckých zborníkov a šesť časopisov, bola najväčším slovenským vydavateľstvom. S Maticou slovenskou zdieľal jej osud aj po roku 1948: obmedzovanie je činnosti, presun vedeckej práce do akadémie, likvidáciu členskej základne. Najmä v časoch boja proti tzv. buržoáznym nacionalistom, keď ďalší matičný predseda Laco Novomeský sedel vo väzení, hľadal s reprezentantmi MS východisko z ťažkej situácie. Dňa 05.04.1954 viedol posledné zasadnutie Výboru Matice slovenskej, ktoré požiadalo Slovenskú národnú radu o prijatie Zákona SNR o Matici slovenskej. Vydaním tohto zákona v apríli 1954 sa Matica zmenila na štátnu vedeckú inštitúciu – na Slovenskú národnú knižnicu a Knihovedný ústav.
Mnohostranná osobnosť, mimoriadne pracovitý a čestný človek, akademik a trojnásobný doktor Jur Hronec zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave. Na vlastnú žiadosť sa po svojej smrti vrátil do rodného Gemera.
Na záver použijem slová Vladimíra Tökölyho: „Jur Hronec bol človek, ktorý môže byť inšpiráciou pre nás všetkých. Bol a stále je dokonalým príkladom toho, že človek ako každý z nás, z obyčajnej roľníckej rodiny, z malej dedinky, dokáže neobyčajné veci, vo veľkom svete.“
Zostavila: Tatiana Tomková, DMS Rožňava
Zdroj: Národný kalendár 2006, autor Michal Eliáš
Národný kalendár 2011 autor Július Bartl
