Vo štvrtok 8. decembra 2022 som sa na pozvanie Trenčianskeho osvetového strediska vybral do obce Melčice – Lieskové na pol ceste z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína. Dôvod? Básnik, editor a novinár Ján Smrek, ktorý v Zemianskom Liekovom dnešnej súčasti Melčíc-Lieskového uzrel svetlo sveta ako Ján Čietek. V roku stého výročia jeho narodenia (1998) tu odhalili národnému bardovi pamätník a sprístupnili pamätnú izbu
Obec je na neho veľmi hrdá. Svedčí o tom celá paleta podujatí uskutočnených v deň 40. výročia básnikovho úmrtia 8. decembra 2022. Dopoludnia prebiehal 3. ročník súťaže v umeleckom prednese z tvorby Jána Smreka „SMREKovo“. Mottom bol citát z jeho básne Letná noc na vode:
„Kam veslujete?
Nezáleží na tom
Cieľ náš je sen a deň náš je večný sviatok“.
Súťaže som sa nezúčastnil, ale vyhlásenia výsledkov áno. Stal som sa svedkom, že slovo Smreka je stále prítomné medzi nezanedbateľným počtom mladých. Súťažiacim odovzdávala pamätné listy starostka obce Mgr. Katarína Remencová. Po vyhlásení sa zhromaždení odobrali k básnikovmu pomníku, kde pani starostka spolu so synom básnika Mojmírom položili veniec. Zarecitoval tohtoročný absolútny víťaz súťaže Smrekovo.
Súčasťou spomienkovej slávnosti bola tiež prehliadka Pamätnej izby Jána Smreka. Po jej prehliadke môžem potvrdiť slová z pozvánky, že je to „miesto, ktoré dýcha spomienkami na veľkého človeka a jeho rodinu, miesto plné slov, veršov, múdrosti a histórie“. So záujmom som si prezrel výstavu „Cválajúce dni Ján Smreka“ – projekt Slovenskej národnej knižnice doplnenú o predmety zo súkromnej zbierky lektorky Oľgy Kusendovej, ktorá je tu inštalovaná prvé dva decembrové týždne. Deň spomienky na J. Smreka v obci pokračoval (bez mojej účasti) divadelným predstavením Dnes milujem svoj deň.
Veľmi ma potešila možnosť priameho zakúpenia knihy: „Za hranice provincie“ (2. vydanie). Monografia historičky Moniky Kaprálikovej o publicistickej tvorbe spisovateľa Jána Smreka s podtitulom Ján Smrek a jeho E/elán je nielen na prvý pohľad pekná, ale aj pútavo napísaná. Cesta späť vlakom do Bratislavy pri jej čítaní ubehla veľmi rýchlo.
A na záver pridávam matičný rozmer akcie. Ako som spomenul, moja pozvánka na podujatie bola osobná, tak ako aj účasť. „Zmena“ nastala po kladení venca k pomníku Smreka. Vtedy som začul slová, priam výzvu „Matičarky, postavte sa…!“ Zopár milých dám sa chystalo odfotiť pri pomníku. Pridal som sa k nim. Tak som medzi nimi spoznal Žofku Hrančovú, predsedníčku KR MS Trenčianského kraja, Blanku Ušiakovú – Kovarčíkovu a Marienku Berithovú. Popri recitátoroch a organizátoroch „Smrekova“ sme my matičiari tvorili síce malú ale dôstojnú, hoci predtým neorganizovanú čiastku účastníkov pietnej spomienky. Možno nadnesené konštatovanie na záver: úcta k našej histórii, k významným osobnostiam národa je prirodzenou hodnotou matičiara.
Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej
