Čím by sme v 20. storočí boli bez Michala Kováča váženého Miša Kováča Adamova – emeritného správcu Matice slovenskej, ktorý sa 24. mája 2015 dožil v plnej sviežosti požehnaného veku osemdesiatich piatich rokov.
Matica slovenská, Slovenská národná knižnica, slovenská kultúra, slovenská literatúra, slovenské divadlo, slovenské múzejníctvo, slovenská bibliografia, ale i muzeológia, teatrológia, v konečnom dôsledku mesto Martin – čím by bez neho bolo slovenské kresťanstvo a čím by bolo Slovensko?
Naznačené otázky sú správne: dotýkajú sa ťažiskových oblastí, do ktorých počas dlhého a neobyčajne plodného života Michal Kováč takrečeno denno-denne vstupoval. Ale pohyboval sa aj v mnohých ďalších sférach slovenského kultúrneho a umeleckého života. Rodák zo Zlatých Moraviec, milovník svojho rodného kraja, sa slovenského „veľkého sveta“ slovenského dotýkal od útlych rokov: v Topoľčiankach, ktoré navštevoval, mal možnosť vídať letovanie prezidenta medzivojnovej Československej republiky, Tomáša G. Masaryka. Neskôr ako študent divadelnej vedy zblízka spoznal významné osobnosti slovenskej i českej kultúry a literatúry, ako aj bratislavského i pražského univerzitného života.
Osud ho pozval do Martina v kritickom čase váženej a rešpektovanej Matice slovenskej, ktorú sa usiloval vtedajší komunistický politický režim manipulovať. Zlikvidoval jej spolkovú a vydavateľskú základňu práve tak, ako zničil celé storočie budovanú slovenskú spolkovitosť, a tým aj pevne vytvárané základy slovenského hospodárskeho, kultúrneho života a vedomia.
Ak by do Matice slovenskej neboli v tom čase bývali prišli mladí a odvážni ľudia – a medzi nimi práve Michal Kováč, odkaz slobodnej a činorodej Matice slovenskej by sa bol sotva zapísal do sŕdc mladých generácií, ktoré po roku 1954 oddane budovali Slovenskú národnú knižnicu pod označením zlikvidovanej Matice slovenskej. Jestvujú o tom jedinečné dôkazy, z ktorých pri jubilejnej príležitosti vyberieme aspoň dva. Prvým z nich je storočnica Matice slovenskej, ktorá sa uskutočnila v roku 1963 a predznamenala politický a spoločenský odmäk 60. rokov 20. storočia: Slovensko sa opäť raz, ako predtým mnohokrát zišlo v Martine a dôstojne spomínalo na staré dobré časy matičného charakterného a obetavého Slovenska.
Podujatie, uprostred ktorého bol položený základný kameň novej budovy Matice slovenskej – Slovenskej národnej knižnice na Hostihore, sa uskutočnilo v jedinečnej koncepčnej a organizačnej réžii vtedy mladého, tridsaťtriročného Michala Kováča. Druhým môže byť veľkolepé pochôdzkové divadlo Miša Kováča-Adamova, ktoré nemalo a nemá páru v slovenskom divadelníctve: Matica v dejinách – Dejiny v Matici. Odohralo sa v roku 1988 v priestoroch Martina za účasti 3 000 hercov za mimoriadnej účasti nadšených divákov na všetkých kľúčových historických miestach mesta – tentoraz na počesť 125. výročia založenia Matice slovenskej. Niet lepšieho argumentu o rešpekte, ktorý v tom čase požívala Matica slovenská a niet vhodnejšieho príkladu o spôsobe, akým bolo ešte pred štvrťstoročím možné osloviť matičnou myšlienkou Slovensko a Slovákov – podporiť a povzbudiť ich túžby za slobodou a kultúrou vzájomnosti.
Michal Kováč si podobne v rokoch 1993 a 1994 počínal aj ako správca Matice slovenskej. Pôsobil v tomto postavení krátko – približne jeden rok. Jeho spolupracovníci si vďačne pamätajú, koľko prekážok v sporoch s vtedajším Výborom Matice slovenskej musel prekonať, keď dôsledne bránil záujmy inštitučnej zložky, ktorú kompetentne riadil a navonok dôstojne zastupoval, a to tak v oblasti jej významného postavenia vo vtedajšom slovenskom vedeckom a kultúrnom, osobitne knižničnom živote, ako aj konzekventnými postupmi vo finančných a hospodárskych otázkach.
Korektný štýl vtedajšej matičnej politiky, ktorým sa Michal Kováč usiloval spájať a prepojiť Maticu slovenskú zvnútra, ako aj navonok, a to so všetkými relevantnými prúdmi a zložkami slovenskej kultúry, si získal vážnosť, narazil však na jednostranne orientovaný Výbor MS. Prišlo pyšné „poďakovanie“: po krátkom účinkovaní, pretože sa vedel principiálne vzoprieť, bol odvolaný.
Niet pochýb, že to bola pre Maticu mimoriadna strata. Napriek všetkému sa nevzdával, z „matičného života“ neodišiel, angažoval sa na mnohých miestach, ako lektor a posudzovateľ dramatických festivalov, najmä v oblasti ochotníckeho divadelníctva (Scénická žatva, Palárikova Raková, Gorazdov Močenok, atď.). V neposlednom rade ako vážený predstaviteľ kultúrneho Martina v Rade národnej kultúry a tiež ako vysokoškolský učiteľ v Brne a v Badíne.
Mohli by sme o významných činoch a počinoch Michala Kováča napísať mnoho dobrého. V jubilejnom článku sa nedá jeho doslova mohutné dielo a účinkovanie zaznamenať. No predsa nám treba pripomenúť aspoň jeho zásadný podiel na vybudovaní Pamätníka slovenskej literatúry dnešného Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice. Bol jeho prvým riaditeľom. Normalizačné časy ho surovo odvolali. No nevzdal sa. Tak ako Pamätník ako riaditeľ koncipoval, tak ho ako prostý pracovník vášnivo budoval, a to ako činorodé vedecké, zbierkové a kultúrne pracovisko s mimoriadnym dosahom na pestovanie slovenskej literárnej (a vôbec knižnej), ale i recitačnej kultúry.
V normalizačných časoch sa stal rešpektovaným dramatikom. Pritiahlo ho bábkarstvo: v „bábkovom“ čase sovietskej okupácie dával prostredníctvom bábkových hier najavo odpor voči „tureckým“ – t. j. sovietskym časom politického násilia. Za všetky jeho bábkové hry pripomeňme legendárne a nezabudnuteľné Tekvičky.
Na spôsob pochôdzkového divadla napísal viacero hier o významných udalostiach martinsko-slovenských dejín, napríklad o Onódskom sneme alebo Memorande národa slovenského i Slovenskej národnej knižnice.
Napísal množstvo článkov, štúdií, významné bibliografie i vedecké monografie, napríklad z oblasti literárnej muzeológie a teatrológie.
Jubilujúcemu Michalovi Kováčovi, ktorý i vo vysokom veku činorodo pracuje, angažuje sa v oblasti kresťanského divadelníctva, ako aj v ďalších kultúrnych oblastiach, publikuje v rozličných periodikách a denno-denne meria cestu do budovy Slovenskej národnej knižnice, o ktorú sa jedinečne pričinil, posielame vďačný pozdrav všetkých Martinčanov, Turčanov, Slovákov súcich na dobré slovo s váženým Michalom Kováčom.
Miloš Kovačka
[Turčianske noviny; 23/2015; 16/06/2015; s.: 15; MILOŠ KOVAČKA]
