Juraj Palkovič

Juraj Palkovič a jeho aktivity v Slovenskom učenom tovarišstve v širších v spoločenských súvislostiach

Autor: PhDr. Peter Mulík, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

 

Literárny historik Jaroslav Vlček (22. január 1860, Banská Bystrica – 21. január 1930, Praha) jeden z hlavných predstaviteľov ideologického čechoslovakizmus v knihe Kapitoly zo slovenskej literatúry, ktorá vyšla v roku 1954 v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry napísal o tvorbe bernolákovcov: „Tieto obšírne spisy, vzniklé a vydané za posledného desaťročia 18. a za prvého decénia 19. storočia, hoci naplnili mnoho tisíc strán, idú temer napospol iba jedným smerom: kázne, postily, homiletické výklady a pod., spravidla pochybnej pôvodnosti. Pýcha prekladateľského umenia bernolákovcov, nový preklad celej biblie od kanonika Juraja Palkoviča (1763 — 1835), na ktorom pracoval vyše štvrť storočia (Svaté písmo starého i nového Zákona, Ostrihom I. roku 1829, II. roku 1833), je práca bezcenná. A po pôvodnej beletrii nieto v tom čase v Bernolákovej škole ani stopy. Ba ani prekladom sa dobre nevodí. Len šesť divadelných hier Petra Metastasia, talianskeho dramaturga pri viedenskom dvornom divadle („Duchovné divadlo“, v Trnave r. 1801), preložil Juraj Palkovič z nemeckého prekladu a sám ich vydal; slovenský Fénélonov „Telemach“ napriek všetkým cirkevným i svetským mecenášom Bernolákovej školy, ktorých mala veľa medzi vyšším kňazstvom a šľachtou, nenašiel už nakladateľa. „Nové literné učené Tovaryšstvo“ sa vyžilo… „

Podceňovanie prvej fázy slovenského národného obrodenia nie je však iba záležitosťou minulosti. Len nedávno 14. februára tohto roku sa v Bratislave pri súsoší štúrovcov pripomínalo 170. výročie „Vzkriesenia slovenčiny“, hoci je každému jasné, že od kodifikácie slovenčiny uplynulo 226 rokov.

So zmyslom pre priamu líniu slovenských dejín a jej nepretržitú kontinuitu Anton Augustín Baník napísal o prielomovom duchovnom pohybe, ktorý sa začal u Slovákov v roku 1787 pod vedením Antona Bernoláka v roku 1943 v Kultúre: „toto hnutie už samo v sebe podáva nezvrátny, vrcholný, rozhodujúci dôkaz o časovej, priestorovej i energetickej svojzákonitosti slovenského národného života, a nad akékoľvek pochybovanie stavia odlišnosť slovenského etnika od všetkých okolitých skupín stredoeurópskeho spoločenstva. Povedali by sme, že pravá podstata veľkej priekopníckej práce, ktorú vykonali bernolákovci, nie je ani tak v ustrojení slovenského spisovného jazyk a v ustrojení pravej literatúry, ovládanej autoritatívnymi pravidlami, ako predovšetkým v prvom organizovaní národného života u Slovákov na základe jednotného ideového programu…Slovenské národné telo bolo akoby bez živej, pohotovej nervovej sústavy; túto citovú zladnosť prebudili v ňom až bernolákovci.“

