K dvestoročniciam menej známych štúrovcov


//K dvestoročniciam menej známych štúrovcov

Článok vznikol v spolupráci PhDr. Lukáša Perného, PhD.,  Mgr. Jozefa Schwarza a Mgr. Blanky Kovarčíkovej.

V roku 2022 si v rámci ROKU ODKAZU ŠTÚROVCOV pripomíname nielen dvestoročnice známych mien štúrovského hnutia ako Francisci, Daxner, Kráľ, Kalinčiak či Rotarides, ale aj pomerne neznáme, ale taktiež zaujímavé a inšpiratívne osobnosti národného obrodenia ako Samuel Galanda, Ľudovít Reuss, Ľudovít Jaroslav Šulek, Ján Kvetoslav Gáber, August Július Roy, Rudolf Homola, Jakub Grajchman, Jan Križan, Peter Michal Bohúň a ďalší. Úlohou nasledujúceho článku bude pripomenutie týchto osobností a ich prínosu pre slovenskú kultúrnu stavbu.

SAMUEL GALANDA – PRISPEL K TOMU, ABY BOL MARTIN PANTEÓNOM SLOVÁKOV

Prvý z bohatého zoznamu jubilujúcich osobností z kategórie „menej známi štúrovci“ je Samuel Galanda (15. august 1822 – 21. jún 1907) – štúrovec, notár a predovšetkým zakladajúci člen Matice slovenskej a napokon aj starý otec jedného z najvýznamnejších maliarov slovenskej moderny Mikuláša Galandu. Samuel Galanda sa v predstavenstve Matice slovenskej významným spôsobom zaslúžil o to, že je práve Turčiansky sv. Martin, teda dnešný Martin, sídlom Matice slovenskej.

Pochádzal z meštianskej martinskej rodiny, v roku 1839 vstúpil do Československej spoločnosti a aktivizoval sa aj v meruôsmych rokoch. V januári 1849 bol zvolený do nového stoličného výboru a istý čas sa musel ukrývať. V porevolučnej dobe sa stal pomocníkom komisára v Martine a ako slúžny v bratislavskej a komárňanskej župe. Jeho cesta pokračuje do Martina, kde sa stáva župným pokladníkom a členom župného výboru. Po roku 1875 sa stáva kráľovským verejným notárom. Okrem spolupodieľaní sa na založení Matice slovenskej, nižšieho slovenského evanjelického gymnázia, stal sa zakladajúcim členom aj ďalších národných spolkov, špeciálne Dobrovoľného hasičského zboru a KÚS.

***

ĽUDOVÍT REUSS, PO OTCOVI ZBERATEĽ ROZPRÁVOK A TEORETIK HUDBY

Druhým štúrovcom a zároveň členom Matice slovenskej zo sekcie dvojstoročnicových štúrovcov je Ľudovít Reuss (18. apríl 1822 – 25. september 1905), rodák z Revúcej, predstaviteľ štúrovského prúdu národného obrodenia, ktorý nadviazal na otcovu činnosti zberateľstva slovenskej ľudovej slovesnosti (podobne ako Ján Francisci, Ján Rotarides, Pavol Dobšinský, Jonatán Dobroslav Čipka či August Horislav Škultéty). Bol to evanjelický kňaz, zberateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí, hudobný teoretik, aktívny bol v Jednote mládeže slovenskej. Mladý Ľudovít študoval na gymnáziu v Gemeri, neskôr v Levoči a napokon teológiu v Bratislave. Pridal sa k študentom, ktorí demonštratívne odišli do Levoče na protest odvolania Ľudovíta Štúra z pozície zástupcu profesora Palkoviča na bratislavskom lýceu. Od roku 1848 pôsobí ako kaplán a od roku 1853 ako farár v Revúcej (miesto zdedil po otcovi Samuelovi). Zapojil sa revolučnej situácie na Gemeri, za čo bol súdený a odsúdený na dva týždne väzenia. Reussove rozprávky tvorili základ Škultétyho vydania Slovenských povestí a Dobšinského Prostonárodných povestí. Vydávanie pripravoval s A. H. Škultétym (Škultéty z jeho podkladov čerpal pre vydanie Slovenských povestí) a J. D. Čipkom. Po Reussovi sa zachovali rukopisné práce Bájeslovie drievnych Slovákov Etymologický slovník reči slovenskej a jej príbuzných. Reuss sa tiež zaoberal národopisom, jazykovedou a etymológiou. Aktívni boli aj jeho bratia – Gustáv Reuss bol revúcky lekár, ktorý sa venoval histórii a archeológii. S druhým bratom, Júliusom Reussom, sa spolupodieľal na budovaní systému hudobnej teórie (zaoberali sa štúdiom slovenskej ľudovej piesne). Pre dejiny Slovenska bolo tiež dôležité spolupodieľanie sa na vzniku prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Bol členom Matice slovenskej a Chemicko-technickej spoločnosti v (Erlangen, Nemecko). Stretol sa tiež s Boženou Němcovou, ktorá chcela s Reussovcami vydať zozbierané rozprávky a povesti. Zomiera až v roku 1905 a pochovaný je na revúckom cintoríne.

Pri príležitosti predstavenia Ľudovíta Reussa, hodí sa aspoň v krátkosti predstaviť aj jeho otca Samuela. Samuel Reuss (8. september 1783 – 22. december 1852) bol taktiež etnograf, historik a evanjelický kňaz. Študoval v Ožďanoch, Kežmarku, na Evanjelickom lýceu v Bratislave a na Univerzite v Jene (teológiu, filozofiou, históriu, botaniku a mineralógiu). Pôsobil ako učiteľ a konrektor v Banskej Bystrici, kaplán a učiteľ v Tisovci, farár v Kraskove, Revúcej; administrátor Potiskej superintendencie. Bol členom Učenej spoločnosti malohontskej a zakladateľ revúcej knižnice. V revolučných rokoch podporoval Štúrov program a zaoberal sa históriou Slovanov, cirkevnými dejinami či dejinami obcí Polomka a Šumiac. Podobne ako jeho syn bol zberateľom ľudovej slovesnosti a zaujímal sa aj o prírodné vedy. Zaujímavosťou je, že sa zoznámil so samotný Goethem, ktorý ho navrhol za tajomníka nerastopisného spolku a s ktorým udržiaval písomné kontakty aj po odchode z Jeny. Je po ňom pomenovaná aj knižnica v Revúcej a v roku 1970 mu bola odhalená pamätná tabuľa s nápisom: „Tu žili a tvorili zberatelia slovenských ľudových rozprávok Samuel Reuss a jeho synovia.“ Medzi Reussovcov patril aj botanik, národopisec a literát MUDr. Gustáv Maurícius Reuss či Ing. Július Reuss.  Gustáv Reuss bol zároveň autorom vôbec prvého sci-fi na Slovensku – Hviezdoveda.

