185. výročie narodenia Ľudovíta Vansu

„Môj cit, srdce, myseľ je poézia, je hudba.“  (Ľudovít Vansa)

Hudba a pieseň. Najstaršie a najkrajšie prostriedky na vyjadrenie pocitov, skúseností a krás. Sú odpočívadlom medzi poschodiami nášho času pripravené pre toho, kto si chce vydýchnuť, popremýšľať, alebo nabrať nové sily pre ďalšie poschodia. Sú súčasťou poschodí nášho života presne tak, ako boli súčasťou života významnej osobnosti mesta Tisovec, miestnej časti Rimavská Píla, ale i celého nášho národa. Tou osobnosťou bol Ľudovít Vansa – vynikajúci hudobník, pedagóg, zberateľ ľudových piesní a veľký národovec, ktorého život a prácu si pripomíname pri príležitosti 185. výročia jeho narodenia.

Ľudovít Vansa sa narodil 5. marca 1835 v Slavošovciach, odkiaľ sa jeho rodičia krátko po narodení syna Ľudovíta presťahovali do Rimavskej Píly, kde sa jeho otec stal evanjelickým farárom. Ľudovít Vansa pochádzal z rodiny, ktorá regiónu Malohont dala aj ďalšie významné osobnosti – Jána Vansu, ktorý pôsobil takmer 30. rokov v Rimavskej Píle ako evanjelický farár  a jeho manželku Teréziu Vansovú, ktorá množstvom významných diel obohatila slovenskú literatúru.

Ľudovít Vansa získal základné vzdelanie u svojho otca. Gymnaziálne štúdiá absolvoval najprv v Ožďanoch a neskôr v Modre. Pre rozvoj jeho vzdelania a zmýšľania mala veľký význam práve Modra, kde sa stretol s Ľudovítom Štúrom a pod jeho vplyvom sa začal národne formovať. Zásluhou Ľudovíta Štúra sa dostal aj ku klavíru, ktorý si zamiloval. Po skončení štúdia v Modre pôsobil Ľudovít Vansa istý čas ako súkromný učiteľ v rodine Szentiványiovcov v Liptovskom Mikuláši.

Z Liptovského Mikuláša jeho kroky smerovali do Prahy. „Môj cit, srdce, myseľ je poézia, je hudba.“ To sú slová, ktoré adresoval Ľudovít Vansa rodičom do Rimavskej Píly vo chvíli, keď sa rozhodol odísť študovať hudbu do Prahy. Šesť rokov v Prahe študoval v Hudobnom vzdelávacom spolku Jozefa Prokscha, kde jeho nadanie a šikovnosť ocenili ponukou ostať v spolku v úlohe pedagóga. Ľudovít Vansa sa do histórie regiónu Malohont a nášho národa zapísal predovšetkým ako hudobník – klavirista, autor skladieb a zberateľ ľudových piesní. Už počas štúdií v Prahe komponoval drobné hudobné sklady, ktoré riaditeľ spolku často označoval slovami „geniálne a originálne“ a zaraďoval ich do programu viacerých slávností a osláv. Roku 1868 vydal Ľudovít Vansa v Prahe „Piesne sokolov tatranských“, ktoré venoval bojovníkom za práva slovenského ľudu – Franciscimu, Daxnerovi a Bakulínymu. Sú to tri piesne: Hoj, traja sokoli, Kolo Tatier čierňava a Vyletel sokolík. Piesne majú ráz ľudovej melodiky a sú to prvé slovenské piesne napísané pre klavír a spev.

V Čechách pôsobil Ľudovít Vansa dlhé roky, mal rád český národ, jeho kultúru, literatúru, hudbu. Ale platilo to aj opačne. Mnohí českí národovci ho oceňovali, mali radi a v mnohých oblastiach mu poskytovali pomoc. Veľké priateľstvo k nemu prechovávala napr. B. Němcová, ktorá ho odporúčala viacerým českým rodinám ako učiteľa hudby. Pomáhala mu tak zabezpečovať financie na živobytie, ktorých nikdy nebolo dosť. Mal mnohých priateľov v Matici českej, ktorí mu darovali 162 kníh pre Prvé slovenské gymnázium v Revúcej.

