Odvážne počiny Slovenskej národnej rady
Autor: Mgr. Lukáš Krajčír, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej
Slovensko v revolučnom víre
„Ty si ten smradľavý Slovák Polanský?“ Maďarský nadporučík ho začal biť, kopať a druhí lumpi mu nadávali do slovenských a českých sviní. Zviazali ho a vyviezli za záhradu, kde ho zastrelili.“ Tragický osud priaznivca česko-slovenskej spolupráce a predsedu miestneho výboru SNR Karola Polanského z Vysokej nad Kysucou patrí do mozaiky vrážd, bitiek a zatýkaní, ktoré okúsili mnohí funkcionári ústredia, i miestnych výborov Slovenských národných rád (SNR).
Po vynesení Deklarácie slovenského národa neustrnula činnosť SNR, ba naopak, pokúsila sa uchopiť moc za pomoci miestnych oddaných národovcov. Konali sa masové ľudové zhromaždenia, s cieľom utvoriť miestne výbory a gardy SNR. Čítavala sa Deklarácia slovenského národa, aby zhromaždený ľud pochopil základný cieľ: pripojiť Slovákov k československému štátu.
Narazili však na silu uhorského byrokratického a ozbrojeného aparátu, ktorý aj v novembri a decembri 1918 celkom spoľahlivo fungoval. Navyše boli konfrontovaní s nežiadúcimi maďarskými národnými a robotníckymi radami. Mnohí tak z členov SNR vedome riskovali životy a obvinenia z vlastizrady. Ich túžby sa však preklenuli do organizovaného odporu, ktorý si aj odstupom sto rokov oplatí pripomínať v zmysle odvážnych činov na ceste k československej štátnosti a demokracii.
Miestne výbory SNR, ktorých počet sa vyšplhal na úctyhodných 342, trpeli nedostatkom administratívnej a ozbrojenej sily, povozov, vlakov, potravín a paliva, navyše atakované ľudovými vzburami, maďarskými a zboľševizovanými vojakmi. I keď zachované svedectvá sú okorenené značkou dávkou emócií, zaužívanými stereotypmi a hnevom voči maďarskej a židovskej komunite, v základných rysoch vykresľujú dobovú atmosféru a náročné preberanie moci.
Kritická situácia SNR
Exemplárnym príkladom sú zachované spomienky bankára Antona Lapára o neprehľadnej situácii v Bánovciach nad Bebravou: „Po utvorení miestnej nár. rady nastala obrovská namáhavá práca. Utvorený bol ochranný zbor, zapečatil sa berný úrad, zaopatrovali sa životné potreby. Po zavedení poriadku nastalo obdobie radosti, do ktorých sa však vmiešal strach a hrôza. Maďarské vojská začali robiť výpady vlakom.“ Po krátkej prítomnosti moravských Sokolov sa Maďari vrátili a „napití začali strieľať.“ Okrem toho však „nastalo sliedenie po členoch národnej rady a preto títo utiekli z mesta.“
Po príchode vojsk z českých krajín do tohto mesta sa situácia sčasti znormalizovala, no bolo treba najmä ľudí občiansky vychovávať: „Po návrate na predsedníctvo čaká práca po okolí. Mládež, ktorá sa vrátila z vojny neuposlúchla starších, rozvážnejších, ktorí ich pred trestnými vyčíňaním vystríhali. Bolo treba chodiť po okolí, ľud poučovať, tíšiť a nabádať ku riadnemu životu a práci.“
Československý prevrat však zažil aj viacero kurióznych situácií. Gemerský advokát Samuel Daxner uviedol, že na gemerskom Muráni šikovne využil situáciu miestny hasičský zbor: Hasiči „po stručnom vysvetlení tiahli na námestie a zo schodiska mestského domu vyhlásili ustanovenie slovenskej národnej rady. Vykričali ma za predsedu. Hasičský zbor sa pretvoril na „Obranu“ o sile dvoch čiat.“ Situácia bola však veľmi nepriehľadná, nakoľko dochádzalo k povážlivým rabovačkám.
Sám Daxner uviedol, že národnostná a náboženská pestrosť Gemera sa istotne podpísala na vzájomných konfliktoch. Preto 8. decembra zvolali verejné zhromaždenie, na ktorom Daxner rečnil a upokojoval rozvášnený ľud: „Prehovoril som o patriárchálno-demokratickom spôsobe života prvotných Slovákov a obšírnejšie o zaslúžilosti Masaryka, Wilsona a o nastupujúcom prevrate. Reč urobila dobrý dojem a preto sme jednomyseľne vyniesli rezolúciu o pripojení k Martinskej deklarácii a žiadosti stať sa občanmi Československej republiky.“
Príklon radového obyvateľstva k Československu pritom nebol ojedinelý. V súvislosti s pôsobením miestneho výboru SNR sa zachovalo svedectvo o Giraltovčanoch, ktorí vraj „boli hotoví ísť až do Prahy, aby Šariš nevynechali z územia“ nového štátu. Istý roľník zo Šariša pevne veril „že moja túžba sa uskutoční a že my Slováci budeme mať svoj slovenský štát spoločne s Čechmi.“ Odhodlané výpovede Šarišanov stoja za zmienku i preto, lebo východné Slovensko sa vtedy nachádzalo v zložitom politickom položení a nemalo možnosť masovo zakladať miestne výbory SNR.
