Gen. biskup ECAV Ivan Eľko: Láska je to, čo dáva ľudskému životu obsah a zmysel


//Gen. biskup ECAV Ivan Eľko: Láska je to, čo dáva ľudskému životu obsah a zmysel

Nový generálny biskup ECAV Ivan Eľko sa narodil na rovnakom mieste v Krajnom ako otec Milana Rastislava Štefánika. Velikána slovenských dejín, ktorého sté výročie tragickej smrti bude rezonovať celý rok 2019, dáva ako príklad všetkým súčasným generáciám. O spolupráci nielen pri tomto výročí hovoril na nedávnom stretnutí s predsedom a prvým podpredsedom Matice slovenskej v Bratislave. V rozhovore pre SNN sa zmieňuje o životných hodnotách a skúsenostiach, ale aj o ľuďoch, spoločenstve a cirkvi, jej postulátoch, perspektívach a tiež o spolupráci s našou národnou ustanovizňou.

 

● Vo februári ste sa už ako novozvolený generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania stretli s predsedom Matice slovenskej Mariánom Gešperom a prvým podpredsedom MS Marekom Hanuskom. O akých témach ste sa rozprávali?

S predsedom a podpredsedom Matice slovenskej sme mali srdečné, nestrojené stretnutie a veľmi otvorený rozhovor. Ako ľudia sme sa dovtedy nepoznali, a preto bolo zaujímavé povedať si aj niečo o sebe a doterajších životných skúsenostiach. Ťažiskom rozhovoru bola však, samozrejme, Matica a možnosti spolupráce medzi Maticou a Evanjelickou cirkvou. Predseda M. Gešper ma úprimne povzbudil, aby som Matici slovenskej ako inštitúcii dôveroval, a zároveň sa zaručil za korektnú spoluprácu.

 

● Táto spolupráca sa už odvíja na rôznych úrovniach. Minulý rok Matica slovenská odhalila dve busty národných dejateľov z radov evanjelickej elity – predsedu SNR a MS Matúša Dulu a prvého slovenského župana Bratislavy Samuela Zocha. Dôležité bolo aj spoločné podujatie so študentmi evanjelických gymnázií na Devíne, s ktorými sme si pripomenuli pamätnú vychádzku štúrovcov v roku 1836. Do akých národných aktivít by ste chceli zapojiť cirkev pod svojím vedením?

Dula a Zoch, ktorými bol tematizovaný vznik Československej republiky spred sto rokov a študenti na Devíne – mimoriadne skvelý a sympatický nápad, to všetko úprimne oceňujeme a tešíme sa, že naša cirkev a Matica sa stretli pri tejto spolupráci. Rok 2019 nás prirodzene spojí v najväčšom historickom jubileu tohto roku – stom výročí tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika. Okrem toho, že sa oficiálne stretneme na Košariskách a na Bradle, sme s pánom predsedom hovorili o prednáškovom turné, ktoré by mohli pracovníci Matice uskutočniť na našich evanjelických stredných školách. Náučno-dramatické pásmo, ktoré nám bolo priblížené, vyzeralo mimoriadne lákavo a zaujímavo. Určite by prispelo k lepšiemu pochopeniu a akceptácii Štefánikovej osoby a životného diela v povedomí mladých ľudí a zorientovalo by ich v poznaní histórie nášho národa a jeho miesta v histórii európskeho celku. Chceme toto pásmo našim stredným školám odporučiť. Verím, že sa stretneme a budeme spolupracovať ešte i pri ďalších príležitostiach.

 

● Milan Rastislav Štefánik bude vo verejnosti rezonovať celý rok. Aký postoj prechovávate k jednej z najväčších osobností slovenských dejín? Budú sa mu evanjelici špeciálne venovať?