Hudba bola celým jeho životom. Písal piesne určené pre klavír a spev, čo bolo v danej dobe zvláštnosťou. Intenzívne sa venoval aj zberateľskej činnosti. Zozbieral vyše 250 ľudových piesní, z ktorých 50 bolo uverejnených v prvom vydaní Slovenských spevov, ďalších 54 v druhom vydaní. Vo štvrtom vydaní Slovenských spevov vyšlo ďalších 214 piesní. Takmer všetky zozbierané ľudové piesne sú z Gemera a Malohontu, len 36 je z iných krajov.

Ľudovít Vansa veľkú časť svojho života prežil v Prahe, ale nikdy nezabudol na Slovensko. Často spomínal na rodné Slavošovce, ale veľmi mal rád aj Tisovec a Rimavskú Pílu. Do Rimavskej Píly sa vrátil v čase, keď rástli jeho zdravotné problémy. Od detstva mal veľké problémy s pravou nohou. Traduje sa príhoda, že ho ako malého chlapca počas sedliackej svadby v Píle (dnes Rimavská Píla) rovesníci strčili z mosta do Rimavy a on si vtedy zranil nohy. Následky pádu sa prejavovali čoraz častejšie a počas pôsobenia v Prahe sa k tomu pridružili následky jeho pádu pri vchádzaní do známeho Týnskeho chrámu, kde šiel počúvať svoje novozložené skladby. „Vstať som nemohol“, písal Ľudovít Vansa rodičom, „ponevádž sa mi chorá noha skrútila, mne sa hlava zvrátila a ja už neviem, jako som sa pomocou druhých ľudí domov dostal. Položiac sa do postele, pochytila ma zimnica, na to nasledovala horúčka, ktorá trvala dva dni. Všetko prešlo, ale noha zostala v zlom stave.“ Liečba trvala dlho, ale nebola úspešná. Ľudovít Vansa si pri chôdzi musel pomáhať barlou, pretože na pravú nohu už nikdy nepristúpil. Aj napriek zlému zdravotnému stavu ešte krátko pokračoval v práci pedagóga v Hudobnom vzdelávacom spolku Jozefa Prokscha v Prahe, zúčastňoval sa rôznych hudobných podujatí, plánoval založenie podobného hudobného ústavu v Pešti alebo na Slovensku. Jeho zdravotný stav sa ale neustále zhoršoval, čo ho prinútilo vrátiť sa do Rimavskej Píly. Vracal sa smutný a nešťastný. Sprevádzali ho bolesti, smútok za Prahou a jeho českými priateľmi. Vracal sa presvedčený, že sklamal nádeje svojich rodičov. V Prahe nechal aj svoj milovaný klavír. Vrátil sa k bratovi Jánovi a Terézii Vansovej, ktorí ho mali veľmi radi. V úcte k nemu svojmu jedinému synovi dali meno Ľudovít. Osud oboch Ľudovítov bol trochu podobný. Syn Jána a Terézie Vansovcov odišiel na večnosť ako malé dieťa a Ľudovít Vansa podľahol v mladom veku cholere – údajne bol jej poslednou obeťou v Rimavskej Píle. Jeho malý klavír, ktorý si kúpil krátko po príchode do Rimavskej Píly, stíchol. Ľudovít Vansa odišiel vo veku 38 rokov. Odišiel mladý človek, hudobník, ktorého hudba zasiahla ľudí v danej dobe, ale má čo povedať i dnes. Odišiel človek nadaný, pracovitý, človek, ktorý zanechal významnú stopu v dejinách Tisovca, Rimavskej Píly i v dejinách nášho národa.

 PaedDr. Monika Koncošová

 predsedníčka MO MS v Tisovci

 

X