Svätý Andrej-Svorad a Benedikt a ich kanonizácia
Autor: prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., Historický odbor Matice slovenskej
Slovenskí zákonodarcovia prijali Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 práve na sviatok svätého Andreja-Svorada a svätého Benedikta. Títo významní slovenskí svätci boli oficiálne kanonizovaní ako prví v našich dejinách spolu s kráľom Štefanom I. a jeho synom, kráľovičom Imrichom.
Najstaršími slovenskými (ale aj uhorskými) svätcami sú svätí Andrej-Svorád a Benedikt. Podrobnú informáciu o nich obsahuje najstaršia zachovaná legenda z celého Uhorského kráľovstva, sama sa nazývajúca Život svätých pustovníkov Svorada vyznavača a Benedikta mučeníka, napísaná päťkostolským biskupom Maurusom v rokoch 1064-1070. Svorád sa podľa svedectva legendy samej prisťahoval do Nitry z Poľska, čo sa mohlo stať azda okolo roku 1020. V legende sa jeho pôvod uvádza z krajiny poľskej, čo vo vtedajšej terminológii mohlo znamenať východnejšiu južnú časť (neskoršieho) Poľska, Malopoľsko. V súčasnosti sa všeobecne prijíma názor o jeho pôvode z Tropie, obce (farnosti) ležiacej na sever od Starej Ľubovne a rieky Dunajca asi 80 km od slovenských hraníc. Svorád údajne už v Tropie žil ako pustovník. Dodnes sa tam ukazuje malá jaskynka (neskôr rozšírená na malú kaplnku) a bútľavý strom, v ktorom údajne Svorád ako pustovník býval, čo však je veľmi málo pravdepodobné. Na druhej strane ale nemožno vylučovať, že Svorád skutočne žil istý čas v Tropie (a prípadne aj odtiaľ pochádzal).
Nevedno prečo odišiel Svorád z Tropie práve do Nitry. Či Nitra a neďaleko nej ležiace benediktínske opátstvo svätého Hypolita na Zobore, vzdialené vyše 400 km od Tropie po cestách cez vtedy pomerne redšie osídlené územie boli tak široko ďaleko známe, alebo sa tam pustovník Svorád dostal postupne cez viaceré dočasné miesta pustovníčenia, než zakotvil v Nitre. Jednoznačne však treba akceptovať, dokazuje to text legendy, že Svorád skutočne prišiel do Zoborského kláštora; dovtedy nebol členom benediktínskej rehole, preto ho vtedajší opát Zoborského kláštora Filip prijal za člena rehoľnej komunity, dal mu rehoľné meno Ondrej a povolil mu viesť pustovnícky život. Rehoľník-pustovník, ktorý patril do kláštornej komunity, nemohol viesť život úplne samostatne. Musel pravidelne, iste najmenej raz týždenne, na nedeľné bohoslužby navštevovať svoj materský kostol a kláštor. Svorád ako novoprijatý rehoľník celkom iste nebol kňazom a zrejme sa ním nestal ani do svojej smrti. Povinnú návštevu materského kláštora aspoň raz do týždňa mohol ľahko splniť, pretože pustovníčil v jaskynke, vzdialenej 20-30 minút cesty pešo od svojho materského kláštora.
Podľa legendy viedol pustovník Svorád-Ondrej odriekavý život, tvrdo pracoval, nedoprial si ani riadny odpočinok a spánok a ako vysvitlo až po jeho smrti na tele nosil na znak kajúcnosti (či sebatrýznenia) kovovú reťaz. Našli ju až po jeho smrti a zistili, že mu úplne vrástla do tela, čo znamenalo, že ju musel nosiť veľmi dlho. Svorád-Ondrej pri svojom príchode do Nitry musel byť už starší, pretože opát Filip mu čoskoro pridelil ako pomocníka mladšieho rehoľníka Benedikta. Svorád-Ondrej zomrel v chýre svätosti asi okolo roku 1031 a bol pochovaný vo vtedajšom kapitulno-prepoštskom chráme svätého Emeráma v Nitre.