Som rodom kopaničiar. Narodil som sa na evanjelickej fare v Krajnom. Nie priamo v tej budove, ale v jej staršej predchodkyni sa narodil otec Milana Rastislava. Nestal sa však farárom v Krajnom, ale v susedných Košariskách. Tam sa mu narodil Milan Rastislav. Kopaničiarsky kraj bol vždy celý preniknutý úctou a spomienkou na Štefánika, aj keď tá úcta a spomienka bola, logicky, práve v tom kraji v časoch socializmu intenzívne potláčaná. Napriek tomu však nebolo azda jediného kopaničiarskeho domu, kde by v kuchyni za sklom kredenca nebola vložená Štefánikova fotografia. Vážim si, že budem môcť na Službách Božích v sobotu 4. mája na Košariskách kázať. Samozrejme, samotný Štefánik nemôže byť predmetom kázne Božieho Slova – jej predmetom je a vždy musí byť Pán Ježiš Kristus. Ale práve taký život, aký žil Ježiš a k akému nás On vyzýva – život nie pre seba, ale pre iných, sa podarilo žiť Štefánikovi. Určite aj preto, že o ňom počúval a bol k nemu vedený v rodnom dome a pod otcovou kazateľňou. Štefánik sa stal veľmi konkrétnym príkladom takéhoto poňatia života: Nie som tu iba pre seba, ale pre iných. Života prežitého v obetujúcej sa láske.

Ak chceme vzhľadom na Štefánika niečo tento rok v našej cirkvi zdôrazňovať, tak je to práve pozvanie k takémuto poňatiu života, alebo v užšom zmysle slova nášho občianstva: Nie sme tu iba sami pre seba, pre vytvorenie si a užitie si prísne individualisticky poňatej životnej idylky, kde priania a potreby môjho „ja“ sú zmyslom a meradlom všetkého. Ľudský život nadobúda vtedy pravý obsah a zmysel, ak ho človek dokáže žiť otvorený v láske k iným, áno, až po obeť. V našej cirkvi sa storočia používal kralický preklad Biblie. V ňom ľudský život a jednanie bolo označované starobylým slovom „obcovanie“. Je to hlboká pravda: individuálny život a ľudská obec sú a musia byť prepojené.

 

● Zastavme sa pri osobnejšom pohľade na život. V spoločnosti sa často skloňuje slovo hodnoty, či už kresťanské, európske, konzervatívne i liberálne, ale aj pravicové i ľavicové. S akými hodnotami ste vyrastali a s akými sa najviac stotožňujete vy? Existujú podľa vás univerzálne, nadčasové hodnoty, ktoré prekonávajú hranice civilizácií?

Pamätám si na jednu dávnu poznámku môjho profesora Novej zmluvy, generáciám evanjelických farárov i širšej verejnosti známeho Dr. Karola Gábriša, ktorú povedal na margo čohosi vo svojej prednáške. Vraj podľa neho jediným spoločným menovateľom všetkých náboženstiev, filozofií, rás a kultúr je odpor k zrade. Zrada je niečo, čo rovnako odsudzujú všetci, bez ohľadu na letopočet, kultúrne, civilizačné či svetonázorové pozadie. Ja s tým iba súhlasím. Inak som svetonázorovo kresťan, politicky konzervatívec, ktorý je za slobodný pohyb osôb, peňazí, tovarov a služieb v Európe. Mám 54 rokov, zažil som teda socializmus a považujem ho za historické a politické stvárnenie čistého zla. Ako predposledné poviem, že z necností osobne najviac neznášam na seba upriamenú prefíkanosť, tú jej podobu, na ktorú má slovenčina ešte šťavnatejšie názvy. Ako posledné poviem, že to, čo dáva ľudskému životu obsah a zmysel, to, čo dalo bytie a zmysel aj vesmíru a čo stojí za vesmírom, je Láska. Najväčšia a najdôležitejšia je teda, samozrejme, láska.

 

● Ako by ste charakterizovali hodnoty súčasných generácií slovenského národa? Najmä v konzervatívnych kruhoch sa veľa hovorí o strate hodnôt vo vyrastajúcich generáciách. Dá sa predpokladať pokračovanie tohto trendu, alebo je tu šanca na morálne obrodenie spoločnosti?

