Netolerantní Slováci?


//Netolerantní Slováci?

Dennodenne sa potvrdzuje, že ani jeden z denníkov, ktoré vychádzajú u nás v našej reči, teda po slovensky, nie je slovenský obsahom. V niektorých od podlahy hanobia najvyšších domácich štátnych predstaviteľov (okrem jedeného, no just nepoviem ktorého!), ale zabrať dávajú aj podaktorým zahraničným tak, že niektoré výrazy sa v slušnej spoločnosti nedajú ani citovať. V inom (nezaslúži si pomenovať) uverejnia chválospev na toleranciu v mnohojazyčnej Bratislave medzi vojnami (teda v rokoch 1918 – 1939). Vyjadria sa jasne, že mnohojazyčnosť môže byť etickým postojom, ale pozor! Potom nasleduje takáto nehoráznosť: „Vznik Slovenského štátu v roku 1939, obnovenie Československa v roku 1945, ako aj vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 boli sprevádzané agresívnou reakciou voči tejto tolerancii a potlačením niektorých jazykov.“ Inými slovami to nemôže znamenať nič iné, len to, že odkedy sa Slováci štátotvorne emancipovali, každý režim, ktorý tu odvtedy mali, bol už len neetický, netolerantný či dokonca agresívny voči „niektorým jazykom“.
Čo už! My máme, ba musíme byť netolerantní! My vojnoví štváči, vynálezcovia atómovej bomby, druhej svetovej vojny i holokaustu, neonacizmu i extrémizmu! Osobitne prekvapuje, že sa takto nálepkuje aj „samostatná Slovenská republika“ po roku 1993, pretože v skutočnosti nemá nijakého pendanta v okolitých štátoch v odbore tolerancie voči „niektorým jazykom“. Povedzme jasne, Poliaci slovenskú menšinu už takmer vykynožili (namiesto tridsaťtisíc je tam už len tisícosemsto Slovákov), Maďari práve intenzívne finišujú.
Čo k tomu dodať? To naozaj v Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied (autorka recenzie, o ktorej je reč, pracuje práve tam) nevidia a nevedia, čo by mal vidieť a vedieť aj slepý, aj hluchý: slovenská tolerancia je predsa až taká veľká, že jedna z našich menšín sa už nevie dohovoriť v štátnom jazyku a iná si pokojne kodifikovala svoju spisovnú reč (rusínštinu) práve u nás! A okrem toho a navyše: tento slovenský štát podporuje kultúru menšín väčšmi ako kultúru vlastného národa, ktorý aj preto ostáva na zmiešanom území v menšine.
A nakoniec otázka: Akýchže to ľudí platíme z našich daní v ústavoch našej akadémie vied?

Marián Tkáč,
predseda Matice slovenskej

2017-02-09T08:06:15+00:002 februára 2017 |Očami Matice|
X