Slovenské učené tovarišstvo známe tiež ako Tovarišstvo literného umenia bola prvá celoslovenská organizácia stúpencov spisovnej slovenčiny. Vznikla ako súčasť slovenského hnutia národného obrodenia. Prípravy na jej založenie ohlásili poslucháči Generálneho seminára v Bratislave 1789, založená bola roku 1792 pravdepodobne po úradnom potvrdení stanov, ktoré dosiaľ nepoznáme. Sídlo mala v Trnave, pobočky v Bratislave, Nitre, Rovnom, Banskej Bystrici, Spišskej Kapitule, Solivare, Košiciach, Rožňave, Jágri, Ostrihome a Viedni. Vedúcou osobnosťou bol A. Bernolák, archivárom a pokladníkom J. Fándly, poprednými členmi O. Mésároš, J. Palkovič, Š. Fába a i. Hlavným cieľom Tovarišstva bolo vydávať knihy v spisovnej slovenčine. Šíriť a rozvíjať nový spisovný jazyk, vzbudiť čulý národno-kultúrny pohyb nebolo pritom také ľahké. Slovenské intelektuálne elity boli ešte pomerne slabé. Navyše boli ideovo rozdrobené. Veľká skupina Slovákov necítila vôbec potrebu vlastného literárneho jazyka. Ich predstaviteľom bol vtedy Jur alebo Jiří Ribay , nadaný slavista, ktorý sa narodil neďaleko rodiska Juraja Palkoviča v Malých Chlievanoch. Hoci uznával etnickú odlišnosť Slovákov od iných Slovanov, vo veci literárneho jazyka stál zásadne na princípe češtiny, ako spisovného jazyka Slovákov. Ďalšiu skupinku tvorili „bajzovci“, ktorí hoci stáli na pozícii samostatnej slovenčiny z osobných dôvodov torpédovali všetky bernolákovské aktivity. V roku 1789, keď nadšenci okolo A. Bernoláka zakladali Tovarišstvo, v Paríži vypukla Veľká francúzska revolúcia. Jej heslá, ale najmä jej spôsoby tak nastrašili európskych monarchov, že aj cisár Jozef II. odvolal väčšinu svojich reforiem v obave, aby sa nestali príčinou radikálnych riešení. V uhorskom sneme sa sformovalo maďarsko-nacionálne zoskupenie, ktoré začalo cez legislatívu presadzovať maďarčinu, jazyk ktorým hovorila menšina obyvateľov krajiny a ktorý nebol príbuzný ani s jedným jazykom habsburskej monarchie. V takejto spoločenskej klíme vystúpili slovenskí katolícki vzdelanci s myšlienkou vedeckej spoločnosti na pozdvihnutie národa.

Juraj Palkovič bol iba o rok mladším rovesníkom Antona Bernoláka. Patril do toho pokolenia, ktoré bolo pri žriedle, pri kodifikácii slovenčiny, pri výzve na založenie učenej spoločnosti až po rozvinutie jej činnosti. Tento ich projekt bol veľkorysý a ich predstavy sa sčasti aj naplnili. Slovenské učené tovarišstvo malo okolo 500 členov z rozličných vrstiev slovenskej spoločnosti. Združovalo všetkých, ktorí sa formálne zaviazali zachovávať pravidlá spisovnej slovenčiny. Základnou podmienkou členstva bolo uznávať a používať pravopisné zásady, ako sú uvedené v Bernolákovej Dizertácii, Gramatike a Etymológii. Členovia, tovariši, boli dvojakí – autori a predplatitelia kníh.

Palkovičovo pôsobenie v bernolákovskom hnutí bolo osobité, lebo zo skupiny iniciátorov a zakladateľov tohto národného pohybu jedine on s Vojtechom Šimkom prežili zlomové roky 1811 – 1813, keď zomreli traja najvýznamnejší bernolákovci Juraj Fándli (1811), Ondrej Mésároš (1812) a Anton Bernolák (1813). Palkovičove aktivity v tomto slovenskom národnom kulúrno-spoločenskom úsilí boli trvalé a presahovali rok vzniku Slovenského učeného tovarišstva, ale aj jeho pozvoľný zánik. V trochu nadnesenom zmysle sa však dá povedať, že práve Juraj Palkovič v sebe zosobnil Tovarišstvo a nahradil jeho formálnu absenciu tým, že dotiahol dokonca ambiciózne veľké diela, ktoré pôvodné Tovarišstvo malo v pláne.

