Peter Kellner-Hostinský


//Peter Kellner-Hostinský

Peter Kellner-Hostinský –filozof videňja, mystik, mesianista a všestranný spisovateľ

K 200. VÝROČIU PETRA KELLNERA-HOSTINSKÉHO

Autor filozofickej štúdie: Dr. h. c. Prof. PhDr. Rudolf Dupkala, CSc., Prešovská univerzita v Prešove

Pre Matica.sk spracoval a doplnil: PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

Slovenský spisovateľ, filozof, spisovateľ, redaktor a všestranný národný buditeľ Peter Kellner-Hostinský (vl. menom Peter Pavel Kellner, pseudonymy Peter Dobroslav Kellner, Peter Záboj Hostinský, Peter Z. Hostinský, P. Hostinský, Záboj Hostinský) (* 6. január 1823, Gemerská Poloma – † 10. august 1873, Rimavská Sobota) má v roku 2023 (ako ďalší z predstaviteľov štúrovskej generácie) 200. výročie narodenia. Je tak prvou osobnosťou nového roka, ktorou pokračuje (už matičiarmi započaté a pokračujúce z minulého ROKA ODKAZU ŠTÚROVCOV) pripomínanie si osobností štúrovskej generácie.

Tento unikátny autor tvoril tak poéziu, prózu, životopisy, drámu, no zaoberal sa tiež filozofiou a históriou. Ide o autora vôbec prvej štúdie o symbole dvojitého kríža, v ktorej prezentuje presvedčenie, že slovenský národ bol v minulosti uznávaný ako osobitý národ v rámci Uhorska. Hostinský tiež redigoval Slovenské národné noviny – zaoberal sa tu dejinami literatúry, prírodnými vedami, filozofiou, históriou, národopisom, ľudovou slovesnosťou, teóriou literatúry a taktiež ekonomickými štúdiami, ktoré poukazovali na neudržateľnosť uhorského feudálneho zriadenia. Mimoriadnu pozornosť venoval výskumu slovanstva v literárnom, historickom, politickom, filozofickom či teologickom kontexte.

Petra Kellnera-Hostinského si pripomenula aj Matica slovenská a to priamo v jeho rodisku, konkrétne v Evanjelickom kostole Gemerská Poloma. Spoluorganizátormi podujatia boli: po osobnosti pomenovaná základná škola, obec a evanjelická cirkev. Ako informuje plagát, z podujatia budú zhotovené (a čoskoro zverejnené) obrazové záznamy. Matica slovenská pripravuje aj ďalšie podujatie (k ďalšiemu okrúhlemu výročiu – tento krát úmrtia) na ktorom vystúpi odborník na Petra Kellnera-Hostinského docent Pavol Parenička.

***

Život Petra Kellnera-Hostinského a jeho aktivity v národnom hnutí

„Kellnerov osobnostný profil dotváral pansofický intelekt a neobyčajná univerzálnosť, ktoré naplno vložil do služieb slovenského národa ako jeden z najvýznamnejších politických, vedeckých, kultúrnych i literárnych zjavov svojej doby. “ Pavol Parenička, Život a dielo Petra Kellnera-Hostinského, s. 6

Peter Kellner-Hostinský sa narodil do rodiny evanjelického farára Karola Kellnera a Kataríny Fabricovej. Vzdelával sa v Gemerskej Polome; na gymnáziách v Rožňave a Levoči a neskôr na štúrovcami preslávenom evanjelickom lýceu v Bratislave, kde študoval filozofiu a teológiu. Podobne ako ostatní štúrovci, aj on odišiel na protest odvolania Štúra do Levoče. Kandidátsku teologickú skúšku u P. Jozeffyho (podľa Encyklopédie Beliana) zložil v Tisovci, no plánované štúdium teológie v Nemecku neuskutočnil. Neskôr študoval právo na právnickej akadémii v Bratislave.