Rád by som popísal jeden paradox. Koho urazí a bude zúriť, nech mi, prosím, odpustí, ale vyplýva z mojej osobnej a veľa ráz potvrdenej skúsenosti. Mnohí ho zrejme budú schopní dosvedčiť. Už ako floskula sa medzi nami vžilo, že „všetko zlo k nám prichádza zo Západu“. Čo sa týka osobného naladenia ľudí, kvality vzťahov, životnej atmosféry, slušnosti, kultivovanosti, taktu a úrovne vzťahov na verejnosti, tak ja na Západe vždy úplne zrelaxujem, akoby som sa ocitol v mentálnych kúpeľoch. Áno, majú tam svoje problémy a melie sa tam všeličo, s čím sme prepojení. Voči mnohému sa kriticky vyhraňujeme. Ale po iks-násobnej skúsenosti s pobytmi na Západe nemôžem nepovedať, že tie zlé až otrasné skúsenosti, ktoré bežne na Slovensku zažívame v školách, na ulici, vo verejnom správaní sa či v politickom živote, sú na Západe nemysliteľné a z ich pohľadu úplne bizarné. Som, sme vlastenci. Samozrejme! Milujeme svoju krajinu a jej ľudí, jej históriu, kultúru a neopakovateľnú krásu. Sme s tým všetkým geneticky spojení a dalo to ráz nášmu životu. Preto ma bolí, nesmierne ma bolí to, ako ťažko sa naša krajina a národ uzdravujú z ťažkých civilizačných rán, ktoré nám vo všetkých oblastiach zasadil politický vývoj, najmä v druhej polovici 20. storočia. Ako keď nejaký živý útvar, o ktorom ste presvedčení, že mohol byť krásny, silný a perspektívny, vidíte ochromený a stále nejako krívajúci. O to nástojčivejšia je výzva, aby sme dnes neskladali zbrane a v nádeji sa usilovali formovať iný a lepší život ľudí, komunít, národa, spoločnosti – každý z toho miesta, kde stojí, a tak, ako to len dokáže. A tu sa vraciame naspäť k postave Štefánika, k modelu nesebeckého života.

 

● Práve takéto významné osobnosti, ktoré pohli slovenskými dejinami, vo veľkom nachádzame medzi evanjelikmi. Či už hovoríme o štúrovcoch, rázusovcoch, daxnerovcoch, ale sčasti aj o matičiaroch. Vidíte v súčasnej evanjelickej mládeži duchom silné typy, ktoré majú potenciál ísť v šľapajach svojich predchodcov a pomôcť Slovensku napredovať?

Doteraz som mal možnosť stretávať sa najmä s mladými evanjelikmi. Najosobnejšiu skúsenosť som mal s tými z Krajného, kde som bol farár desať rokov, a z Nitry, kde som strávil devätnásť rokov. Stretol som, spoznal a úplne blízko spolupracoval s mnohými mladými ľuďmi, ktorí sa otvorili predovšetkým pre duchovnú prácu s deťmi, rovesníkmi – mládežníkmi, ale aj pre sociálnu pomoc, takzvanú diakoniu. V evanjelických cirkevných zboroch na Slovensku a v rôznych našich evanjelických inštitúciách je takýchto mladých ľudí veľmi veľa a ja si veľmi cením ich zápal a nadšenie. Často na kolene robia fantastické veci, ktoré napokon cítia jednotliví adresáti ich služby, cítia ich celé rodiny i spoločenstvá. Svojej obetavej službe možno nedávajú nadpis „robíme to pre národ“, ale určite platí, že náš národ z tejto obetavej práce už teraz profituje. Pátos štúrovskej mládeže, ktorá pri sviečkach písala básne v slovenčine, sa pretavil do úplne nepatetického a civilného nadšenia mladých kresťanov, ktorí chcú nášmu spoločnému životu pomáhať tým, že trebárs pripravujú pre deti letný tábor, v ktorom sa nebudú používať smartfóny, budeme sa k sebe správať ohľaduplne, budeme vážne načúvať Biblii a budeme skúšať uhádnuť názvy všetkých pohorí a vrchov, ktoré vidíme zo Sitna.

 

● Slovenskí kresťania sa výrazne zaslúžili o to, že minulý rok oslávilo Slovensko štvrťstoročie svojho vzniku. Ako vnímate duchovný posun národa od zriadenia demokratického režimu po roku 1989 až po súčasnosť? A v čom vidíte aktuálne morálne problémy spoločnosti?