Palkovičovo polstoročné pôsobenie v slovenských obrodných aktivitách, počnúc štúdiom v Trnave, vo Viedni, v bratislavskom Generálnom seminári, cez jeho pôsobenie v pastorácii, alebo ako pedagóga a vysokého cirkevného hodnostára v Bratislave, Trnave, ale najmä v Ostrihome bolo, povedané slovami jazykovedca Jána Považana „navonok síce tiché, nenápadné, ale od samého začiatku premyslené, uvedomené a cieľavedomé“. Juraj Palkovič sa v zachovaných dokumentoch Slovenského učeného tovarišstva uvádza medzi tými „kterí ze svoju radú, ze svojíma kňižkámi, ze svojú predplacenú cenu dopomohli k temuto znovu vistavenému litternému tovarišstvu“. Juraj Fándli neho takto spomína v Piľnom hospodárovi, ale ako je to uvedené aj v ďalších štyroch publikáciách, v banskobystrickom stánku tovarišstva ako kaplána vo Windšachte – dnes sú to Štiavnicke Bane – spolu kúpeľným lekárom Ondrejom Capkovským a Jánom Hrnčiarom.

Nemožno úplne vystihnúť všetky okolností, ktoré vplývali na formovanie osobnosti mladého Juraja Palkoviča. Z hľadiská slovenských politických dejín však práve v čase, keď mladý študent teológie prišiel z Viedne do Bratislavy došlo k zrážke dvoch národno-politických koncepcií Slovákov, ktoré sa v dejinách veľmi nezvýrazňujú, ale mali veľký význam a sú ich súčasťou, ba do veľkej miery podnietili celé bernolákovské hnutie.

Prešpurské noviny boli pre bratislavských intelektuálov, ktorí z veľkej časti tvorili študenti, dôležitou tribúnou poznania aktuálnych reálií a informácií. Tieto noviny mali pôvodne vychádzať po slovensky. Nakladateľ Daniel Tállyay to takto uviedol v žiadosti Dvorskej kancelárii vo Viedni o povolenie na ich vydávanie. Aj úradníci Miestodržiteľskej rady v Bratislave vo svojom dobrozdaní konštatovali, že niet prekážok na vydávanie týchto novín v slovenskej reči, ktorou sa najviac v Uhorsku rozpráva. Aké bolo však prekvapenie, keď Dvorská kancelária vo Viedni v roku 1783, práve v čase, keď tam študoval Palkovič, Prešpurské noviny povolila, ale s výhradou, že sa budú vydávať po česky a to aj pre verejnosť v Čechách a na Morave. O Slovákoch tam niet ani zmienky. Túto zmenu spôsobil Josef Valentín Zlobický, profesor češtiny na Viedenskej univerzite, ktorý intrigánsky ovplyvnil najvyššieho dvorského kancelára knieža Leopolda Kolowrata, tiež pôvodom z Čiech. V českom prostredí Viedne sa zrodila koncepcia ideológie austroslavizmu, v ktorej nebolo miesta pre samostatný slovenský jazyk, ani národ.

V čase vydania kodifikačného diela Antona Bernoláka končil Palkovič teologické štúdia v Bratislave. O jeho možnom podiele na tomto jazykovednom diele nemáme správ, hoci je isté, že Dissertatio nenapísal sám Anton Bernolák. Profesor Zlobicky, paradoxne zrejme počeštený moravský Slovák z Velehradu, organizoval kampaň aj proti Bernolákovej kodifikačnej práci Dissertiatio v roku 1787. Považoval to za slovenský separatizmus, ktorý podľa neho škodí „štátnym záujmom“ Slovenský národný život bol takto udúšaný, hoci mu nešlo o nijakú vysokú politiku. Niet divu, že sa slovenské katolícke elity stotožnili s ideológiou hungaroslavizmu, ktorá nepopierala svojbytnosť Slovákov. Slovenské katolícke elity, reprezentované najmä duchovnými z ľudu, ale aj osobnosťami z vysokého duchovenstva, ba neraz aj prímasmi uhorskej cirkvi (Alexander Rudnay, Jozef Scitovský),ale aj s ďalšími arcibiskupmi a biskupmi sa pomerne dlho prikláňali k myšlienkovému smeru, zriedka označovanému ako hungaroslavizmus, vidiac možnosti slovenskej národnej emancipácie v rámci Uhorska a dúfajúc v pokojnú a konštruktívnu spoluprácu s maďarským obrodeneckým hnutím. Hlásili sa k pohostinskej teórii, podľa ktorej starí Slováci starých Maďarov pohostinne prijali a spolu s nimi vytvárali spoločný štát. Zásadne však uznávali etnickú a jazykovú samostatnosť Slovákov a aktívne rozvíjali ich kultúru.