Stál pri vzniku celonárodného kultúrneho spolku Tatrín ako člen výboru a zakladajúci člen a taktiež sa stal predsedom Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku. Zúčastnil sa významného stretnutia štúrovcov s Jánom Hollým pred kodifikáciou slovenčiny (na počesť tejto udalosti napísal báseň K slávnosti mena Jánovi Hollému). So Štúrom intenzívne spolupracoval tak na Ústave reči a literatúry československej (člen výboru, pokladník) ako aj v rámci redaktorskej práci pre Slovenské národné noviny a Orla tatranského. Spolupracoval s Hurbanom pri iniciovaní Žiadostí slovenského národa. Bol slúžnym v Rožňave, adjunktom v Revúcej. Za Bachovho absolutizmu bol prenasledovaný. Penzionovaný bol v roku 1860.

Zúčastnil sa memorandových udalostí (neskôr napísal aj filozoficko-historickú obhajobu Memoranda národa slovenského), stal sa členom Matice slovenskej a prispel (napriek vlastnými finančným problémom) na zriadenie slovenského gymnázia v Revúcej. Podľa Pavla Pareničku sa vďaka Hostinskému stala Revúca jedným z centier slovenského národného hnutia. Podľa Slovenského biografického slovníku tu spolupracoval tiež s Reussovcami a P. Dobšinskym (známymi to zberateľmi ľudovej slovesnosti, rozprávok, povestí a piesní). Biografický slovník tiež uvádza, že sa práve Kellner-Hostinský zaslúžil o záchranu rukopisov Janka Kráľa. Usiloval tiež o zblíženie Starej a Novej školy, pričom podľa Pareničku výrazne spolupracoval aj s Ľ. Kubánim. Neskôr bol menovaný za hlavného slúžneho Rimavskej doliny, no po strate zamestnania sa privyrábal už iba ako externý pisár pozemkových kníh Gemerskej stolice. Zomiera v Rimavskej sobote na choleričný týfus.

Peter Kellner-Hostinský písal príležitostné básne najmä oslavného charakteru; ide predovšetkým o vlastenecky ladenú poéziu. Spočiatku písal po česky, neskôr po slovensky (publikoval v Almanachu Nitra, Orlovi tatranskom, Slovenských pohľadoch a ďalších časopisoch). Básňou Silvestrovská noc vytvoril pozoruhodnú alegorickú poéziu v rámci slovenskej literatúry.  Malá ukážka:

„Blúdil som pri Váhu, Hrone a Dunaju, kde sa v ľudu divné poviedky túlajú; dievka z nich na poli pesničku spievava, šuhaj ich šuhajom pri vatre vypráva. Za päťdesiat horami, sedemsto morami, stojí biely kostolček so troma vežami. V kostole starý oltár a na ňom kríž zlatý, na pravej strane kríža leží zákon svätý, na ľavej sa ligoce pamiatok úmluva.  … Polnoc už odbila — nastáva rok nový — diabli utekajú jak od stodôl sovy… Tisíc a osemsto i štyridsaťštyri a v ňom sa rozletia o Silvestru chýry.“

Niektoré pôvodné texty Petra Kellnera-Hostinského sú k dispozícii v Zlatom fonde SME.

Okrem poézie písal aj divadelné hry – napr. komédiu Odkundes (k téme porevolučnej banálnej každodennosti). Okrajovo sa tiež zaoberal teóriou drámy, ktorú možno nájsť v Nástine životopisnom Ľudovíta Kubániho.  Peter Kellner-Hostinský sa dôsledne venoval aj filozofii a teológii. Bol ovplyvnený najmä mystickou filozofiou Schellinga, poľskými mesianistami, J. Komenským a mystikom J. Böhmem. Z týchto zdrojov vytvoril mesianistickú (antiracionalistickú) koncepciu antihegelianizmu. Z týchto pozícií analyzoval aj slovanskú mytológiu. Mesianistické pozície nachádzame aj v jeho literárnej tvorbe. Skomponoval päťtaktovú veršovanú drámu Svätoslavičovci, v ktorej čitateľovi predkladá tému Slovanstva v dejinách (a to na pozadí mytologických motívov, historických faktov a filozofických reflexií). V neposlednom rade sa Peter Kellner-Hostinský venoval ekonómii resp. národohospodárstvu. Podľa Biografického slovníka (ktorý uvádza, že Hostinský pracoval so zakázanou Berzeviciho prácou o vykorisťovaní sedliakov v Uhorsku) reprezentoval ľavicové krídlo romantickej generácie. Venoval sa tiež pedagogickej, osvetovej a politickej činnosti. Všestrannosť Petra Kellnera-Hostinského bližšie a podrobne analyzoval vo svojej knihe Život a dielo Petra Kellnera-Hostinského  (Matica slovenská, 1998) docent Pavol Parenička.

