Politika Alexandra Dubčeka


//Politika Alexandra Dubčeka

Stúpenec mravného poňatia politiky

Zamyslenie k 100. výročiu narodenia Alexandra Dubčeka

Autor: JUDr. Marián Gešper, predseda Matice slovenskej

 

Alexander Dubček patrí medzi najznámejšie politické osobnosti nielen Slovenska, ale aj v rámci Európy a sveta. Aj keď treba jedným dychom dodať, že najviac známy je medzi strednou a staršou generáciou a v krajinách s výraznou ľavicovou minulosťou, či poznačených národnooslobodzovacím hnutím druhej polovice 20. storočia. O živote Alexandra Dubčeka v súvislosti s obrodným procesom konca 60. rokov minulého storočia, alebo jeho tragickým koncom, bolo popísaných mnoho článkov i kníh. Čo však znamená pre nás Slovákov? Čím naozaj bol? Jeho hodnotenie sa turbulentne mení podľa momentálneho politického kurzu, ktorý má prevahu v Európe, a tým aj na Slovensku. Napriek tomu, vo vedomí pospolitého ľudu patrí medzi titánov slovenského národno-politického vývoja takých, akými boli Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik, Andrej Hlinka… Rôznorodé osobnosti, ktorí však v otázke národných vecí patrili medzi neúnavných slovenských bojovníkov.

Alexander Dubček sa narodil pred sto rokmi 27. novembra 1921 v Uhrovci.  Ak veríme v širší duchovný rozmer sveta, nemôžeme brať za náhodu, že sa narodil v tom isto dome ako velikán Ľudovít Štúr. Dubček sa vo svojich pamätiach nad tým sám zamýšľa: „Malý dedinský dom, v ktorom som sa narodil, bol však veľmi významný, lebo pred vyše sto rokmi bol aj rodným domom Ľudovíta Štúra. Bolo mojím osudom, že som sa narodil v tom istom dome, v ktorom sa narodil najväčší Slovák 19. storočia?“ Aj ich tragická smrť je podobná. Obidvaja odchádzajú síce v rôznom veku, no v čase, keď mohli veľa urobiť pre slovenský národ a spoločnosť.

Alexander Dubček je označovaný za ľavicového politika.

Bystrejším zahraničným historikom neušlo, že bol skôr príkladnou ľudskou osobnosťou, idealistickým bojovníkom, ktorý neúnavne a v súlade s morálnym presvedčením zápasil za svoj nadčasový sociálny ideál, než klasickým politikom, či formalizovaným ideológom. Dubček odmietal politický machiavelizmus a nevedel sa vnútorne zmieriť s tým, že praktická politika sa najskôr obracia k temnejším ľudským stránkam osobnosti. Ak sa nad tým zamyslíme v týchto intenciách, Dubček sa musel v praxi zákonite rozchádzať s inou silnou slovenskou politickou osobnosťou, ako bol GustávHusák, ktorý volil inú taktiku a ich neskoršia zrážka bola vlastne nevyhnutná.

Kritici označovali Dubčeka dokonca zbabelcom. Opak bol pravdou! Najlepšie to vidno v roku 1968, keď si uvedomoval, že sa mu nedarí presvedčiť komunistických konzervatívcov okolo Brežneva. Vo svojej snahe však pokračoval a pomyselné zbrane nikdy neskladal. Aj po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky v auguste 1968 sa v takmer bezvýchodiskovej situácii nezlomí, ale snaží sa zachrániť to, čo zostalo z obrodného procesu. V Moskve musel voliť medzi krviprelievaním, alebo vynútenou dohodou. Bolo by to prázdne gesto stať sa síce celonárodným mučeníkom, no vrhnúť národy Čechov a Slovákov do vojny v čase, keď už bola celá krajina obsadená.

V tomto ohľade to bola iná situácia, ako v prípade Mníchovej zrady v roku 1938, keď československá armáda na pokyn vlády sama vyprázdnila pevnostné systémy v pohraničí a vydala ich Nemeckej ríši. Dubček v roku 1968 odmietol vojnu, ktorá by súčasne vrazila klin do vzťahov medzi slovanskými národmi. Po následnom zhoršení politickej situácie a odvolaní zo všetkých funkcií v roku 1969 neopustil milované Slovensko. Keď ako veľvyslanec v neoficiálnom vyhnanstve v Turecku v roku 1970 pochopil, že je pritlačený k emigrácii, rozhodol sa po polročnom pôsobení v cudzine dobrodružne vrátiť cez Maďarsko domov s odhodlaním zostať doma.

