V tomto roku si pripomíname smutné i poučné výročie, ktoré z hľadiska analýzy dejín slovenskej kultúry nemôžeme obísť. Bolo to pred sedemdesiatimi rokmi, keď Ministerstvo kultúry ČSR v koordinácii s ministerstvom vnútra v Prahe začalo kroky smerujúce k likvidácii Matice slovenskej. No ako to už v dejinách býva, tí, ktorí tieto „procesy odštartovali“, si neuvedomili, že po splnení úlohy ich strhne „ten istý proces“, ktorý sami iniciovali.
Okamžite po uchopení štátnej moci Komunistickou stranou ČSR vo februári 1948 sa začal realizovať marxistický sociálny experiment. Znárodňujú sa podniky, aj matičná Neografia, mení sa a najmä čistí správa, polícia, armáda, súdy a kultúra. Neskrývaná kampaň proti Matici, ktorá sa rozbehla v roku 1950, bola súčasťou boja proti údajnému „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, ktorý „stojí v ceste prerodu slovenskej spoločnosti v duchu víťaznej marxisticko-leninskej koncepcie“. Matica slovenská sa odrazu stala „buržoáznym prežitkom“ a „spiatočníckou organizáciou“, ktorá „nepochopila vývoj a nevyhnutnosť budovania novej spoločnosti“. Noví páni pracovali na úplnom ovládnutí kultúry a Maticu pokladali „za dejinný anachronizmus“. Samozrejme, nezabudli ju obligátne spájať s fašizmom napriek tomu, že členovia a funkcionári Matice sa aktívne zúčastnili na odboji proti nemeckému nacizmu.
Vietor fúkal z Prahy od ministra kultúry Václava Kopeckého, ktorý bol kombináciou marxistického fanatika, sociálneho experimentátora a protislovenského šovinistu. Kopecký ako člen politbyra spolu s jemu podobným Štefanom Bašťovanským iniciovali monster procesy. V Matici bola už zložitá situácia, keďže z matičného výboru museli odísť osobnosti z demokratického prúdu, napríklad Jozef Lettrich, ktorý, našťastie, emigroval do zahraničia. Takisto štátna moc zasiahla do matičnej demokracie a vyhodila z výboru aj Jána Ursíniho, ktorého krátko nato uväznili ešte v roku 1948. Vylúčeniu z výboru sa nevyhol ani povstalecký veliteľ Viliam Žingor, ktorý sa verejne dištancoval od totalitných praktík, začo zaplatil životom v decembri 1950.
Obrana po vylúčení demokratického prúdu a už predchádzajúcej matičnej emigrácii po roku 1945 zostala na slovenských komunistoch. Predovšetkým na novom predsedovi Lacovi Novomeskom. Ten sa aktívne snažil zachrániť Maticu ako osvetový ústav. Nič to nebolo platné, keďže prezident Klement Gottwald mu na stretnutí bohorovne oznámil, že „musí ísť sedieť a on s tým nič nemôže urobiť“. Na zjazde Komunistickej strany Slovenska bol v roku 1950 obvinený z buržoázneho nacionalizmu a v roku 1951 zatknutý spolu s Gustávom Husákom, ktorý, mimochodom, nemal žiadny vzťah k Matici. V roku 1954 bol napokon odsúdený v procese „s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov“. Najhoršie dopadol člen výboru Vladimír Clementis, ktorého popravili v roku 1952.
Matici slovenskej postupne odobrali vedecké a miestne odbory, štátnymi zásahmi menili organizačnú štruktúru, a to nehovoriac o finančnom oklieštení. V SNR bolo niekoľko slovenských komunistov, ktorí hľadali spôsob, ako Maticu zachrániť. Zabojoval za ňu v Povereníctve informácií SNR i Ondrej Pavlík, ktorý stál pri prvom zákone o Matici slovenskej z roka 1954, čo zabezpečilo jej prežitie. Činili sa aj Slováci na Povereníctve vnútra SNR, ktorí ju obhajovali a pripravili návrh do Prahy. Odpoveď ministerstva vnútra bola: „Účel Matice slovenskej obstarávajú celoštátne organizácie a spolok sa javí ako zbytočná inštitúcia. Zostáva iba nájsť náležitú formu, aby spolok mohol byť likvidovaný.“ A tak tretieho júla 1953 Povereníctvo vnútra SNR zrušilo Maticu. Na čele SNR vtedy stál Rudolf Strechaj, neskôr opísaný v knihe L. Mňačka Ako chutí moc. Okrem iného mal na svedomí aj zatýkanie slovenských roľníkov a oklieštenie právomocí SNR. Asi Božím zásahom sa výmer o likvidácii MS nerealizoval a v roku 1954 prežila tak, že sa stala knihovedným ústavom zákonom SNR č. 4/1954 Zb.
Beh dejín sa nezastavil! Prezident Klement Gottwald zomrel za zvláštnych okolností v roku 1953. Dlho sa pripravoval na moc, aby vládol iba päť rokov. Minister Kopecký náhle podľahol pľúcnej embólii v roku 1961. Strechaj sa tešil z novej funkcie podpredsedu vlády ČSR krátko, zomrel na urémiu v roku 1962. Bašťovanského našli mŕtveho ešte v roku 1952, dodnes sa špekuluje o príčine jeho smrti. Do riadenia ČSR sa dostáva mladý Alexander Dubček a viacerí „buržoázni nacionalisti“ sa vracajú z väzenia do funkcií. A Matica? Už v roku 1963 sa na veľkom zhromaždení pri príležitosti stého výročia jej založenia stretávajú davy ľudí v Martine za účasti štátnych predstaviteľov, čo symbolicky spustilo jej obrodu vrcholiacu koncom šesťdesiatych rokov…
JUDr. Marián Gešper, predseda Matice slovenskej
Komentár vyšiel v Slovenských národných novinách