Spomínaný Benedikt pochádzal pravdepodobne z Nitry alebo jej okolia a bol už pred príchodom Svoráda-Ondreja členom benediktínskeho konventu v Zoborskom kláštore, takže jeho pôvodné občianske meno nepoznáme. Nemožno ani vylučovať, že Benedikt bol kňazom. V doterajších prácach o živote týchto dvoch svätcov sa zväčša predpokladá, že Svorád-Ondrej pustovníčil nielen v jaskynke pri Zobore, ale spolu s Benediktom aj na Skalke pri Trenčíne. Je to veľmi málo pravdepodobné. Priame vyjadrenie o tom, že Svorád-Ondrej pôsobil aj na Skalke, v legende nie je, o konkrétnom mieste sa tam nehovorí. Svorád-Ondrej podľa legendy, očakávajúc skorú smrť dal poslať po opáta s tým, aby mu po smrti sňali z tela časť rúcha (šaty) iba v prítomnosti opáta. Toto želanie mohlo mať zmysel, len ak zomieral v jaskynke pri Zobore, ktorá bola pomerne blízko kláštora a nie na Skalke, ktorá bola za vtedajších komunikačných podmienok vzdialená od Zoborského kláštora najmenej na tri dni chôdze. Prípadný predpoklad, že Svorád-Ondrej mohol medzi časom spolu s Benediktom pustovníčiť na Skalke a potom sa opäť vrátiť do jaskynky pri Zobore, treba pokladať za nepravdepodobný.
Možno teda konštatovať, že Svorád-Ondrej (na Slovensku) pustovníčil len v jaskynke pri Zobore a nie aj na Skalke pri Trenčíne. Pre túto interpretáciu hovorí aj stará tradícia na Skalke. Najstarší kostol (azda z konca 11. storočia) tam bol zasvätený (len) svätému Benediktovi mučeníkovi a Všetkým svätým (a nie aj svätému Svorádovi-Ondrejovi). Po smrti Svoráda-Ondreja žil Benedikt sám ako pustovník ďalej na tom istom mieste, čo sa v legende výslovne hovorí. Potom z neznámych dôvodov, o ktorých sa v legende nič nehovorí, odišiel Benedikt, iste so súhlasom svojho opáta azda už okolo roku 1031, pustovníčiť na odľahlejšie miesto, do slovensko-moravského pohraničia. Podľa vtedajších zvyklostí býval na obidvoch stranách hraníc medzi štátmi prinajmenej niekoľkokilometrový pás hustých lesov.
Ako pustovník sa Benedikt usadil v systéme jaskyniek, ktoré možno už predtým poznali a používali zbojníci pôsobiaci v pohraničí. V spôsobe života nasledoval Benedikt svojho učiteľa (majstra), hoci niet dokladov ani náznakov, že by aj on bol používal drastické metódy odriekania a umŕtvovania sa. Hlavnou zásadou rehoľníkov na západe bolo Modli sa a pracuj, čiže pravidelná modlitba spojená s meditáciou a tvrdá telesná práca. Benedikta už nepochybne za jeho života pokladali ľudia za Božieho muža, účinného príhovorcu a divotvorcu, preto ho pravidelne navštevovali a nosili mu aj milodary.
Práve s tým súvisel aj jeho odchod z tohto sveta. Prepadli a odvliekli ho zbojníci, pretože očakávali, že sa budú môcť zmocniť bohatstva, zhromaždeného z milodarov v jeho jaskynnom príbytku. Potom ho odniesli na strmú skalu (na miesto dnešnej tzv. Veľkej Skalky s dvojvežovým kostolom nad Váhom), zaškrtili ho a telo zhodili do Váhu. Stalo sa to asi okolo roku 1034. Podľa legendy našli telo Benedikta vo vode až po roku a pochovali ho v chráme svätého Emeráma, pri tele jeho učiteľa Svoráda-Ondreja. Zachovala sa aj indícia, že telo Benedikta nevylovili z Váhu pri Skalke, ale, že ho voda odniesla po prúde ďalej (až po neskoršie Opatovce a Kostolnú), kde nad miestom nájdenia jeho tela bola na návrší údajne postavená kaplnka.