V roku 1784, keď Juraj Palkovič prišiel z Viedne do Bratislavy, aby tu pokračoval v teologických štúdiách, založili bohoslovci Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka (Societas recolendae linguae Slavicae) . Tento študentský spolok možno považovať za predchodcu Tovarišstva. Spomenuté Prešpurské noviny zaznamenávali tento zreteľný slovenský pohyb 24. marca 1786 referovali, že poslucháči piateho ročníka skladajú skúšky z pastorálnej teológie po slovensky, že v kaplnke seminára sa spieva v národných jazykoch a že slovenskí seminaristi prednášajú cvičné kázne po slovensky. Jeden z členov tejto slovenskej študentskej spoločnosti uverejnil V Prešpurských novinách 19. septembra 1786 list, v ktorom žiadal, aby tieto noviny boli vydávané „po slovenski jako mi okolo Prešpurka, okolo Skalici, alebo kolo Trnavy rosprávame“. Na tento podnet redakcia uskutočnila anketu, kde sa čitatelia vyslovili za slovenčinu, ale aj za češtinu. Nakladateľ novín sa rozhodol ostať pri češtine, lebo podľa neho nemá slovenčina ustálenú spisovnú formu. To už nebola len výzva, ale aj nedočkavé očakávanie vydania Bernolákovej kodifikačnej príručky. Na titulnej strane Dizertácie sa konštatuje, pravopis pre panónskych Slovákov bol prispôsobený sústave ľudových škôl, podľa vzoru rakúskych krajín.

V čase keď Juraj Palkovič pôsobil ako kaplán v Štiavnických Baniach, kde mal povinnosti aj v elementárnej škole, vznikol spor okolo šlabikára pre slovenské deti. Bernolákove pravidla sa stali záväznou normou pre šlabikár, vydaný v Trnave v roku 1790. Slovenčina opäť vzbudila odpor. Učiteľ zmiešanej hlavnej školy v Pukanci Ján Široký vyšiel s kritikou nekultivovaného plebejského nárečia a najmä jeho pravopisu. Cez konexie si vynútil, že Miestodržiteľská rada v Bratislave nariadila v roku 1793 vydať jeho šlabikár v biblickej češtine. Len vďaka budinskej univerzitnej tlačiarni vydali šlabikár v spisovnej slovenčine v dvojtisícovom náklade a rozpredali ho.

Už v roku 1789 vlastenecká mládež bratislavského generálneho seminára (vznikol v roku 1784) poslala do všetkých krajov Slovenska oznámenia, vyzývajúce prívržencov a milovníkov nového spisovného jazyka (bernolákovčiny), aby sa združili v Slovenskom učenom tovarišstve. Toto združovalo všetkých, ktorých zachovávali pravidlá spisovnej slovenčiny, prihlásili sa na odber vydávaných kníh, autorsky alebo finančne podporovali spolok. Po troch rokoch sa situácia upokojila a Slovenské učené tovarišstvo bolo schválené ako spolok. Mohlo rozvíjať svoju vydavateľskú činnosť. Jeho hlavnou náplňou bolo šíriť, pestovať a kultivovať nový spisovný jazyk. Prvá kniha, ktorá vyšla bola vlastne osvetová publikácia od Juraja Fándliho – Piľní domajší a poľní hospodár.