V Prešporku dokonca funkcionári župného výboru SNR spolupracovali s promaďarskou mocou v meste. K takejto nevyhnutnej kooperácii pritom dochádzalo aj na inde a súviselo to so zabezpečením poriadku a pokoja. Koncom decembra 1918 totiž župan Samuel Zoch uviedol, že, „z okolia Prešporka ešte stále odvážajú potraviny a tak nám neostáva dostatok pre obživu obyvateľov mesta. Riadneho vojska na tomto okolí nieto, obsadenie mesta je nemožné. Sú tu len ozbrojení civili, ktorých treba odzbrojiť.“
Z iných výpovedí vysvitá, že „Bratislava bola pred príchodom čs. vojska vo veľkej neistote, čo bolo vidieť na uliciach. Kaviarne a reštaurácie (Carlton, Savoy) boli zadebnené pred rabovačkami, ktoré sa do príchodu vojska dennodenne odohrávali.“ Ba dokonca, aj po príchode československých légií, „12. februára nespokojnosť vyznela v protestné zhromaždenie. Pri tržnici sa zhromaždil asi päťtisícový dav a reval „Nech žije Maďarsko!“
Výrečné je aj svedectvo rímskokatolíckeho kňaza Jozefa Budaya o situácii v Moravskom Lieskovom, kde na námestí pred 2000 ľuďmi a po zriadení miestnej SNR „v zmysle odtrhnutia Slovenska od Maďarska a pripojenia k ČSR som nabádal ľud, aby výtržnosťami nepošpinil tieto historické chvíle. Ale ani sme nedospievali a už prišli oznámiť, že obchod Jakuba Steinmanna je demolovaný! Ľud z celej lieskovskej doliny hrnul sa do Nového Mesta a odtiaľ na vozoch odnášal ulúpené veci. Chodil som medzi ľuďmi a upokojoval ich.“
Pozoruhodné úspechy SNR
Aj keď vo väčšine prípadov promaďarská byrokracia kládla odpor, v niektorých stredoslovenských a severoslovenských krajoch predsa len SNR slávila úspechy. Dokladá to aj fakt, že na strednom Slovensku sa do konca roka 1918 utvorilo až 200 národných výborov SNR, hlásiace sa k službám martinského ústredia SNR. Oravský župan Juraj Bulla bol ako jeden z mála ochotný spolupracovať so SNR. Aj vďaka tomu prebral moc v Dolnom Kubíne miestny výbor SNR, za asistencie a hromadnej podpory ľudu, ktorý z okolitých obcí rozbúrene tiahol mestom.
Podobne tomu bolo aj na Liptove, kde už počiatkom novembra 1918 sa miestnym výborom SNR v Liptovskom Sv. Mikuláši, Ružomberku podarilo plnohodnotne uchopiť moc do svojich rúk, nakoľko dobrovoľne, alebo pod nátlakom sa vzdal moci tamojší dosluhujúci byrokratický aparát. Disponovali aj národnými gardami, ktoré istotne dopomohli k hladkému prebratiu moci. Členovia týchto rád sa tak stali členmi obecných výborov a previedli komunálnu politiku do svojich rúk. Veľmi podobná situácia bola aj vo Veľkej Bytči, ktorej národná rada a garda odrazila maďarské útoky.
Na Pohroní bola situácia zložitejšia, no i tam prišlo k nevídanej podpore SNR. Ľudove zhromaždenie v Brezne bolo doslova masové, keďže pod vedením miestneho finančníka Jána Daniela Slabeyciusa a vďaka spoločnej súčinnosti ľudákov, sociálnych demokratov a národniarov, sa na námestí zišlo až 5000 ľudí.
Na krajnom západe prebehol prevrat pomerne hladko. Na Myjave miestna inteligencia za podpory obyvateľstva prebrala okresný, obecný, daňový úrad, dozor nad všetkými školami, okresným súdom a k tomu si zriadili gardu. Svoje istotne urobila aj relatívna blízkosť Moravy, odkiaľ prichádzali postupne Sokoli a oslobodzovacie vojská. Niektoré národné výbory SNR zo západného Slovenska tak prisahali aj vernosť československej vláde.
Za to vo Vrbovom bola podľa miestneho učiteľa Štefana Dlháňa situácia vážnejšia: „3. nov. 1918 sa vrbovská mládež zhromaždila na námestí a ozbrojac sa rebríkmi a palicami, tiahla na obec a poodstraňovala všetky maďarské nápisy. Rabovku začalo vojsko a domáci im napomáhali. Neskoršie prišli k nám maďarskí vojaci z Piešťan, počtom asi 60 mužov.“ Po ich ústupe „prišiel Jozef Kubala do Vrbového zorganizovať verejné zhromaždenie. Bolo zvolené aj nové obecné predstavenstvo. Na udržanie poriadku bol utvorená národná stráž.“
Zachovalo sa mnoho dobových svedectiev o rozhodujúcom období pre slovenskú spoločnosť. Napriek krátkemu trvaniu a viacerým komplikáciám, existencia miestnych výborov SNR vyvracia do dnešných čias stereotypné predstavy o tzv. slovenskom holubičom národe, ktorý pasívne čakal na českú pomoc. Ich aktivity patria k prvým vážnym pokusom zrealizovať národné, demokratické a osloboditeľské idey, ktoré na západe hájil triumvirát Masaryk-Štefánik-Beneš a ktoré v dejinnej chvíli podporila americká administratíva na čele s prezidentom Woodrowom Wilsonom.
