Svätopluk


//Svätopluk

Knieža či kráľ Svätopluk a slovenské dejiny

Autor: prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Historický odbor Matice slovenskej

Ak slovenské dejiny chápeme ako dejiny územia Slovenska a na ňom od približne 5. storočia bývajúcich obyvateľov Slovákov, či starých Slovákov, ako predkov dnešných Slovákov, (prirodzene vrátane ďalších príslušníkov národností, ktoré sa na tomto území usadili), potom nepochybne aj Svätopluk, najvýznamnejší panovník Veľkej Moravy, jediný jej skutočný suverénny vladár za ktorého veľkomoravský štát, síce len na kratší čas, no nepochybne nadobudol charakter ríše, jednoznačne patrí do slovenských dejín. Veď prinajmenej polovica dnešného Slovenska patrila od tridsiatych rokov 9. storočia k tzv. jadru Veľkej Moravy. Jej najvýznamnejšími tradíciami, pripomínanými až do najnovších čias sú Cyrilo-metodská tradícia, ktorá má v prvom rade náboženský, ale aj kultúrny i právny charakter a potom štátna svätoplukovská tradícia, ktorá má prevažne charakter politický, či štátoprávny.

V minulom roku 2013 sa pripomínalo veľké okrúhle 1150. výročia príchodu Byzantskej misie na Veľkú Moravu. Je to problematika, ku ktorej jestvuje omnoho väčšie množstvo priamych diplomatických aj rozprávacích prameňov, hoc aj tie rozprávacie neboli doteraz primerane kriticky vydané, napriek množstvu (neraz opakovaných) edícií. Pri tomto okrúhlom výročí sa usporiadali viaceré konferencie (rozličnej odbornej úrovne) a vyšlo viacero zborníkov. Zborníky v ktorých však bolo len pomerne málo nových výsledkov výskumov, prevažne išlo len o publikovanie odbornej verejnosti známych skutočností, no neraz z nových aspektov alebo s položením dôrazu na novo vytypované priority.

V tomto roku je síce nie také okrúhle, ale predsa tiež výročie a to 1120-te od smrti (vtedy už pokladaného – označovaného za kráľa) Svätopluka. Toto výročie nebolo tak vo všeobecnej verejnosti; spomenula si naň len Matica slovenská, ktorá rok 2014 vyhlásila za Rok kráľa Svätopluka a Andreja Hlinku. Hoci aj k Svätoplukovi (vzhľadom na to, že ide o 9.storočie) sa zachovalo hodne hodnoverných pramenných údajov, publikovaných pôvodne aj preložených, neiniciovalo to ani usporiadanie odborno-vedeckej konferencie, čo aj len jednej a až na jednu výnimku, o ktorej bude ešte reč , ani uverejnenie významnejšej práce o tejto problematike, ktorej naša slovenská historiografia aj doteraz venovala omnoho menšiu pozornosť ako problematike cyrilo-metodskej. Stalo sa to aj napriek tomu, že pred troma rokmi pri inštalovaní jazdeckej sochy (kráľa) Svätopluka pred vchodom do paláca na Bratislavskom hrade sa rozvinula veľká diskusia o oprávnení umiestnenia tejto sochy na Bratislavskom Hrade, pri čom v tejto diskusii sa neraz neodborníci v tejto problematike vydávali za jej znalcov.

V ďalšom tu pôjde o uvedenie stručných poznámok k doterajšiemu výskumu svätoplukovskej problematiky(slovenskou historiografiou).Vyvinie sa tu úsilie o poznanie historickej skutočnosti o svätoplukovskej problematike v čase jej životnosti. Je nesprávne celú túto problematiku nazývať paušálne legendou, keď to bolo kedysi historickou skutočnosťou, doložiteľnou hodnovernými historickými prameňmi. Všeobecne povedané ani literárne (rozprávacími prameňmi) opísané deje v súvislosti so Svätoplukom nie je celkom správne nazývať legendou, lebo aj ona vychádza z akýchsi historických skutočností, a je úlohou historickej kritiky neuspokojiť sa s ,,literárnym“ výtvorom, ale usilovať sa o určenie jeho (pravdepodobnej) hodnovernosti.