Odvaha mu nechýbala ani pri začiatkoch politického  pôsobenia, keď začiatkom 60. rokov pôsobil v rehabilitačnej komisii zaoberajúcej sa monster procesmi gottwaldovského komunistického režimu a prinavracal nespravodlivo odsúdených do občianskeho života. Ako náhle sa mu posilnila pozícia v štruktúre komunistickej strany, využil to na zlepšenie situácie v spoločnosti a očistenie ostrakizovaných. Uvoľnil cenzúru tlače a iné negatívne zásahy štátu. Veril, že nový model spoločnosti má šancu. Nezabudnime ani na jeho boj so skúseným komunistickým aparátnikom, československým prezidentom a prvým tajomníkom komunistickej strany Antonínom Novotným. Ten otvorene nepriateľsky pristupoval k slovenskej otázke a mal aj veľkú zodpovednosť za mnohé zlyhania v politickom a hospodárskom živote. Aj tu vedel Dubček presvedčiť okolie a súčasne zmobilizovať verejnosť a napokon zvíťaziť nad gottwaldovskými pohrobkami.

Dubček otvorene presadzoval rovnoprávne postavenie Slovákov v ČSR.

Kritizoval odňatie právomocí Slovenskej národnej rade a zboru povereníkov. Napriek možnosti byť obvinený s tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu presadil oprávnené požiadavky Slovenska v rozhodovaní o najdôležitejších záležitostiach republiky. Do svojho snaženia zapojil prostredníctvom verejných prejavov aj širšiu verejnosť. V roku 1965 na oslavách 150. výročia narodenia Ľudovíta Štúra vyzdvihol  jeho osobnosť, napriek tomu, že v tej dobe boli na základe marxistickej ideológie štúrovci kritizovaní pre tzv. maloburžoázny charakter a boj proti maďarskej revolúcii. Naopak, v prejave Dubček požadoval pre Štúra také miesto v dejinách, aké si zaslúži veľká osobnosť. Dokonca na svoju dobu pomerne odvážne uviedol, že „aj v socializme má opodstatnenie národná hrdosť, ktorá je však opakom buržoázneho nacionalistu.“ Zdôrazňoval to preto, aby, ako neskôr vysvetlil „každému bolo vtedy jasné, že odmietam protislovenské názory vládnucich pražských centralistov.“

S podobnými prejavmi zameranými na podvihnutie národného sebavedomia vystúpil aj pri 100. výročí založenia Matice slovenskej v Martine v roku 1963, ale aj pri príležitosti 120. výročia založenia Spolku gazdovského v Sobotišti vo februári 1965 a v marci 1967 na oslavách 150. výročia narodenia J. M. Hurbana v Hlbokom. To vyvolávalo Novotného nervozitu, no posilňovalo popularitu Dubčeka. Patril k tým vedúcim štátnym činiteľom, ktorý presadili ústavný zákon o federácii prijatý 27. októbra 1968 a vyhlásený v Zbierke zákonov pod číslom 143/1968 Zb., čo bol významný medzníkom v slovenskej štátoprávnej ceste.

Aj Matica slovenská mu môže byť vďačná.

Práve po jeho nástupe k moci sa uvoľnili obruče štátu okolo národnej ustanovizne, ktorá sa koncom 60. rokov nadýchla, zmenila sa jej zákonná úprava a nanovo rozprúdila spolkovú činnosť. Obnovila sa členská základňa spolu s miestnymi odbormi po celom Slovensku. Rovnako mnoho urobil pri zastavení prenasledovania cirkvi a jej niekdajších väznených predstaviteľov.

