JOZEFÍNA MAREČKOVÁ

//JOZEFÍNA MAREČKOVÁ

JOZEFÍNA MAREČKOVÁ  (1. 3. 1880 – 25. 2. 1953)

V týchto dňoch si nielen matičiari v meste Holíč ale aj obec Petrova Ves pripomína šesťdesiate piate výročie od úmrtia Jozefíny Marečkovej, ktorá celý svoj život žila a obetovala pre národnú myšlienku, pričom dvíhala jeho mravnú, informačnú a národnú úroveň. Bola žena s veľkým srdcom.
Obyvatelia Petrovej Vsi môžu byť právom hrdí na viacerých významných ľudí, ktorí sa zapísali do širokého povedomia. Jednou z nich je bezpochyby „Puella Classica“ vlastným menom Jozefína Marečková, redaktorka, vydavateľka, kolportérka, spisovateľka, podporovateľka ekumenického hnutia, ale predovšetkým roduverná Slovenka.
Jozefína Marečková sa narodila 1. 3. 1880 v Petrovej Vsi. Otec Ján Mareček bol evanjelik, rodák z Kunova a matka Anna Daňková, katolíčka, narodená v Kopčanoch.
Chudobní rodičia odišli za prácou do Viedne, kde jej otec v roku 1886 zomrel. Mala dvoch bratov, obaja padli v 1.svetovej vojne. Matka s deťmi sa ťažko prebíjala životom.
Vo Viedni Jozefína navštevovala ľudovú školu, študovala na nemeckej meštianskej škole a 3 roky na ústave školských sestier. Už počas štúdií si musela zarábať na živobytie. Roku 1897 ako sedemnásťročná prišla do Budapešti. Vystriedala tu niekoľko zamestnaní. Bola robotníčkou, čašníčkou a zároveň skúmala mravy nočného života.
Skúsenosti z tej doby uložila v knihe „Malé poviedky pre veľké deti“. Kniha vyšla pôvodne v Lipsku v r.1913. Peštianska tlač knihu veľmi skritizovala a neodporučila ju čítať. Ale práve tým vzbudila o knihu vo verejnosti taký záujem, že roku 1914 ju musela vydať v maďarčine. Musela si ju aj sama distribuovať, lebo bola maďarskými kníhkupcami čiastočne bojkotovaná. Potom už častejšie písala aj po maďarsky. Roku 1916 kniha vyšla i v českom preklade v malom náklade 500 výtlačkov a ten sa rýchlo minul. Preto roku 1924 vyšla kniha v druhom vydaní pod názvom „Budapeštské mravy“.
Veľmi túžila po vzdelaní a poznávaní sveta. Za ušetrené peniaze si kupovala poučné knihy, učila sa viaceré cudzie jazyky (slovom a písmom ovládala desať rečí ako napr. latinčinu, gréčtinu, maďarčinu, nemčinu, angličtinu a esperanto. Taktiež študovala svetové dejiny i rímske právo.
Pre záľubu v klasických vedách bola nazývaná svojimi známymi „Puella Classica“. Roku 1904 bola šesť mesiacov v Paríži, aby sa zdokonalila vo francúžštine a tu napísala svoje dve prvé novely. Roku 1910 vyšli jej etické články v budapeštianskych časopisoch.
Prvú knihu vydala roku 1911 v Lipsku pod názvom „Lebenserfahrungen in Poesie und Prosa“.
Písala si s esperantistami z rôznych krajín. Ale aj napriek týmto životným peripetiám si v cudzom svete udržala slovenské povedomie a materinskú reč. Po 1. svetovej vojne sa z Budapešti presťahovala do Bratislavy a telom a dušou sa pustila do novinárskej práce. Svet dovtedy poznal nemecko-maďarské mesto Pressburg alebo Pozsony, a aby spopularizovala slovenský názov Bratislava, začala vydávať v nemčine časopis „Bratislavaer Post“ a už roku 1919 ho posielala do Čiech, Rakúska, Nemecka a Švajčiarska. V ňom informovala o mnohých udalostiach, ktoré sa v Bratislave odohrávali po jej obsadení československým vojskom.