***

BRATIA ŠULEKOVCI (ĽUDOVÍT JAROSLAV ŠULEK A VILIAM ŠULEK)  A KAROL JÁN HOLUBY – MARTÝRI SLOVENSKÉHO POVSTANIA 1848
(zostavené v spolupráci s Blankou Kovarčíkovou; Rok slovenských osobností)

Bratia Viliam Šulek (31. január 1825, Sobotište – † 20. október 1848) a Ľudovít Šulek (* 12. september 1822 – † 16. jún 1849)  spolu s Karolom Jánom Holybom (* 14. február 1826 – † 26. október 1848) patria k martýrom slovenského povstania roku 1848.

Všetci traja pochádzali z evanjelických rodín a konkrétne Šulekovci mali blízko k rodine Samuela Jurkoviča a Jozefa Miloslava Hurbana, nakoľko ich otec bol s Jurkovičom osobný priateľ. Všetci navštevovali evanjelické gymnázium v Modre a Viliam bol obľúbený žiakom Karol Štúra.

Mladé roky Ľudovíta Šuleka boli poznačené úmrtím oboch rodičov. Otec Ján Šulek (niekedy zapisovaný aj Schulek) získal vzdelanie na vyšších školách (kolégium v Debrecíne a lýceum v Kežmarku), aby mohol zastávať kňazský úrad, no pre nedostatok miesta pôsobil najprv ako učiteľ.  Od roku 1797 pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Hybiach, v rokoch 1801-1805 učiteľ v Mošovciach (tu bol jeho žiakom aj Ján Kollár). Až následne bol evanjelickým farárom v Pržne na Morave, potom v Sobotišti. Ján Šulek bol dva razy ženatý, prvou ženou mu bola Rozália Margaréta, rodená Weberová. Hoci zomrela ako 33-ročná (1782 – 1815), mal s ňou 9 detí. Z nich sa stal známym najmä Ján Michal Šulek, lekár (1806 – 1860), ktorý bol autorom prvého ortopedicko-traumatologického diela pre ránhojičov u nás. Druhou manželkou Jána Šuleka bola Mária, rodená Neumannová (1786 – 1837), s ktorou mal až 9 detí. Z nich vynikol Bohuslav Karol Šulek (1816 – 1895), redaktor viacerých novín a od roku 1874 tajomník Juhoslovanskej akadémie vied v Záhrebe. Ďalšími známymi osobnosťami z tohto manželstva boli napokon slovenskí martýri z revolučných rokov 1848 – 1849, Ľudovít Jaroslav a Viliam Šulek (1829 – 1848). Ich nie každodennými sestrami boli Hermína (1829 – 1879), manželka ev. farára, básnika a náboženského spisovateľa Jána Jaroslava Boóra (1817 – 1894) a Ľudovíta Mária (1817 – 1894), matka Pavla Štefánika, babička Milana Rastislava Štefánika.

Ľudovít Jaroslav Šulek sa narodil 9. septembra 1822 v Sobotišti a jeho mladé roky boli poznamenané úmrtím oboch rodičov (bratia mali iba 15 a 12 rokov). V roku 1841 absolvuje štúdium na Evanjelickom lýceu, kde sa stretáva s Ľudovítom Štúrom. Prostredníctvom Štúra sa zoznamuje s Heglovou filozofiou. Zaujímal sa tiež o demograficko-štatistické údaje o slovenských mestách a obciach, o dobrodružnom živote Mórica Beňovského (tento záujem sa premieta aj do roviny ochotníckej hry, na ktorú sa Šulek pripravoval ako herec). Zaujal ho i život legendárneho zbojníka Vdovčíka a tiež významní muži z maďarského tábora, ktorí prekonali typickú nepriazeň svojho prostredia a mali netradičný vzťah k Slovákom. Vo svojom denníku zo dňa 2. februára 1843 spomína, že keď v Turci získaval mnoho zemianskych podpisov na vydávanie Štúrových novín, práve Juraj Košút, ktorý bol uvedomelým Slovákom, pozitívne sa vyjadruje o správaní grófa Majlátha k Slovákom. Šulek v roku 1843 ukončil svoj denník a ďalšie krátke obdobie jeho života ostáva medzerovité a máme len kusé správy o jeho činnosti. Možno by bol denník ukončil, podobne ako ostatní národovci po meruôsmych revolučných rokoch, aby verejnosť oboznámil s jednou dôležitou etapou vývoja Slovákov v 19. storočí. Podobne v kusých zlomkoch sa nám zachovala aj jeho básnická tvorba.

Dňa 13. marca 1845 Šulek prichádza pokračovať v štúdiu evanjelickej teológie do Halle. Ľudovít Šulek spolupracoval pred revolúciou so Štúrom (diskutoval s ním tiež otázky o spôsobe národného obrodenia) a Hurbanom na vydávaní novín, zakladal knižnice, spolky miernosti, nedeľné školy a často zastupoval Hurbana v povinnostiach kňazských. Prvého augusta sa zjavuje prvé číslo Štúrových novín, kde Šulek prispieva svojou prvou informáciou o národných oslavách na Javorine, kde účastníci zapálili vatru, prednášali básne a zaspievali večernú nábožnú pieseň.