Svätoplukovskou problematikou sa zaoberali v rozličnej miere mnohí slovenskí historici už od 17. storočia a dlhé by bolo vypočítavania ich neraz veľmi príbuzných názorov. No azda si treba pripomenúť aspoň stručne názory tých, čo sa tejto problematike podrobnejšie venovali a pripomínali ju. Azda bude primerané začať tým, čo mohlo mať veľký vplyv na vytváranie verejnej mienky a to úvodom ku Katolíckemu spevníku z roku 1655 . Autor úvodu Benedikt Sőlőši pokladá Svätopluka za významného panovníka, nazýva ho kráľom a jeho sídlo kladie do Stoličného Belehradu, označujúc ho, zrejme okrem iných, za kráľa Panónov (čím zrejme myslí Slovákov). Martin Sentiváni (1633 – 1705) nazýva Svätopluka kniežaťom Moravanov, avšak nie všetky jeho chronologické údaje sú správne. Prvý formuluje základy tzv. pohostinskej teórie o prijatí Maďarov a kroniky Jána z Truca preberá údaj, že po prehratej bitke s Maďarmi na brehoch Dunaja, skočil do rieky a utopil sa, (čo pravda ak sa stalo, nemožno vzťahovať na Svätopluka I., ale len na jeho najmladšieho syna – nitrianskeho vojvodu Svätopluka). Pozná aj Svätopluka pustovníka (na Zobore), ktorý zomrel v chýre svätosti, a osobitne jeho už spomínaného najmladšieho syna.

Profesor svetského práva na Trnavskej univerzite Michal Benčík (1690 – 1728) napísal k snemovému zasadaniu roku 1722 dielo Diaeta nobilissima, v ktorom (zjednodušene povedané) vyhlásil, že Trenčania (šľachta aj mešťania) nemôžu v rámci Uhorského kráľovstva, ako potomkovia starými Maďarmi porazeného Svätoplukovho ľudu, užívať meštianske a šľachtické výsady, lebo Svätopluk ako panovník v Panónii Hunom a Maďarom predal zem, vodu a trávu za bieleho koňa, uzdu a sedlo a bol vyhnaný z krajiny. Jeho slovenský ľud sa utiahol do hornatých častí krajiny, ktoré sa tiahnu smerom k Morave a Sliezsku, aby ho Maďari nenašli, no napokon sa stal na večnosť poddaný Maďarom. Zo slovenskej strany na tieto výroky odpovedalo svojom spise Apológia (1728) Ján Baltazár Magin (1681 – 1735), ktorý zdôrazňoval, že Svätopluk láskavo prijal do svojho pohostinstva Maďarov a za dary dal Maďarom najúrodnejšie polia a najvýhodnejšie sídliská, veď Svätopluk bol najprv oklamaný úskočnosťou Maďarov, potom olúpený a svoje kráľovstvo násilným nepriateľským prepadom a to napriek platným dohodám a ujednaniam.

Samuel Timom (1675 – 1736) vo svoje práci zohľadňoval pribúdajúcu odbornú literatúru svojich čias, ku ktorej však, vrátane prameňov, pristupoval kriticky. Bol tiež zástancom pohostinskej teórie. Svätopluka považoval za najslávnejšie knieža Slovanov, podľa neho vládol nad Moravanmi a ich susedmi. Pozná rozličné údaje kroník o Svätoplukovi (pričom správne cituje kroniku opáta Regina z Prümu) Juraj Papánek (1738 – 1802) označuje Svätopluka za kráľa; je tiež zástancom pohostinskej teórie, nezdôrazňuje, že k príslušnej dohode so starými Maďarmi došlo až po smrti kráľa Svätopluka a jej uzatvárateľom bol jeho najmladší syn nitriansky vojvoda Svätopluk. Juraj Sklenár /1746 – 1790), najerudovanejší a najkritickejší z bernolákovských historikov, odhliadnuc od jeho geografického premiestnenia Veľkej Moravy na juh od Drávy, nechal Svätopluka zahynúť v boji s Arnulfom. Juraj Fándly (1750 – 1811), ktorý svoje stručné dejiny Slovákov zložil a čerpal z prác J. Papánka a J. Sklenára, nazval Svätopluka kráľom Slovákov (Slovanov), ba priprovnáva ho až k Alexandrovi Veľkému (čo bolo nepochybne neprimerane), ba vyjadroval sa, že Svätoplukovi patrili viaceré kráľovstvá.