V roku 1920 už časopis vychádzal ako dvojtýždenník v slovenčine pod názvom „Bratislavská pošta“ a predával sa po 50 halieroch. Všetko robila sama. Bola redaktorkou, vydavateľkou, expedientkou i kolportérkou. Peniaze na papier a tlač získavala nielen z predaja časopisu, ale i kolportážou svojich kníh v slovenčine. S plecniakom pešo chodila po slovenských mestách a dedinách ako kedysi Matej Hrebenda, získavala nové správy, prispievateľov i čitateľov. Do práce za národ vložila všetku svoju silu a obetovala i peniaze. Nežiadala ich od vtedajších vládcov, aby bola nezávislou a mohla nestranne informovať svojich čitateľov. Časopis bol obľúbený najmä medzi Slovákmi v Amerike. Obsah bol pestrý a zaujímavý. Kritizoval vládne i opozičné strany a nešetril ani duchovných, keď sa previnili. Preto mala Marečková veľa nepriateľov. „Bratislavská pošta“, ktorá mala roku 1925 podnázov: „Slovenský, nestranný, necirkevný, neodvislý, ľudovýchovný, obrázkový mesačník, písaný v duchu čisto slovenskom a republikánskom. Spolupracovník je každý povedomý Slovák, každý úprimný Čech. Heslo časopisu: „Len mŕtva ryba pláva s prúdom!“, vychádzala do roku 1927.
Dva ročníky 1923-24 Bratislavskej pošty nahradila vydaním neperiodických brožúr pod názvom „Duchovné prúdy necirkevné“, resp. „Duchovné prúdy cirkevné“, ktorými chcela prispieť k rozvoju ekumenického hnutia. Podporovala ho i zakladaním ekumenických krúžkov. V ekumenizme na Slovensku patrila k prvým priekopníkom. Články a úvahy uverejňovala v domácich a zahraničných časopisoch.
Okrem vlastného mena používala i niekoľko pseudonymov: „Katarína Petroveská“, „Puella Classica“, „Slovenská pozorovateľka“, „Tetička Inka“.
Literárna činnosť Jozefíny Marečkovej bola veľmi rozsiahla a mnohostranná. Písala beletristické práce s nábožensko-výchovnou tématikou s moralizátorskou tendenciou: „Gabriel“/1913/,  „Báchorky“/1917/,  „Történet a hét városról“/1918/,  „Plavá Emma“/1919/,  „Poslední budú prvými“/1919/,  „Pozde“/1919/,  „Posledná skúsenosť“/1920/,  „Jeden pánsky človek“/1920/,  „Peštiansky ideál“/1920/,  „Koniec egoizmu“/1922/, publicistické práce: „The Splendid Isolation“/1917/,  „Zu spät“/1917/,  „Modloslužba a bohoslužba“/1918/,  „Kto vládne na Slovensku?“/1921/, „Kultúrna práca v Bratislave“/1922/,  ale tiež aforizmy, bájky, reportáže po nemecky, maďarsky, anglicky, esperanto, česky a slovensky. Vrcholom jej diela bola dvojzväzková práca „Duchovné prúdy v našej republike“.
Na základe vlastného výskumu, výskumu domácich a zahraničných prameňov i medzi krajanmi v zahraničí spracovala rozsiahle dielo, v ktorom podala abecedný prehľad všetkých cirkevných organizácií a náboženských spoločností v 1. ČSR. Každá cirkev vystupuje vo svojej materinskej reči. V knihe sú texty slovenské, české, nemecké, maďarské, poľské, anglické, francúzske, esperantské. Týmto dostávame i národnostný obraz z prvej republiky. Bolo to priekopnícke dielo, prvé tohto zamerania na Slovensku.
V rokoch 1936 – 1949 žila Jozefína Marečková v Kopčanoch, najskôr s matkou, po jej smrti sama v miestnosti starého obchodu, kde mala uskladnený aj cenný archív amerických a európskych tlačív, hlavne novín. Keď sa zhoršil jej zdravotný stav, presťahovala sa do Domu dôchodcov v Holíči. Pri jej sedemdesiatke dostala vrelé gratulácie od viacerých významných osobností z celej republiky. Český evanjelický časopis Kostnické jiskry o nej napísal: „Celý jej život bol bojom priekopníčky – proletárky zachvátenej ideálom kresťanského humanizmu a sociálnej spravodlivosti. Vyšla z nich a poznala kruhy slovenskej biedy vo Viedni ešte z čias Rakúsko-Uhorska, ktorú opisuje v nevydanom životopise. Nik nezachytil tak tieto hlbiny ako ona!“
Zomrela zabudnutá v Domove dôchodcov v Holíči dňa 25. februára 1953 a je pochovaná na holíčskom cintoríne, kde jej v roku 2008 miestna Matica slovenská odhalila pamätnú tabuľu. V roku 2017 vedenie jej rodnej obce Petrová Ves jej na námestí obce odhalila pomník.

Mgr. Pavol Mihál

 

2018-04-04T09:53:15+00:004 apríla 2018 |Trnavský kraj|
X