Významný slovenský literárny kritik a teoretik Alexander Matuška raz povedal: „Liptov to je liaheň talentov“. Liptov dal nášmu Slovensku mnoho významných výtvarníkov, spisovateľov, hercov, vedcov, mnohé osobnosti kultúrneho a spoločenského života. Liptáci sú na tieto osobnosti hrdí a nezabúdajú na svojich rodákov, ktorí významnou mierou preslávili svoj rodný kraj.
V mestskej časti Liptovského Mikuláša – Bodiciach na malom námestíčku stojí pamätník významnej osobnosti moderného slovenského výtvarného umenia – Zoltánovi Palugyayovi, ktorý sa v Bodiciach dňa 9. novembra 1898 narodil. Zoltán Palugyay bol členom významného zemianskeho rodu. Študoval maliarstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti pri ďalšom významnom Liptákovi maliarovi Eduardovi Ballovi. Potom študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove a štúdium ukončil na súkromnej škole H. Hofmanna v Mníchove. Od roku 1926 pôsobil ako slobodný umelec v rodných Bodiciach. Stal sa zakladateľom moderného slovenského akvarelu, ktorý charakterizuje u neho lyrická snivosť a farebná poézia (Povoz, 1925; Violončelista, 1925). Olejomaľby, podobne ako jeho kresby ceruzkou, svedčia o hľadaní nového tvaroslovia v napätí expresívno-symbolistického názoru a konštruktívneho pôsobenia kubizmu na jeho dielo (Modrý vták, 1926; Portrét, 1922). Jeho cieľom je priblížiť sa k celkovému mysleniu človeka po jeho psychickej stránke. To charakterizuje prvé jeho tvorivé obdobie, v druhom tvorivom období sa už v jeho tvorbe objavuje sociálne cítenie, filozofické aspekty tematicky sa viaže na slovenskú krajinu, hlavne na svoj malebný Liptov, učarovali mu Vysoké a Nízke Tatry (Jar v Tatrách, 1927, Koliba, 1929). Pred smrťou ešte viac priľnul k slovenskému prostrediu a v slovenskej krajine hľadal predovšetkým chrám pre svoje túžby a predstavy (Jarná melódia, 1932; Liptovská krajina, 1934). Okrem olejomalieb, akvarelov, pastelov a kresieb Palugyay vytvoril aj pozoruhodnú kolekcii monotypií (Dievča v kroji, 1930; Jesenný motív, 1931). Palugyay zomiera uprostred práce v Nízkych Tatrách pod Ďumbierom, keď sa vydal na cestu za svojimi motívmi zomiera. Jeho telo sa našlo po dlhšom čase. Zomrel 18. septembra 1935 a na budúci rok uplynie deväťdesiat rokov od jeho smrti. Podpredseda MS Marek Nemec po tichej spomienke pri jeho pamätníku povedal: „Pripomenuli sme si výraznú osobnosť nášho slovenského výtvarného umenia. Človeka, ktorý dokázal na plátno dostať krásy našej prírody, vzdal hold slovenskej prírode, slovenskému človeku a preto je našou povinnosťou si takúto osobnosť pripomínať, aby nikdy nevymizla z našej kolektívnej národnej pamäte, ktorú by sme mali strážiť a zvelebovať.“
Peter VRLÍK