Po jeho smrti v roku 1992 intenzívne zaznievali hlasy spochybňujúce dubčekovský ideál „socializmu s ľudskou tvárou,“ ktorý mal byť pochovaný naoko fungujúcim moderným kapitalizmom. Ten sa v strednej Európe 90. rokov eufemisticky nazval „spoločnosťou so slobodným trhovým hospodárstvom.“

Nemusíme s Dubčekom vo všetko súhlasiť, keďže vývoj všeličo prekonal a vyvrátil z procesov prebiehajúcich v roku 1968, doba mu však dala za pravdu a ukázala, že „trh všetko nevyrieši,“ že „neviditeľná ruka trhu“ nie je kúzelným prútikom, ale často „egoistickým pahýľom,“ ktorý vie pridláviť občanov až do morku kostí.

Opakovanie cyklických hospodárskych kríz v 21. storočí, či spôsob akým sa snažil tzv. kapitalizmus, či jemnejšie povedané „liberálna demokracia“ vyrovnať sa s pandémiou v roku 2020 je ich jasnou vizitkou. Ukázalo sa, že dubčekovský odkaz  ‒ parafrázovane „politický systém s ľudskou tvárou“ v celej spoločnosti, ako aj takýto pohľad na skutočnú demokraciu, vrátane sociálne orientovanej ekonomiky, nestratil na svojej aktuálnosti. Ak by predsa len ľudstvo nabralo sily a vytvorilo nový spoločenský systém, nemalo by pri jeho zrode zabudnúť na fatálne zlyhania kapitalizmu i niekdajšieho socializmu, rovnako na celoživotnú politickú prácu a osobnostný morálny príklad Alexandra Dubčeka.

Na druhej strane vo vzťahu k súčasnej európskej ľavici Dubček nehľadal v ideách sociálne spravodlivejšej spoločnosti nehľadal umelé experimenty, či sociálne inžinierstvo. Ale praktickejšie a spravodlivejšie usporiadanie života ľudí s garantovaním lepšieho fungovania spoločnosti, ktorá sa neodtrhla od zdravého rozumu. Neverím, že by sa dal do služieb absurdného spochybňovania národných a tradičných rodinných hodnôt. Nenadarmo je jeho najznámejším výrokom: „Nezahynie národ, ktorý sa dokáže riadiť tak svojím rozumom, ako aj svojím svedomím.“

O slovenskom národe, z ktorého vyšiel a hrdo sa k nemu hlásil uviedol v prejave na pôde Univerzity Komenského v rámci preberania čestného doktorátu: „Svojím prínosom prispieva k rozvoju a obohateniu európskej a svetovej vedy a kultúry. Je azda potrebný lepší dôkaz o nesmiernej vnútornej sile slovenského národa? Nie je to dostačujúce svedectvo, že môj, náš národ má svoje opodstatnenie a miesto medzi vyspelými európskymi národmi?“ Ako to jasne vyjadril istý slovenský historik: „Žil v rozporuplnej dobe, no vedel , že slovenský národ či slovenská spoločnosť má sociálne, kresťanské, demokratické a humanistické hodnoty.“

V tejto súvislosti je na mieste pripomenúť niekoľko zaujímavých životopisných údajov a osobnostných peripetií.

Pochádzal so slovenskej rodiny.

Sám charakterizoval rodičov ako „socialistických rojkov.“ Otec Štefan Dubček žil od roku 1912 v USA, presnejšie v Chicagu, a tu sa zoznámil aj s budúcou manželkou Pavlínou, taktiež slovenskou prisťahovalkyňou. Je to paradoxné, ale v americkej demokracii sa rozhodol Štefan Dubček stať komunistom. Rodina  neskôr odišla  z Ameriky na Slovensko a v tom istom roku sa narodil Alexander. V roku 1925 sa celá rodina pripojila k  výprave tzv. Interhelpa priemyselno-výrobného družstva česko-slovenských robotníkov a roľníkov na pomoc budovania socializmu v kirgizskom mesta Biškek.

Realita sa nezhodovala so snami a na pozadí rozsiahlych politických čistiek v Sovietskom zväze v roku 1938 sa napokon Dubčekovci vrátili na Slovensko. Mladý Alexander sa vydal na dráhu robotníka s kvalifikáciou strojného zámočníka a taktiež vstúpil do komunistickej strany. Nebolo to až také zvláštne, keďže medzivojnové obdobie 1918 – 1938 bolo v  Česko-Slovensku zložité a plné problémov, i keď sa dnes miestami idealizuje. V skutočnosti sa zmietalo v sociálnych konfliktoch a dve hospodárske krízy značne zasiahli do života občanov. Ľudia však túžili po lepšom živote. Nebola vyriešená ani štátoprávna otázka rovnoprávneho postavenia Slovenska v prísne centralizovanej a unitárnej republike s politickou dominanciu Prahy.