Pavol Jozef Šafárik (1795 – 1861) odpustil Svätoplukovi zradu na Rastislavovi a hovoril o jeho kráľovstve. Ján Kollár (1793 – 1852) pokladal Svätopluka za najvýznamnejšie knieža a kráľa . Rovnako o ňom zmýšľali a titulovali ho aj štúrovci. Ľudovít Štúr (1815 – 1856) vo svojom za jeho života nevydanom diele Starý i nový věk Slováků, napísanom koncom roku 1841, pokladal Svätopluka za najmúdrejšoieho a najbojovnejšieho kráľa a krajinu, v ktorej vládol za krajinu Slovákov (teda nie Moravanov), hoci podľa neho sídlom kráľov veľkomoravských a hlavou krajiny Slovákov (!) boli mestá Velehrad a Nitra . Svojím spôsobom negatívne stanovisko k Svätoplukovi mal azda len Jonáš Záborský (1812 – 1876), lebo Svätopluk žiadal latinskú omšu pre seba a pre svojich veľmožov.

V tu spomínaných zmienkach sa kládol dôraz na hodnotenie postavenia Svätopluka a jeho pomenovanie, nie na podrobnejšie informácie o ňom, ktoré záviseli od erudície príslušného historika, ale aj od stavu bádania v tejto problematike. Tento prehľad možno azda zakončiť Františkom Hrušovským (1903 – 1956), ktorý ho vo svojich Slovenských dejinách nazýva slovenským kráľom. Až do polovice 20. storočia je Svätopluk v slovenskej historiografii pokladaný takmer výlučne za najvýznamnejšiu osobnosť veľkomoravského obdobia.

Situácia sa zmenila od polovice 2. storočia, pri nástupe marxistickej historiografie. V Slovenských dejinách II. (1951) Ján Dekan vidí v Svätoplukovi zradcu Rastislava a kolaboranta s Karlomanom; podľa neho Svätopluk v prvej polovici v roku 874 vo Forchheime prostredníctvom Jána z Benátok ponúkol z vlastnej iniciatívy a bez vojenského ohrozenia východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi doživotnú vernosť a odvádzanie predpísaného mu ročného poplatku. Ak pri smrti Svätoplukovej bola Morava v podstate nezávislá od Východofranského kráľovstva (či Franskej ríše), nebol to výsledok jeho vedomých a trvalých politických snáh, nanajvýš len ovocie všeobecného rozkladu Franskej ríše, k čomu Svätopluk prispel iba svojou nespornou vojenskou obratnosťou a egocentricky zacielenými konjunkturálnymi politickými pletichami. Toto jednostranné marxistické hodnotenie Svätopluka z roku 1951 na dlhý čas ovplyvnilo vyjadrovanie sa o Svätoplukovi v rámci vtedy sa vyvíjajúcej slovenskej(za marxistickú proklamovanej) historiografie.

Hoci prvé oficiálne pripustené verejné pripomínanie Cyrilo-metodskej a súčasne veľkomoravskej tradície sa uskutočnilo v Nitre až v roku 1963 , za celkovú charakteristiku Svätopluka, jeho života a činnosti marxistickou historiografiou možno pokladať vyjadrenie prvom diele dejín Slovenska z roku 1961. Za najvýznamnejšieho veľkomoravského panovníka sa tam pokladá Rastislav u Svätopluka, napriek jeho politickým a vojenským úspechom sa za negatívum pokladá zrada vlastného strýka Rastislava a jeho(údajný)nepriateľský postoj k arcibiskupovi Metodovi , čím sa zrejme myslí v prvom rade na jeho postoj k používaniu slovanského jazyka v liturgii, ale aj k tým kňazom(domáceho pôvodu), čo sa po smrti arcibiskupa Metoda neboli ochotní zriecť používania slovanského jazyka v liturgii.