***

O Petrovi Kellnerovi-Hostinskom písali Jozef Škultéty (Slovenské pohľady, 1934), Fraňo Štefunko (Elán, 1934), Dmitro Čyževskyj (Peter Zaboj Kellner-Hostinský, ein slowakischer Philosoph, Mníchov, 1957), Elena Várossová (Filozofia, 1973), Cyril Kraus (Romboid, 1974), Hedviga Bečková (Okresná knižnica Rožňava), Vladimír Čaplovič (Šafárikov kraj), Miloš Kovačka (Biografické štúdie), Anna Magdolenová (Historický časopis), Jozef Virčík (Otázky žurnalistiky) a mnohí ďalší. Koncepcii Kellnera-Hostinského sa venoval aj Štefan Pecho v knihe Znovuzrodenie starej vieronáuky slovenskej, ktorú sám autor daroval symbolicky starostke obce Gemerská Poloma, kde sa Hostinský narodil a ktorá si ho toho roku pripomína.

Filozofické štúdie k téme Petra Kellnera-Hostinského podrobne rozpracoval Oskar Čepan na ktorého nadviazal aj profesor Rudolf Dupkala v knihe Štúrovci a Hegel. Podľa Rudolfa Dupkalu patril Peter Kellner-Hostinský (spolu s M. M. Hodžom a S. B. Hroboňom) k romanticko-mesianistickej a antiheglovskej línii štúrovského hnutia. Nižšie uvádzame štúdiu R. Dupkalu k filozofickej reflexii Hostinského tvorby.

***

Rozbor filozofických názorov Petra Kellnera-Hostinského

(Z KNIHY ŠTÚROVCI A HEGEL OD PROF. RUDOLFA DUPKALU A DR. LUKÁŠA PERNÉHO)

Filozoficky najagilnejším predstaviteľom mesianistickej línie slovenského romantizmu bol Peter Kellner-Hostinský (1823 – 1873).  Svoj vzťah k Hegelovi a nemeckej filozofii vôbec vyjadril v prácach: Duma v Tatrách, Otvorený list Ctibohovi Zochovi, Prvotiny vedy slovanskej, Slovo k návestiu, Jeden zápisok do pamätníka, Stará vieronáuka slovenská atď. V uvedených prácach reagoval na ontologickú i gnozeologickú stránku Hegelovej koncepcie dialektického idealizmu, ktorú reflektoval cez prizmu Schellingovej filozofie identity. Ontologickým východiskom Hostinského filozofických úvah je hegelovsky inšpirovaná predstava o duchu ako substanciálnom základe všetkého jestvujúceho. Fundamentálnou vlastnosťou tohto ducha je negatívnosť, lebo „duch“ – píše Hostinský – „je odpor materie, že ale matéria je pozitívna, nasledovne duch musí byť negatívny. Duch je príčina všetkého života, tohto vlastnosťou je sloboda, ale zase za svoju protiveň má negáciu: teda aj negácia je vlastnosť ducha. Negatívnosť je prieslovo (praedicatum) duchovedy, ako pozitívnosť empírie. Negatívnosť je večný vietor na duchovnom oceáne ľudstva“ (Hostinský 1847, s. 619).  Takto chápaného ducha však Hostinský nestotožňuje s Bohom. Naopak! Hegelovské chápanie boha ako absolútneho ducha, (ktorý je „neosobný“, „abstraktne-pojmový“ a pod.) zjavne odmieta. Namiesto toho zdôrazňuje kresťanské dimenzie Boha, predovšetkým to, že Boh je „osobnosťou“, „živou existenciou“, „Stvoriteľom“, ktorý obsahoval v sebe svet (t.j. človeka i prírodu) už predtým, než bol svet stvorený atď. Aj keď Hostinský hegelovské chápanie boha neakceptuje, predsa mu v niečom zostal poplatný. Týka sa to napríklad vymedzenia vzťahu Boha a človeka, ktoré Hostinský predstavil v nasledujúcom stanovisku: „Upovedomeňja božstva je ňje inšje ako phaenomenologia jeho. Stredom tohto upovedomuvaňja je človek nasledovne teda všetkuo poznaňja pravdi, a tak upovedomeňja Boha, ďeje sa len skrze človeka a v človeku“ (Hostinský 1851, s. 162).

