S národom v erbe
Prvá politická strana Slovákov má 150 rokov
Autor: JUDr. Marián Gešper, predseda Matice slovenskej
Viliam Pauliny-Tóth, historicky prvý predseda Slovenskej národnej strany, niekoľko mesiacov po jej založení prorocky napísal do Národných novín z 21. decembra 1871:
„To, že Uhorsku máme dve tretiny nemaďarského a jednu tretinu maďarského obyvateľstva, to vie už celý svet, že Maďari majú pozitívnymi zákonmi zabezpečenú nadvládu nad nemaďarmi, to cítime najlepšie my. My z jednej strany uznávame, že je potreba toho, aby z uhorských národov jeden viedol zástoj vodcu, a aby toho reč bola štátnou rečou, no nijako neuznávame to, žeby tento národ pod zámienkou celistvosti štátu musel mať v skutku také privilégia, aké si svojím mohutným vplyvom nadelil. Neuznávame to, žeby zabezpečenia jestvovania a celistvosti štátu potrebná bola taká hegemónia maďarského a taká otrocká podrobenosť nemaďarských národov, aká de facto jestvuje. Tomuto sa spierame a tomu sa spierať neprestaneme.“
A ďalej pokračoval:
„Toľko mi je jasné, že keby v roku 1849 zahynuli Maďari, boli by obdivovaní a ľutovaní ako Gréci a bohatieri, slávne a krásne, zahynú-li, ale následkom neblahého smeru terajšej vlády, zahynú k nášmu srdečnému žiaľu ako policajný štát pred očami tešiacich slobodomyseľných národov ostatnej Európy.“
Z tohto krátkeho úryvku sa nedá uprieť strategický nadhľad Viliama Paulinyho-Tótha, ktorý ako keby predvídal budúcu kataklizmu v Európe, ktorá vystaví konečný účet uhorskému polofeudálnemu režimu. Aj keď sa nedožil „smrti Uhorska“ v roku 1918, svojím zásadným vkladom prispela k jeho rozpadu spolu s 1. zahraničným odbojom aj Slovenská národná strana, ktorú zakladal v roku 1871.
Súčasť širších národných procesov
Vznik prvej politickej strany Slovákov bol súčasťou širších národných procesov druhej polovice 19. storočia. Slovenské politické a intelektuálne špičky sa ani po nezdare Slovenskej revolúcie v rokoch 1848 –1949 nevzdali snaženia o dosiahnutie svojbytnosti slovenského národa. Otvorene formulovali rad politických programov, ktoré obsahovali nielen slovenské jazykové požiadavky, ale aj požiadavky politické, medzi ktoré patrili nároky na slovenskej samosprávu, či autonómiu i rovnocenné postavenie v rámci Uhorského kráľovstva. Spočiatku nahrávala nemaďarským národom situácia porážky maďarských revolučných kruhov, v ktorých paradoxne mali prevahu predstavitelia liberálnej aristokracie.
V tejto súvislosti sa trochu zabúda, že tzv. Bachov absolutizmus nastolený Habsburgovcami v rokoch 1849 – 1860 bol relatívne výhodnejší pre Slovákov, než pre iné národy. Maďarizácia bola oslabená, keďže minister Bach zrušil na Slovensku stolice, a tým aj pôvodný administratívny aparát. Vznikli umelé územno-politické celky na čele úradníkmi dosadenými Habsburgovcami predovšetkým z radov lojálnych Rakúšanov a dokonca medzi nimi boli aj Česi. V tomto období sa aj viacero Slovákov dostalo do rôznych štátnych funkcií, aj keď samozrejme situácia mala veľmi ďaleko od pôvodných štúrovských predstáv.
Predstavitelia štúrovskej generácie boli totiž tvrdo prenasledovaní a pod policajným dohľadom, k slovu sa dostávala aj konzervatívna maďarská šľachta verná Viedni a pomerom spred roku 1848. Na druhej strane aj zavedenie nemeckého úradného jazyka v celej monarchii čiastočne potlačilo maďarizačné šovinistické snahy. Dokonca, na nižších úradoch bolo povolené používať národné jazyky, teda aj slovenčinu, čo sa zrušilo až po roku 1867, keď sa úradným jazykom stal maďarský jazyk.