Ľudovít mal vzťah s dcérou Annou Koléniovou, dcérou vdovy Anny Koléniovej, slovenskej vlastenky, pomáhajúcej štúrovcom v ich obrodeneckej činnosti, práci na prvej Slovenskej národnej rady a dobrovoľníkom vo všetkých výpravách Slovenského povstania. V ich dome je od roku 1968 Múzeum Slovenských národných rád. Ľudovít Anninej dcére jej venoval báseň:

 „Pokým obraz tvoj nosím v srdci mojom,

dotiaľ budem žiť s najväčším pokojom

v hocakej koľaji lósov

ty v púšti žitia Eden mi priprávaš,

ty ma pred Syrén mámidlom chránievaš

a svet mi tvoríš úžasov…

…Tys´ všetkým vzala pôvabnosť.

Tys´ bola slnko – ani lampy bledé,

ty jasná žiara – ani tône šedé,

ty samá vnada a milosť.“

Všetci traja (bratia Šulekovci a Karol Holuby) po príchode hurbanovských dobrovoľníkov boli na Myjave menovaní do vojenskej služby v rámci slovenského povstania – Viliam Šulek a Karol Holuby v septembri roku 1848 komisármi Slovenskej národnej rady – prvý pre Krajné a okolie, druhý pre obce Kostolné, Vaďovce, Hrušov, Horné a Dolné Bzince a Lubina). Ich splnomocnenia podpísal predseda SNR Jozef M. Hurban, Ľudovít Šulek ako organizátor a delegát zhromaždení.

Viliam sprostredkoval rozkazy SNR a získaval dobrovoľníkov pre povstanie z Krajného a okolia (pridalo sa 400 dobrovoľníkov aj v prvej víťaznej bitke 22. 9. v Brezovej). 28. septembra pri Poriadí U Klasovitých došlo k porážke o čom Viliam nevedel a pokračoval v organizovaní ozbrojeného odporu voči maďarským gardistom, pridali sa aj obyvatelia Brezovej a Myjavy, pozväzoval brány na bránenie polí, ktorými zatarasil cesty do Krajného a skryl sa za ne. Nápor vojska však nevydržali. Viliam nevyužil možnosť úteku na Moravu a zostal u švagra. Zajali a odvliekli ho do väzenia v Hlohovci. Nezriekol sa ani príslušnosti k slovenskému národu, ako ho navádzali kvôli záchrane. Takéto poníženie odmietol, celú vinu spoluobčanov v Krajnom vzal na seba – odsúdili ho ako buriča a jedného z veliteľov Slovenského povstania na smrť. 21. októbra 1848 ho k šibenici odprevádzal kňaz Karol Adamiš, ktorý na jeho žiadosť doručil rodine Pavla Štefánika do Krajného posledný pozdrav a zachoval svedectvo o tejto neprávosti. Keď chcel Viliam pred popravou prehovoriť, umlčalo ho bubnovanie bubnov. Stačil iba skríknuť: „ZBOHOM NÁRODE, POZDRAV MOJU RODINU. NECH ŽIJÚ SLOVÁCI, SLÁVA SLOVANSTVU!“

Podobný osud čakal aj na Karola Holubyho. Keď na konci septembra dobrovoľníci odtiahli z Brezovej pod Bradlom na Starú Turú, odkiaľ jej hrozilo nebezpečenstvo od maďarskej gardy, nepriatelia začali zapaľovať domy a stodoly a do večera Stará Turá ľahla popolom. V Lubine zatiaľ občania pod velením Holubyho a notára Erdelského odzbrojilo a zajalo niekoľkých gardistov. Za tento odpor začali maďarskí gardisti strieľať do obyvateľov, mnohých aj zajali, aj tu podpálili niekoľko stodôl. Vyslanci však kráčali gardám oproti až k Horným Bzinciam a žiadali, aby ušetrili obec a jej obyvateľov – Gardy začali páliť obytné domy a hospodárske budovy. Lubiňania sa im znova postavili na odpor, začala sa streľba, obyvateľov vyháňali z dediny, aby ju mohli vypáliť celú – aj farár Juraj Holuby sa musel dať na útek. Karola uväznili aj s niekoľkými spoluobčanmi v Hlohovci. Tam štatariálny súd Holubyho ako jedného z vodcov Slovenského povstania a buriča odsúdil na smrť. Pri súdnom konaní sa rovnako ako Viliam Šulek nezriekol svojej zodpovednosti za svoje činy v Slovenskom povstaní a vinu viacerých spoluobčanov prevzal na seba. 26 októbra 1848 obesili Holubyho na rovnakom mieste ako Viliama Šuleka.  Predtým stihol napísať báseň, v ktorej opísal „divadlo celej popravy.“ Od farára Adamiša, spoločného žehnajúceho, sa dozvedel aj o Vilkovej hrdinskej smrti a povedal: „Čo plačete ľudia, toto je moja svadba. Ja s radosťou kráčam do náručia svojej nevesty!“

Ľudovít Šulek organizoval v Brezovej pod Bradlom spolu s Hurbanom veľké zhromaždenie (3000 ľudí), ktorí  predniesli Žiadosti slovenského národa. Na 7. mája bolo zvolané celonárodné zhromaždenie do Liptovského Mikuláša – Ľ. Šulek a D. J. Bôrik boli delegovaní ako zástupcovia Slovákov odovzdať Žiadosti stoličnému predstaviteľovi sídla župy (Nitra) ako Nitrianske žiadosti slovenského národa – tu Šulek informuje o žiadostiach slovami: „Slovákom vyšla hviezda a prišla doba, v ktorej si budú môcť vydobyť svoje práva“. Nasledovalo zatknutie a deportácia spolu s Bôrikom (tomu sa podarilo ujsť) do pevnosti v Komárne, kde v júni 1849 zomiera vo veku 26 rokov na choleru.

Po Ľudovítovi Šulekovi sa zachovala nasledujúca báseň venovaná Štúrovi:

„Vysokoučenému mužovi Ľudevítovi Štúrovi

Hučte, hory, hučte a vy, vody, šumte,

len nám v tichosti zaspievať dovoľte,

žeňte slniečko nočné tiché mraky,

žeňte za vrchy, kde nestačia zraky,

len nám ponajprv poprajte chvíličku

našu ostatnú dospievať pesničku.

Hory zahučia a vody zašumia

a v nich sa spevy naše rozliehajú,

z hory na horu hlasy sa búchajú,

z vlny do vlny slová sa lievajú:

sláva mu, sláva mu, vodci našemu,

sláva, sláva Ľudevítu drahému.