Pripomíname, že Hegel v tejto súvislosti konštatoval: „Boh je duch a len v človeku má médium, ktorým božské prechádza formou vedomého, seba-činne tvoriaceho ducha“ (Hegel 1943, s. 121). Hostinský hovorí o troch typoch, resp. podobách človeka, ktoré sa historicky prejavujú v troch rozličných svetoch: v „svete hellenskom“ človek „dejstvuje“ ako indivíduum, v „svete romansko-germanskom“ ako subjekt, v „svete slovanskom“ ako osoba. „V prvom svete“ píše Hostinský „je pôvodom činu človeka cit, v druhom myšlienka, v treťom vôľa. Cieľ človeka prvého je krása, druhého pravda, tretieho dobro. Hellena určuje v dejstvovaní osud (fatum), Romano-Germana idea, Slovana Bôh. Koniec deju pri Rékovi je smutný, pri Germánovi zúfalý, pri Slovanovi svetomierny“ (Hostinský 1862a, s. 208).

Trom historickým typom človeka, „dejstvujúcim“ v troch osobitných svetoch, zodpovedajú tri podoby, resp. „stanoviská“ vedy. Hostinský ich vymedzuje ako: vedu empirickú, metafyzickú a skutočnú. Zatiaľ, čo gnozeologicko-metodologickou platformou vedy empirickej je gnóma „sentio, ergo sum“, vedy metafyzickej „cogito, ergo sum“, ideovou platformou vedy slovanskej je „filozofia videnia“ s krédom „video, ergo sum“ (Hostinský 1847, s. 620).

Hostinský je presvedčený, že tak vede empirickej (t.j. francúzsko-anglickej) ako aj vede metafyzickej (t.j. náuke nemeckej) chýba skutočný kresťansko-teistický rozmer. Cez analýzu Goetheho Fausta, ktorý mu znázorňuje celú náuku nemeckú, to zdôvodňuje slovami: „Faust všetky vedy študoval, a predca k ničomu neprišiel, bo chybuje mu jedno, skroze čo všetko svoj opravdivý význam dostáva, t.j. večne božské, alebo viera a moc slova Božieho“ (Hostinský 1862b, s. 267). Faust, resp. nemecká veda chce – podľa Hostinského – poznať pravdu bez viery, čo je nemožné, a tak „dráma celého života Faustovho snuje sa len v hraniciach vedy. »Rozum a veda hovorí Mefisto sú najvyššie sily človeka«, preto aj divadlo jeho nie je svet skutočný, ale iba svet abstraktný, myslový, ideálny, filosofický“ (Hostinský 1862a, s. 210).

Vrcholom takto chápanej nemeckej vedy je vraj Hegelov filozofický systém, ktorý môže byť – podľa Hostinského – prekonaný len novou sústavou skutočnej vedy a tou má byť „veda slovanská“. V práci Prvotiny vedy slovanskej  to Hostinský vyjadril slovami: „Vrchovisko, na ktoruo doterajšja história človeka a vedu dovjedla, je sebävedomja a absolútno vedeňja. Tento pochop je najvišším určením doterajšej vedi a človeka. História filozofie dovŕšila už svoj gothickí kostol vo vede Germánskej a Hegel bou ostatňí tovariš, ktorí ostatňí kämeň naň poloziu … Lež spitujeme sa či je to už tá ostatňja hranica, ktorú sme na končiari Hegelovho Chimborassu videli ? Odpovedáme, že ňje a vistavili sme už pri hľadaní princípu človeka a vedi, aj viššje formi zjaveňja, a síce pre človeka sebädej, a pre vedu videňja, alebo obsolútne povedanuo, Boha“ (Hostinský 1851, s. 196).