Za nové a nesporne objektívnejšie (v porovnaní s minulosťou) charakterizovanie Svätopluka možno azda pokladať vyjadrenia Matúša Kučeru z roku 1986. Nezamlčuje rozpornosť názorov o ňom súčasníkmi v období bezprostredne po jeho smrti, no súčasne pripomína jeho kráľovskú veľkomoravskú intituláciu ako jediného spomedzi všetkých veľkomoravských panovníkov. Zdôrazňuje, že Svätopluk zostal do smrti nepokoreným a neobmedzeným pánom ríše, ktorú založil a doviedol k rozkvetu. No vychádzajúc z marxistickej teórie o úlohe osobnosti v dejinách za polopravdu pokladá pripisovať mu akékoľvek bezhraničné zásluhy o rozvoj štátu i spoločnosti. Jeho osobnosť si sformoval čas, etapa vývoja veľkomoravského štátu; veľkomoravská spoločnosť podľa M. Kučeru vyzdvihla zo svojich radov nesmierne významnú osobnosť, ktorá vedela plniť úlohy potrebné pre spoločenstvo v tomto období. Svätopluk nevedel zastaviť, či obrátiť koleso dejín, ale svoje poslanie dokonale plnil a splnil. Obdobie jeho vlády je kulminačným obdobím veľkomoravskej štátnosti, jej politického rozmachu. So Svätoplukovým menom je spojená(aj) najdôležitejšia etapa vnútorných a sociálnych premien. Veľkomoravský štát dosiahol počas jeho vlády vo svojej teritoriálnej extenzite a vnútornej spoločenskej intenzifikácii svoj dobový vrchol, po ktorom musela už zákonite nasledovať kríza a úpadok.

V stručných Dejinách Slovenska z roku 1992/1993 sa Forchheinský mier či dohoda z roku 874 nechápe ako jednostranné podrobenie sa Svätopluka Ľudovítovi Nemcovi (Východofranskému kráľovstvu), ale ako dohoda, ktorou Svätopluk dostal možnosť expanzie územia svojej dŕžavy na sever, východ a juhovýchod do oblasti ktoré Východofranské kráľovstvo nepokladalo za sféry svojho záujmu. Pripomína sa tu aj príbuzenský vzťah Svätopluka s Arnulfom, ako aj dobové intitulácie Svätopluka z posledného desaťročia jeho vlády.

Svätoplukovskej problematike sa venovala konferencia iniciovaná Slovenskou historickou spoločnosťou a archeologickým ústavom SAV v Nitre 3. – 6. októbra 1994. V zborníku, ktorý bol publikovaný až v roku 1997 vyšli (okrem iného) štúdie o Nitrianskom hrade v 9. storočí a jeho význame v sídliskovej štruktúre veľkomoravskej Nitry (Peter Bednár), O oblasti východných Karpát a Horného Potisia za panovania Svätopluka I. (Dušan Čaplovič), Poznámky k výskumu neopevnených veľkomoravských sídlisk v Nitre (Gabriel Fusek), K otázce hrobu velkomoravského knížete Svatopluka (Luděk Galuška), K problematike sídla Svätopluka I. (Bohuslav Chropovský), Praslovanský základ slovenčiny v dobe Svätoplukovskej ríše (Rudolf Krajčovič), Svätopluk, legenda a skutočnosť (Richard Marsina), Pokus o rekonštrukciu osídlenia Ponitria v období Veľkej Moravy (Ján Lukačka), Veľkomoravské vojenstvo s osobitným zreteľom na obdobie vlády Svätopluka (Alexander Ruttkay), Veľká Morava a Bulharsko v dobe Rastislava a Svätopluka (Ján Steinhübel), Historiografické zdroje a spoločenské vplyvy na vývoj veľkomoravskej tradície do počiatku slovenského národného obrodenia (Ján Tibenský), Východné časti Veľkomoravskej ríše (Ferdinand Uličný) a Moravien-Mähren oder nicht (Herwig Wolfram). V úvodnom referáte tejto konferencie (Svätopluk, legenda a skutočnosť) bol Svätopluk jednoznačne označený za najvýznamnejšieho panovníka Veľkej Moravy, zdôrazňovalo sa dobové označenie ,,kráľovstva“ na územia ovládané Rastislavom (Morava) a Svätoplukom (Nitriansko), použitie označenia ,,kráľ“ pre Svätopluka v listine pápeža Štefana V. z roku 885 sa prisudzuje vplyvu nitrianskeho biskupa Wichinga pri zostavovaní tejto listiny a za historicky nesprávne sa pokladá označovanie Svätopluka za (len) slovenského vladára; napokon Svätoplukom dosiahnuté postavenie sa pokladá za súvisiace s jeho činnosťou a úspechmi v politickej a vojenskej sfére. Za neprimerané sa pokladá zdôrazňovanie (zveličovanie) jeho tzv. negatívnych čŕt, aj keď to v nej nie je výslovne formulované. Cieľom tejto štúdie bolo ukázať, že jestvuje dostatok hodnoverných prameňov na poznanie jeho osobnosti, života a činov a že teda za neprimerané treba pokladať označenie ,,svätoplukovská legenda“.