Na čele Tovarišstva stal riaditeľ Anton Bernolák, Juraj Fándli bol revízorom či tajomníkom. Pokladníkom bol kníhtlačiar Václav Jelinek. Hlavný stánok – centrum bolo v Trnave. Okrem hlavného boli aj pobočné stánky v Nitre, vo veľkom Rovnom, v BB, Solivare, Jáger, Rožňave, Košicach, na Spiši na Kapitule a vo Viedni.

Práce vydané Tovarišstvom boli rôznorodé. Nemožno nepostrehnúť, že v duchu jozefinizmu sa kládol dôraz na osvetu. Tento ľudovýchovný charakter je dôkazom úzkej spätosti s potrebami ľudu a vyváženosti programu bernolákovcov, kde duchovné, kultúrne aj materiálne veci boli chápane rovnocenne. Nákladom Tovarišstvo vyšli 3 zväzky Fándliho práce Pilný domajší a poľný hospodár (Trnava 1792), Papánkove prepracované dejiny Compendiata historia gentis Slavae (Trnava 1793) a ďalšie knihy. V edičnom pláne bolo vydávanie slovenského šlabikára a učebníc. Roku 1795 viedenská pobočka pripravila podklady na vydávanie slovenských novín, ktoré mali vychádzať dvakrát týždenne na 1 hárku. Uskutočnenie tejto akcie znemožnil režim feudálnej reakcie a teroru v monarchii po prezradení jakobínskeho hnutia. Začiatkom 19.storočia Slovenské učené tovarišstvo zaniklo.

Po roku 1790 keď bol zrušený generálny seminár, na Bratislavskom hrade ostal iba ostrihomský arcibiskupský seminár, seminaristi žiadali arcibiskupa Jozefa Baťániho, aby preložili do slovenčiny náboženské diela, najmä bibliu. Arcibiskup túto žiadosť odmietol.
Zachovaná Palkovičová pozostalosť dokazuje jeho široký diapazón záujmov. Z oblasti diplomatiky sú tam viaceré originály listín, medzi nimi viaceré z 18. storočia. Sú tam písomnosti, ktoré dokazujú Palkovičovú aktivitu v Slovenskom učenom tovarišste. Napríklad cenzorský exemplár Bernolákova Gramatiky z roku 1790, zlomky rukopisov Jozefa Valentiního, ale aj rukopis Fándliho monografie o Ompitáli, dokončený v roku 1810 s listom Fándliho, adresovanom Palkovičovi. Sú tam aj nevydané rukopisy Jána Hollého, niektoré priamo s venovaním alebo poďakovaním Palkovičovi. Cenná je korešpondencia, kde sa nachádzajú listy adresované Palkovičovi od Antona Bernoláka (napr. už 2. júla 1792), Juraja Fándliho, Jána Hollého, Martina Hamuljaka, Josefa Dobrovského, Jána Kollára, Juraja Palkoviča z evanjelického lýcea, Jána Wuruma a ďalších.

So zachovaných Palkovičových zápiskov vidno, že sa chystal napísať cirkevné dejiny Ostrihomskej arcidiecézy a severného Uhorska, čo by boli vlastne cirkevné dejiny Slovenska, pripravené na širokom pramennom výskume. Palkovič pripravoval vydávanie homiletického štvrťročníka literárno-historického charakteru. Z prírodných vied ho zaujímala mineralógia. Bol nielen zberateľom vzácnych minerálov, ale dosiahol veľkú zručnosť aj pri ich brúsení. Časť jeho mineralogickej zbierky (asi 2400 kusov) sa dostala do Maďarského národného múzea. Bavila ho aj numizmatika a bol v nej odborníkom. Do svojej kolekcie starožitných predmetov získal aj numizmatickú zbierku Juraja Fandliho.