V Nemecku mal – podľa Hostinského – „pochop“ pre tieto „viššie formi zjaveňja“ len Schelling, ktorý – akceptujúc posolstvo „slova Božieho“ – pochopil celý rozmanitý svet v jeho božskej jednote a harmónii. Hostinský tvrdí, že až v Schellingovej filozofii identity zmierili a zjednotili sa všetky protiklady (odpory) do harmonického celku, ktorého predpokladom a zárukou je Absolútno. Túto stránku Schellingovej filozofie Hostinský komentuje slovami: „dva veličizné poly všehomíra (t.j. svet prírody a svet ducha – pozn. autori), ktoré trebas boly docela odporné, predca boli si aj rovné slievajú sa tu do jednoho stredu, a ten pra-stred volá Schelling absolutum. Absolutum toto počnúc od svojho pra-punktu, pôvodu cez voždy vyššie a dokonalejšie priestory, dôjde naposledy k duchu, kde v človeku stane sa sebävedomím. Najvyšší stupeň povedomia svojho dosiahne človek teda tam, kde spojí sa objektívne a subjektívne, alebo, kde reálne a ideálne sleje sa do celosti jednej. A toto jedno, táto celosť, volá sa u Schellinga »absolutum«, t.j. druhým slovom Bôh. Bezprostredné povedomie tejto totožnosti je myšlienkové videnie (intellectuelle Anschauung), v ktorom dosahuje veda človeka svoje vrchovisko, a tak človek svojho najvyššieho určenia dosiahne vo vede skroze Schellinga“ (Hostinský 1862, s. 471).

V nadväznosti na Schellingovu, protihegelovsky zameranú iniciatívu vo filozofii, ako aj Hurbanovu koncepciu vierovedy (s ústredným pojmom videňja), Hostinský rozvíja projekt „slovanskej vedy“, ktorého základné východiská, resp. ciele predstavil – na pozadí polemiky s Ctibohom Zochom – už r. 1847 a systematizoval o štyri roky neskôr v práci s názvom „Prvoťini vedi slovanskej“. Hostinský tu píše: „Ako bez zori ňjeto víchodu, tak bez hvjezdi videňja ňjet jara pravdi slovanskej. Hvjezdou takou je princíp videňja. Tím postavili sme žuloví základ pre kostol vedi našej, vedi slovanskej. Toto je obrat a marš zo sveta ňemeckjeho do sveta nášho, z vedi abstraktnej do vedi skutočnej. Videňja je podstatou vedi našej tak, ako špekulatívnosť je podstatou vedi ňemeckej“ (Hostinský 1851, s. 122).

Predmetom „slovanskej vedy“, ktorá je založená na princípe videňja, je „celuo zjaveňja Boha“, v dôsledku čoho ma „slovanská veda“ nevyhnutne syntetický, resp. syntetizujúci charakter. „Slovanská veda“ musí byť prostredníctvom videňja jednotou „všetkých momentou poznaňja pravdi … A prečo že je veda slovanská taká všecelosť ? Zato, že videňja ja univerálni princíp poznaňja“ (Hostinský 1851, s. 123).

Videňja je teda súčasne metodologickým aj gnozeologickým základom „slovanskej vedy“. Bez videňja nieto – podľa Hostinského – ani skutočného poznania, ani „slovanskej vedy“ ako takej.  Z tejto pozície Hostinský polemizuje aj so Ctibohom Zochom, ktorého usviedča z toho, že Hurbanovu koncepciu videňja buď vôbec nepochopil, alebo „vedome prekrútil“. Pripomíname, že Zoch na adresu Hurbana v tejto súvislosti poznamenáva: „Videnie je ešte nie vedenie … Hľadenie, či už telesným, či ako sa hovorí duchovným okom bez myslenia je nič“ (Hostinský 1847, s. 411). Zoch tu Hurbanovu koncepciu videnia považuje len za modifikáciu nemeckéhoWeissagung, resp. Anschauung (t.j. proroctva, vizionárskeho náhľadu a pod.), a preto ju – z pozície svojho chápania videňja – odmieta.

