Končí sa rok 2022, ktorý Matica slovenská vyhlásila za „Rok odkazu štúrovcov“. V tento rok uplynulo 200 rokov od narodenia nebývalého počtu významných ale i menej známych štúrovcov. Matica slovenská si doteraz pripomenula týchto jubilantov (v abecednom poradí): Peter Michal Bohúň, Štefan Marko Daxner, Janko Francisci, Ján Gáber – Lovinský, Samuel Galanda, Jakub Grajchman, Rudolf Homola, Ján Kalinčiak, Daniel Koléni, Janko Kráľ, August Horislav Krčméry, Ján Križan, Janko Kučera, Ján Palárik, Ľudovít Adolf Reuss, Ján Rotarides, August Július Roy, Samuel Dobroslav Štefanovič, Ľudovít Šulek, Jozef Karol Viktorín. O každom z nich sa dočítate aj na webovej stránke Matice slovenskej.
Pred nedávnom priateľ likvidoval knižnicu a podaroval mi knihu „Maliar bojovník“, autor Michal Šaric s podtitulom Román zo slovenskej revolúcie 1848-49. Vydal Mikuláš Šurvay v Čeklíse v roku 1944. Tak som sa dostal k menu – Samuel Beláni – ústrednej postavy románu a k dvom základným zisteniam, ktoré ho zaraďujú medzi osobnosti Roka odkazu štúrovcov. Ročník narodenia 1822 a aktívna účasť v Slovenskom povstaní rokov meruôsmich. Samotný román reflektuje do určitej miery dobu v ktorej vznikol a jeho prečítanie vyvoláva celý rad otázok. Kto bol Samuel Beláni? Odpoveď nie je ľahká. Toto meno nie je frekventované na súčasných elektronických sieťach. Ani do archívov som sa nevybral. Predkladám výsledok, ktorý som získal pomocou počítača a svojej knižnice.
Predovšetkým som siahol po prvom zväzku Slovenského biografického slovníka. Samuel Beláni sa narodil v Ratkovej 12. augusta 1822. Zdroje tvrdia, že po ukončení ľudovej školy držiac sa rodinnej tradície odišiel za knihárskeho učňa do Liptovského Mikuláša ku Gašparovi Fejérpatakymu – Belopotockému. Ten v roku 1843 talentovaného mládenca posiela do Prahy, kde študuje v rokoch 1844 – 1846 na maliarskej akadémii. Pretože S. Beláni pochádzal zo skromných pomerov, pomoc mladému umelcovi poskytol spolok Tatrín a mnohí slovenskí vlastenci. V Prahe okrem štúdia na akadémii pôsobil v kruhu Karola Slavoja Amerlinga, ktorý sa v 40. rokoch 19. storočia pokúsil zrealizovať myšlienku českého „školského ústavu“, známeho ako „Budeč“. Okrem neho v Prahe študovali aj národne orientovaní umelci ako František Miroboh Belopotocký, Jozef Božetech Klemens a v rokoch 1843 – 1845 v základných kurzoch akadémie študoval Peter Michal Bohúň. Od roku 1846 pokračuje v štúdiách na akadémii vo Viedni, kde ho zastihnú hviezdne chvíle jari slobody národov. Samo Beláni je priamym a aktívnym účastníkom udalostí odohrávajúcich sa v rokoch 1848/1849.
Vo Viedni v marci a apríli 1848 nadšene spolupracuje so Štúrom a Hurbanom a ďalšími slovenskými, českými i slovanskými vlastencami pri formulovaní demokratických požiadaviek slobodného rozvoja národov, podpisuje výzvu adresovanú k chorvátskemu národu. Udržiava kontakty s pražskými priateľmi združenými v radikálno–demokratickej skupine Repeal. (Repeal bol tajný politický klub, vznikol v Prahe na konci roku 1844. Názov odkazoval na írske národnooslobodzovacie hnutie Repeal Daniela O´Connela. Práve Repeal inicioval zhromaždenie vo Svatováclavských kúpeľoch 11. marca 1848 – začiatok revolučného pohybu v Čechách.)
Tak ako viacerí predstavitelia slovanských národov aj S. Beláni už 2. júna 1848 sa zúčastňuje otvorenia pražského Slovanského zjazdu a kráča na čele sprievodu smerujúceho od Národného múzea k Žofínu. Túto udalosť Slovenskje národňje noviny opisujú: „… praporečníci v skvělém národním kroji, jeden Srb a Polák a též Slovák, malíř Sámo Bellány (v sněhobílem podtatranském kroji), s praporem českým, polským a trojbarevným slovanským…“ S jeho menom sa stretávame aj na prezenčnej listine, kde je podpísaný ako Samo Svatoslav Beláni.