Dá sa povedať, že okrem teológie rovnako silný záujem, ba profesionalitu, prejavil Juraj Palkovič o slavistiku. Viedol si podrobnú kartotéku z tejto oblasti. Jeho domáci slavistický archív vyrástol do takých rozmerov, že vzbudzuje obdiv ešte aj dnes. Viedol si biografickú evidenciu dejateľov zo všetkých slovanských národov. Nielen to, ale mal rozpísanú koncepciu dejín jednotlivých slovanských národov v chronologickom slede udalostí a osobností. Zostavil si aj zoznam všetkých historikov, ktorí sa venovali slovanskej historiografii. V jeho Excerpta ad res Slavicas je výber významných prameňov k dejinám Slovanov, ako je Nestor, Jordan, Helmond, Durych, Dobrovský atď.

Chcel sa venovať aj špeciálne slovenským dejinám. V rukopisnej evidencii De fatis Slovaciorum sa v jeho zápiskoch nachádza Pribina (Privina), Koceľ (Chozil), Mojmír, Rastic, ale aj Adam František Kollár. Jozef Bajza, Ján Čaplovič a iní.

Palkovič zhromažďoval podklady pre vydanie Dejín slovenskej katolíckej literatúry – Prehlednutí Slowenského Umeňá literného w Uhroch ze Stránki Katolikow. Bol to veľký zámer. Materiál mal obsahovať literatúru Od Cantus catholici, cez najstaršie slovenské katolícke pamiatky. Nebolo v jeho ľudských silách ho uskutočniť. Nešlo mu o zvýraznenie podielu katolíkov v literatúre, ale o zachovanie dvoch princípov: nároku na samostatný svojský slovenský život a právo na osobitný spisovný jazyk. V tejto veci bol rigorózny. Keď ho Pavol Šafárik žiadal cez Hamuljaka o podporu jeho publikácie Písne světské lidu slovenského v Uhřích, Palkovičova odpoveď bola: „na český pravopis nič!“

Slovenské učené tovarišstvo známe tiež ako Tovarišstvo literárneho umenia bola prvá celoslovenská organizácia stúpencov bernolákovskej spisovnej slovenčiny. Vydávanie kníh zabezpečovala jeho tlačiareň v Trnave.

Hlavný stánok – centrum Slovenského učeného tovarišstva sa nachádzal v Trnave. Tu sa zbierali prihlášky, listy, ale aj rukopisy kníh vydavateľstva na posúdenie, korigovanie, vytlačenie a expedovanie. Tu sa stretávali aj vedúce osobnosti Slovenského učeného tovarišstva, na najpotrebnejšom mieste a to v kníhtlačiarni.

Spoločnosť si vybudovala aj pobočky. Boli to tzv. pobočné stánky Tovarišstva na čele s dôverníkmi. Mali dôležité postavenie v snahách tovarišstva. Zvyčajne vznikali v sídlach katolíckych biskupstiev, alebo v mestách, kde bol aktívny slovenský dejateľ, ktorý vedel zhromaždiť stúpencov tejto myšlienky, ako autorov aj ako odberateľov publikácií. Tak vznikli stánky v Bratislave, v Nitre, vo Veľkom Rovnom, v Banskej Bystrici, v Solivare pri Prešove, v Rožňave, v Jágri, v Ostrihome a Viedni. To svedčí o tom, že v tom čase boli vy týchto duchovných centrách uvedomelí Slováci.

Prvý z pobočných stánkov bol založený v Nitre. Mal vidovaných 46 členov. Dušou spolku bol Anton Ďateľ. Tajomníkom stánku sa stal v roku 1793 František Fričovský, profesor filozofie. Stánok vo Veľkom Rovnom mal evidovaných 70 členov, z toho 23 svetských. Boli medzi nimi notári, mešťania, kupci, felčiari, knihári, kasniari, a jeden učiteľ. Organizačným vedúcim pobočky bol kaplán Jozef Ševčík, významným členom bol spisovateľ Andrej Mesároš. V pobočnom stánku v Banskej Bystrici bolo združených asi 25 členov, prevažne kaplánov, ktorí odberali knihy, no nevyvíjali inú spolkovú činnosť. Stánok v Solivare mal v roku 1793 sedem členov a jeho zberateľom a iniciátorom bol Andrej Kazička, kaplán v Solivare.