Ján Steinhübel vo svojej veľkej práci o Nitrianskom kniežatstve opisuje na základe hodnoverných prameňov a jestvujúcej odbornej literatúry Svätopluka a jeho vládu, pričom poukazuje na rozrast Veľkej Moravy v čase jeho vlády na významnú ríšu. Označeniu jeho postavenia v domácom či v medzinárodnom zmysle sa podrobnejšie nevenuje, nazýva ho údelným kniežaťom, spoluvládcom Rastislava potom kniežaťom. Počiatok zastávania funkcie údelného kniežaťa v Nitre Svätoplukom presnejšie datoval do čias pred rok 862/863 (no pri predpokladaní, že Svätopluk bol spolužiadateľom / o učiteľov z Byzantskej ríše, z čoho vychádza/ mohol to byť už aj rok 861). Za prvú manželku Svätopluka pokladá Svätožizňu od roku 871(to už mohol mať Svätopluk okolo 40 rokov) a za jej syna Mojmíra II; za druhú manželku Svätopluka pokladá od roku 885 Gizelu, sestru (vtedy správcu údelu Korutanska a Ponónie, vnuka kráľa Ľudovíta, Arnulfa), ktorému bol Svätopluk kmotrom a jeho nemanželskému synovi Zventiboldovi v roku 871 krstným otcom. Synom Svätopluka a Gizely mal byť Svätopluk II. (potom nitriansky vojvoda); no je si vedomý, že údaj o Gizele je z neskorého prameňa až zo 16.storočia. J. Steinhübel v kapitole ,,Svätopluk v rozprávaní súčasníkov“ zachycuje či definuje až šesť povestí o Svätoplukovi vyskytujúcich sa v prameňoch pokladaných za hodnoverné z nich tri boli písomne zachytené už na prelome 11./12. storočia (v Gesta Hungarorum vetera a u Kozmasa nitrianska a zoborská), biharská povesť spísomnená Anonynom okolo roku 1200, vesprímska v rokoch 1270 – 1272 magistrom Ákošom a pilišská povesť až v rokoch 1282 – 1285 Šimonom z Kézy.

Samostatnú monografiu o Svätoplukovi pod názvom Kráľ Svätopluk napísal Matúš Kučera, ktorý sa už aj predtým venoval spracovávaniu tejto problematiky. Vychádza zo zachovaných hodnoverných prameňov a odbornej literatúry, pričom ide o príťažlivo čitateľsky (miestami až esejisticky) napísané dielo. Stručne komentuje pramene, z ktorých možno vychádzať, skúma Svätoplukov pôvod, rodinu, detstvo a jeho dozrievanie. Jeho narodenie (na Morave) predpokladá okolo roku 830, nástup na nitriansky vojvodský stolec (najneskoršie) okolo roku 846. Podľa M. Kučeru správanie sa Svätopluka voči Rastislavovi, hoc aj z neho rezultovali pre Rastislava tragické dôsledky, nemožno nazývať zradou. Svätopluk bojoval najprv za oslobodenie štátu a potom prostredníctvom uzavretia mieru zabezpečil možnosť jeho zosilnenia a rozšírenia, čo paralelne bolo treba urobiť s vnútornou prestavbou domácich pomerov v štáte. Svoje rozsiahle výboje v prvých rokoch svojej vlády zameriaval tak, aby tým nenarušil záujmy Východofranského kráľovstva; až v neskoršom období sa dostal do rozporov so záujmami kráľa Ľudovíta Nemca a jeho syna Karlomana, ktorý bol správcom východných častí Východofranského kráľovstva (Panónia, Korutánsko). Za veľmi významné pokladá vzťahy Svätopluka s Apoštolskou stolicou v Ríme, pričom zrejme spolu aj s pričinením Metoda dosiahol, že ho Apoštolská stolica spolu s jeho krajinou prijala pod svoju ochranu (čím ho postavila na úroveň panovníkov vtedajšej kresťanskej Európy). Pred koncom života sa dostal opäť do rozporov s vtedajším východofranským kráľom Arnulfom, no napriek vojenským stretom s ním ostal až do svojej smrti neporazeným. Po nekrológoch, v ktorých M. Kučera poukazuje na rozpornosť hodnotenia Svätopluka po jeho smrti (Fuldské anály, kronikára Regina z Prümu a byzantský cisár Konštantín Porfyrogenet), sa zaoberá aj rozpornou tradíciou a stručne aj svätoplukovskou tradíciou v slovenskej vede a literatúre. Celkove M. Kučera pokladá kráľa Svätopluka za najvýznamnejšiu postavu veľkomoravského obdobia našich dejín (čím skutočne nesporne aj bol), ale aj za najvýznamnejšiu postavu najstarších slovenských dejín.