Papršky teplé tratia sa po dolách,

rozbehajú sa po tatranských horách

a predsa v slnku všetky sa spájajú,

jak bratia k bratom k sebe sa mávajú –

hľaďte ta, hľaďte všetky sveta tvory:

tam vďačnosť naša k tebe, vodca, horí.“
– Ľudovít Šulek

Holubyho pochovali slovenskí dobrovoľníci spolu s Viliamom Šulekom 3 dni po Holubyho poprave (rečnili tu aj Ján Francisci a Janko Kráľ). Hrob Ľudovíta Jaroslava Šuleka bol zaradený do zoznamu národných kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky. Ladislav Šulek je pochovaný počas júna 1849 na reformovanom cintoríne v Komárne. Z tejto udalosti sa zachovalo aj dobové  svedectvo, ktoré uvádza Drahoslav Machala:

Sto mužov, medzi nimi slovenské dobrovoľníctvo a oficieri – obrátili šibenice štvorhranníkmi – v prítomnosti generála Šimuniča a dôstojníctva. Slovenskí oficieri – jeden po druhom – po tri razy zaťali do šibeníc – až padli, zrúbali ich a zapálili; pri plameni držali plamenné reči Ján Francisci, Minich a Ladislav Paulíny. Odokryté mŕtve telá zavinuté do bieleho plátna, položení boli osobitne do dvoch truhiel zhotovených vo Fraštáku (Hlohovci). Zaplatili tieto truhly slovenskí oficieri a do truhiel hodili aj kliny, na ktorých úbožiaci viseli.“

Miesto popráv dnes pripomína kamenný pomník architekta Dušana Jurkoviča pri Hlohovci a obec Beregsek bola premenovaná na Šulekovo. Po Ľudovítovi Šulekovi je pomenované komárňanské gymnázium, kde má tiež pamätnú tabuľu. Smrť martýrov sa tiež pretavila do slovenskej literatúry. Písal o nich Janko Kráľ v básni Duma dvoch bratov (predniesol ju na pohrebe), ich osud sa spomína v smutnohre Jozefa Podhradského História povstania slovenského z roku 1848; Hurban v novele Slovenskí žiaci, Goláň v diele Revolučné pokolenie, Daniel Rapant v diele Slovenské povstanie 1848 -1849, Záborský v diele Holub a v ďalších dielach a Anna Lacková-Zorová v diele Z čírej lásky.

***

JÁN GÁBER – LOVINSKÝ, PRISPEL K ZRODU SLOVENČINY

Eduard Chmelár uvádza, „14. februára 1843, sa stretli Ľudovít Štúr, Ján Francisci, Ján Kalinčiak, Ľudovít Gáber-Lovinský, Samuel Štúr a Samuel Vozár a neoficiálne sa dohodli, že už nebudú používať biblickú češtinu, ale uzákonia kultúrnu stredoslovenčinu za spisovný jazyk všetkých Slovákov. Bolo to v jeho byte na dnešnej Panenskej ulici v Bratislave. Oficiálna kodifikácia sa síce oznámila až po stretnutí s Jánom Hollým v júni toho istého roku, ale 14. február 1843 možno naozaj považovať za skutočný dátum zrodu spisovnej slovenčiny, nášho rodného jazyka. Bol to deň, o ktorom si básnik Samo Bohdan Hroboň ceruzkou na okraj listu poznamenal: „Deň vzkriesenia slovenčiny, 14. február 1843, medzi treťou a piatou popoludní“. V tejto delegácii bol aj neznámy štúrovec Ján Kvetoslav Gáber-Lovinský (12. apríl 1822 – ?) národno-kultúrny pracovník a právnik.

Vyštudoval evanjelické lýceá v Bratislave, Kežmarku a podobne ako Štúr pokračoval na štúdiá do Halle. Neskôr pracoval ako úradník Zvolenskej župy a právnik v Slovenskej Ľupči. Je málo známe, že práve Gáber sa stal spolupracovníkom a dôverníkom Ľudovíta Štúra a priateľom Jána Kalinčiaka. Okrem iného tiež prispel dvoma povesťami do zbierky Slovenských povestí, ktoré vyšli v roku 1858. Po Gáberovi-Lovinskom je pomenovaná v Bratislave ulica Lovinského. A v rodnej Lovinobani má spolu s otcom a bratom pamätnú tabuľu. O Jánovi Gáberovi-Lovinskom je však k dispozícii žalostne málo informácií, na verejných weboch dokonca absentuje aj dátum jeho úmrtia či miesto, kde je pochovaný.

***

 AUGUST JÚLIUS ROY – GENERÁCIA ROYOVCOV, PO AUGUSTOVI ROYOVI POMENOVALI AJ KÁVU

Generácia Royovcov taktiež zaujímavým spôsobom zasiahla do dejín Slovenska, čomu sa venoval nedávno (stredu 8. jún 2022) vedecký seminár Slovenskej národnej knižnice na počesť dvestoročnice Augusta Júliusa Roya  (18. január 1822 – 16. júna 1884). Do rodiny významných Royových patrí nielen otec August Roy, ale aj jeho dcéry, sestry Mária a Kristína Royové (druhá z nich najprekladanejšia ženská autorka náboženskej literatúry na svete) či jeho synovec, básnik symbolizmu, ktorý napriek svojmu talentu zostal akosi v tieni Ivana Kraska, Vladimír Roy.  Mladší brat Augusta Roya Pavel si zobral za manželku Boženu Hurbanovú, dcéru J. M. Hurbana.