V ďalšom priebehu sporu o koncepciu „videňja“ dochádza k paradoxnému obratu. Zoch, ktorý pôvodne vystupoval z pozície „objektívneho vedenia“, začína používať proti Hurbanovej a Hostinského „filozofii videňja“ argumenty opierajúce sa o kognitívnu silu kresťanského zjavenia. V tejto súvislosti píše: „Videnie pravdy v obraze je poézia, ale zjavenie pravdy (realisatio) je pravá múdrosť … Kresťanské zjavenie sa musí stať slovenským videním“ (Hostinský 1847, s. 524 a s. 530).

Hostinský je presvedčený, že Zoch sa veľmi mýli, keď Hurbanove slovo videňja chápe len vo význame proroctva, resp. vizionárskeho náhľadu. „Videňja“ – zdôrazňuje Hostinský – „je nie proroctvo, bo tak bi nebolo sprostredkovanuo povedomosťou smislov a sebapovedomím ducha i človeka i Boha, ono je ale bezprostredná a celá istota poznaňja“ (Hostinský 1847, s. 468).        Videňje  je podľa Hostinského syntetizujúcim nástrojom, spôsobom, východiskom i cieľom všetkého poznávania. Jeho súčasťou sú tak pravdy získané z rozumu a zmyslov, ako aj pravdy vytryskujúce z prameňa zjavenia. „Videňja“ – píše Hostinský „obsahuje všetkje spuosobi poznaňja, asiatskí pantheismus mau len jeden moment poznaňja a to smisli, ňemecká špekulácia tjež len jeden moment a to rozumnosť, ktorú za našich časov vo filosofii najmä Hegel vedeckí vistaviu. Oba momenti ale sú jednostrannje a sláva Hurbanovi, že nás zavjedou na strjed, z ktorjeho vidíme a poznáme všetko“ (Hostinský 1847, s. 476). Videňje teda nie je ani putovaním po krajine metafyzických špekulácií, ani blúdením v labyrinte mystických vízií. Videňje je kľúčom k otvoreniu brány do svetozáhrady skutočnosti.

Hostinský pritom diferencuje nielen medzi videňjím  a proroctvom, ale tiež medzi videňjím ako syntetizujúcou gnozeologickou koncepciou a videním ako bezprostredným zrakovým vnemom, resp. vnímaním. Na označenie zrakového vnemu (či vnímania) odporúča používať termín hľadenie (pozeranie sa). Videňje pritom zjednocuje v sebe tak hľadenie (zmyslovosť) a myslenie (rozumovosť), ako aj zjavenie (animadversio). Neimplikuje však proroctvo, pretože „proroctvo to ňje je filosofia naša slovanská. Terajší slovanskí vedomec, keď chce biť filosofom, musí viďjeť a nie prorokúvať, viďjeť nje len to, čo biť má, ale aj pravdu toho, čo bolo a čo je … Videňja to je podstatním znakom nauki a filosofie slovanskej, tak ako špekulatívnosť je podstatou filosofie ňemeckej. Videňja tak sa má k vede slovanskej, ako metafisika k vede germánskej a fisika k vede francúzsko-englickej … Nemecká filosofia je metafisická a západno-europejská je fisická. Tieto dve krajnosti boli odjakživa len čjastki pravdi a ňje pravdou celou. Tamtej (t.j. nemeckej metafyzike – pozn. autori) duch bou studnicou všetkjeho a tejto (t.j. francúzsko-anglickej fyzike – pozn. autori) hmota matkou všetkjeho života: u nás ale aňi jednuo, ani druhuo samo o sebe nestojí, bo mi Slovaňja chceme poznať pravdu celú a ňje len jej jednotlivje momenti“ (Hostinský 1847, s. 467).

Napriek tomu, že nemecká metafyzika a francúzsko-anglická fyzika prinášajú len momenty pravdy, Hostinský ich nezavrhuje. Naopak! V duchu zásady: qui bene conjungit, bene docet zdôrazňuje, že „tjeto čjastočňje momenti sú mostom do krajini pravdi slovanskej, v ktorej ale ani materia a smiselnost, ani z druhej strany duch a rozumnosť, ňje sú princípom, lež ktorej centrum je videňja“ (Hostinský 1847, s. 467).

Úlohou videňja ako tretej a „limitatívnej filozofie“ je preniesť ducha z brehov nemeckej metafyziky a francúzsko-anglickej fyziky „na strjed” slovanskej vedy. Iba tá naučí človeka poznať celosť zjavenia, t.j. svet i Boha a tak úplnú pravdu.