V tomto roku s vročením do roku 2013 vyšla veľká práca Martina Homzu a spolupracovníkov Svätopluk v európskom písomníctve; kolektív sa zrejme skladá prevažne z diplomantov a doktorandov M. Homzu (no nie je to tam výslovne napísané). Celé dielo sa skladá z veľkej zastrešujúcej štúdie od M. Homzu a z ďalších deviatich štúdií. Profesor Dimitar Dimitrov z Univerzity sv. Cyrila a Metoda vo Veľkom Trnove (Bulharsko) píše Borisovi I. Bulharskom a Svätoplukovi I. Veľkomoravskom v reálnom a imaginárnom svete stredoveku, Ľubica Štrbáková o Svätoplukovi Lotrinskom (+900), krstnom synovi Svätopluka I. ako postave historickej a hagiografickej, Marek Vadrna podáva obraz kráľa Svätopluka v českých kronikách (pri čom sa v tejto štúdii po prvý raz v slovenskej historiografii zaujíma obšírnejšie kritické stanovisko k tzv. Kristiánovej kronike) , Martina Pillingová sa zaoberá Svätoplukovskou legendou medzi humanizmom a osvietenstvom v českej a moravskej historiografii, ako aj pozoruhodnosťami barokových frontispicov niektorých českých a moravských historikov, Naďa Labancová sa venuje Svätoplukovskej tradícii v slovenskej historiografii 17. a v prvej polovici 18. storočia, (opäť) Martina Pillingová sa zaoberá svätoplukovskou tradíciou u Slovákov v druhej polovici 18. storočia, Peter Podolan Svätoplukom v slovenskej historiografii 19. storočia, Michal Cigán Folklórnym pozadím Svätoplukovskej legendy a napokon Ľubomír Ďurina (spomínaním) Svätopluka v stredovekých písomných prameňoch 9. – 16. storočia podľa vydania Magnae Moraviae fontes historici (štatistiky).

Obšírna štúdia M. Homzu sa skladá zo štyroch častí. Najprv sa venuje metodologickým východiskám bádania stredovekých a ranonovovekých narácií (rozprávaní) o Svätoplukovi I., potom sémantickej potencii osobného vlastného (rodného) mena Svätopluk ako východiska svätoplukovskej legendy, ďalej stredovekými koreňmi svätoplukovskej tradície u Slovákov (čierna a biela svätoplukovská legenda), a napokon zaujíma stanovisko k argumentácii o kráľovskom titule Svätopluka I. (+894). Z vyjadrení metodologickej časti sa dozvedáme, že autor sa tu nebude pokúšať o rekonštrukciu historickej postavy Svätopluka I.(+894) ; ide o zamyslenie sa nad ním ako predmetom vývinu historickej tradície, rezignuje na rekonštrukciu ,,pravdivej histórie“ o tomto panovníkovi, prejde k hodnoteniu spôsobov výkladu jeho legendy. Pri tomto svojom postupe M. Homza vplyvom modernej nemeckej metodológie, ktorá azda najlepšie sumarizuje postmodernú teóriu historickej vedy v súvislosti s výkladom stredovekých naračných prameňov, pristupuje k prehodnocovaniu tradičných metód ich interpretácie ako ich zadefinovalo národne pozitivisticky orientované dejepisectvo 19. a 20. storočia (Otto Gerhard Oexle). Týka sa to najmä spôsobov a techník analýzy starších naračných textov. Podľa M. Homzu sa moderný medievalista (sic M. Homza) síce ešte stále pokúša rekonštruovať priebeh historických udalostí ako takých, vie však, že pri takejto analýze nutne musí naraziť na celú sumu nijakým spôsobom neverifikovateľných a preto ,,fiktívnych faktov“. Staršie pozitivisticky orientované dejepisectvo ,, fiktívne fakty“ chápalo ako nepravdivé a týmto činom ich ignorovalo. Na druhej strane treba povedať, že v prípade potreby ich do slova bez škrupúľ používalo do svojich často utilitárnych národno-historických dejinných konštrukcií. Potom sa ako príklad spomína Arpád a po podaní výkladu sa konštatuje, že Arpád nie je historická postava, ale postava tradovaná, teda literárna. Takto jednoznačne štylizovanú formuláciu treba pokladať prinajmenej za otáznu. V citovanej práci J. Steinhübla si autor môže pozrieť potomstvo literárnej postavy Arpáda. Historik by sa nemal tak dať zviesť vyjadreniami literárnych vedcov; nesporne tu platí stará zásada ,,qui bene distinguit, bene docet“. A doriešiť (historicky!) celú situáciu, pomáha historická kritika, ktorá je už tri a pol storočia stále sa vyvíjajúcou disciplínou.