August Roy bol pokrokovým štúrovcom, ktorý pochádzal z evanjelickej rodiny a bol to potomok francúzskych hugenótov (kalvinisti), ktorí ušli pred náboženským prenasledovaním. Narodil sa na Lazoch pod Makytou ako syn farára Jána Roya, ktorý pochádzal z Giraltoviec. Vzdelanie získal v Komárne, Štiavnici, Prešporku a napokon na univerzite v Halle. Od roku 1847 pôsobí ako kazateľ v Starej Turej. Manželkou Augusta Roya sa stala Františka, dcéra lubinského farára Juraja Holubyho a sestra Karola Holubyho, spomínaného slovenského martýra (mal s ňou päť detí). Starší brat Gustáva tiež pôsobil ako farár (v neďalekej Lubine). Po vyhorení fary v roku 1852 dal postaviť novú a väčšiu. Založil Pomocnú pokladnicu v Starej Turej a stal sa jej prvým predsedom. V roku 1847 stojí pri založení Tatrína v Čachticiach. Podieľal sa na stavbe škôl v Starej Turej a na kopaniciach, podieľal sa na pozdvihnutí životnej úrovne miestnych obyvateľov a učil tiež miestnych obyvateľov prácam v záhrade. Zo staroturianske fary vytvoril centrum pre vlastencov a dôležité centrum kultúrneho života. Stal sa tiež zakladajúcim členom evanjelického gymnázia v Turčianskom Svätom Martine. August Roy zomiera v roku 1884 a je pochovaný na staroturianskom cintoríne.

Aký je vzťah Vladimíra Roya k Augustovi Royovi? Mladší brat Augusta Roya, Pavel, si zobral za manželku Boženu Hurbanovú, dcéru J. M. Hurbana a ich syn nebol nik iný, než Vladimír Roy (17. apríl 1885 – 6 február 1936) známy slovenský básnik. Vnuk Augusta Roya bol aktívny účastníkom SNP, umučený v Trenčíne na Brezine. Zaujímavosťou je, že po Augustovi Royovi je tiež pomenovaná značka kávy, ktorá tiež nesie v znaku jeho podobizeň.

***

 RUDOLF HOMOLA – KŇAZ, PEDAGÓG A SPOLUZAKLADATEĽ REVÚCKEHO GYMNÁZIA

K neznámym štúrovcom patrí aj rodák z Revúce, kňaz, pedagóg a publicista Rudolf Homola (* 1. apríl 1822 – † 6. december 1899). Narodil sa do rodiny hodinára Štefana Homolu a jeho manželky Judity. Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a v rokoch 1840 až 1844 filozofiu a teológiu na evanjelickom lýceu v Levoči. Podobne ako ostatní štúrovci, pokračoval do Halle. Následne pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole, evanjelický kaplán v Revúcej, učiteľ na evanjelickom kolégiu v Prešove, stredoškolský učiteľ, správca slovenského gymnázia v Revúcej a taktiež účtovník Pomocnice. Stal sa spoluzakladateľom prvého slovenského gymnázia v Revúcej, no ešte dva roky predtým rozvíjal národnobuditeľskú činnosť (podobne ako jeho brat Štefan). Na gymnáziu vyučoval až do jeho zatvorenia. Pôvodne vyučoval po maďarsky, neskôr slovensky a okrem toho ovládal ďalších päť jazykov. Je autorom učebníc dejepisu (Všeobecný dejepis pre VI. gymn. triedu), dejín nemeckej literatúry a výročných správ gymnázia (Zpráva o slov. ev. gymnasiume Veľkorevúckom na školský rok 1863-64, Rožňava, 1864; Zpráva o slov. a. v. evanjel. gymnasiume Veľkorevúckom na školský rok 1866-67, Rožňava, 1867).

***

JAKUB GRAJCHMAN – NEZNÁMY BÁSNIK A DRAMATIK ŠTÚROVSKÉHO OBDOBIA
(spracované aj podľa Encyklopédie spisovateľov Slovenska)

„Tak prekrásny duch, a predsa smrteľný. Zvláštne! Prečo krásno netrvá večne? Zjaví sa a zmizne. A práve v tej pominuteľnosti je jeho cena. Ako to? Trvaním by zovšednelo? Nie, zostarlo, len zostarlo ako táto kniha — plod už dávno mŕtveho ducha, ktorú tak často berie do rúk mysliteľ a cíti sa v hĺbke svojej duše unášaný nebeskými predstavami. Pominul si sa, pominul, ty krásne mysliaci génius. Zhasol si ako posledný lúč zapadajúceho slnka na brale. Tak prekrásny!“ — Jakub Grajchman, Melancholický gavalier

Pred dvesto rokmi sa narodil tiež neznámy básnik a dramatik štúrovského obdobia, ktorého podobizeň sa nám zachovala na obraze Petra Michala Bohúňa. Rodák z Hýb – ktoré o storočie neskôr preslávil spisovateľ Peter Jaroš legendárnym Pachom, hybským zbojníkomJakub Grajchman (* 25. júl 1822 – † 9. jún 1897) bol okrem spisovateľa tiež pedagóg a podporovateľ štúrovského hnutia.

Grajchman bol synom roľníka; študoval v Kežmarku, Gemeri, Levoči, v Bratislave a podobne ako ostatní štúrovci tiež na Halle, ba dokonca aj v Berlíne. V Nemecku strávil tri semestra a po návrate už písal do slovenských časopisov. Stal sa učiteľom v Bratislave a Košiciach. Tvorivú časť života prežil v Liptovskom Mikuláši a Liptovskom Hrádku, kde pôsobil ako notár a súdny radca. Okrem toho tiež pôsobil ako adjunkt v Dolnom Kubíne. Počas slovenského povstania bol členom slovenskej deputácie vo Viedni.

Napriek tomu, že Grajchmanove dielo nie je známe, vo svojej dobe boli jeho diela obľúbené u bežných ľudí pričom najpopulárnejšie sa stali jeho balady, veršované povesti zo zbierky Básnické spisy Jakuba Grajchmana, ktoré vyšli v Ružomberku roku 1890.

Grajchmanova tvorba miestami pripomína romantické diela Máchu či Erbena či mladého Gogoľa, predovšetkým jeho Balady a povestiĽubosť (napr. špeciálne desivý, až hororový text Umrlý či Ľúbosť na cmiteri). Aj Encyklopédia spisovateľov Slovenska pripomína, že sa ejeho poézia zameriava na baladické povesti, prírodnodeskriptívnu a ľúbostnú lyriku, sebaanalytické dumy a parodisticko-humoristické žánre. Osobný prínos autora je mixom baladickej a epicko-opisnej formy a publicisticko-patatického tónu.