Medzi najaktívnejšie stánky na východnom Slovensku patril stánok v Rožňave. Mal 27 členov. Zberateľ je neznámy, no významným mecénom a hlavným organizátorom spolkovej činnosti bol Jozef Keyeres. Viacerí členovia boli literárne činní: Ján Nepomuk Daniš, Anton Benčič, Anton Vojtech Gazda. Najširšiu pôsobnosť mal stánok v Jágri, ktorého členovia pôsobili v Abovskej, Šarišskej a v Zemplínskej stolici. Mal vyše tridsať členov. Prevažnú väčšinu tvorili chudobní farári z dedín a mestečiek, ktorí svoju činnosť zameriavali na hospodárske a sociálne povznesenie ľudu.

Keď v roku 1797 opustil Bernolák Trnavu, poklesla aktivita v činnosti hlavného stánku tovarišstva. Situácia sa zlepšila roku 1802, keď sa z Bratislavy vrátil do Trnavy Seminár ostrihomskej diecézy a s ním aj profesor Juraj Palkovič, významný predstaviteľ bernolákovského hnutia, ktorý dopracoval a vydal Bernolákov Slovár, zavŕšil tak jeho jazykovedné dielo a svojimi literárnymi prácami i štedrým mecenášstvom upevnil postavenie spisovného jazyka v slovenskom kultúrnom živote. Členovia pochádzali z územia dnešného Slovenska, Maďarska, Moravy, Poľska, Chorvátska, Rakúska a Rumunska.

Korunou Bernolákovho lingvistického umenia a konečným prostriedkom jeho emancipačného úsilia mal byť veľký slovník jazyka, ktorý novo uvádzal medzi ostatné slovanské literatúry. Bernolákov „Slovár slovenský česko-latinsko-nemecko-uherský: seu Lexikon slavicum bohemico-latino-germanico-ungaricum“, v Budíne roku 1825 — 27, zväzok I. — VI., chystaný a ohlasovaný už od samých počiatkov literárnej činnosti spisovateľovej, (vytlačenia ktorého však sa nedočkal, lebo zomrel 15. januára 1813 ako dekan a školský dozorca v Nových Zámkoch), chcel ukázať všetko bohatstvo a pôvodnosť slovenčiny, ktorá ju oprávňuje zakladať vlastnú literatúru. Jednako Bernolákovo životné dielo malo priveľa kritikov. Pavel Jozef Šafárik, vyhlásil ešte v neskorých rokoch, že na Bernolákov „Slovár“ bolo škoda papieru a tlače…“

Súčasní slovenskí jazykovedci a znalci Bernolákovho diela (Katarína Habovštiaková, Juraj Dolník a ďalší) sa zhodli, že Bernolákov Slovár je dobrým dokladom systémových možností rodiacej sa spisovnej slovenčiny na lexikálnej rovine. V porovnaní s dnešnými lexikografickými kodifikačnými dielami osobitosťou Bernolákovho Slovára je, že je istou syntézou výkladového a prekladového slovníka. Kritérium systémovosti je u neho primárne.

Ale Bernolákovmu Slováru sa chcem venovať najmä preto, že o jeho prípravu do tlače a vydanie sa zaslúžil Juraj Palkovič. Ako píše Anton Baník, on sa „stal šťastným dovŕšiteľom tých programových úloh, ktoré sám prvý vodca Anton Bernolák zreteľne načrtol alebo pripravil, alebo dokonať či vykonať ich nestihol“ On zachránil rukopis Slovára od skazy a zabudnutia, on ho dôkladne prepracoval, doplnil a rozšíril tak, že mohol potom v rokoch 1825 – 1827 vyjsť v Budíne v šiestich mohutných zväzkoch. Ostal veľmi cenným zdrojom poznatkov nielen zo slovenskej lexiky a frazeológie, ale aj etnografie.