Po násilnom prerušení pražského Slovanského zjazdu S. Beláni spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a ďalšími vlastencami odchádza do Chorvátska, kde v Záhrebe organizujú vojenskú pomoc a podporu a do Srbska (Zemun, Karlovac, Kovačica a Padina), kde agituje tamojších Slovákov, aby sa pridali na stranu Srbov proti peštianskej vláde.
Po návrate od južných Slovanov sa Samo Beláni zapojil do organizovania septembrovej výpravy slovenských dobrovoľníkov vo Viedni a na Morave. Neskôr bola jeho jednotka odzbrojená a Belániho 7. – 9. 10.1848 v Oravskom Podzámku postavili pred súd a cez Banskú Bystricu deportovali do väzenia Neugebäude v Budapešti. V cele budapeštianskej väznice spoločnosť mu robili krajania Štefan Marko Daxner, Ján Francisci – Rimavský, Michal Miloslav Bakulíny. V tom čase väznili aj Janka Kráľa. Začiatkom januára 1849 po obsadení Pešti cisárskym vojskom bol prepustený na slobodu a zúčastnil sa aj druhej zimnej výpravy slovenského povstania. Počas bojov prebiehajúcich v priestore Komárna bol aj ranený.
Krátku dobu žil v Skalici, Partizánskej Ľupči, Brezne a nakoniec odchádza do Prahy, pokračovať v štúdiách. Počas nich vážne ochorel, napokon 13.3.1852 zomiera na tuberkulózu. Pochovaný je v Prahe na Olšanských cintorínoch. Tu sa pristavím. Rok smrti 1852 uvádza nielen Slovenský biografický slovník, ale väčšina ďalších zdrojov. Janko Alexy vo svojej knihe Osudy slovenských výtvarníkov (vyšla 1948) uvádza rok 1854. Ale web „mojgemer“ uvádza dátum: 13.3.1850, ktorý dokumentuje odkazom na nekrológy uverejnené v Pražských novinách, č. 66 zo 17. marca 1850 a vo viedenských Slovenských novinách, č. 34 z 21. marca 1850, v ktorých sa píše:„… Již dávno nevideli jsme tak dojímavý výjev, jako u včeřejšího pohřbu S. Belaniho. K šesté hodine večer shromáždilo se veliké množství lidu všech stavu a každého stári u všeobecné nemocnice, chtíc hrdinnému, záhy zemřelému soukmenovci poslední čest prokázati. (…) Již bylo dosti šero, když se pohreb začal pohybovati. Osm slovenských dráteníku ve svém národním kroji neslo zesnulého krajana svého, dvanáct studujících se slovanskými klobouky a bílými složenými rouškami kráčelo s pochodnemi vedie rakve. Za rakví šlo nejprve třicet dráteníku s obnaženými hlavami a za temi nesčíslné množství lidu všech stavu každého stáří i obojího pohlaví…“
Aj tento dátumový rozpor dokazuje, že Samko Beláni nie je ani 170 rokov po svojej smrti predmetom dostatočného záujmu súčasníkov. Ratkovčan Miro Ďurinda v roku 2011 napísal: „Dielo maliara Belániho nie je známe, asi bolo zničené za účasť autora ako dôstojníka v radoch slovenských štúrovsko – hurbanovských povstalcov r. l848. Dnes, l9. júna 2011, vracia sa do Ratkovej ako rodák, skoro neznámy, jeho pohreb (r. 1852) pochodom sprievodu pražskými ulicami bol manifestáciou slovanskej a slovensko – českej vzájomnosti. Vyjadroval i úctu k jeho osobe. Jeho meno od dnes sa bude skvieť v areáli kostola na dôstojnom mieste na pamätníku biskupa, básnika – spisovateľa Daniela Bacháta – Dumného i spolu s našou prvou slovenskou botaničkou, ratkovskou rodáčkou Izabelou Textorisovou.“ V ten deň mu v Ratkovej odhalili pamätnú tabuľu s rokom úmrtia 1850.
Rok narodenia 1822 priniesol do slovenskej histórie výnimočný počet osobností – štúrovcov, ktoré výrazne kliesnili cestu k slovenskému národnému uvedomeniu. Samuel Beláni sa medzi nimi nestratil. Nestraťme ho ani my.
Jozef Schwarz, člen Výboru Matice slovenskej