Autor tiež písal divadelné hry a najobľúbenejšou z nich sa stala veselohra Kto zaplatí nohavice? (1867) – bola zdramatizovaná do rozhlasovej podoby. Ako uvádzajú autori Encyklopédia spisovateľov Slovenska, výraznejšie sa zapísal do dejín literatúry ako dramatik, neprekračoval však mantinely svojej doby. Jeho prvou drámou je antialkoholická Nešťastná víza; pokračoval baladickou komédiou s autobiografickými prvkami Kto zaplatí nohavice? a jednoaktovkou na motív podvodu k šťastiu s názvom Romanca. Napísal tiež tragédiu o osudoch slovenského dobrovoľníka na faustovský motív s názvom Bohdan Tatrín. Medzi jeho diela tiež patrí nepublikovaná smutnohra Slavín. Tragikomédia Mariána bola napísaná na motív skutočnej tragédie zo žiarlivosti v hereckom prostredí. Je tiež autorom ľúbostnej drámy Ako to bolo? na motív skúšky vernosti dievčaťa, ktorej snúbenec sa zúčastnil okupácie Bosny (premiéra sa uskutočnila až v roku 1922). Napísal tiež smutnohru Podpaľač a knižnú epopeju v štyroch spevoch s názvom Kandidát ženby.

***

Melancholickom gavaliérovi, diele, ktoré je na rozhraní epiky a dramatických žánrov, zase nachádzame pozoruhodné, až filozofické úvahy o živote, kráse, ľudských vlastnostiach a pod, miestami pripomínajúce Rousseaove Dumy samotárskeho chodca. Pre zaujímavosť, zopár príkladov z jeho tvory:

„Myšlienky sú ako karty. Je ich tak málo, a predsa každé ich rozloženie je iné, každé ich postavenie k celku má iný význam. Čo potom myšlienky, ktorých je taký bezpočet ako kvapiek v mori alebo atómov v atmosfére. Áno, myšlienky sú ako more, čo v búrke buráca a hučí, sú ako slnečné lúče koncentrované do ohniska, vrhajú srdce do plameňov.“

„Tak prekrásny duch, a predsa smrteľný. Zvláštne! Prečo krásno netrvá večne? Zjaví sa a zmizne. A práve v tej pominuteľnosti je jeho cena. Ako to? Trvaním by zovšednelo? Nie, zostarlo, len zostarlo ako táto kniha — plod už dávno mŕtveho ducha, ktorú tak často berie do rúk mysliteľ a cíti sa v hĺbke svojej duše unášaný nebeskými predstavami. Pominul si sa, pominul, ty krásne mysliaci génius. Zhasol si ako posledný lúč zapadajúceho slnka na brale. Tak prekrásny!“

„Blázna nedržia preto, že je blázon, ale preto, že vystrája bláznovstvá.“

„Lakomstvo je vášeň, ktorá nechce nič dať a všetko chce mať. Utŕžiš hanbu a rany! Načo sú ti peniaze? Myslíš, že je to najväčší majetok? Mŕtva vec, nič viac.“

Básne a divadelné hry publikoval v literárnych časopisoch a almanachoch (Orol tatránski, Nitra, Lipa, Sokol, Tatran, Minerva, Slovenský almanach, Živena).

***

Kritici z matičných radov ako napr. Palárik, Dobšinský a Sládkovič hodnotili kladne iba detaily Grajchmanových hier, no ich zápletky považovali za banálne, malicherné, plne nefunkčných efektov a schematicky riešených konfliktov.

V závere života sa sťahuje do rodnej obce, kde po srdcovej porážke (a izolovaný od verejného života) tvorí, ale taktiež chorľavie a zomiera. Rodný dom sa dodnes zachoval (Pamätný dom básnika Jakuba Grajchmana) a v obci je tiež pochovaný. Po Grajchmanovi je tiež pomenované ochotnícke divadlo Jakuba Grajchmana.

Dielo Jakuba Grajchmana je k dispozícii na Zlatom fonde SME.

***

JÁN KRIŽAN

Tak ako Jakub Grajchman, verejnosti je tiež takmer neznámy štúrovec, kňaz Ján Križan (19. marec 1822 – 29. Júla 1904) o ktorom vytvorila malý výskum M. Kerešová. Narodil sa presne pred dvoma storočiami v obci Adamovce, od roku 1850 pôsobil ako kaplán v Súlove a od roku 1856 ako farár, kde pôsobil až 54 rokov. Popri práci duchovného písal a publikoval články najmä s teologickou a historickou tematikou. Napísal Dejiny Evanjelického a. v. cirkevného zboru v Súľove, ktoré sa podarilo vydať až v roku 2010 pod titulom Zrodená medzi skalami.

Ďalej o ňom vieme, že bol dvakrát ženatý a mal niekoľko detí. Zomiera vo veku 84 rokov a pochovaný je na miestnom cintoríne. Križan sa tiež spomína v knihe Michala Jároša o Jakubovi Grajchmanovi, kde autor píše o tom, že bol to práve Križan, ktorý prebýval s Grajchmannom v Halle blízkosti univerzity na bývalej Fleischergasse 146 a autor sa tiež domnieva, že Grajchman cestoval do Halle spoločne s Križanom (a Jánom Kmeťom) nakoľko sú ich mená uvedené v matrike v rovnaký deň za sebou.

Podľa Google kníh možno Križanovo meno tiež vyhľadať v Letopisoch Matice slovenskej z rokov 1871 a 1872 a uvedený je tiež v Hurbanových Listy Cirkewni pro wesskere zalezitosti cirkwe ewanjelicko-luteranske (1865).

***

PETER MICHAL BOHÚŇ – HLAVNÝ VÝTVARNÍK NÁRODNÉHO OBRODENIA

Málokto si uvedomuje, ako dôležité sú pre dejiny národných a sociálnych hnutí obrazy a zachytenia historických udalostí. V dejinách mali tieto obrazy mimoriadnu úlohu a dodávali silu aj historickému vedomiu národov či celého ľudstva. K najvýznamnejším maliarom štúrovského hnutia patrí jednoznačne Peter Michal Bohúň (29. september 1822 – 20. máj 1879), ktorého obraz Janka Francisciho ako kapitána slovenských dobrovoľníkov pozná snáď každý.  Peter Michal Bohúň bol maliar a litograf.