Zrútenie sa Bachovho absolutizmu, čo bol dôsledok rakúskej porážky v severnom Taliansku a vydanie tzv. Októbrového diplomu Maďarov neuspokojilo. Medzi Rakúšanmi a Maďarmi dochádzalo k novým mocenským rozbrojom. Situáciu sa snažili využiť slovenskí politici a na veľkom národnom zhromaždení 6. – 7. júna 1861 v Martine vyhlásili známy programový dokument Memorandum národa slovenského, ktorý sa stal aj dlhodobým programom Slovenskej národnej strany. Autorom memoranda bol ideológ národného hnutia Štefan Marko Daxner, spoluzakladateľ Matice slovenskej, ale aj Slovenskej národnej strany. Memorandu žiadalo predovšetkým uznanie Slovákov za svojbytný politický národ, vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci, slovenské jazykové požiadavky a založenie Matice slovenskej. Onedlho po Memorande nasledovalo ešte konkrétnejšie Viedenské memorandum predložené 12. decembra 1861slovenskou politickou reprezentáciou priamo cisárovi Franzovi Josefovi I..
Sprvoti vyzerali slovenské požiadavky nádejne a skutočne došlo k veľkému prelomu, keď bola v roku 1863 založená Matica slovenská, ako aj prvé slovenské gymnáziá. Tieto inštitúcie vychovali nasledujúce generácie nielen kultúrnych, ale aj slovenských politických činovníkov. Sám predseda Matice Štefan Moyses v otváracom prejave na matičnom valnom zhromaždení konštatoval, že Slováci nikdy nedosiahli tak veľa, ako v týchto rokoch. Samozrejme, z riadkov je cítiť nádej, že tento národný proces bude pokračovať. Opak bol trpkou pravdou. Napriek prísľubom z viedenských kruhov, drvivá väčšina politických požiadaviek nebola naplnená. V snahe udržať politickú dynamiku sa ozývali hlasy k založeniu prvej skutočnej slovenskej politickej strany. Určitou nádejou v tomto smere bolo v roku 1869 aj zvolenie Viliama Paulinyho-Tótha za poslanca Uhorského snemu, aj keď jediného za slovenskú politickú reprezentáciu. Bolo však už po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, či skôr vzájomnom mocenskom prerozdelení, ktoré vytvorilo dualistickú Rakúsko-Uhorskú monarchiu. Bol to zlý signál pre slovanské národy, ktoré boli odsunuté do podradného postavenia v monarchii.
Slovenská národná strana vznikla pri desiatom výročí podpisu Memoranda.
Stalo sa tak 6. júna 1871 na verejnej konferencii v Turčianskom sv. Martine. Ideovo nadväzovala na Starú školu, ktorá sa tradične orientovala na spoluprácu s Viedňou, žiadala Slovenské okolie ako bolo formulované v Memorande a hlásila sa k slovanskej vzájomnosť s orientáciou sa k ruským politickým kruhom. Významným pilierom strany boli Národnie noviny, ktoré vzišli z pôvodných Pešťbudínskych vedomostí. Pre mnohých to bude prekvapením, no politické strany z čias Uhorska neboli právnickými osobami, ale vystupovali na politickej scéne iba pri voľbách i volebných kampaniach, avšak v období medzi voľbami neboli činné.
Slovenská národná strana si postupne kliesnila cestu uhorskými pomermi, ustaľovala svoju vnútornú organizáciu a budovala členskú základňu. Napriek tomu, že sa konečne podarilo vytvoriť slovenskú reprezentatívni politickú organizácia, ťažko mohla súperiť s maďarskými politickými stranami, ktoré sa opierali okrem iných o vtedajšie masové médiá, štátny aparát a bezkonkurenčných mocenský vplyv, aký mali v Uhorsku.
Intelektuálne politické sily národná strana čerpala predovšetkým z radov slovenskej inteligencie, v ktorej mali iba slabšie zastúpenie zvyšky nižšej slovenskej šľachty, rovnako aj, napriek výnimkám, chýbali bohatšie podnikateľské kruhy. Strana mala skôr elitársky charakter a s ťažkosťami oslovovala masy Slovákov, čo nebolo prekvapivé vzhľadom na uhorské pomery, kde volebné kortešačky boli poznačené manipuláciou a silnou korupciou s neustálym potláčaním nemaďarských národov.
Obdobia pasivity sa striedali s obdobím politickej aktivity. Najväčší úspech zaznamenala v roku 1906, keď získala až sedem mandátov zvolených poslancov, ako boli František Jehlička, Matej Metod Bella, Pavel Blaho, Ferdiš Juriga, Martin Kollár, František Skyčák a Milan Hodža. Práve tento úspech však vyvolal ďalšiu vlnu maďarizácie a útok voči politickým a kultúrnym elitám Slovákov.
Neskôr sa vyformovali tri hlavné prúdy Slovenskej národnej strany.