Svorád-Ondrej a Benedikt zomreli v chýre svätosti, preto ich iste uctievali hneď po smrti. Legenda o ich bohabojnom a cnostnom živote bola napísaná už v rokoch 1064-1070, zrejme s cieľom dosiahnuť ich kanonizáciu-beatifikáciu (vyhlásenie za svätých). Autorom legendy bol päťkostolský biskup Maurus (1036 – okolo 1075), predtým pannonhalmský opát, v legende svätého Imricha (v časoch spred roku 1031) spomínaný ako najzbožnejší pannonhalmský mních. Maurus ako mladý žiak benediktínskej školy v Pannonhalme osobne poznal Benedikta, ktorý tam občas prichádzal a rozprával mu o Svorádovi-Ondrejovi a o jeho asketickom živote. Maurus nepoznal Svoráda-Ondreja osobne, ale len z rozprávania Benedikta, ale aj zoborského opáta Filipa, ktorého tiež poznal osobne. Celkove teda Maurusove údaje možno pokladať vo všeobecnosti za hodnoverné.
Na vyhlásenie za svätého v tých časoch nebol bezpodmienečne potrebný súhlas pápeža. Svätcov mohli vyhlásiť aj príslušní územní cirkevní predstavení, v prvom rade diecézni biskupi. Konalo sa to zväčša vyzdvihnutím telesných ostatkov (elevatio) z miesta, kde boli pochované a po slávnostnom obrade ich uloženie na iné slávnostnejšie miesto (translatio). Pri obidvoch spomínaných svätcoch bol na to kompetentný ostrihomský arcibiskup, do ktorého arcidiecézy v tom čase patrila Nitra, ako sídlo väčšej kapituly, iste aj s vymedzenou územnou (archidiakonsko-správnou) právomocou. Nemožno vylúčiť, že sa ich vyhlásenie za svätých uskutočnilo už okolo roku 1070, po vzniku legendy, a nie až roku 1083, kedy boli s pápežským súhlasom kanonizovaní uhorský kráľ Štefan I., jeho syn Imrich a čanádsky biskup Gerard, ktorí sa stali svätcami uctievanými v celom Uhorskom kráľovstve.
Pre skoršiu kanonizáciu Svoráda-Ondreja a Benedikta hovorí okolnosť, že sa nestali celouhorskými svätcami, ba ani len svätcami, uctievanými v celej Ostrihomskej arcidiecéze. Z toho vyplýva, že ich eleváciu a transláciu nevykonal ostrihomský arcibiskup. Musel to byť nejaký iný biskup, ktorého územná právomoc sa vzťahovala na mesto Nitru a jej okolie, prípadne k nej patriace územie. Aj keď na to nie sú priame hodnoverné doklady, treba pokladať takmer za isté, že v druhej štvrtine 11. storočia stál na čele väčšej kapituly v Nitre prepošt, ktorý bol svätiacim biskupom a bol ním vtedy asi (svätý) Bestertius-Bystrík, ktorý zahynul pri pohanskom povstaní roku 1046. Asi aj jeho nástupca v tretej štvrtine 11. storočia v Nitre bol svätiacim biskupom a ten mohol vykonať kanonizáciu Svoráda-Ondreja a Benedikta. To by vysvetľovalo, že osobitnú úctu im v stredoveku preukazovali iba v Nitrianskej diecéze obnovenej na prelome 11./12. storočia a tak je to vlastne až dodnes. Hoci sú najstaršími svätcami kanonizovanými v časoch Uhorského kráľovstva, a ich účinkovanie sa jednoznačne viaže k Slovensku, dodnes nie sú ani celoslovenskými svätcami. Okrem Nitrianskej diecézy osobitnú úctu týmto dvom svätcom vzdávajú benediktíni a paulíni. Ich sviatok sa od stredoveku svätí 17. júla (čo je v prítomnosti aj pamätný deň vyhlásenia Zvrchovanosti Slovenska).