Narodil sa v oravskej obci Veličná do rodiny evanjelického kňaza Jána Bohúňa a Jany Žofie Ambróziovej. Vzdelával sa najskôr v rodnej obci, neskôr na gymnáziu, kde sa naučil aj maďarsky. Následne odchádza do Levoče na evanjelické lýceum a po zatvorení sa sťahuje do Kežmarku, kde študuje právo a tvorí prvé maľby. Od roku 1843 študuje v Prahe na Akadémii výtvarných umení pod gesciou učiteľa Christiana Rubena (vplyv na neho malo aj biedermeierovské a romantické umelecké chápanie a portrétne dielo Jozefa Caucika, vedúcej osobnosti spišského maliarstva). Po smrti otca bol odkázaný na pomoc oravského šľachtica Michala Kubína ml. a taktiež dostával štipendium od spolku Tatrín. Sám Bohúň sa osobne zúčastnil významných osvetových a politických akcií národných buditeľov a vytvoril tiež sériu štúdií ľudových krojov.

Obsahom jeho malieb sú najmä portréty slovenských národných dejateľov, ale aj oltárne obrazy a krajinomaľba oravských prírodných motívov. Vrcholom jeho tvorby je práve Slovenské ľudové zhromaždenie s Jánom Franciscim v popredí. Od roku 1854 pôsobí v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde učí maľbu na dievčenskej evanjelickej škole. Do mesta sa presťahoval zo spišskej Lučivnej spolu s dvoma deťmi a manželkou Žofiou. V roku 1865 je zadĺžený, opúšťa Slovensko a sťahuje sa do haličskej obce Lipník. V roku 1876 odcestoval do Talianska, kde hľadá syna Lubora Milan, ktorý dezertoval z rakúskej armády. Zomrel na zápal pľúc ako 56-ročný a je pochovaný na evanjelickom cintoríne v Belej. Socha Petra Michal Bohúňa sa nachádza na nábreží Dunaja pred Slovenskou národnou galériou.

***

DANIEL KOLÉNI – AMATÉRSKY HEREC A HURBANOVSKÝ DOBROVOĽNÍK
(zostavené Blankou Kovarčíkovou; Rok slovenských osobností)

Do série dvestoročníc možno zaradiť aj štúrovca, amatérskeho herca, hurbanovského dobrovoľníka a syna vdovy Koléniovej Daniela Koléniho (1822 – 1866). Pochádzal z evanjelickej rodiny (otec Samuel bol evanjelický kňaz) a pochádzal až zo šiestich detí, ktoré boli vychovávané v národnom duchu. Vzdelanie získal vo svojom rodisku na Myjave, pokračoval ako študent Evanjelického lýcea v pamätnom ročníku Ľudovíta Štúra. Medzi rokmi 1841 až 1843 hral Slovenskom národnom divadle nitrianskom spolu so spolužiakmi, Aničkou Jurkovičovou a sestrami Annou a Zuzanou. Ďalej pôsobil v Sobotišti, na Myjave a Brezovej. Pracoval ako kaplán v Bzinciach a ako kňaz na Bukovci a Beckove. Pravdepodobne zostal slobodný (hoci sa mu na Beckove narodila v roku 1860 dcéra Aurélia Koléniová, žijúca neskôr v rodine sestry Zuzky, vydatej Hollánovej v Hodoníne).

***

JOHANKA HREBENDOVA, BÓRIKOVA – ZABUDNUTÁ HRDINKA NÁRODNÉHO HNUTIA, PRVÁ VOJENSKÁ ZDRAVOTNÍČKA
(zostavené Blankou Kovarčíkovou; Rok slovenských osobností)

Výročie 210 rokov od narodenia má tento rok taktiež slovenská zdravotnícka a osvetová pracovníčka, predchodkyňa  Angličanky Florence Nightingalovej, prvej vojenskej zdravotníčky v krymskej vojne, ktorú predbehla o niekoľko rokov, jedna zo zakladateliek organizovania prvej pomoci na bojisku, záchrankyňa dobrovoľníckych zástav a pečate – Johanna Hrebendová (rod. Bóriková). Pochádzala z národne uvedomelej rodiny evanjelického kazateľa Pavla Bórika (pôsobil v Humpolci, Sobotišti, Prietrži, Senici, Vrbovciach). Rodina Bórikovcov mala z pohľadu uhorských úradov  povesť nebezpečných panslávov. Vystupovali proti maďarizačnej politike Pešti, zasadzovali sa za uznanie slovenčiny a za rovnoprávne postavenie Slovákov i ďalších národnostných menšín v Uhorsku (dvaja bratia plnili v tomto hnutí významné poslanie ako zakladajúci členovia Matice slovenskej: Daniel Jaroslav, evanjelický farár, tajomník SNR, a Karol, notár a kapitán dobrovoľníkov). Jej manželom bol sa stal v roku 1830 Ján Hrebenda z Kostolného (bol bratrancom slepého  ľudového kníhkupca a šíriteľa slovenských a českých kníh Mateja H.). Už od detstva sa zaujímala o liečiteľstvo, no pre ženu štúdium medicíny v tých časoch neprichádzalo do úvahy. Preto mohla byť nanajvýš ľudovou liečiteľkou angíny alebo zápalu krčných uzlín, naprávala „črepy“ (prudké sťahovanie hlavy chorého vo výške čela šatkou) – neraz ju označovali za „bahynku“ (zariekajúcu vedmu na moravsko-slovenskom pomedzí).  Najväčšie znalosti získala od svojho manžela – lekára Jána Hrebendu, s ktorým ako vojenským lekárom putovala po rôznych posádkových miestach. Stala sa ošetrovateľkou ranených slovenských dobrovoľníkov počas ich bojov proti maďarským gardistom v okolí Myjavy už koncom septembra 1848. Sama zorganizovala prvé zdravotnícke kurzy na území Slovenska pred vyše 170 rokmi. Zachránila tiež zástavu a pečať prvej Slovenskej národnej rady. V Pešti Hrebenda svoju ženu uviedol do spoločnosti básnika Jána Kollára – pod jeho vplyvom sa podieľala na organizovaní kultúrneho života peštianskych Slovákov (vtedy tu ich žilo 10 tisíc). Tu sa rozišla s manželom a potom žila striedavo u sestry Anny (vydatej Kulíškovej) a u slobodného brata Pavla Bórika v Lubinej. Hoci sa po rozvode nikdy nevydala, je známy jej platonický vzťah s národovcom Bohuslavom Śulekom (žil v Záhrebe). Vo Vrbovciach vždy na obetavú felčiarku a bylinkárku čakal dav chorých a lazárov, ošetrovala im rany či hnisavé zápaly rôznymi mastičkami, kvapkami a čajovinami, bylinkami, ktoré zbierala po okolitých kopcoch v dlhom plášti. V máji 1848 zachránila brata Jaroslava po jeho zatknutí po vystúpení s Ľudovítom Šulekom na zhromaždení so Žiadosťami slovenského národa za Nitriansku stolicu (presvedčila vicišpána, že kvôli chorobe musí ísť do nemocničnej cely, odkiaľ ušiel). V roku 1848 dokonca osobne cvičila v horách zbor vrbovských dobrovoľníkov (okolo 500),  ktorí boli už v septembri pripravení odísť do povstaleckého tábora, čím sa zapojila do príprav prvého slovenského povstania. Po potlačení Povstania pomáhala ako ránhojička, ošetrovateľka, zmierňovala muky v beznádejných prípadoch pri ich posledných chvíľach. Sama sa schovávala 2 mesiace pred maďarskými gardistami v horách, kde ukrývala hurbanovské bojové zástavy a pečať SNR. Zažila si tiež väzenie, odkiaľ vyšla s podlomeným zdravím. Zvyšné roky venovala organizovaniu kurzov prvej pomoci, horlila za vznik škôl pre ošetrovateľky. V roku 1869 spoluzakladá spolok Živena. Na dnešnom Slovensku však Janka Hrebendová-Bóriková patrí medzi zabudnuté hrdinky. Žiadny historik zatiaľ dôkladnejšie neskúmal jej spletité osudy. A tam, kde chýbajú historicky doložené fakty, nastupujú rôzne legendy a mýty.