Systematickým spracovaním „filozofie videňja“ mala byť práca s názvom Vidboslovie, ktorú však Hostinský zanechal len v podobe nedokončeného rukopisu. Z rukopisného náčrtu štruktúry tejto práce pritom vyplýva, že zamýšľané Vidboslovie malo mať nasledovný obsah:

Diel prvý – Slovo, viera a ich moc

Ázia, Hellada

Kabala a Novoplatonici

Nový zákon

Duchonáuka starých Germánov

Mystika

Fenomenológia

Diel druhý – Zjaviska videnia v dejepise vedy novej

Helmont

Čech a Sliezsky (J. Böhme a A. Silesius)

Svedenborg, Eschenmeyer, Kerner

Schelling, Hegel

Diel tretí – Prechod do sveta vidby slovanskej

A – Potreba tohto princípu v dejepise vedy vôbec:

  1. podľa dialektiky umenia
  2. podľa syntézy vedy
  3. podľa absolútnosti náboženstva

B – Videnie je hlavným znakom géniov Slávie:

Zahňanský, Koperník, Komenský, Peter Veľký

Mickievicz, Kollár, Šafárik

Cieszkowski, Trentowski, Klácel, Hurban

C – Úvaha vidby slovenskej.

Tento náčrt štruktúry „Vidboslovia“ uvádza O. Čepan v štúdii s názvom „Premeny ducha a predmetnosti v slovenskom romantizme“ (Porovnaj: Čepan 1974,  s. 149).

Načrtnutá schéma Vidboslovia svedčí o tom, že Hostinský tu metodicky uplatňuje najmä Hegelovu predstavu o vývine a prejavovaní sa ducha v dejinách. Takto chápanú „phenomenológiu“ ducha triadicky periodizuje na etapu predkresťanskú (ázijskú), kresťanskú (románsko-germánsku) a kresťansko-všeduchovnú (slovanskú). Vývinová cesta ducha kulminuje v systéme slovanskej vedy. „Tento systém“ – píše O. Čepan – „aj so svojím ústredným pojmom (a princípom) videnia – vidmy nie je patologický jav, ale ucelená filozoficko-mytologická a kozmologická sústava. Ako taká predstavuje hlavný inšpiračný prameň básnickej tvorby slovenských mesianistov a vstupnú bránu do ich myšlienkového sveta“ (Čepan 1973, s. 117)

Pravdepodobne najucelenejšiu schému takejto „sústavy“ vypracoval a predstavil P. K. Hostinský v práci Prvotiny vedy slovanskej. Má nasledovnú podobu:

„I. Ako totožnosť momentou princípu človeka a vedi, objavia sa oni:
1. a) telo a cit ako prírodo-človek.
b) duša a mišljenka ako ducho-človek.
c) jednotka a vuola ako dejo-človek.
2. a) smisli a krása ako kráso-človek.
b) rozumnost a pravda ako pravdo-človek.
c) videňja a dobrota ako dobro-človek.
3. a) povedomja a umeňja ako umo-človek.
b) sebävedomja a veda ako vedo-človek.
c) sebädej a náboženstvo ako Boho-človek.

II. Ako totožnosť stanovísk dejstva človeka a vedi slejú sa:
1. a) indián a fysika = prírodo-veda.
b) peršan a metafysika = ducho-veda.
c) Helien a človeko-veda = dejo-veda.
2. a) plemä romanskuo a estetika = kráso-veda.
b) germanskuo a logika = pravdo-veda.
c) slovanskuo a etika = dobro-veda.
3. a) francúz a empirism = umo-veda.
b) prušák a idealism = vedo-veda.
c) Sloven a vidboslovja = Boho-veda.

III. Ako absolútna jednota princípu a zjaveňja na stanovisku budúcom.
A.) Celost princípu a deju:
1. a) prírodo-človek kráso-človek = človek poetickí.
b) ducho-človek pravdo-človek = človek vedeckí
c) dejo-človek slávo-človek = človek božskí.
2. a) prírodo-veda kráso-veda = poesia.
b) ducho-veda pravdo-veda = filosofia.
c) dejo-veda dobro-veda =Boho-veda.
3. a) umo-človek umo-veda = slov. poesia.
b) vedo-človek vedo-veda slov. vidboslovja.
c) Boho-človek Boho-veda, Slov. vševeda.