Konzervatívne krídlo predstavované Svetozárom Hurbanom-Vajanským, hlasisti na čele predovšetkým s Vavrom Šrobárom a krídlo „ľudové, či klerikárne“ na čele Andrejom Hlinkom. Išlo o vzájomne protirečivé prúdy slovenskej politiky, ktoré však spájala urputná snaha zachrániť slovenský národ a dosiahnuť vysnívanú národnú a politickú svojbytnosť.
Dejiny akoby každému z prúdov Slovenskej národnej strany prvého obdobia dali za pravdu. Martinské krídlo Svetozára Hurbana Vajanského verilo na všeslovanskú vzájomnosť a pomoc Ruska, rovnako predpokladali rozvrat v Európe, ktorý nakoniec umožní záchranu Slovákov. Koniec koncov väčšina sa naplnila.
Prvá svetová vojna bola spúšťačom rozpadu Rakúsko-Uhorska, prvý česko-slovenský odboj bol popri Francúzku najvýznamnejší práve v Rusku, a to aj v počte česko-slovenských vojenských dobrovoľníkov. Projekt Slovanskej ríše sa však nekonal, čo bol dôsledok zrútenia Ruska po „februárovej revolúcii“ v roku 1917 a po „októbrovej revolúcii“ vzniku sovietskeho socialistického experimentu. Našťastie, tohto sa S. H. Vajanský nedožil, zomrel ešte v roku 1916.
Ani k martinskej skupine opoziční hlasisti neprišli dejinne skrátka, aj keď sa v jednom období zdalo, že zostanú politicky na okraji. Aktívne sa zapojili do protihabsburského odboja 1914 –1918 a boli, no v už nových politických stranách, preferovanou skupinou v prvej Česko-slovenskej republike. Koniec koncov Vavro Šrobár bol nakrátko prvým predsedom slovenskej dočasnej vlády a potom ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska a zúčtovával s pozostatkami uhorskej správy na Slovensku.
Musíme uznať, že krídlo Andreja Hlinku malo posledné slovo. Práve jeho koncepcia dokázala prvýkrát zapojiť široké slovenské masy do národnej politiky v rokoch 1918 ‒ 1938, vyhrávať voľby na Slovensku a tesne po Hlinkovej smrti dôjsť, hoci vo veľmi ťažkých podmienkach blížiacej sa vojny, aj k slovenskej autonómii v roku 1938. Jedným dychom treba dodať, že Hlinka bol počas 1. Č-SR síce predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, no aktívne kooperoval s prvorepublikovou Slovenskou národnou stranou najmä v čase, keď na jej čele bol Martin Rázus.
Vo svojom druhom období (1918 – 1938) bola Slovenská národná strana naďalej malým politickým subjektom, no zohrala nezastupiteľnú úlohu pri presadzovaní slovenskej samosprávy a autonómie.
Medzi jej výrazné osobnosti patrili Viliam Pauliny-Tóth, Pavol Mudroň, Matúš Dula, Martin Rázus, Pavel Blaho, Martin Čulen, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci-Rimavský, Jozef Gregor-Tajovský, Andrej Hlinka, Milan Hodža, Svetozár Hurban-Vajanský, Ambro Pietor, Emil Stodola, Jozef Škultéty, či Vavro Šrobár. Matičiari môžu byť hrdí na to, že mnohí z nich boli aj matiční členovia a funkcionári. Matičiari samozrejme stáli aj pri samotnej kolíske Slovenskej národnej strany v roku 1871.
A čo predpoveď prvého predsedu Viliama Paulinyho-Tótha?
Napriek obrovským prekážkam udržiavala Slovenská národná strana po celé obdobie rokov 1871 – 1918 pomyselný národný politický plameň pre rozhodujúci dejinný okamih. V roku 1918 sa skončilo taktizovanie a pristúpilo sa k činom. Habsburská monarchia sa rútila to záhuby a predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula zvolal na 30. októbra 1918 na naliehavý podnet ostatných členov zasadnutie výboru strany do Martina v budove Tatrabanky. Matúš Dula na začiatku pre niektorých prekvapivo zmenil rokovanie na zasadnutie Slovenskej národnej rady a v následnej Deklarácii slovenského národa „dal zbohom“ Veľkému Uhorsku, čo bolo v súlade s plánmi víťazných štátov Dohody v strednej Európe. Vznikom Česko-slovenskej republiky v roku 1918 sa však paradoxne končí prvá etapa Slovenskej národnej strany, ktorú pretransformovanú čakajú ďalšie dejinné peripetie.
Ilustračný obrázok: časť obálky knihy Slovenská národná strana 1918 – 1938 (Jaroslava Roguľová)