V roku 2019 bolo založené Občianske združenie Johanky Hrebendovej Bórikovej. OZ v roku 2020 zrenovovalo jej hrobové miesto a dalo vyrobiť novú pamätnú tabuľu, ktorú osadili na fasáde kultúrneho domu. Tabuľu 26. júla 2020 po službách Božích odhalili predseda OZ Pavol Vendelia a evanjelický biskup Július Filo. A 3. júla 2022 sa bude aj OZ podieľať (aj s MS) na oslavách Bórikovcov a Šulekovcov v Sobotišti a Vrbovciach. Viac článok J. Schwarza v Ľudových novinách.

***

ĎALŠÍ VÝZNAMNÍ ŠTÚROVCI BEZ OKRÚHLYCH VÝROČÍ

V súvislostí s prehľadom významných osobností nemožno zabudnúť aj na osobnosti štúrovského hnutia, ktoré toho roku nemajú okrúhle výročia a pripomenieme si ich podrobnejšie v budúcnosti. Sú to napríklad mesianisti Peter Kellner-Hostinský, Samo Bohdáň Hroboň; filozof Ctibor Zoch; zakladateľ družstevníctva a národný buditeľ Samuel Jurkovič, významný poet Ján Botto; kapitán dobrovoľníkov Karol Bórik; prozaik, básnik a farár Samo Tomášik, autor slovenskej hymny Janko Matuška a napokon jeden z najvýznamnejších štúrovcov Michal Miloslav Hodža a mnohí ďalší. -205. výročie narodenia má tohto roku Jozef Miloslav Hurban a tiež národovec, zberateľ a účastník dobrovoľníckych výprav Ján Branislav Hergot (pri úteku zo zajatia zachránil aj povstaleckú zástavu). Oslávili sme aj 210. výročie narodenia štúrovského básnika Sama Chalupku, autora legendárnej básne Mor ho! (27. februára 1812) a 210. výročie narodenia excelentného dramatika, novinára, prozaika a historika Jonáša Záborského (3. február 1812). Samozrejme, to je iba časť zo všetkých osobností, ktoré si ešte určite budeme podrobnejšie pripomínať.

Pripravil a na základe podkladov spracovali: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej; sociológ Mgr. Jozef Schwarz; časti textov prevzaté v spolupráci s Mgr. Blankou Kovarčíkovou zo stránky Rok slovenských osobností)

Odporúčaná a použitá literatúra

 Dejiny slovenskej literatúry. Martín : Matica Slovenská, 2009. (1. vyd.). ISBN 9788070909379.

DUBOVSKÝ, D.: Revúca – kolíska slovenského stredného školstva. Révúca : Mestské kultúrne stredisko, 1993.

GÁBER, Ján Kvetoslav. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok III G – H. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2007.

GÁBER, Ján Kvetoslav Krasomil. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok II. E – J. Martin : Matica slovenská, 1987.

ROSENBAUM, Karol, a kol. Slovník slovenskej literatúry. 1. vyd. Zväzok 1. A – H. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1979.

GRAJCHMAN, J.: Dielo. In: Zlatý fond SME. Dostupné online: https://zlatyfond.sme.sk/autor/235/Jakub-Grajchman

JÁROŠ, M.: Jakub Grajchman – národno-emancipačné úsilie v kontexte života a tvorby slovenského národovca druhej polovice 19. storočia. Olomouc : Univerzita Palackého, 2016.

KOVÁČ, D. a kol.: Kronika Slovenska. Bratislava : Fortuna Print, 1998.

KRIŽAN, J.: Zrodená medzi skalami. Dohňany-Zbora : Ametyst, 2010.

MÁCHALA, D.: Slovenskí martýri, komisári SNR, Holuby a Šulek 1848. Kongres slovenskej inteligencie, 2008.

RUMÁNEK, G.: August Roy. In: Staroturanský spravodajca č.1 – január 1997.

ROSENBAUM, K. a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv. Bratislava : Obzor, 1984.

VENDL, V. K.: Peter Bohúň, slovenský malíř. Pardubice: vlastní náklad, 1922.

VEĽKÝ, J. Encyklopédia Slovenska: R-Š. Zväzok V. Bratislava : Veda, 1981.

 

 

2022-06-29T12:11:39+00:0027 júna 2022 |Osobnosti slovenských dejín|
X