V súvislosti so Slovárom sa aj v odbornej tlači často objavuje tvrdenie, že toto jazykovedné dielo vydal Juraj Palkovič na vlastné náklady. Ako to v Pamätnici Antona Bernoláka podrobne zdôvodnil literárny historik Juraj Chovan, Palkovičom upravený Bernolákov Slovár vytlačila a na svoje náklady vydala Kráľovská univerzitná tlačiareň v Budíne. Išlo o finančne náročný edičný počin (dvadsaťtisíc zlatých) a preto sa Chovan zamýšľa aj nad motívmi tejto tlačiarne. Nachádza pozoruhodný súvis medzi politickou klímou v Uhorsku a úsilím katolíckej hierarchie brzdiť tak prejavy austrokatolicizmu, zdôrazňujúce podriadenosť cirkvi štátu, ako aj maďarského nacionalizmu, presadzujúceho myšlienku maďarskej nadradenosti v Uhorsku. Na latinčine bazírujúca katolícka hierarchia preto okrem dôslednej prorímskej orientácie podporovala aj nároky nemaďarských národností. Umocnené to bolo aj skutočnosťou, že ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom bol bernolákovec a člen Slovenského učeného tovarišstva Alexander Rudnay.

Palkovič, ako prísny strážca nového pravopisu sa práve pre Slovár dostal do určitého sporu s Jánom Hollým, ktorý vo svojej Prozódii, tvoriacej jazykový a literárnoteoretický úvod k jeho Rozľičným básňam (Trnava 1824) vytvoril v záujme hexametrickej poézie iné rozmiestnenie dĺžňov v slovách ako boli v Slovári. Hollý si bol pri tom vedomý toho, že viaceré normatívne prvky, vrátané dĺžok, do Slovára zaviedol samotný Palkovič. Nakoniec sa však Hollý podrobil a Palkovič mu jeho Eneidu, upravenú podľa novej pravopisnej normy, vydal. Ale aj Ján Hollý bol schopný otvorenej kritiky smerom k Palkovičovej korektorskej práci. V liste mu napísal: „ktokoľvek Bernolákov Slovár corrigoval, mnoho veľmi mnoho sa prehrešil, že tolké tlačitelské chibi ňeodstráňil; ňekteré zaiste slova tak spotvorené sú, že sa človek aňi dovťípiť nemóže, jako bi jích mla čítať a rozumeť; tak pre samú correctúru ten obrovskí, znameňití a dokonalí Slovár ňehodňe trpeť mosí.“ (list z 9. apríla 1828 – Korešpondencia Jána Hollého, s. 52).

Krivdili by sme Palkovičovi, keby sme tento posudok brali ako objektívny. Súčasníci veľmi dobre vedeli o lingvistických štúdiách Juraja Palkoviča. Bol považovaný za najlepšieho znalca spisovnej normy slovenčiny. Bol akýmsi strážcom spisovnej normy (to, čo dnes robí Jazykovedný ústav SAV). Mal rozpracované slovníky odbornej terminológie z oblasti biblistiky, botaniky, zoológie aj všeobecnej prírodovedy. Prímas Alexander Rudnay posielal Palkovičovi na posúdenie a jazykovú korektúru slovenské rukopisy, ktoré sa žiadali na vydanie.

Slovenské učené tovarišstvo ako prvý celoslovenský kultúrny spolok združujúci príslušníkov generácie bernolákovcov vykonal priekopnícku prácu na poli národného obrodenia Slovákov. Bernolákovci a spisovná slovenčina boli v slovenskom národnom progresívnym skokom dopredu. Ak sa tradične ich význam obmedzuje na oblasť literatúry a kultúry, je to trocha málo. Vyzdvihnutím autonómnosti slovenčiny a autochtónnosti Slovákov v tomto priestore vytvorili predpoklady pre novodobú koncepciu slovenskej národnej ideológie. Nimi kodifikovaná spisovná slovenčina sa používala viac ako šesťdesiat rokov a používali ho tri generácie národovcov.

 

Pre verziu s poznámkami pod čiarou nám napíšte na media@matica.sk.

2019-03-22T16:31:29+00:0022 marca 2019 |Osobnosti slovenských dejín|
X