Kto a prečo poškodzuje pamätníky v Košiciach?


//Kto a prečo poškodzuje pamätníky v Košiciach?

Čoraz častejšie sa v našej spoločnosti stretávame s akousi neúctou voči pamätníkom. Niečo, čo by sme si mali pamätať a spomínať, je hanobené a zosmiešňované. Ako prvé treba spomenúť strhávanie kosákov a kladív z pamätníkov padlým vojakom na Štúrovej ulici v Košiciach. Miesto, ktoré by nám malo pripomínať množstvo mŕtvych, ktorí položili svoje životy, aby sme nepadli do područia nemeckej nacistickej hordy a zachránili nás pred úplným vyhladením. K ničeniu pamätníka došlo 21. augusta, v deň, kedy k nám vtrhli Sovieti s ďalšími vojskami Varšavskej zmluvy. Analýzu roku 1968 nech si každý utvorí sám. Ale čo majú vojaci z 1968 spoločné s vojakmi padlými z 1945? Títo pseudoumelci si asi pomýlili históriu a mali by si naštudovať nejakú literatúru, že nebyť tých padlých ruských vojakov, tak by momentálne nemali ani priestor na vykonávanie svojich zvláštnych kúskov, a že len vďaka nim sa môžu tieto indivíduá prezentovať? Tento čin sa stretol s veľkým pobúrením obyčajných ľudí, strhla sa obrovská vlna kritiky voči tomuto odsúdeniahodnému činu.
V Košiciach sa už dlhšiu dobu stretávame aj s hanobením najvýznamnejších slovenských predstaviteľov. Neviem, komu leží v žalúdku busta Štefana Moysesa, prvého predsedu Matice Slovenskej, rozvíjateľa všeslovanskej vzájomnosti v Chorvátsku, reformátora školstva, keďže školstvo považoval za základ národnej vzdelanosti, ctiteľa cyrilo-metodskej tradície. Práve jeho pričinením sa zrodila moysesovsko-kuzmányovská tradícia, ich porozumenie bolo a malo by byť príkladom budúcim slovenským generáciám. Vence, ktoré sa kladú k jeho buste, často niekto ukradne alebo zničí a nechá pohodené len tak v okolí, rozdupané. Prečo, kto je zodpovedný za takýto vandalizmus?
Niekedy medzi 20. – 22. augustom 2017 boli buste previazané oči červenou páskou s nápisom Pamätaj. Niekto si ho chcel takto uctiť alebo v nevedomosti histórie ho považovali za boľševika? Ani jedno, ani druhé. Je to iniciatíva hnutia Pamätaj, ktoré bojuje proti novej novele o Ústave pamäti národa. Sú to mladí ľudia, ktorí takto vyjadrujú svoj postoj proti spolitizovaniu ÚPN, lenže pýtam sa, nie je už ÚPN dávno spolitizovaný? Historici môžu písať len to, čo im prikážu, ak nie, sú prepustení. Pamätaj sa dovoláva pravdy a chce, aby zločiny komunizmu a nacizmu boli potrestané. Za nacizmus už pykali, a tí, čo ešte žijú, stoja na prahu smrti, a za komunizmus? Čo sa nemalo povedať, čo sa chcelo ututlať, to sa už dávno skartovalo a zničilo, a pravdu sa nikdy nedozvieme, alebo vieme ju, len mlčíme. Iniciatíva vychádza od mladých ľudí, lenže naozaj majú dobré poznatky o svojej histórii, keď dochádza k toľkému falšovaniu? Dejiny píšu i tak víťazi. Tak prečo tento zvyk!? Má to ušľachtilú myšlienku, že Pamätaj, ale človek si pamätá, ľud si pamätá, a na to, aby boli potrestaní tí praví, na to treba viac ako nejaké hnutie mladých, ktoré nemôže mať absolútne žiadne poňatie, o čo v histórii išlo, česť výnimkám. Revolúciu v r. 1989 robili tiež mladí, ale nevidím posun, že by tu prekvitala demokracia. Červenou páskou sú prelepované oči bustám a sochám všetkých významných Slovákov, ale pýtam sa, prečo sa to deje v Košiciach iba pri slovenských pamätníkoch? Treba predsa pamätať aj na to, čo na nás spáchali osobnosti iných národností. A veru, že tu je s horkosťou v srdci na čo spomínať. To by len bolo po Košiciach červených pások!
A busta Moysesa v Košiciach nie je jediná, ktorá doplatila na primitivizmus divných ľudí. V minulosti už boli poškodené, odcudzené alebo zhanobené viaceré košické pamiatky. Busta národného dejateľa Jána Straku na Strakovej ulici bola odcudzená, vyhotovenie repliky stálo 1500 eur. Na Poštovej ulici na budove gymnázia bola tabuľa slovenského národovca Emanuela (Teodora) Böhma taktiež odcudzená a rovnako sa dala vyhotoviť replika. A treba spomenúť, že venčeky, ktoré sú pri rôznych príležitostiach dávané k pamätníkom významných slovenských národných dejateľov, sú sústavne ničené, roztrúsené všade po okolí, pošliapané alebo ukradnuté, takmer žiadny nevydrží dlhšie ako dva týždne.
Je to dielo len obyčajných vandalov, ktorí už nevedia, čo od rozkoše, alebo čoraz viac sa rozvíjajúcej skupiny ľudí hanobiacej slovenských dejateľov a opovrhujúcej všetkým slovenským, ale i slovanským? A prečo tu vládne akási apatia voči takémuto konaniu? Či vari naozaj nemáme byť na čo hrdí? Alebo vari ľudia, ktorí ledva vyžijú zo svojich výplat, sa jednoducho nestarajú a stali sa len akýmisi pozorovateľmi neprávosti, s ktorou nemôžu a nechcú nič urobiť? A tí bohatí, tí, ktorí sa ženú za majetkami, tak tých to vôbec netrápi, lebo oni len hľadajú cesty, kde nahonobiť viac? Samozrejme, nemôžeme hádzať všetkých do jedného vreca.
Vráti sa nám niekedy národné povedomie, keď budeme s úctou a slzou v očiach spomínať na najdôležitejšie míľniky našej histórie, na našich hrdinov, ktorí formovali národné povedomie a ktorým musíme ďakovať, že pozdvihli národ slovenský? Keď neustále sú ľudom, ktorí sa o to snažia, hádzané kamene pod nohy?
Nebuďme nevšímaví, začnime viac študovať, zaujímať sa o históriu a našich významných predstaviteľov, máme ich viac ako dosť a ich busty, verím, že čakajú na svoje odhalenie nielen v Košiciach, ale po všetkých slovenských mestách, aby turisti videli, že sme národ, ktorý má byť na čo hrdý, že sme národ, ktorý sa pokojne vyrovná svojimi osobnosťami ktorémukoľvek inému národu.

Michal Matečka
predseda Oblastnej rady Matice slovenskej v Košiciach

článok neprešiel jazykovou úpravou

 

2017-09-07T08:51:15+00:007 septembra 2017 |Košický kraj|
X