Treba sa zamyslieť aj nad všeobecným používaním termínu svätoplukovská legenda. Dnes je módna všetko možné označovať slovom legenda, od hercov, spevákov a športovcov až po (neraz otázne) celebrity. V historickej terminológii by sa malo označeniu legenda ponechať doterajšie používanie pre (stredoveké) legendy, teda životopisy svätých, ktoré majú (v porovnaní s inými stredovekými prameňmi) špecifický charakter. Označenie legenda sa samo o sebe chápe akoby niečo neuveriteľné, neskutočné; primeranejšie by pre krátke tradované útvary bolo používať označenie povesť, ako je to u Steinhübla; no aj naše vedomosti o Svätoplukovi označovať celkovo ako legenda je úplne nesprávne, lebo sa tým už pomenovaním spochybňuje to, čo fakticky nie je pochybné; pre neodborného čitateľa je to vyslovene zavádzajúce! Kritika a argumentácie M. Steinhübla o neoprávnenosti používania titulu kráľ pre Svätopluka I. v historiografii je síce oprávnená, no azda príliš rozvláčna. Celú túto doteraz najväčšiu publikáciu deklarovane sa zaoberajúcou Svätoplukom by bolo treba podrobnejšie recenzovať. Aj keď zdanlivo (deklarovane) nechce prinášať historickú charakteristiku atď. Svätopluka (ale len rozbor výpovedí či názorov o ňom) pomáha dotvárať historický obraz o ňom, čo je pre slovenskú historiografiu prínosom.

K problematike správnosti označovania Svätopluka I. kráľom, čo bolo vo verejnosti intenzívne reflektované v ostatných niekoľkých rokoch, možno len dodať, že nezmieriteľnosť zastávaných rozdielnych stanovísk bola až nepochopiteľná. Keď asi pred 15 rokmi vyšla v Českej republike práca Svatopluk veliký král Moravanů a Slovanů nevypukla proti tomu ostrá kritika, že používanie intitulácie kráľ je neoprávnené (atď.). Každý, kto túto problematiku ovláda vie, že intitulácia kráľ bola použitá v pápežskej listine roku 885 , že ju použil kronikár Regino z Prümu k roku 890 a 894 , že v mnohých stredovekých hodnoverných prameňoch bol (tradične) označovaný Svätopluk ako kráľ. Nepochybne to súviselo s jeho postavením, ktoré dosiahol doma aj v cudzine, s tým, že sa fakticky stal a až do smrti bol suverénnym panovníkom. Na druhej strane, ak by sa urobil zoznam tých, čo proti tomuto označeniu protestovali, až na jedného , nebol tam ani jeden odborník, ktorý by sa sústavne zaoberal touto problematikou; takže asi vyjadrovali svoj občiansky či politický názor, pre ktorý mali iné než odborno-vedecké dôvody. Aj v čase Svätoplukovho života ho neoznačovali kráľom od mladosti, ale až keď si vydobyl určité postavenie a táto intitulácia sa ďalej tradovala všade tam, kde vyplývala nie zo sprostredkovanej, ale z bezprostrednej tradície.

