Dobytie Berlína ako husársky kúsok Slováka a maršala Andreja Hadika
„Virtuti nihil invium – Chrabrosť nepozná prekážky“ ‒ krédo maršala Andreja Hadika akoby pripomínalo krédo iného Slováka, taktiež vojaka, M. R. Štefánika: „Pre ľudí pevného predsavzatia niet nemožnosti!“ V našich dejinách sa udržuje fiktívna idea o Slovákoch ako o „holubičom národe,“ ktorý nikdy nebojoval, resp. nemal svojich bojovníkov. Opak je pravda. Neviedli sme imperiálne vojny, ale hrdinov a vojvodcov sme mali. Z celého radu vymenujeme aspoň tých s vyššími hodnosťami, a to okrem generála M. R. Štefánika, maršala Andreja Hadika, veliteľa dobrovoľníkov z roku 1848 až 1849 Jána Francisciho, slovenského generála Augustína Malára, povstaleckých veliteľov Jána Goliana, Rudolfa Viesta, Karola Pekníka, Adolfa Weinholda, Jána Černeka, Jána Staneka, Štefana Jurecha, a na opačnej strane diskutabilnejšiu osobnosť, inak však tvrdého vojenského profesionála, generála Jána Turanca. A to sme nespomenuli ostatných slovenských dôstojníkov, ktorí s menšími hodnosťami obetavo bojovali v Slovenskom povstaní 1848/49, v česko-slovenských légiách, Malej vojne či Slovenskom národnom povstaní a boli neskôr povýšení in memoriam do generálskych hodností, a našich vojvodcov ešte z ranného feudalizmu, z čias Samovej a Svätoplukovej ríše.
Jeden z najvýznamnejších, ktorý mal mnohé prvenstvá, bol slovenský zeman pôvodom z Turca, ktorý sa aj po tom, ako sa stal generálom a maršalom rakúskej armády, hlásil za Slováka ‒ Andrej Hadik. Pritom nemožno opomenúť to najdôležitejšie, ktoré preslávilo nielen jeho, ale aj ľahkú jazdu husárov, a to dobytie Berlína v tzv. sedemročnej vojne.
Narodil sa dňa 16. októbra 1710 (podľa iných zdrojov 1711) na Žitnom ostrove v rodine Michala Hadika a Františky, rodenej Hardiovej. Spočiatku sa chcel mladý Andrej, ako viacero budúcich vojvodcov, venovať kňazskej či cirkevnej dráhe a vstúpiť do Jezuitského rádu. Jeho otec, dôstojník a husársky kapitán, si prial, aby pokračoval skôr v jeho bojových šľapajach. Síce navštevoval jezuitské gymnázium v Kőszegu, jezuitský seminár v Košiciach a dokonca veľmi krátko právo, nakoniec však skončil v armáde.
Jeho vojenská cesta začala v roku 1730 v Ghilányho husárskom pluku a v roku 1732 nastúpil ako práporčík do Dessewffyho husárskeho pluku. Bystrý a odvážny mládenec rýchlo postupoval po hodnostných rebríčkoch, mal skúsenosti aj s inými typmi zbraní, ale husári sa mu stali v historickej povesti v dobrom osudnými. V roku 1747 sa stal Hadik generálmajorom a v roku 1756 poľným podmaršalom.
Legendárnym sa stal jeho prekvapujúci útok na hlavné mesto Pruskej ríše, ktoré dobyl v roku 1757. Rýchly výpad na Berlín pritom trval iba 13 dní, a to od 10. do 23. októbra 1757 a zúčastnilo sa na ňom okolo 3500 mužov zo značnej časti zložených z rôznych druhov vtedajšej jazdy a iba so šiestimi delami. Ak si uvedomíme, že Berlín bol obsadený v rámci rozsiahlych ťažení, ako boli napoleonské vojny alebo v roku 1945 mohutný útok sovietskej armády, skutočne išlo o „husársky útok“. Nebolo to však iba vecou odvahy alebo náhody.
A. Hadik sa presadil ako skúsený veliteľ v krvavých bitkách v tzv. sedemročnej vojne (1756 až 1763), kedy ukázal svoju nielen taktickú, ale aj strategickú vyspelosť. Predtým bojoval s Turkami a aj na ďalších európskych bojiskách, kde získal nemalé skúsenosti. Netradičné postupy, obchvaty, spoliehanie sa na moment prekvapenia a rýchlosť boli budúcnosťou vojenstva, ktoré do určitej miery prevládajú aj dnes. To je aktuálne vojenské dedičstvo husárskeho veliteľa Andreja Hadika, keďže technológie zbraní sa menia, ale strategické a nápadité postupy sú vo všeobecnej rovine inšpiratívne aj po stáročiach.
V tom čase boli súveké armády postavené až na malé výnimky na lineárnej a v podstate statickej konzervatívnej taktike, kde bola tendencia chápať bojisko ako šachovnicu. To si vyžadovalo slepý dril vojakov. Hadik sa však podobne ako iní budúci velitelia, napr. legendárny ruský vojvodca Alexandr Vasilievič Suvorov alebo francúzsky generál Napoleon Bonaparte, spoliehal na nečakané útoky, pohyblivosť a iniciatívu svojich nižších veliteľov.
Skutočne drzý útok na Berlín s malou, ale pohyblivou jednotkou, pruský protivník nečakal a pri samotnom boji o mesto, ktoré sa vlastne ani poriadne nezačalo, padlo iba desať Hadikových vojakov. Útoku sa zúčastnil aj ďalší Slovák, mladý, sotva devätnásťročný husár Ladislav Škultéty-Gabriš, pôvodom z Mojtína, ktorý sa stal po 81 rokoch pôsobenia v rakúskom vojsku najdlhšie slúžiacim vojakom na svete, čo je dodnes pravdepodobne neprekonaný rekord.
Hadik nielen úspešne prepadol Berlín, ale od vedenia mesta si vymohol 310-tisíc zlatých a pre svojich vojakov 25-tisíc zlatých. Aby toho nebolo dosť, po ústupe zaútočil na Frankfurt nad Odrou, od ktorého vybral 30-tisíc toliarov. Husársky kúsok, po francúzsky nazývaný tour d’hussard a po nemecky Hussarenstück, poznal každý profesionálny vojak v Európe. Hadik sa zaslúžene stal za Berlín nositeľom veľkokríža Vojenského rádu Márie Terézie. Neskôr pôsobil na rôznych vysokých funkciách ‒ vojenský veliteľ Sedmohradska, správca Halíča a Vladimíra, predseda Dvorskej vojenskej rady vo Viedni, hlavný veliteľ cisárskych vojsk bojujúcich proti Turecku a bol povýšený do šľachtickej hodnosti uhorského grófa. Zomrel 12. marca 1790.
V nedávnej dobe si ho naša slovenská armáda uctila aj tak, že bola po ňom pomenovaná Národná akadémia obrany maršala Andreja Hadika so sídlom v Liptovskom Mikuláši zriadená v roku 2004 ako vzdelávacie a výcvikové centrum, ktoré uskutočňovalo vzdelávanie a výcvik formou kariérnych a iných kurzov. V procese transformácie rezortu obrany však bola v roku 2008 zrušená.
Husársky kúsok ako frazeologizmus sa však využíva dodnes vo význame riskantného či odvážneho, ale uvážlivého víťazného činu.
Marián Gešper