Ak by som mohol odpovedať pomocou metafory, je to tak, ako keď človeka po veľmi dlhej hladovke posadíte za plný stôl jedál. Môže to s ním skončiť fatálne. Duša nášho národa bola po štyridsiatich rokoch v socializme prázdna a hladná. Vzťahy pragmatické. Zvyk stále sa pretvarovať a brať si z toho, čo bolo všetkých a zároveň nikoho, bol úplne bežný. Frustrácia, že nám ušla možnosť už dávno konzumovať úplne iné tovary a služby. A potom sme zasadli k veľkej hostine, ktorú sme v mnohých ohľadoch evidentne nezvládli. Ale tu sa už otvára téma na jednu vedeckú konferenciu, nie na stručnú odpoveď do novín. Do ktorejkoľvek oblasti nášho života nazrieme, otvárajú sa bolestivé súvislosti a je až napodiv, že na vyriešenie mnohých z nich nám dosiaľ nestačili ani tri desaťročia. Rana, ktorú naša civilizácia utŕžila, bola naozaj hlboká. Ja úprimne fandím ľuďom, ktorí dnes prinášajú nejakú konkrétnu nádej a stavajú hrádzu všadeprítomnému nebezpečenstvu úpadku. Nemyslím teraz na ľudí z parlamentného vrchu. Myslím napríklad na malých farmárov, ktorí sa rozhodnú zostať žiť na vidieku a kultivujú krajinu. Na mladých ľudí, ktorí sa snažia v opustených končinách Slovenska zachraňovať kultúrne pamiatky. Na učiteľov, ktorí nerezignovali a usilujú sa deťom a mládeži odovzdávať to najlepšie. To sú skutočné celebrity dneška.

 

● Napokon sa dotknime aj témy cirkvi. Evanjelická cirkev je neoddeliteľnou súčasťou kresťanského spoločenstva na Slovensku, preto je dôležité, aby bola stabilizovaná a súdržná. Pred voľbami generálneho biskupa ste sa vyjadrili, že „túžite po cirkvi, v ktorej zastávať funkciu nebude strašiakom, ale cťou a radosťou“. Aké kroky ste už urobili a ešte vás čakajú, aby sa vaše slová stali realitou?

Keď som citované slová o zastávaní funkcie písal, nemyslel som na seba, ale na stovky laických dobrovoľných spolupracovníkov v našich cirkevných zboroch po celom Slovensku. Na ich pleciach dennodenne stojí obrovský kus zodpovednosti za život a službu Evanjelickej cirkvi. V tejto chvíli si vybavujem ich konkrétne tváre, mená a zápal pre službu, trebárs od mojej nebohej mamy, ktorá bola kostolníčka, až po krásnu a početnú skupinu mojich bývalých laických spolupracovníkov z Nitry, na čele s aktívnym zborovým dozorcom Jánom Hubom. Všetci sa rozdávajú medzi svoju profesionálnu prácu a službu v cirkvi, idú na úkor rodín a súkromia. Ak sa títo ľudia z nejakých dôvodov stanú sklamaní, apatickí, pasívni, ak ich niekto znechutí, ak sa utiahnu a uprednostnia iné veci pred službou, budeme to bolestne cítiť. V celom kontexte súčasného diania v Evanjelickej cirkvi chceme ako nové vedenie robiť kroky smerom k hodnotovému, vecnému, tvorivému programu a k nutným reformám. Dúfame, že naši laickí spolupracovníci správne rozpoznajú, že máme dobré úmysly, záleží nám na dobrých veciach a naďalej budú mať odhodlanie namáhať sa v službe a ich služba im bude „cťou a radosťou“. A viete, kto ma v tejto nádeji mimoriadne povzbudil, azda najviac za posledné týždne? Práve predseda Matice slovenskej Marián Gešper s prvým podpredsedom Marekom Hanuskom. Tým naše stretnutie nadobudlo pre mňa osobne ešte omnoho iný ako iba oficiálny charakter.

 

IÚ MS, foto: ECAV

 

Zľava doprava: prvý podpredseda MS Marek Hanuska, predseda MS Marián Gešper, gen. biskup ECAV Ivan Eľko

gen. biskup ECAV Ivan Eľko

2019-03-11T09:02:48+00:0011 marca 2019 |Aktuálne informácie Matice slovenskej|
X