Zaujímavým a v podstate nedoriešeným ostáva vzťah Svätopluka k východofranskému kráľovi (a neskôr, už Svätoplukovej smrti, aj cisárovi) Arnulfovi, ktorý bol od Svätopluka asi okolo 12 rokov mladší. Tu by azda východiskom mohol byť predpoklad, že Svätopluk ešte pred tým než sa stal údelným vojvodom v Nitre bol ako rukojemník , teda za čias svojej mladosti, pravdepodobne na dvore Karlomana, syna vychodofranského kráľa Ľudovíta Nemca a poznal Karlomanovho nemanželského syna od skorej mladosti. Tento predpoklad sa mohol opierať aj o všeobecne známu okolnosť, že Svätopluk jednoznačne uprednostňoval používanie latinského jazyka v liturgii, čo mohlo byť spôsobené návykom od mladých čias života. Iste roku 871 sa stal Svätopluk krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna, neskoršie lotrinského kráľa, ktorý dostal po ňom meno Svätopluk/Zventibolch; to sa stalo asi v čase, keď Svätopluk bol po nespravodlivom obvinení rehabilitovaný roku 871. Svätoplukovo kmotrovstvo je nesporné (porovnaj pozn. 38). Druhý spomínaný údaj, že Svätopluk si údajne roku 885 zobral za manželku Arnulfovu sestru Gizelu treba pokladať za nie celkom hodnoverný, lebo prameňom sú Dejiny Bavorov z prvej polovice 16. storočia od Jána Turmaiera-Aventina, v ktorého prácach je množstvo nepravdivých, vykombinovaných, vymyslených (ináč povedané literárnych) údajov . Ináč historicky časove možno by bolo údaj pokladať za akceptovateľný, lebo rok 885 je opätovne rokom zmierenia medzi Svätoplukom a Východofranským kráľovstvom (po niekoľkoročnom nepriateľstve) . Tieto vzťahy však ukazujú, že Svätopluk (a v tom čase iste aj iní príslušníci moravskej dynastie) sa aj z pohľadu popredných predstaviteľov Východofranského kráľovstva pokladali akoby za spoločensky akceptovateľných aj v popredných kruhoch Východofranského kráľovstva.

Ak s kritickými výhradami M. Vadrnu ku Kristiánovej kronike možno jednoznačne súhlasiť, jeho akceptovanie názorov benediktína Gabriela Bucelinusa z roku 1651 treba rovnako jednoznačne odmietnuť. Je všeobecne známe, že pôvodne životopisy svätých v rámci katolíckej cirkvi (Acta sanctorum) spracovávala benediktínska rehoľa. Už v 17. storočí došlo k veľkej kritike práce benediktínov jezuitmi. Životopisy svätých spracovávané benediktínmi, sa usilovali dostať do zoznamu svätých čo najviac členov svojej rehole, pričom neraz išlo o výmysly, opierajúce sa len o indície, potom primeraným spôsobom literárne dotvorené. Bojovali proti tomu( v tejto publikácii viac ráz spomínaní bollandisti) . K obnove aj kritike došlo aj v benediktínskej reholi, v ktorej na obranu proti jezuitským útokom hyperkritike vznikla Maurínska kongregácia, v ktorej sa na čele s Jeanom Mabillonom podarilo vypracovať a vydať roku 1681 (teda v roku Bucelinusovej smrti) prvú učebnicu diplomatiky ; tým sa položil vedecký základ historickej kritike stredovekých listín; ktorá sa potom ďalej rozvíjala a uplatňovala sa v spracovaní a vydávaní životopisov svätých( Acta sanctorum) vydávaných jezuitmi, ktorí ako nová rehoľa neboli a nemohli byť zainteresovaní na tom, aby dokazovali jestvovanie stredovekých svätcov zo svojej rehole (ktorá vtedy ani nejestvovala, lebo vznikla až v druhej štvrtine 16. storočia).

M. Homza azda príliš veľkú dôveru prejavuje (pôvodne) k slovanskej kronike popa Dukljanina z druhej polovice /konca 12. storočia, ktorú historická kritika všeobecne považuje za veľmi málo dôveryhodnú, lebo sa pokladá viac za literárny výtvor svojho autora než za kroniku opierajúcu sa aspoň v hlavných črtách o hodnoverné historické údaje.
V závere celej práce M. Homza rezumuje dosiahnuté výsledky. Zdôrazňuje, že jej cieľom nebolo predstaviť Svätopluka I. ako historickú postavu, ale ako objekt rozprávania a fabulácií mnohých a mnohých generácií, čo doteraz v slovenskej a ani okolitých historiografiách nebola predmetom podrobnejšieho spracovania. Za otáznu treba pokladať formuláciu, svätoplukovská tematika vo svojej stredovekej i novovekej podobe vyvrela z troch najrozšírenejších zdrojov svetovej rozprávačskej tradície.

2019-04-19T00:04:53+00:0018 apríla 2019 |OSOBNOSTI|
X