Alexander Dubček sa spolu s bratom Júliusom zúčastnil SNP v roku 1944. Bol aj ranený, brat Július padol. Po vojne sa Alexander oženil a s manželkou Annou začali žiť v Trenčíne. Narodili  sa im traja synovia Pavol, Peter a Milan. Alexander sa aktívne zúčastňoval na

politickom živote, študoval na vysokej škole politickej a jeho prvou významnejšou funkciou v prvej polovici 50. rokov bol vedúci tajomník Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska v Banskej Bystrici. Plynulá ruština mu umožnila študovať v Moskve, čo však využil na získavanie reálnych názorov na vývoj v sovietskom Rusku posledných rokov a predovšetkým na nedávne represie.

V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom ústredného výboru KSS.

Prekvapivo začal realizovať politiku dôslednejšieho riešenia hospodárskych, politických a národnostných problémov, a tým sa dostal do rozporu s Antonínom Novotným. V januári 1968 bol už Dubček prvým tajomníkom ústredného výboru komunistickej strany v rámci Československa, čo bola najvyššia politická funkcia. Nesmieme zabudnúť, že v 60. Rokoch, po zmene ekonomického kurzu, došlo k zvýšeniu životnej a celkovej spoločenskej úrovne obyvateľstva obzvlášť na Slovensku. To vyvolávalo nádeje, že nový model spoločnosti je reálny a nie je len snom.

Mnoho sa v zahraničí hovorí o tzv. Pražskej jari r. 1968, kde sa reformovala vtedajšia spoločnosť v  politickej, hospodárskej, kultúrnej a spoločenskej oblasti pod heslom „socializmus s ľudskou tvárou“. V skutočnosti tieto procesy začali na Slovensku už na prelome rokov 1963 – 1964 a jedným z rozhodujúcich postáv tohto pohybu bol práve Alexander Dubček.

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSR v auguste 1968 ho zatkli a previezli spolu so štátnym a straníckym vedením do Moskvy. Bez ohľadu na rokovania a následné taktizovanie to bol fakticky koniec dubčekovského obrodného procesu. Niektoré výdobytky však zostávali v spoločnosti aj v nasledujúcich rokoch.

Počas tzv. normalizácie ho sledovala štátna bezpečnosť.

Pracoval v podniku štátnych lesov, no nestrácal kontakty s ďalšími prenasledovanými osobnosťami a ani so zahraničím. V roku 1989 po páde režimu komunistickej strany sa Dubček vrátil do politického života. Zaznievali návrhy, aby zastával funkciou prezidenta republiky. Pre novú politickú garnitúru však už nebol prijateľný. Mnohí nesúhlasili ani s jeho sociálnym presvedčením a jeho aplikáciou v politike. Do určitej miery stál v ceste divokým trhovým procesom, ktoré sa potom uskutočnili v 90. rokoch. Napokon bol zvolený za predseda Federálneho zhromaždenia.

Stojí za zmienku, že s blížiacim sa rozpadom Českej a Slovenskej federatívnej republiky v roku 1992  sa opätovne objavili názory, aby bol vážnym kandidátom na prezidenta budúcej Slovenskej republiky, čomu nahrávala domáca, ale aj celosvetová popularita.

Verejnosť zostala šokovaná dopravnou nehodou, ktorá sa stala 1. septembra 1992 pri Humpolci. Dubček Bol pri vedomí, no s vážnymi zraneniami hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce a sprvoti sa zdalo, že zranenia prekoná. Známa je aj jeho fotografia z nemocničnej izby. Avšak 7. novembra 1992 náhle zomrel. Stalo sa tak necelé dva mesiace pred vznikom suverénnej a demokratickej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Smutný, ale častý koniec slovenských národných titanov.

Jeho presvedčenie vyjadrené výrokom:„ Som stúpencom mravného poňatí politiky. Mravnosť mi splýva s humanitou. Humanita, a nie násilie je mojím programom,“ však žije naďalej!

2021-11-29T09:04:17+00:0029 novembra 2021 |Osobnosti slovenských dejín|
X