Neter J. C. Hronského Mária Macuľová zaslala matičiarom k 125. výročiu narodenia Hronského úprimný list


/, Žilinský kraj/Neter J. C. Hronského Mária Macuľová zaslala matičiarom k 125. výročiu narodenia Hronského úprimný list

Milí matičiari,

v tejto zložitej dobe, keď pre pandémiu nemáme možnosť stretať sa na besedách, dovoľujem si Vás aspoň týmto listom osloviť  pri príležitosti 125. výročia narodenia môjho strýka Jozefa Cígera Hronského.

Často počúvame v dnešných dňoch, že tá naša situácia je ťažká a vzbudzuje obavy aj o budúcnosť. No strasti plná bola aj životná cesta mnohých ľudí i v minulosti. Medzi tých, hoci nevinne, patril aj Jozef Cíger Hronský.

Na besedách v školách i pre matičiarov a verejnosť vždy som hovorila predovšetkým o jeho tvorbe. Práve pripravujem zo súkromnej knižnice najstaršie vydania z jeho tvorby od roku 1926 pre Bibliotéku Matice slovenskej v Martine. Krásne sú tie čítanky, v ktorých sa prihovára deťom a vzbudzuje v nich veľkú úctu k rodičom, učiteľom, lásku k Slovensku a jeho krásam. Najlepší naši maliari ako Benka, Bazovský a ďalší ilustrovali tieto čítanky.

Celý svoj život venoval práci pre rozvoj kultúry nášho národa rozvojom matičného hnutia, zakladaním Neografie i Slovenskej národnej knižnice. Mnoho by bolo možné napísať o jeho tvorivosti, ako i organizačnej činnosti v rámci zveľaďovania kultúry.

Z Argentíny z jeho bytu priniesla som si útlu knižôčku Pamiatke Jozefa Cígera Hronského, z ktorej citujem:

„Za toto všetko ho dali zatvoriť, hodili ho do pivnice, ktorú nazývali „pivnicou smrti„. Z týchto priestorov odvážali zajatých do Sklabiny. Aj Hronský bol jednou z vybraných obetí.  Našťastie, podarilo sa ho vyslobodiť a neprišiel tam o život bez súdu.“

O týchto skutočnostiach som nikdy na besedách nehovorila, no nemám už toho času veľa, a preto je potrebné hovoriť otvorene o tom, prečo Hronský s rodinou odišiel do exilu.

V roku 1944 z Krupiny odišli sme do Martina k Hronskovcom do ich domu na Hviezdoslavovej ulici. Ja si z toho pamätám len veľmi nepodstatné, no úsmevné spomienky. Mamička ale spomínala, ako nariadili Nemci v MS, aby zaistili demontáž  dôležitej súčiastky z tlačiarenského stroja a odovzdali im ju. Chceli tak zaistiť, aby tlačiarenský stroj nemohol byť daný do prevádzky. Hronský spolu s Horáčekom, matičným pracovníkom, zaistili  prikázanú demontáž, no odovzdali Nemcom vyradenú, nie dobrú súčasť tlačiarenského stroja. Keď prišiel  strýko domov, porozprával, ako sa zachovali, aby zachránili tlačiarenský stroj, no na záver, keď unavený oprel sa o stenu vo svojej pracovni,  povedal: „…a teraz ktorí prídu ma zatknúť?“

Na Dušičky v roku 1944, keď bol Hronský u svojej sestry Márie v Krupine na návšteve,  rozhodoval sa emigrovať zo Slovenska. Z hrobu svojich rodičov zobral si hrsť zeme do malého ušitého koženého vrecúška, ktoré stále nosil pri sebe na ďalšom svojom putovaní. Vybrali mu ho z vrecka až po jeho smrti a my sme ho priviezli späť na Slovensko s jeho pozostalosťou. Veľká bola jeho láska k rodnému Slovensku.

Prenasledovanie Hronského Pražskou vládou neprestalo ani počas jeho pobytu v Ríme. Podarilo sa im ho zaistiť a uvrhnúť do talianskeho väzenia. Karol Sidor sa stal jeho záchrancom, zorganizoval jeho únos pri prevoze a odchod do emigrácie v Argentíne. Na Slovensku zo spisov kompletnej konfiškácie ich majetku bolo uverejnené, že Hronský po návrate na Slovensko bude ihneď postavený pred súd za šírenie fašistických ideí. Čítal niekto z Vás čo i len vetu šírenia takýchto ideí v jeho tvorbe?

Na mnohých stretnutiach sa ma pýtali, prečo sa Hronskovci nevrátili, veď nič kompromitujúce sa im nedokázalo, no bolo to oveľa zložitejšie.

Opäť zacitujem z knižky Jozefa Pauču: „Rádio zo Slovenska 30. januára hovorilo o nás, utečencoch. Vysielalo podrobný referát z bezpečnostného výboru, referoval generál Ferienčík. Hovoril, že asi 7 000 emigrantov je listovne spojené so svojimi rodinami a rozvracajú pomery… Vojnových zločincov „treba energicky vymáhať, treba emigráciu zlikvidovať …“

Hronský z emigrácie nám nikdy nepísal a myslím, že tak robili i iní, veď vedeli, že by nám tým veľmi priťažili. Písomný kontakt sme nadviazali až v rokoch Dubčeka, vtedy už Hronský nežil, umrel v roku 1960. Odpovedal jeho syn Juraj, ktorý umrel mladý v roku 1970. Písomný kontakt som neprerušila, píšeme si s pravnukom Hronského Maurom  až do dnešných dní.

Aj v takýchto zložitých podmienkach žili ľudia i v minulosti a dokázali prežiť. Hronský nikdy zlo nepreklínal, určite práca a jeho úprimná viera pomohla mu dôstojne dožiť i svoj ťažký život. V poslednom jeho článku, ktorý vyšiel v Argentíne v deň jeho úmrtia, zanecháva nám odkaz: „Zapaľujte svetlá, šírte lásku, milujte sa vospolok, zabúdajte na to, čo bolo, lebo vás treba pre to, čo príde.“

Brezno, 16. 2. 2021

Mária Macuľová, rod.Cígerová

neter Jozefa Cígera Hronského

X