K pochopenú tejto sústavi za potrebnuo uznávam podotknúť, že pod číslami: 1. rozumejú sa momenti podstati, 2. momenti vlastnosti a 3. jich jednota“ (Hostinský 1851, s. 197- 198).

X X X

Hoci štúrovský variant anti-hegelianizmu zostal vo svojej dobe viacmenej nepochopený, z hľadiska vývinu filozofického myslenia na Slovensku – určite – nepredstavoval „mŕtvo narodené dieťa“. Bol minimálne pokusom o filozoficky fundovanejšiu interpretáciu tradičného kresťanského teizmu a nezanedbateľný význam si dodnes zachováva aj jeho úsilie o sformulovanie špecificky slovanského modelu vedy, súčasťou ktorého mala byť aj osobitná podoba slovanskej filozofie, tzv. „filozofia videňja“.

O. Čepan poznamenáva, že štúrovským anti-hegeliánom sa v tejto súvislosti vyčíta práve to, čo prináleží k ich jedinečnosti, resp. zvláštnosti, t.j. mytologickosť, filologizovanie, vizionárstvo, mysticizmus a mesianizmus. „Všetkým týmto pojmom“ – píše O. Čepan – „sa pridávajú hodnotiace dištinkcie s ideologickými príznakmi. Zabúda a zamlčuje sa, že sú to predovšetkým inšpiračné žriedla ich poézie“ (Čepan 1973, s. 100). Zabúda sa zrejme i na to, že z vtedajšieho „sveta politickej, sociálnej i ľudskej viazanosti a útlaku“ (A. Matuška) sa slovenskí romantickí mesianisti mohli prelomiť do sveta slobody len svojou obrazotvornosťou, t.j. myšlienkovo, resp. básnicky. Ich úcta k ideám bola pritom nepomerne intenzívnejšia než snaha o ich uskutočnenie, ba neraz to vyzerá tak, akoby práve z úcty k ideám ani nemali ambíciu ich uskutočniť. Na neperspektívnosť takejto pozície v procese národno-emancipačného hnutia upozorňoval už Ľ. Štúr, keď na adresu S. B. Hroboňa (a ďalších romantických mesianistov) poznamenal, že „čo aj s najvznešenejšími ideami vystúpia“, ale nebudú vedieť „navliekať nite do terajšieho sveta“ nič nevykonajú, lebo „bez činov sú naše ideály daromnou bublinou“ (Štúr 1956b, s. 161-162). Hegel bol slovenskými romantickými mesianistami reflektovaný kriticky najmä pre svoje kresťansky neortodoxné chápanie boha a pre svoj metodicky nekompromisný racionalizmus. Kritika Hegela bola pritom realizovaná spravidla v duchu Schellingovej filozofie identity, resp. filozofie mytológie a zjavenia. Štúrovský variant anti-hegelianizmu predstavuje zložitý ideovo-filozofický fenomén. Prostredníctvom svojho symfilozofického synkretizmu implikuje tendencie pragmatické aj utopické, dialektické aj metafyzické, realistické aj špekulatívne, racionalistické aj mystické …vždy pritom postuluje humanizmus, vieru a nádej. Túto filozofickú pečať vtlačil štúrovský anti-hegelianizmus celému slovenskému romantickému mesianizmu, ktorý svoje posolstvo viery a nádeje vyjadril najpregnantnejším spôsobom práve v tvorbe M. M. Hodžu, P. K. Hostinského a S. B. Hroboňa.

***

Dielo Petra Kellnera-Hostinského

Výbery z poézie

  • 1966– Keby si počul všetky tie víchrice
  • 1973– Šuhajovo dumanie

Próza

  • 1870– Ľuta, Olen a Tur (vyšlo v almanachu Tábor)

Dráma

  • 1869– Svätoslavičovci (vyšlo v časopise Minerva)

Náučné a publicistické diela

2023-01-09T15:10:17+00:009 januára 2023 |Osobnosti slovenských dejín|
X